Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 634/2013
PDF · 211.14 KB
No categories available
IV. ÚS 634/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o.,
K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 11 Er 207/2012 zo 4. februára 2013 a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013
doručená a podaním zo 4. júla 2013 doplnená sťažnosť M. O., T. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. M. V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl.
38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 207/2012 zo 4. februára
2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom
exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. P. M., K. (ďalej len „súdny
exekútor“), pod sp. zn. EX 0430/2012 v právnom postavení povinného v druhom rade, v
ktorom (exekučnom konaní) sa obchodná spoločnosť S., a. s., B. (ďalej len „oprávnená“),
domáha aj vo vzťahu k obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., T. (ďalej len „povinná v
prvom rade“), vymoženia sumy 458 667,32 € s príslušenstvom. Exekučným titulom, na
podklade ktorého sa oprávnená vykonania predmetnej exekúcie domáha, je notárska
zápisnica č. N 283/2009, Nz 22049/2009, NCRIs 22431/2009 z 30. júna 2009 (ďalej len
„notárska zápisnica“) spísaná notárkou JUDr. D. K., K. Po tom, ako okresným súdom
poverený súdny exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie, podal
sťažovateľ v zákonnom ustanovenej lehote u súdneho exekútora námietky proti exekúcii, v
ktorých sa na podklade dôvodov v nich uvedených domáhal, aby okresný súd námietkam
vyhovel a exekúciu zastavil.
Podstata argumentácie sťažovateľa uvedenej v námietkach proti exekúcii sa
zakladala na jeho tvrdení
- o právnych vadách notárskej zápisnice, keďže pri jej spisovaní sa nezúčastnil aj
veriteľ, z čoho sťažovateľ vyvodil jej nespôsobilosť byť exekučným titulom,
- o vykonávaní exekúcie v širšom rozsahu než postačuje na uspokojenie
oprávneného, pretože široký okruh nehnuteľností vo vlastníctve povinnej v prvom rade, na
ktorých je zriadené záložné právo, odôvodňuje predpoklad, že výťažok z ich speňaženia
v rámci výkonu záložného práva oprávnenou bude postačovať na uspokojenie takmer celej
vymáhanej pohľadávky,
- o strate vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže došlo k jeho
odvolaniu z funkcie konateľa povinnej v prvom rade.
O sťažovateľom podaných námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd (vyšší
súdny úradník) uznesením sp. zn. 11 Er 207/2012 zo 16. júla 2012 tak, že ich zamietol
v celom rozsahu. Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote postupom podľa § 201 a nasl.
v spojení s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku podal proti uvedenému rozhodnutiu
odvolanie. Následne okresný súd (sudkyňa) o námietkach proti exekúcii napadnutým
rozhodnutím opätovne rozhodol tak, že ich v celom rozsahu zamietol.
Okresný súd v časti podstatnej pre toto konanie v napadnutom rozhodnutí uviedol:
„V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice
tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní
tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je
samozrejmé, že... aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak
má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným a nepochybným spôsobom, teda
v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu
oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah
a obsah plnenia atď.
Súd po preskúmaní obsahu notárskej zápisnice dospel k záveru, že spĺňa formálne
a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.“
Okresný súd ďalej uviedol, že „... iné podmienky formálnej a materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú
obsiahnuté v tomto ustanovení, nemožno vyvodiť. Preto nemožno súhlasiť s názorom
povinného 2, podľa ktorého v určitých prípadoch musí byť účastníkom notárskej zápisnice
aj veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje a výkladom túto požiadavku nemožno
doplniť do ustanovenia § 41 ods. 1 EP. Ani z, logického hľadiska nie je dôvod na to, aby
podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku bola v niektorých prípadoch účasť veriteľa. ...
