Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 632/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť ŠBK V., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. D. B. s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. D. B., K., ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva

vlastniť majetok podľa uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 22. augusta 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , a sp. zn. z 28. decembra 2012,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť ŠBK V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája

2013 doručená sťažnosť ŠBK V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. augusta 2012 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 28. decembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pred krajským súdom ako súdom

prvého stupňa prebiehalo konanie, v ktorom sa žalobca (spoločnosť E., a. s.) domáhala, aby

súd zaviazal troch dlžníkov, aby jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 215 233,78 €

s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. augusta 2012 krajský súd

konanie zastavil, keďže žalobca ̶spoločnosť E., a. s., bola vymazaná z obchodného registra

2. júna 2012, čím zanikla bez právneho nástupcu (toto uznesenie však sťažovateľ

sťažnosťou na ústavnom súde nenapadol, pozn.). Následne sťažovateľ 15. augusta 2012

doručil krajskému súdu podanie nazvané ,,Návrh na vstup účastníka do konania podľa

ust. “, kde uviedol, že ešte 30. marca 2012 nadobudol zmluvou

o postúpení pohľadávok pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, a zároveň uviedol,

že ,,navrhuje a súhlasí s tým, aby do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa

spoločnosti E., a. s. – vstúpil nový účastník – ŠBK V.“. Uznesením krajského súdu

z 22. augusta 2012 tento nepripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobcu

a na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 28. decembra 2012 toto uznesenie

krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol:

«Ohľadom sťažovateľom nadobudnutej pohľadávky prebiehal od roku 2004 súdny

spor vedený Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. . Vzhľadom

na hospodárnosť súdneho konania ako aj vzhľadom na plynutie času od vzniku pohľadávky

sťažovateľ návrhom zo dňa 14.8.2012 požiadal prvostupňový Krajský súd v Košiciach

podľa , o zmenu účastníka konania tak. aby namiesto doterajšieho

žalobcu v spore (postupcu) do konania vstúpil ako sťažovateľ (postupník), pretože po začatí

konania, resp. v jeho priebehu došlo ku zmene aktívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu

postúpenia pohľadávky...

Napriek tomu, že sťažovateľ splnil všetky formálne kritériá predpísané v

ods. 2. 3 súd Uznesením Krajského súdu sp. zn. -467 zo dňa

22.08.2012 rozhodol, že „Nepripúšťa zámenu účastníkov na strane žalobcu“. Tento svoj

postoj súd odôvodnil tým, že na povolenie zámeny je potrebný súhlas pôvodného

navrhovateľa a nie toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa. Takýto postup súdu je

svojvoľný, zjavne arbitrárny, pretože nemá oporu v . 3 . Prvostupňový súd

sťažovateľovi uprel právo na prístup k súdu, ako aj právo na súdnu ochranu jeho práva

na uplatnenie postúpenej pohľadávky. Súd tým sťažovateľa aj materiálne poškodil, pretože

od vzniku pohľadávky už uplynuli všetky premlčacie lehoty a teda sťažovateľ v dôsledku

nesprávneho postupu súdu už postúpenú pohľadávku nemusí nikdy vymôcť.

O odvolaní sťažovateľa zo dňa 6.9.2012 rozhodol Najvyšší súd SR Uznesením

sp. zn. , zo dňa 28.12.2012 tak, že dotknuté uznesenie

Krajského súdu v Košiciach potvrdil, pričom sa priklonil k záveru, že súhlas so zmenou

účastníka mal udeliť pôvodný žalobca.

Najvyšší súd neodôvodnil, prečo sa má vykladať v rozpore s jeho

znením tak, že pre zmenu účastníka konania je potrebný aj súhlas pôvodného žalobcu, a nie

iba toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa" ( ). Ani najvyšší súd teda

sťažovateľovi neposkytol ochranu jeho ústavného práva na prístup k súdu, resp. na súdnu

ochranu, ktorých upretie vyústilo do porušenia práva sťažovateľ vlastniť majetok.

Podľa názoru sťažovateľa iba formálne správny postup je predpokladom

spravodlivého procesu. V okolnostiach prípadu formálne správny postup súdu konkretizuje

, osobitne , o zmene účastníka konania.

Ust. požaduje výlučne súhlas toho, kto má vstúpiť na miesto

navrhovateľa. Všeobecné súdy toto kogentné procesné ustanovenie neprípustne ,,dotvorili“

ešte o podmienku súhlasu pôvodného žalobcu. Tým, že všeobecné súdy racionálne,

presvedčivo, v súlade so zákonom a logicky konkrétnymi úvahami neodôvodnili, prečo o

návrhu žalobcu rozhodli v rozpore s . 3 . konali arbitrárne a spôsobom

nezlučiteľným s . Všeobecné súdy nepostupovali formálne správne, pretože

nedodržali . Konali svojvoľne a ústavne neudržateľne. Obe všeobecné

súdy tak bezprecedentne pošliapali ust. , , že ich rozhodnutia by nemali

byť akceptovateľné a mali by byť zrušené. V dôsledku postupu súdu došlo k porušeniu

ústavného práva sťažovateľa na prístup k súdu, ako aj k porušeniu práva sťažovateľa

vlastniť majetok. V danom prípade súdy svojím postupom neakceptovali súhlas sťažovateľa,

ktorý bol zákonom vyžadovaný a ktorý bol písomne daný a preukázaný, na druhej strane

vyžadujú súhlas, ktorý zákon nepožaduje (ale ktorý bol tiež daný už len tým, že pôvodný

navrhovateľ pohľadávku postúpil a v bode 3.2. Zmluvy o postúpení vyslovil súhlas so

zmenami v účastníkoch konania).

