Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 521/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. – A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. B. Š., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 12. marca 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. – A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť J. Š. – A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. B.

Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. marca 2013.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:

«... Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom vo veci č. k.

, na základe ktorého potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava porušil

jeho základné právo vyplývajúce mu z SR...

... Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu v tom, že odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave vo veci č. k.

, ktoré takmer doslovne preberá argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení

rozsudku Okresného súdu Trnava vo veci č. k. považuje za natoľko

nekoherentné a nepresvedčivé, že ním došlo k porušeniu jeho základného práva

vyplývajúceho mu z SR.

... Pokiaľ ide o argumentáciu Krajského súdu v Trnave obsiahnutú v odôvodnení

rozsudku zo dňa 12. 3. 2013 vo veci č. k. , poukazuje sťažovateľ na

judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že: „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť

konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na

jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú

(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé.“ (, , )...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 SR a z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave vo veci č. k. zo dňa 12. 3. 2013

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave vo veci č. k. zo dňa 12. 3.

2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšia konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

275,94 eur (za dva úkony právnej služby á 130,16 eur podľa § 11 ods. 3 vyhlášky MS SR

č. spolu s režijným paušálom vo výške 2 x 7,81 eur) do 15 dní od doručenia

tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Pretože sťažnosť neobsahovala všetky predpísané náležitosti, neboli k nej priložené

napadnuté rozhodnutia, ústavný súd výzvou z 5. septembra 2013 vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa na doplnenie podania.

Sťažovateľ, v zastúpení právnej zástupkyne, doručil 19. septembra 2013 ústavnému

súdu rozsudok Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. februára 2012 a rozsudok krajského súdu č. k. -121 z 12. marca

2013, ako aj opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. júna 2013.

V doplnení sťažnosti, ktoré doručil súčasne, uviedol, že porušenie svojho práva na

súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúceho mu z a z

dohovoru vidí v tom, že

„... odôvodnenie rozsudku a teda celý rozsudok Krajského súdu v Trnave vo veci č. k.

, ktorý takmer doslovne preberá argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení

rozsudku Okresného súdu Trnava vo veci č. k. je natoľko zmätočný

a nepresvedčivý, že ho je možné považovať nielen za nespravodlivý, ale aj za iracionálny

a nelogický.

Iracionálnosť a nelogickosť predmetného rozsudku vidí sťažovateľ v nasledovnom:

a) Krajský súd v Trnave uvádza v predmetnom rozsudku, že súd mal za preukázané,

že dňa 5. 6. 2008 došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní vnútroštátnych zasielateľských

služieb v cestnej doprave, na základe ktorej mal sťažovateľ (žalobca) zabezpečovať dopravu

tovarov z veľkoskladu spoločnosti C... Doprava sa mala zabezpečovať podľa pokynov od

príkazcu pre zasielateľa. Súd mal za to, že sťažovateľ... využil možnosť tzv. samovstupu

zasielateľa do práv prepravcu a začal od počiatku prepravu pre žalovaného vykonávať sám.

Prepravu vykonával sám až do dňa 10. 11. 2010, kedy mu bola žalovaným daná výpoveď zo

zmluvy. V zmysle zmluvy sa mala výpovedná doba skončiť dňa 28. 2. 2012.

Podľa názoru súdu medzi stranami bolo sporné posúdenie porušenia zmluvných

povinností zo strany žalovaného, ktoré malo mať za následok vznik nároku na zmluvnú

pokutu voči žalovanému. Sťažovateľ... v konaní poukazoval na skutočnosť, že v zmysle

čl. IV. bodu 4.1 zmluvy mu mal vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu z dôvodu prerušenia

spolupráce žalovaného v dobe po daní výpovede do uplynutia výpovednej lehoty. Porušenie

spolupráce malo spočívať v tom, že žalovaný mal sťažovateľovi... bezdôvodne brániť

v riadnom osobnom plnení jeho zmluvných povinností. Podľa názoru súdu mohol

sťažovateľ... obstarať pre žalovaného prepravu buď sám alebo u ďalšieho dopravcu. ...

Podľa názoru sťažovateľa... žalovaný po doručení výpovede porušil zmluvu, nakoľko

mu bránil vo vykonávaní prepravy. V tom ho utvrdila aj skutočnosť, že na druhý deň po

tom, čo chcel pristaviť motorové vozidlo do objektu žalovaného, bol mu odopretý vstup do

objektu žalovaného s upozornením od dispečera, že žalovaný už nemá záujem o jeho služby.