Čo sa týka námietky vykonávania exekúcie v širšom rozsahu než, stačí na
uspokojenie oprávneného, z notárskej zápisnice v spojení s oznámením o splatnosti úverovej
pohľadávky vyplýva výška pohľadávky na istine 458.667,47 Eur, návrhom na vykonanie
exekúcie oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie v rozsahu sumy 458.667,32 Eur titulom
istiny. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený v exekučnom konaní nežiada vykonanie
exekúcie v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka; akékoľvek iné konania, ktoré sú vedené
na majetok povinného 1, nemajú vplyv na toto exekučné konanie, pokiaľ nie je v danom
konaní dosiahnutý nejaký výťažok. Pokiaľ povinný 2 poukázal na existenciu znaleckého
posudku v ktorom je majetok povinného 1 ohodnotený vyššou sumou ako je pohľadávka
oprávneného k tomu súd udáva, že povinní 1, 2, 3 sú z exekučného titulu zaviazaní každý
jeden samostatne, čo znamená, že oprávnený sa môže domáhať plnenia od ktoréhokoľvek
z povinných, pričom plnením jedného, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných
povinných.“.
Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho
vydaniu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti
s porušením označených práv odôvodňuje takto:
«Okresný súd sa podľa nášho názoru nedostatočne zaoberal skutočnosťami
namietanými sťažovateľom v jeho námietach proti exekúcii. ...
Okresný súd čo sa týka otázky materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice
napádanej sťažovateľom v odôvodnení napádaného uznesenia konštatuje: „Práve tento
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou
ako exekučného titulu.“ Po uvedení tohto názoru sa súd vo zvyšku odôvodnenia venuje už
len tomuto prejavu vôle povinného a napokon konštatuje, že notárska zápisnica spĺňa
formálne a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa k rozsahu vykonávanej exekúcie, Okresný súd
vyjaruje svoj názor celkovo v 12 riadkoch, v ktorých len to, že oprávnený nežiadal
vykonávať exekúciu v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka a keďže všetci povinní sú
z exekučného titulu zaviazaní každý samostatne konštatuje, že oprávnený sa môže domáhať
plnenia od ktoréhokoľvek z povinných.
Námietke sťažovateľa týkajúcej sa nemožnosti vplyvu na obchodné vedenie
povinného v prvom rade z dôvodu jeho odvolania z funkcie konateľa sa súd nevenoval
vôbec. Vyriešenie tejto námietky sťažovateľa teda súd zrejme nepovažoval za dostatočne
podstatné na to, aby mu venoval aspoň takú pozornosť ako predchádzajúcim dvom
námietkam sťažovateľa.»
Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval
ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov pri posudzovaní skutkovo totožných
vecí, konkrétne požiadavku účasti oprávnenej osoby pri spisovaní notárskej zápisnice, čo
bližšie odôvodnil rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Českej republiky.
Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že
k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil
pojednávanie na prerokovanie jeho námietok napriek tomu, že takáto povinnosť mu podľa
jeho názoru vyplývala z § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Sťažovateľ spolu s doplnením svojej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu
4. júla 2013 rozšíril svoju argumentáciu o tvrdenie, že okresný súd v napadnutom
rozhodnutí nezohľadnil názory ústavného súdu vyplývajúce z nálezu sp. zn. I. ÚS 26/2010
z 27. januára 2010, keďže podľa tvrdenia sťažovateľa jeho majetok podliehajúci exekúcii
bol súčasne aj majetkom jeho manželky, a teda patriaci do ich bezpodielového
spoluvlastníctva. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „[v]yhlásením urobeným do
notárskej zápisnice na seba prevzal... neprimerane veľké riziko pochádzajúce
z podnikateľskej činnosti spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej bol spoločníkom,
pričom sa zriekol všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v občianskom zákonníku“.
Sťažovateľ tiež uvádza, že hodnota majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, ako aj jeho výlučného majetku výrazne prevyšovala výšku záväzku, ku ktorému
pristúpil, a táto skutočnosť musela byť veriteľovi zrejmá. Sťažovateľ na záver argumentácie
uvádza, že jeho manželka nemala vedomosť o tomto jeho právnom úkone (pristúpení
k záväzku povinnej v prvom rade) a s takýmto jeho úkonom nikdy nesúhlasila, čo podľa
jeho názoru spôsobilo jeho vadu sankcionovanú absolútnou neplatnosťou, na ktorú mal
okresný súd prihliadať ex offo.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na spravodlivé prejednanie veci podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj základné právo
sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a
článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Trebišov, č. k. 11Er/207/2012 vydané dňa 04. 02. 2013 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konania.
