Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 634/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o.,

K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. V., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trebišov sp. zn. zo 4. februára 2013 a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013

doručená a podaním zo 4. júla 2013 doplnená sťažnosť M. O., T. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. M. V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a (ďalej len „“) a podľa a čl.

38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. februára

2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. P. M., K. (ďalej len „súdny

exekútor“), pod sp. zn. EX 0430/2012 v právnom postavení povinného v druhom rade, v

ktorom (exekučnom konaní) sa obchodná spoločnosť S., a. s., B. (ďalej len „oprávnená“),

domáha aj vo vzťahu k obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., T. (ďalej len „povinná v

prvom rade“), vymoženia sumy 458 667,32 € s príslušenstvom. Exekučným titulom, na

podklade ktorého sa oprávnená vykonania predmetnej exekúcie domáha, je notárska

zápisnica č. N 283/2009, Nz 22049/2009, NCRIs 22431/2009 z 30. júna 2009 (ďalej len

„notárska zápisnica“) spísaná notárkou JUDr. D. K., K. Po tom, ako okresným súdom

poverený súdny exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie, podal

sťažovateľ v zákonnom ustanovenej lehote u súdneho exekútora námietky proti exekúcii, v

ktorých sa na podklade dôvodov v nich uvedených domáhal, aby okresný súd námietkam

vyhovel a exekúciu zastavil.

Podstata argumentácie sťažovateľa uvedenej v námietkach proti exekúcii sa

zakladala na jeho tvrdení

- o právnych vadách notárskej zápisnice, keďže pri jej spisovaní sa nezúčastnil aj

veriteľ, z čoho sťažovateľ vyvodil jej nespôsobilosť byť exekučným titulom,

- o vykonávaní exekúcie v širšom rozsahu než postačuje na uspokojenie

oprávneného, pretože široký okruh nehnuteľností vo vlastníctve povinnej v prvom rade, na

ktorých je zriadené záložné právo, odôvodňuje predpoklad, že výťažok z ich speňaženia

v rámci výkonu záložného práva oprávnenou bude postačovať na uspokojenie takmer celej

vymáhanej pohľadávky,

- o strate vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže došlo k jeho

odvolaniu z funkcie konateľa povinnej v prvom rade.

O sťažovateľom podaných námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd (vyšší

súdny úradník) uznesením sp. zn. zo 16. júla 2012 tak, že ich zamietol

v celom rozsahu. Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote postupom podľa § 201 a nasl.

v spojení s podal proti uvedenému rozhodnutiu

odvolanie. Následne okresný súd (sudkyňa) o námietkach proti exekúcii napadnutým

rozhodnutím opätovne rozhodol tak, že ich v celom rozsahu zamietol.

Okresný súd v časti podstatnej pre toto konanie v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice

tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní

tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je

samozrejmé, že... aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak

má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným a nepochybným spôsobom, teda

v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu

oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah

a obsah plnenia atď.

Súd po preskúmaní obsahu notárskej zápisnice dospel k záveru, že spĺňa formálne

a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.“

Okresný súd ďalej uviedol, že „... iné podmienky formálnej a materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ako tie, ktoré sú

obsiahnuté v tomto ustanovení, nemožno vyvodiť. Preto nemožno súhlasiť s názorom

povinného 2, podľa ktorého v určitých prípadoch musí byť účastníkom notárskej zápisnice

aj veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje a výkladom túto požiadavku nemožno

doplniť do ustanovenia § 41 ods. 1 EP. Ani z, logického hľadiska nie je dôvod na to, aby

podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku bola v niektorých prípadoch účasť veriteľa. ...

