Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 632/2013
PDF · 177.92 KB
No categories available
I. ÚS 632/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť ŠBK V., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. D. B. s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. D. B., K., ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5 Cbi 316/2004 z 22. augusta 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 80/2012, a sp. zn. 4 Obo 81/2012 z 28. decembra 2012,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť ŠBK V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája
2013 doručená sťažnosť ŠBK V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Cbi 316/2004 z 22. augusta 2012 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obo 80/2012, 4 Obo 81/2012 z 28. decembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pred krajským súdom ako súdom
prvého stupňa prebiehalo konanie, v ktorom sa žalobca (spoločnosť E., a. s.) domáhala, aby
súd zaviazal troch dlžníkov, aby jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 215 233,78 €
s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Cbi 316/2004 z 13. augusta 2012 krajský súd
konanie zastavil, keďže žalobca ̶spoločnosť E., a. s., bola vymazaná z obchodného registra
2. júna 2012, čím zanikla bez právneho nástupcu (toto uznesenie však sťažovateľ
sťažnosťou na ústavnom súde nenapadol, pozn.). Následne sťažovateľ 15. augusta 2012
doručil krajskému súdu podanie nazvané ,,Návrh na vstup účastníka do konania podľa
ust. § 92 ods. 2 O.s.p.“, kde uviedol, že ešte 30. marca 2012 nadobudol zmluvou
o postúpení pohľadávok pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, a zároveň uviedol,
že ,,navrhuje a súhlasí s tým, aby do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa
spoločnosti E., a. s. – vstúpil nový účastník – ŠBK V.“. Uznesením krajského súdu
z 22. augusta 2012 tento nepripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobcu
a na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 28. decembra 2012 toto uznesenie
krajského súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol:
«Ohľadom sťažovateľom nadobudnutej pohľadávky prebiehal od roku 2004 súdny
spor vedený Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 5Cbi/316/2004. Vzhľadom
na hospodárnosť súdneho konania ako aj vzhľadom na plynutie času od vzniku pohľadávky
sťažovateľ návrhom zo dňa 14.8.2012 požiadal prvostupňový Krajský súd v Košiciach
podľa § 92 ods. 2, 3 O.s.p. o zmenu účastníka konania tak. aby namiesto doterajšieho
žalobcu v spore (postupcu) do konania vstúpil ako sťažovateľ (postupník), pretože po začatí
konania, resp. v jeho priebehu došlo ku zmene aktívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu
postúpenia pohľadávky...
Napriek tomu, že sťažovateľ splnil všetky formálne kritériá predpísané O.s.p. v § 92
ods. 2. 3 O.s.p. súd Uznesením Krajského súdu sp. zn. 5Cbi/316/2004-467 zo dňa
22.08.2012 rozhodol, že „Nepripúšťa zámenu účastníkov na strane žalobcu“. Tento svoj
postoj súd odôvodnil tým, že na povolenie zámeny je potrebný súhlas pôvodného
navrhovateľa a nie toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa. Takýto postup súdu je
svojvoľný, zjavne arbitrárny, pretože nemá oporu v § 92 ods. 2. 3 O.s.p.. Prvostupňový súd
sťažovateľovi uprel právo na prístup k súdu, ako aj právo na súdnu ochranu jeho práva
na uplatnenie postúpenej pohľadávky. Súd tým sťažovateľa aj materiálne poškodil, pretože
od vzniku pohľadávky už uplynuli všetky premlčacie lehoty a teda sťažovateľ v dôsledku
nesprávneho postupu súdu už postúpenú pohľadávku nemusí nikdy vymôcť.
O odvolaní sťažovateľa zo dňa 6.9.2012 rozhodol Najvyšší súd SR Uznesením
sp. zn. 4 Obo 80/2012, 4 Obo 81/2012 zo dňa 28.12.2012 tak, že dotknuté uznesenie
Krajského súdu v Košiciach potvrdil, pričom sa priklonil k záveru, že súhlas so zmenou
účastníka mal udeliť pôvodný žalobca.
Najvyšší súd neodôvodnil, prečo sa § 92 ods. 3 O.s.p. má vykladať v rozpore s jeho
znením tak, že pre zmenu účastníka konania je potrebný aj súhlas pôvodného žalobcu, a nie
iba toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa" (§ 92 ods. 3 O.s.p.). Ani najvyšší súd teda
sťažovateľovi neposkytol ochranu jeho ústavného práva na prístup k súdu, resp. na súdnu
ochranu, ktorých upretie vyústilo do porušenia práva sťažovateľ vlastniť majetok.
Podľa názoru sťažovateľa iba formálne správny postup je predpokladom
spravodlivého procesu. V okolnostiach prípadu formálne správny postup súdu konkretizuje
Občiansky súdny poriadok, osobitne § 92 ods. 2, 3 O.s.p. o zmene účastníka konania.