Okresný súd Trebišov je povinný nahradiť trovy konania v sume 496,69 EUR do
pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa
vedený v T., a. s.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS
66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil
len na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie okresného súdu (vrátane postupu
predchádzajúcemu jeho vydaniu) za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska
námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.
Z uvedeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata námietok
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sa prevažne koncentruje na nedostatky
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ťažiskovým nedostatkom v tomto smere mala byť
skutočnosť, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či notárska zápisnica ako
exekučný titul musí byť spísaná aj za účasti oprávnenej osoby. V tejto súvislosti sťažovateľ
tiež tvrdí, že okresný súd svojvoľne nezohľadnil konštantnú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, z ktorej mal vyplývať záver konformný s právnou argumentáciou
sťažovateľa uplatnenou v podaných námietkach proti exekúcii.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom
rozhodnutí dostatočne odôvodnil svoj záver, keď vyhodnotil túto argumentáciu sťažovateľa
ako nedôvodnú a svoj záver založil na tom, že z § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku
nevyplývajú žiadne iné podmienky týkajúce sa vykonateľnosti notárskej zápisnice ako
exekučného titulu ako tie, ktoré sú obsiahnuté v § 42 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku,
a keďže takéto kritérium zo zákonného textu výslovne nevyplýva, extenzívnym výkladom
nemožno dospieť k záveru o obligátornej účasti veriteľa pri spisovaní notárskej zápisnice,
pretože tomu nenasvedčuje ani ratio legis uvedených ustanovení Exekučného poriadku.
Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného súdu ani
prvky interpretačnej svojvôle. Výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku
nevybočil ani zo štandardov interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne
aplikované. Ústavný súd tak konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, aj keď
nepochybne stručné, je aj vzhľadom na okolnosti danej veci dostatočné, a preto nemožno
dospieť k záveru, že by okresný súd mohol porušiť právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd neakceptoval ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd
rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, keď
nedospel k záveru, že nevyhnutnou podmienkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu
má byť aj účasť oprávnenej osoby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ ani
v sťažnosti, ani v priebehu konania pred okresným súdom neuviedol také skutočnosti,
z ktorých by tieto jeho tvrdenia vyplývali. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval
s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorej závery
nemožno z povahy veci považovať za také, ktorých účinkom pri súčasnom rešpektovaní
princípu právnej istoty by bola povinnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky zásadne
konštantne rozhodovať konformným spôsobom v skutkovo totožnej veci s týmito závermi
Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. prípadne aj ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov Českej republiky.
Ústavný súd ďalej nezistil ani sťažovateľom uvádzaný nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, keď podľa jeho tvrdenia okresný súd nedostatočne reagoval na
jeho argumentáciu o výkone exekúcie v širšom rozsahu, než postačuje na uspokojenie
pohľadávky oprávnenej. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu uznesenia, v ktorom okresný
súd
- poukázal na skutočnosť, že výška vymáhanej pohľadávky korešponduje s návrhom
na vykonanie exekúcie,
- vyhodnotil vplyv iných konaní súvisiacich so speňažením majetku povinnej
v prvom rade na účely uspokojenia vymáhanej pohľadávky oprávnenej, konštatujúc, že tieto
konania nemajú dopad na priebeh exekúcie, pokiaľ nedôjde k čo i len čiastočnému
uspokojeniu pohľadávky oprávnenej,
- zdôraznil, že každý z účastníkov exekučného konania na strane povinnej má v danej
veci samostatné postavenie, z čoho vyplýva, že exekúcia na majetok toho-ktorého
povinného môže prebiehať súbežne,
uvádza, že okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo ani túto
argumentáciu sťažovateľa uvedenú v námietkach proti exekúcii nebolo možné považovať za
dôvodnú.