Čo sa týka námietky vykonávania exekúcie v širšom rozsahu než, stačí na

uspokojenie oprávneného, z notárskej zápisnice v spojení s oznámením o splatnosti úverovej

pohľadávky vyplýva výška pohľadávky na istine 458.667,47 Eur, návrhom na vykonanie

exekúcie oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie v rozsahu sumy 458.667,32 Eur titulom

istiny. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený v exekučnom konaní nežiada vykonanie

exekúcie v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka; akékoľvek iné konania, ktoré sú vedené

na majetok povinného 1, nemajú vplyv na toto exekučné konanie, pokiaľ nie je v danom

konaní dosiahnutý nejaký výťažok. Pokiaľ povinný 2 poukázal na existenciu znaleckého

posudku v ktorom je majetok povinného 1 ohodnotený vyššou sumou ako je pohľadávka

oprávneného k tomu súd udáva, že povinní 1, 2, 3 sú z exekučného titulu zaviazaní každý

jeden samostatne, čo znamená, že oprávnený sa môže domáhať plnenia od ktoréhokoľvek

z povinných, pričom plnením jedného, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných

povinných.“.

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho

vydaniu podal sťažovateľ podľa sťažnosť, ktorú v súvislosti

s porušením označených práv odôvodňuje takto:

«Okresný súd sa podľa nášho názoru nedostatočne zaoberal skutočnosťami

namietanými sťažovateľom v jeho námietach proti exekúcii. ...

Okresný súd čo sa týka otázky materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice

napádanej sťažovateľom v odôvodnení napádaného uznesenia konštatuje: „Práve tento

súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou

ako exekučného titulu.“ Po uvedení tohto názoru sa súd vo zvyšku odôvodnenia venuje už

len tomuto prejavu vôle povinného a napokon konštatuje, že notárska zápisnica spĺňa

formálne a materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa k rozsahu vykonávanej exekúcie, Okresný súd

vyjaruje svoj názor celkovo v 12 riadkoch, v ktorých len to, že oprávnený nežiadal

vykonávať exekúciu v rozsahu širšom ako je jeho pohľadávka a keďže všetci povinní sú

z exekučného titulu zaviazaní každý samostatne konštatuje, že oprávnený sa môže domáhať

plnenia od ktoréhokoľvek z povinných.

Námietke sťažovateľa týkajúcej sa nemožnosti vplyvu na obchodné vedenie

povinného v prvom rade z dôvodu jeho odvolania z funkcie konateľa sa súd nevenoval

vôbec. Vyriešenie tejto námietky sťažovateľa teda súd zrejme nepovažoval za dostatočne

podstatné na to, aby mu venoval aspoň takú pozornosť ako predchádzajúcim dvom

námietkam sťažovateľa.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval

ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov pri posudzovaní skutkovo totožných

vecí, konkrétne požiadavku účasti oprávnenej osoby pri spisovaní notárskej zápisnice, čo

bližšie odôvodnil rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že

k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil

pojednávanie na prerokovanie jeho námietok napriek tomu, že takáto povinnosť mu podľa

jeho názoru vyplývala z § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ spolu s doplnením svojej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu

4. júla 2013 rozšíril svoju argumentáciu o tvrdenie, že okresný súd v napadnutom

rozhodnutí nezohľadnil názory ústavného súdu vyplývajúce z nálezu sp. zn.

z 27. januára 2010, keďže podľa tvrdenia sťažovateľa jeho majetok podliehajúci exekúcii

bol súčasne aj majetkom jeho manželky, a teda patriaci do ich bezpodielového

spoluvlastníctva. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „[v]yhlásením urobeným do

notárskej zápisnice na seba prevzal... neprimerane veľké riziko pochádzajúce

z podnikateľskej činnosti spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej bol spoločníkom,

pričom sa zriekol všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v “.

Sťažovateľ tiež uvádza, že hodnota majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, ako aj jeho výlučného majetku výrazne prevyšovala výšku záväzku, ku ktorému

pristúpil, a táto skutočnosť musela byť veriteľovi zrejmá. Sťažovateľ na záver argumentácie

uvádza, že jeho manželka nemala vedomosť o tomto jeho právnom úkone (pristúpení

k záväzku povinnej v prvom rade) a s takýmto jeho úkonom nikdy nesúhlasila, čo podľa

jeho názoru spôsobilo jeho vadu sankcionovanú absolútnou neplatnosťou, na ktorú mal

okresný súd prihliadať ex offo.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na spravodlivé prejednanie veci podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj základné právo

sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa, pána M. O., na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a

článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Trebišov, č. k. vydané dňa 04. 02. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konania.