Voči ústavnej sťažnosti ako krajnému prostriedku nápravy nejestvuje v situácii

sťažovateľa žiadna iná účinná a efektívna alternatíva, pretože podľa

a contrario je dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu tohto typu neprípustné a podanie

mimoriadneho dovolania vylučuje . Preto je sťažovateľ nútený

obrátiť sa na ústavný súd touto sťažnosťou.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že

jeho označené práva boli porušené uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho

súdu. Zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil obidve napadnuté uznesenia, vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu upravuje aj

čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou

iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže (prípadne mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

9. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa spočíva v tvrdenom porušení jeho

práva na prístup k súdu, ktoré subsumoval pod práva zaručené v ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu v dôsledku toho, že všeobecné súdy mu v rozpore s ustanoveniami

neumožnili stať sa účastníkom predmetného konania

na strane žalobcu. Zo skutočnosti, že predmetom konania bolo zaplatenie peňažnej

pohľadávky, sťažovateľ vyvodil aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa

.

10. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k namietanému uzneseniu

krajského súdu ústavný súd zistil, že proti tomuto sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom mal

právomoc rozhodnúť, a tým aj poskytnúť ochranu označeným právam v prípade zistenia ich

porušenia, najvyšší súd ako súd odvolací. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného

súdu rozhodnúť o prípadnom porušení označených práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu.

11. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní dospel k rovnakému záveru, aj

pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Ako zo samotnej

sťažnosti vyplýva, sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že mu contra legem

nebolo umožnené stať sa žalobcom v predmetnom spore, čím mu bolo podľa jeho slov

upreté právo na prístup k súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že v tejto veci s poukazom

na dovolanie prípustné nie je. Ústavný súd však tento

názor nezdieľa, pretože naopak, procesná situácia, ktorá nastala v sťažovateľovej veci, môže

byť subsumovateľná pod ustanovenie .

12. Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Citované ustanovenie teda pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu (rozsudok alebo uznesenie), ktoré

malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom. V sťažovateľovej veci nie je sporné,

že najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval ako odvolací súd. Podľa názoru

ústavného súdu situácia, v ktorej sa osoba, ktorá nie je účastníkom konania, procesne

relevantným spôsobom svojho účastníctva domáha, in concreto podá návrh na vstup

do konania podľa , a všeobecný súd v rozpore

s procesnými normami a ním zisteným skutkovým a právnym stavom (prevod alebo

prechod práv a povinností, o ktorých sa koná) takýto vstup do konania nepovolí

(nepripustí), je tak pri gramatickom, ako aj ratione legis výklade subsumovateľná

pod ustanovenie . Dôsledkom takéhoto

negatívneho rozhodnutia je totiž popretie prístupu k súdu, s tým spojená nemožnosť stať sa

účastníkom konania a v jeho rámci uplatňovať procesné práva a povinnosti, teda v súhrne

odňatie možnosti konať pred súdom.

13. Procesná situácia, v ktorej sa po potvrdzujúcom uznesení najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu ocitol sťažovateľ, teda zakladá prípustnosť dovolania, a tým aj právomoc

iného senátu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (§ 10a ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) poskytnúť ochranu sťažovateľovi v prípade zistenia porušenia jeho práv. Táto

skutočnosť zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu vecne a meritórne preskúmať

a následne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa aj v tej jej časti, ktorá smeruje proti

napadnutému potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu. K sťažovateľovmu odkazu

na neprípustnosť dovolania podľa ústavný súd len

stručne dodáva, že je síce pravdou, že podľa tohto zákonného ustanovenia dovolanie proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a contrario prípustné nie je, zároveň však treba

doplniť, že nijako nevylučuje prípustnosť dovolania

z dôvodov vád tzv. zmätočnosti uvedených v .

14. Ústavný súd si je vedomý toho, že sám nemá právomoc na to, aby formoval

doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní, keďže táto právomoc patrí

najvyššiemu súdu (m. m. ). Tento je však v záujme ústavne konformného

výkladu ( ) povinný pri posudzovaní prípustnosti dovolania

v obdobných veciach zohľadniť to, čo zákonodarca sledoval zakotvením prípustnosti

dovolania podľa vo väzbe na záruky, ktoré

v rámci základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) obsahuje čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru.

15. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení

podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší

súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení všeobecných súdov a vrátenie

veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013