Za neopodstatnenú považoval ústavný súd aj argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej
okresný súd v napadnutom rozhodnutí opomenul akokoľvek reagovať na tvrdenie o strate
jeho vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže sťažovateľ v sťažnosti
bližšie neuviedol také skutočnosti, z ktorých by vyplývala relevantnosť tejto argumentácie
na možný výsledok exekučného konania, o to viac, ak sťažovateľ mal v exekučnom konaní
samostatné procesné postavenie.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne
konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi závermi okresného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti uznesenia okresného súdu.
Napokon ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľa obsiahnutej
v doplnení jeho sťažnosti zo 4. júla 2013, v ktorom tvrdí, že okresný súd v napadnutom
rozhodnutí nezohľadnil ústavnoprávne východiská, ku ktorým ústavný súd dospel v náleze
sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 27. januára 2010, keďže sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nezaoberal otázkou prípadnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu pristúpenia
sťažovateľa k záväzku povinnej v prvom rade. V tejto súvislosti je podstatné, že sťažovateľ
nepreukázal, že táto argumentácia bola súčasťou jeho exekučnej (námietkovej) obrany. Za
tohto stavu tak chýba príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu
a touto námietkou sťažovateľa, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva
taký záver, že otázka posúdenia (ne)platnosti jeho pristúpenia k záväzku povinnej v prvom
rade bola hodnotená nekonformne so závermi ústavného súdu vyslovenými v uvedenom
náleze. Je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nie je oprávnený
samostatne vyhodnotiť, či skutkový stav a procesná situácia v exekučnej veci sťažovateľa
odôvodňovali, aby závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010
z 27. januára 2010 mohli byť primerane aplikovateľné aj vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ
nepochybne mal možnosť túto argumentáciu uplatniť už v rámci námietkového konania
a náležite v tomto smere uviesť rozhodujúce skutkové okolnosti a ich prípadné právne
posúdenie, a tak zvrátiť pre neho nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z exekúcie. Sťažovateľ
však túto možnosť nevyužil. Z uvedeného dôvodu tak ústavný súd nie je oprávnený
posudzovať prípadnú neústavnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu z tohto
aspektu.
Ani v sťažovateľom namietanom postupe okresného súdu ústavný súd nezistil
možnosť porušenia ním označených práv, keď uviedol, že okresný súd v rozpore s § 57
ods. 5 Exekučného poriadku nenariadil pojednávanie. Ústavný súd v tejto súvislosti
považuje za podstatné uviesť iba to, že povinnosť, ktorej porušenie sťažovateľ namieta,
v čase vydania napadnutého rozhodnutia okresného súdu nebola súčasťou právneho
poriadku, keďže zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 335/2012 Z. z.“), ktorý okrem
iného v rozsahu čl. IV bod 3 a 4 nadobudol účinnosť 1. januára 2013, došlo z Exekučného
poriadku k vypusteniu celého znenia § 57 ods. 5 (bod 3 čl. IV zákona č. 335/2012 Z. z.)
a v § 58 za odsek 1 bol síce vložený nový odsek 2, ktorým sa však zavádza už len
fakultatívna možnosť súdu rozhodujúceho o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a)
až j) nariadiť pojednávanie, ak je to zároveň nevyhnutné na objasnenie veci (bod 4 čl. IV
zákona č. 335/2012 Z. z.). Vzhľadom na uvedené tak akékoľvek ďalšie úvahy o prípadnom
nezákonnom, resp. neústavnom postupe okresného súdu sú jednoznačne vylúčené.
Ústavný súd, vychádzajúc z týchto záverov, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru konštatuje, že okresný súd v označenej exekučnej veci postupoval
a rozhodol tak, že nemožno reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol byť prijatý záver o porušení sťažovateľom uvádzaných práv, a preto
sťažnosť v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013