Okresný súd Trebišov je povinný nahradiť trovy konania v sume 496,69 EUR do

pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa

vedený v T., a. s.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS

66/98, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil

len na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie okresného súdu (vrátane postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu) za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska

námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Z uvedeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata námietok

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sa prevažne koncentruje na nedostatky

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ťažiskovým nedostatkom v tomto smere mala byť

skutočnosť, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či notárska zápisnica ako

exekučný titul musí byť spísaná aj za účasti oprávnenej osoby. V tejto súvislosti sťažovateľ

tiež tvrdí, že okresný súd svojvoľne nezohľadnil konštantnú rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, z ktorej mal vyplývať záver konformný s právnou argumentáciou

sťažovateľa uplatnenou v podaných námietkach proti exekúcii.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom

rozhodnutí dostatočne odôvodnil svoj záver, keď vyhodnotil túto argumentáciu sťažovateľa

ako nedôvodnú a svoj záver založil na tom, že z § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku

nevyplývajú žiadne iné podmienky týkajúce sa vykonateľnosti notárskej zápisnice ako

exekučného titulu ako tie, ktoré sú obsiahnuté v § 42 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku,

a keďže takéto kritérium zo zákonného textu výslovne nevyplýva, extenzívnym výkladom

nemožno dospieť k záveru o obligátornej účasti veriteľa pri spisovaní notárskej zápisnice,

pretože tomu nenasvedčuje ani ratio legis uvedených ustanovení Exekučného poriadku.

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného súdu ani

prvky interpretačnej svojvôle. Výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku

nevybočil ani zo štandardov interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne

aplikované. Ústavný súd tak konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, aj keď

nepochybne stručné, je aj vzhľadom na okolnosti danej veci dostatočné, a preto nemožno

dospieť k záveru, že by okresný súd mohol porušiť právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd neakceptoval ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd

rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, keď

nedospel k záveru, že nevyhnutnou podmienkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu

má byť aj účasť oprávnenej osoby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ ani

v sťažnosti, ani v priebehu konania pred okresným súdom neuviedol také skutočnosti,

z ktorých by tieto jeho tvrdenia vyplývali. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval

s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorej závery

nemožno z povahy veci považovať za také, ktorých účinkom pri súčasnom rešpektovaní

princípu právnej istoty by bola povinnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky zásadne

konštantne rozhodovať konformným spôsobom v skutkovo totožnej veci s týmito závermi

Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. prípadne aj ustálenej rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov Českej republiky.

Ústavný súd ďalej nezistil ani sťažovateľom uvádzaný nedostatok odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, keď podľa jeho tvrdenia okresný súd nedostatočne reagoval na

jeho argumentáciu o výkone exekúcie v širšom rozsahu, než postačuje na uspokojenie

pohľadávky oprávnenej. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu uznesenia, v ktorom okresný

súd

- poukázal na skutočnosť, že výška vymáhanej pohľadávky korešponduje s návrhom

na vykonanie exekúcie,

- vyhodnotil vplyv iných konaní súvisiacich so speňažením majetku povinnej

v prvom rade na účely uspokojenia vymáhanej pohľadávky oprávnenej, konštatujúc, že tieto

konania nemajú dopad na priebeh exekúcie, pokiaľ nedôjde k čo i len čiastočnému

uspokojeniu pohľadávky oprávnenej,

- zdôraznil, že každý z účastníkov exekučného konania na strane povinnej má v danej

veci samostatné postavenie, z čoho vyplýva, že exekúcia na majetok toho-ktorého

povinného môže prebiehať súbežne,

uvádza, že okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo ani túto

argumentáciu sťažovateľa uvedenú v námietkach proti exekúcii nebolo možné považovať za

dôvodnú.