Žalovaný žiadne písomné objednávky sťažovateľovi... nedoručoval ani po dátume doručenia

výpovede zo zmluvy...

Podľa súdu išlo u oboch strán o zjavný interpretačný rozdiel úkonu žalovaného

ohľadom toho, ako sa má zmluva vykonávať po doručení výpovede, a to aj s poukazom na

odchýlenie sa strán od článku I. bodu 1.3 zmluvy. ...

b) Takýto záver Krajského súdu v Trnave ako aj prvostupňového súdu je ťažko

pochopiteľný. Ak sťažovateľ... a žalovaný uzatvorili zmluvu, ktorú však vo viacerých

častiach od počiatku nerešpektovali (napr. v časti čl. I bodu 1.3 alebo čl. II. bodu 2.1; čl. II.

bodu 2.2), avšak k plneniu medzi zmluvnými stranami dochádzalo a súd nárok sťažovateľa...

vyplývajúci z vykonanej dopravy pre žalovaného uznal (napriek tomu, že pri doprave neboli

rešpektované ust. čl. I. bodu 1.3 a tiež iné), nie je potom zrejmé, prečo v tejto časti súd

nárok žalobcu uznal... a v časti nárok žalobcu zamietol s odkazom na to, že nárok na

zmluvnú pokutu by žalobcovi vznikol len v prípade, ak by žalovaný v súlade so zmluvou

zaslal žalobcovi písomnú objednávku deň vopred v súlade so zmluvou a potom by mu bránil

objednávku splniť. Takýto myšlienkový postup súdu je zarážajúci. ...

c) Krajský súd v Trnave ako aj prvostupňový súd argumentovali v odôvodnení

svojich rozsudkov ust. , podľa ktorého ak to neodporuje zmluve alebo ak

to nezakáže príkazca najneskôr do začiatku uskutočňovania prepravy, môže zasielateľ

prepravu, ktorú má obstarať, uskutočniť sám. Podľa Krajského súdu v Trnave ako aj podľa

prvostupňového súdu potom v prípade, ak žalovaný zakázal sťažovateľovi... vstup do jeho

areálu, nezakázal mu vykonávať zasielateľskú činnosť a vykonať dopravu prostredníctvom

tretej osoby. Zákaz vstupu sťažovateľa... do areálu žalovaného si žalobca podľa názoru

oboch súdov nesprávne interpretoval a to, že nevykonal dopravu prostredníctvom tretej

osoby bolo teda na jeho ťarchu, pričom z tohto dôvodu mu nemal vzniknúť ani nárok na

zmluvnú pokutu v zmysle čl. IV. bodu 4.1 zmluvy.

Pokiaľ ide o vyššie uvedené, súd si podľa sťažovateľa zrejme nevšimol ustanovenie

čl. III. bod 3.6 predmetnej zmluvy, podľa ktorého zasielateľ, teda žalobca môže svoj záväzok

plniť pomocou ďalšieho dopravcu, a pritom zodpovedá za všetky skutočnosti, ako by

prepravu uskutočnil on sám. Z predmetného ustanovenia zmluvy teda jednoznačne vyplýva,

že sťažovateľ... a žalovaný sa dohodli na tom, že dopravu môže uskutočňovať žalobca sám

a len v prípade, ak sa tak rozhodne, môže ju uskutočniť aj prostredníctvom tretích osôb,

avšak na vlastnú zodpovednosť. Avšak gramatickým výkladom tohto zmluvného ustanovenia

je jednoznačne možné vyvodiť prednostný záujem zmluvných strán na zabezpečení dopravy

žalobcom. Takéto dvojstranné zmluvné dojednanie nie je možné meniť jednostranným

pokynom žalovaného. Odkaz súdu na ustanovenie , ktoré je dispozitívnym

ustanovením (podľa ust. ) a teda aplikuje sa iba subsidiárne, v prípade, ak si

zmluvné strany nedohodnú svoje vzájomné práva a povinnosti odchylne, je teda zrejme

nesprávny a dokonca aj nepochopiteľný. Ako je možné, že súd oprel svoje rozhodnutie

o ustanovenie zákona, ktorého aplikáciu zmluvné strany v zmluve vylúčili? Žalovaný teda

nemal možnosť žalobcovi zakázať zabezpečovať prepravu, nakoľko zo zmluvy toto právo

žalobcovi vyplývalo. V tejto časti považuje žalobca rozhodnutie Krajského súdu v Trnave za

naprosto nespravodlivé a za také, ktoré je v rozpore s platným právom.