Ust. § 92 ods. 3 O.s.p. požaduje výlučne súhlas toho, kto má vstúpiť na miesto
navrhovateľa. Všeobecné súdy toto kogentné procesné ustanovenie neprípustne ,,dotvorili“
ešte o podmienku súhlasu pôvodného žalobcu. Tým, že všeobecné súdy racionálne,
presvedčivo, v súlade so zákonom a logicky konkrétnymi úvahami neodôvodnili, prečo o
návrhu žalobcu rozhodli v rozpore s § 92 ods. 2. 3 O.s.p.. konali arbitrárne a spôsobom
nezlučiteľným s ústavou. Všeobecné súdy nepostupovali formálne správne, pretože
nedodržali § 92 ods. 3 O.s.p.. Konali svojvoľne a ústavne neudržateľne. Obe všeobecné
súdy tak bezprecedentne pošliapali ust. § 92 ods. 3, 4 O.s.p., že ich rozhodnutia by nemali
byť akceptovateľné a mali by byť zrušené. V dôsledku postupu súdu došlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa na prístup k súdu, ako aj k porušeniu práva sťažovateľa
vlastniť majetok. V danom prípade súdy svojím postupom neakceptovali súhlas sťažovateľa,
ktorý bol zákonom vyžadovaný a ktorý bol písomne daný a preukázaný, na druhej strane
vyžadujú súhlas, ktorý zákon nepožaduje (ale ktorý bol tiež daný už len tým, že pôvodný
navrhovateľ pohľadávku postúpil a v bode 3.2. Zmluvy o postúpení vyslovil súhlas so
zmenami v účastníkoch konania).
Voči ústavnej sťažnosti ako krajnému prostriedku nápravy nejestvuje v situácii
sťažovateľa žiadna iná účinná a efektívna alternatíva, pretože podľa § 239 O.s.p.
a contrario je dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu tohto typu neprípustné a podanie
mimoriadneho dovolania vylučuje § 243f ods. 2 písm. b) O.s.p.. Preto je sťažovateľ nútený
obrátiť sa na ústavný súd touto sťažnosťou.»
4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že
jeho označené práva boli porušené uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho
súdu. Zároveň žiadal, aby ústavný súd zrušil obidve napadnuté uznesenia, vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu upravuje aj
čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou
iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže (prípadne mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
9. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa spočíva v tvrdenom porušení jeho
práva na prístup k súdu, ktoré subsumoval pod práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu v dôsledku toho, že všeobecné súdy mu v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku neumožnili stať sa účastníkom predmetného konania
na strane žalobcu. Zo skutočnosti, že predmetom konania bolo zaplatenie peňažnej
pohľadávky, sťažovateľ vyvodil aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa
10. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k namietanému uzneseniu
krajského súdu ústavný súd zistil, že proti tomuto sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom mal
právomoc rozhodnúť, a tým aj poskytnúť ochranu označeným právam v prípade zistenia ich
porušenia, najvyšší súd ako súd odvolací. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného
súdu rozhodnúť o prípadnom porušení označených práv sťažovateľa uznesením krajského
súdu.
11. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní dospel k rovnakému záveru, aj
pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Ako zo samotnej
sťažnosti vyplýva, sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že mu contra legem
nebolo umožnené stať sa žalobcom v predmetnom spore, čím mu bolo podľa jeho slov
upreté právo na prístup k súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že v tejto veci s poukazom
na § 239 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je. Ústavný súd však tento
názor nezdieľa, pretože naopak, procesná situácia, ktorá nastala v sťažovateľovej veci, môže
byť subsumovateľná pod ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
12. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Citované ustanovenie teda pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu (rozsudok alebo uznesenie), ktoré
malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom. V sťažovateľovej veci nie je sporné,
že najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval ako odvolací súd. Podľa názoru
ústavného súdu situácia, v ktorej sa osoba, ktorá nie je účastníkom konania, procesne
relevantným spôsobom svojho účastníctva domáha, in concreto podá návrh na vstup
do konania podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a všeobecný súd v rozpore
s procesnými normami a ním zisteným skutkovým a právnym stavom (prevod alebo
prechod práv a povinností, o ktorých sa koná) takýto vstup do konania nepovolí
(nepripustí), je tak pri gramatickom, ako aj ratione legis výklade subsumovateľná
pod ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Dôsledkom takéhoto
negatívneho rozhodnutia je totiž popretie prístupu k súdu, s tým spojená nemožnosť stať sa
účastníkom konania a v jeho rámci uplatňovať procesné práva a povinnosti, teda v súhrne
odňatie možnosti konať pred súdom.
13. Procesná situácia, v ktorej sa po potvrdzujúcom uznesení najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu ocitol sťažovateľ, teda zakladá prípustnosť dovolania, a tým aj právomoc
iného senátu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (§ 10a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) poskytnúť ochranu sťažovateľovi v prípade zistenia porušenia jeho práv. Táto
skutočnosť zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu vecne a meritórne preskúmať
a následne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa aj v tej jej časti, ktorá smeruje proti
napadnutému potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu. K sťažovateľovmu odkazu
na neprípustnosť dovolania podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd len
stručne dodáva, že je síce pravdou, že podľa tohto zákonného ustanovenia dovolanie proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a contrario prípustné nie je, zároveň však treba
doplniť, že § 239 Občianskeho súdneho poriadku nijako nevylučuje prípustnosť dovolania
z dôvodov vád tzv. zmätočnosti uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
14. Ústavný súd si je vedomý toho, že sám nemá právomoc na to, aby formoval
doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní, keďže táto právomoc patrí
najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 393/08). Tento je však v záujme ústavne konformného
výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) povinný pri posudzovaní prípustnosti dovolania
v obdobných veciach zohľadniť to, čo zákonodarca sledoval zakotvením prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na záruky, ktoré
v rámci základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) obsahuje čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení
podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší
súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení všeobecných súdov a vrátenie
veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013