Za neopodstatnenú považoval ústavný súd aj argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej

okresný súd v napadnutom rozhodnutí opomenul akokoľvek reagovať na tvrdenie o strate

jeho vplyvu na obchodné vedenie povinnej v prvom rade, keďže sťažovateľ v sťažnosti

bližšie neuviedol také skutočnosti, z ktorých by vyplývala relevantnosť tejto argumentácie

na možný výsledok exekučného konania, o to viac, ak sťažovateľ mal v exekučnom konaní

samostatné procesné postavenie.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne

konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi závermi okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti uznesenia okresného súdu.

Napokon ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľa obsiahnutej

v doplnení jeho sťažnosti zo 4. júla 2013, v ktorom tvrdí, že okresný súd v napadnutom

rozhodnutí nezohľadnil ústavnoprávne východiská, ku ktorým ústavný súd dospel v náleze

sp. zn. z 27. januára 2010, keďže sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nezaoberal otázkou prípadnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu  pristúpenia

sťažovateľa k záväzku povinnej v prvom rade. V tejto súvislosti je podstatné, že sťažovateľ

nepreukázal, že táto argumentácia bola súčasťou jeho exekučnej (námietkovej) obrany. Za

tohto stavu tak chýba príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu

a touto námietkou sťažovateľa, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva

taký záver, že otázka posúdenia (ne)platnosti jeho pristúpenia k záväzku povinnej v prvom

rade bola hodnotená nekonformne so závermi ústavného súdu vyslovenými v uvedenom

náleze. Je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nie je oprávnený

samostatne vyhodnotiť, či skutkový stav a procesná situácia v exekučnej veci sťažovateľa

odôvodňovali, aby závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 27. januára 2010 mohli byť primerane aplikovateľné aj vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ

nepochybne mal možnosť túto argumentáciu uplatniť už v rámci námietkového konania

a náležite v tomto smere uviesť rozhodujúce skutkové okolnosti a ich prípadné právne

posúdenie, a tak zvrátiť pre neho nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z exekúcie. Sťažovateľ

však túto možnosť nevyužil. Z uvedeného dôvodu tak ústavný súd nie je oprávnený

posudzovať prípadnú neústavnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu z tohto

aspektu.

Ani v sťažovateľom namietanom postupe okresného súdu ústavný súd nezistil

možnosť porušenia ním označených práv, keď uviedol, že okresný súd v rozpore s § 57

ods. 5 Exekučného poriadku nenariadil pojednávanie. Ústavný súd v tejto súvislosti

považuje za podstatné uviesť iba to, že povinnosť, ktorej porušenie sťažovateľ namieta,

v čase vydania napadnutého rozhodnutia okresného súdu nebola súčasťou právneho

poriadku, keďže , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“), ktorý okrem

iného v rozsahu čl. IV bod 3 a 4 nadobudol účinnosť 1. januára 2013, došlo z Exekučného

poriadku k vypusteniu celého znenia (bod 3 čl. IV )

a v § 58 za odsek 1 bol síce vložený nový odsek 2, ktorým sa však zavádza už len

fakultatívna možnosť súdu rozhodujúceho o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a)

až j) nariadiť pojednávanie, ak je to zároveň nevyhnutné na objasnenie veci (bod 4 čl. IV

). Vzhľadom na uvedené tak akékoľvek ďalšie úvahy o prípadnom

nezákonnom, resp. neústavnom postupe okresného súdu sú jednoznačne vylúčené.

Ústavný súd, vychádzajúc z týchto záverov, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru konštatuje, že okresný súd v označenej exekučnej veci postupoval

a rozhodol tak, že nemožno reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol byť prijatý záver o porušení sťažovateľom uvádzaných práv, a preto

sťažnosť v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013