d) S ohľadom na vyššie uvedené sťažovateľ poukazuje na zmätočnosť, iracionálnosť

a nelogickosť rozsudku Krajského súdu v Trnave vo veci č. k. , ktorý takmer

doslovne preberá argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trnava

vo veci č. k. .“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduj iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 17. februára 2012. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol:

«Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 20.230,71 eur

s príslušenstvom zahŕňajúcej odplatu za zabezpečenie prepravy tovaru vo výške

8.059,62 eur vyfakturovanú faktúrami č. 46, 47, 48 a č. 49 splatnými v dňoch 27. 11.

a 11. 12. 2010 a zmluvnú pokutu vo výške 12.171,09 eur uplatnenú podľa článku IV. bodu

4.1 zmluvy o poskytovaní vnútroštátnych zasielateľských služieb v cestnej doprave zo dňa

5. 6. 2008. Poukazoval na to, že podmienky vzniku jeho nároku na zmluvnú pokutu boli

splnené tým, že žalovaný zmluvu dňa 10. 11. 2010 vypovedal a bez vyčkania na uplynutie

trojmesačnej výpovednej lehoty s ním prerušil spoluprácu, nezadal mu žiadnu objednávku

na rozvoz tovaru a naviac mu zakázal vstup do predajní systému...

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej zo zhodných výpovedí účastníkov ako

aj zo Zmluvy o poskytovaní vnútroštátnych zasielateľských služieb v cestnej doprave mal

súd preukázané, že dňa 5.6.2008 uzavreli žalobca ako zasielateľ a žalovaný ako príkazca

zmluvu, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dopravy tovarov z veľkoskladu spoločnosti C.,

a. s. T. do miest určenia príkazcom. Doprava sa mala zabezpečovať podľa pokynov od

príkazcu pre zasielateľa. Žalobca sa zaviazal žalovanému, že mu vo vlastnom mene a na

jeho účet obstará prepravu tovaru z jeho veľkoskladu do miest ním určených. Žalobca

využil možnosť tzv. samovstupu zasielateľa do práv prepravcu a začal od počiatku prepravu

pre žalovaného vykonávať sám. Prepravu vykonával až do dňa 10. 11. 2010, kedy mu bola

žalovaným daná ústna výpoveď zo Zmluvy o poskytovaní zasielateľských služieb. Písomná

výpoveď bola žalobcovi doručená niekoľko dní nato. Dňom 1. 12. 2010 začala plynúť

trojmesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula dňom 28. 2. 2012. Uvedené nebolo medzi

stranami sporné. Sporným zostalo posúdenie porušenia zmluvných povinností, či už zo

strany žalovaného ako tvrdil žalobca, alebo zo strany žalobcu ako tvrdil žalovaný, majúce

za následok vznik nároku na zmluvnú pokutu. Žalobca v konaní tvrdil, že nárok na zmluvnú

pokutu mu vznikol v zmysle článku IV. bod. 4.1 zmluvy z dôvodu prerušenia spolupráce

žalovaného v dobe po daný výpovede do uplynutia výpovednej lehoty. Prerušenie

spolupráce spočívalo v tom, že žalovaný mal žalobcovi bezdôvodne brániť v riadnom

osobnom plnení jeho zmluvných povinností. K uvedenému je podľa názoru súdu nutné

ozrejmiť, čo bolo žalobcovou zmluvnou povinnosťou. Zmluvnou povinnosťou žalobcu bolo

obstarať pre žalovaného prepravu. Prepravu mohol obstarať u ďalšieho dopravcu

(uzavretím zmluvy o preprave) alebo prepravu mohol realizovať ako dopravca sám, tak ako

tomu bolo v danom prípade (tzv. samovstup). Samotný výkon prepravy sa už ale realizoval

na základe objednávky (príkazu) žalovaného. V zmluve mali strany dohodnuté, že žalovaný

bude žalobcovi dávať objednávky (príkazy) jednotlivo do 12.00 hod. pred dňom plánovanej

nakládky, pričom žalobca mal každú obdržanú objednávku žalovanému potvrdiť. Strany

zhodne uviedli, že aj napriek takémuto písomnému zmluvnému dojednaniu sa od počiatku

od neho odchýlili a to tým spôsobom, že žalovaný bez osobitnej objednávky žalovaného,

ktorú by spätne potvrdzoval, pristavoval motorové vozidlo každý pracovní deň v objekte

žalovaného za účelom nakládky tovaru a jeho rozvozu. Týmto spôsobom sa preprava

vykonávala až do dňa 10. 11. 2010, kedy žalobcovi bola daná výpoveď zo zmluvy a bol mu

udelený zákaz vstupu do objektu žalovaného. Žalobca tento krok žalovaného vyhodnotil tak,

že žalovaný si už u neho žiadnu prepravu ďalej neobjednáva, v čom ho utvrdila aj

skutočnosť, že na druhý deň potom čo z opatrnosti chcel pristaviť motorové vozidlo

do objektu žalovaného, mu bol odopretý vstup s upozornením dispečera, že nemajú už

záujem o jeho služby. Žalovaný naproti tomu tvrdil, že vstup žalovanému síce odopretý bol

ale o realizáciu prepravy mal aj naďalej záujem a túto mal žalobca zabezpečiť u iného

prepravcu. Žalovaný ale zároveň potvrdil, že po výpovedi zmluvy osobitné objednávky

tovaru žalovanému neadresoval, nakoľko mal zato, že žalovaným zabezpečený iný dopravca

bude pristavovať naďalej motorové vozidlo každý pracovný deň, bez osobitnej objednávky,

tak ako to bolo ústne dohodnuté zo žalobcom a išlo už o obchodnú zvyklosť strán. U oboch

strán ide o zjavný interpretačný, výkladový rozdiel úkonu žalovaného (vypovedanie zmluvy

a zákaz vstupu) resp. rozdiel akým spôsobom sa má zmluva vykonávať po výpovedi a to aj

s poukazom na odchýlenie strán od článku I. bod. 1.3 zmluvy. Podľa názoru súdu v prípade

takejto nezhody strán je nutné sa riadiť jednoznačným, určitým znením, obsahom zmluvy.

Naviac uvedený právny názor podporuje aj čl. V. bod. 5.2 podľa ktorého akékoľvek zmeny

zmluvy vyžadujú k svojej účinnosti písomnú formu. Vzhľadom k tomu odchýlenie strán od

predmetného bodu, dohodnuté ústne nemožno považovať za účinnú, platnú zmenu obsahu

zmluvy a je potrebné vychádzať z jej obsahu dojednaného písomne. Podľa článku I.

písm. 1.3 zmluvy žalobca má vykonať prepravu až po jednotlivom písomnom príkaze

(objednávke) udelenom mu žalovaným. Podstatné je, že žalobca mal plniť až na základe

objednávky žalovaného. Nakoľko však žalovaný (ako sám potvrdil) žalobcovi žiadnu

osobitnú objednávku prepravy po dni 10. 11. 2010 neadresoval (za objednávku nemožno

v žiadnom prípade považovať oznámenie žalovaného zo dňa 30. 11. 2010), tak žalobcovi

nevznikla ani povinnosť zo zmluvy plniť (rozumej obstarať prepravu), preto mu ani

žalovaným nemohlo v plnení byť bránené (nebolo v akom). Súd má zato, že žiadna

„spolupráca“ zo strany žalovaného prerušená nebola. Zasielateľská zmluva bola po

výpovedi aj naďalej pre strany platná a účinná. Žalovaný si už ale prestal objednávať

služby (plnenie) od žalobcu, ktorý tak už nebol povinný poskytovať zmluvné plnia

(obstarávať prepravu). Z uvedeného dôvodu žalobcovi nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu

nevznikol a preto súd v tejto časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Ako je vyššie

uvedené žalobca mal obstarať dopravu po dni 10. 11. 2010 len na základe osobitnej

potvrdenej objednávky žalobcu, ktorá ale absentuje, preto žalobcovi nevznikla ani

povinnosť zo zmluvy plniť (obstarať prepravu - a je právne irelevantné či samovstupom

alebo prostredníctvom ďalšieho prepravcu). Nemal už povinnosť pristavovať sám vozidlo a

ani zabezpečiť iné vozidlo s iným dopravcom na prepravu. Žalobca neporušil žiadnu svoju

zmluvnú povinnosť a nie je možné si od neho nárokovať hodnotu z nevyvezeného tovaru,

resp. náhradného prepravného ako zmluvnú pokutu. Na základe toho nevznikol nárok na

zmluvnú pokutu v zmysle článku IV. bod. 4.2, ani žalovanému. Keďže žalovanému nevznikol

podľa súdu voči žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu, nevznikla mu ani pohľadávka z

uvedeného titulu, ktorú si započítal voči pohľadávke žalobu vzniknutej titulom odplaty za

vykonanú prepravu, ktorej vykonanie žalovaný nespochybnil a uznal predmetný nárok

žalobcu (čo potvrdil aj zápočtom). Žalobcova pohľadávka zápočtom žalovaného nezanikla.

Súd tak mal preukázané, že žalobca si svoje zmluvné povinnosti splnil riadne a obstaral

(samovstupom) pre žalovaného prepravu vyfakturovanú faktúrami č. 46, 47, 48 a 49 spolu v

sume 8.059,62. Žalovaný však včas a riadne si svoju povinnosť zaplatiť odplatu nesplnil,

čím porušil dohodnuté podmienky, preto súd žalobe ako dôvodnej v časti istiny vyhovel. ...

V rozpore s tvrdením odvolateľa ustanovenie bodu 3.6 zmluvy účastníkov neobsahuje

výslovnú dohodu zmluvných strán o tom, že zasielateľ je oprávnený vykonať prepravu sám,

ale obsahuje dojednanie o tom, že môže svoj záväzok plniť pomocou ďalšieho dopravcu.

Právo vykonať prepravu osobne vyplýva zasielateľovi zo zákona - ak to neodporuje zmluve

alebo ak to príkazca nezakáže najneskôr do začiatku uskutočňovania prepravy (§ 605 ods. 1

Obch. zák.). Toto právo žalobcu nebolo v konaní spochybňované, skutočnosť, že účastníci

pri uzatváraní zmluvy z existencie tohto práva vychádzali však súčasne nie je prekážkou

uplatnenia práva príkazcu uskutočnenie prepravy zasielateľovi zakázať. V tejto súvislosti

slovné spojenie „ak to neodporuje zmluve“ v ustanovení § 605 ods. 1 Obch. zák. sa viaže na

oprávnenie zasielateľa uskutočniť prepravu, nie na právo príkazcu uskutočnenie prepravy

zasielateľovi zakázať, pričom zo skutočnosti, že takýto zákaz môže príkazca uložiť

do začiatku uskutočňovania prepravy, znamená, že tak môže vykonať aj jednostranným

prejavom vôle po uzatvorení zasielateľskej zmluvy, na základe ktorej inak zasielateľ

prepravu realizovať môže.

Vzhľadom k uvedenému, keď súčasne v konaní nebola preukázaná existencia

žiadnych okolností nasvedčujúcich tomu, že by výkon práva žalovaného zakázať

zasielateľovi realizáciu prepravy mal šikanózny charakter a bez právneho dôvodu

zasahoval do práv žalobcu, prípadne bol v rozpore s dobrými mravmi, súd prvého stupňa

uplatnený nárok žalobcu správne posúdil.»

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ argumentáciu o porušení jeho a dohovorom garantovaných práv

opiera o tvrdenie, že krajský súd rozsudok sp. zn. z 12. marca 2013

„vôbec nekomentuje a nevysporiadava sa s problémom, že písomnú zmluvu je možné meniť

iba písomne“.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj v súvislostiach

s rozhodnutím prvostupňového súdu a zistil, že čiastočne úspešný sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentoval najmä tým, že „... aj po

doručení výpovede zmluvy mal záujem na riadnom plnení zmluvných povinností podľa

zavedenej obchodnej zvyklosti... že mu žalovaný zakázal vstup do jeho areálu a domáhal sa

plnenia zmluvy prostredníctvom iného subjektu, ktorého mal žalobca zabezpečiť.

Spornou preto podľa odvolateľa (sťažovateľa) zostala len skutočnosť, či žalovaný

mal alebo nemal právo zakázať mu osobne plnenie zmluvy napriek tomu, že on bol k plneniu

zmluvy pripravený a podľa zmluvy bol oprávnený osobne prepravu vykonať...“.

Ústavný súd konštatuje, že v argumentácii, ktorú sťažovateľ použil v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu, absentuje ten argument, ktorý sťažovateľ uplatnil v konaní pred

ústavným súdom, a to, že krajský súd „nevysporiadava sa s problémom, že písomnú zmluvu

je možné meniť iba písomne“.

Podľa úlohy ústavného súdu danej mu , ktorou je kontrola zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie právnej normy s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ústavný súd nenachádza na napadnutom

rozhodnutí krajského súdu priestor na jeho kritiku. Krajský súd sa vysporiadal

s podstatnými námietkami, ktoré sťažovateľ v odvolaní uviedol. Z ústavnoprávneho

hľadiska bol postup krajského súdu v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho konania

a nevykazuje známky svojvôle či arbitrárnosti a ani aplikácia príslušných ustanovení nie je

popretím ich zmyslu a podstaty. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným právnym

názorom aj preto, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013