Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 508/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. D., Advokátska

kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a

a práv podľa a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2012 doručená sťažnosť R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok

z 10. marca 2011 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa a zároveň bola schválená

rodičovská dohoda účastníkov konania o zverení ich maloletých detí do osobnej

starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, a tiež

o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči týmto maloletým deťom.

Sťažovateľ sa následne obrátil na Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) s návrhom na vydanie rozhodnutia, ktorým by bol zmenený označený rozsudok, a to

zverením maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, resp. zmenou

úpravy styky s maloletými deťmi, ako aj znížením sumy vyživovacej povinnosti

sťažovateľa. V uvedenej veci starostlivosti o maloleté deti vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. sťažovateľ 3. septembra 2012 podal návrh na vydanie

predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby do právoplatného skončenia konania bolo jedno

z maloletých detí zverené do jeho osobnej starostlivosti, počas ktorej bude mať právo

maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, aby matke bola uložená vyživovacia

povinnosť voči tomuto dieťaťu a zároveň upravený styk matky s týmto maloletým

dieťaťom.

Okresný súd o uvedenom návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením

sp. zn. z 5. septembra 2012, ktorým nariadil predbežné opatrenie, podľa

ktorého sú maloleté deti oprávnení zastupovať a spravovať ich majetok obaja rodičia,

a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania oboch rodičov krajský

súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012 prvostupňové rozhodnutie

zmenil tak, že predbežné opatrenie nenariadil a vo zvyšnej časti uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že okresný súd svojím uznesením z 5.

septembra 2012 zabezpečil stav súladný so o rodine v znení

neskorších predpisov a s , keď podľa vyjadrenia sťažovateľa „mal snahu

o prinavrátenie istej miery rovnosti medzi manželov priznaním práva deti zastupovať

a spravovať ich majetok aj sťažovateľovi“. Prijatím uznesenia krajského súdu z 31. októbra

2012 došlo podľa názoru sťažovateľa k „opätovnému navráteniu k pôvodnému

nezákonnému stavu“.

Podľa sťažovateľa „tak ako ani Dohovor nemali v úmysle tolerovať či navodiť

stav, ktorý umožňuje uzurpovanie všetkých rodičovských práv len jedným z rodičov, pričom

výkon týchto práv druhým rodičom je úplne znemožnený len z dôvodu negatívneho postoja

rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.

Práve takýto stav však svojim rozhodnutím konvaliduje Krajský súd v Bratislave, keď

namiesto toho, aby len prirodzene zohľadnil rovnosť v právach oboch rodičov, tieto

priznáva len jednému z nich, a to len s poukazom na nedostatok intenzity stavu, ktorý si tak

údajne nevyžaduje okamžitý zásah vo forme nariadenia predbežného opatrenia.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v postupe a výslednom rozhodnutí krajského

súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práv zaručených a 2 dohovoru a Protokolu č. 7 k dohovoru.

Na základe argumentácie prezentovanej v sťažnosti v jej závere sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

zaručených a 4 a a práv zaručených a 2

dohovoru a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. októbra 2012, uvedené uznesenie zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu

potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené

predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľa.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno

predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ).

Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť

pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť

predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj

v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého

účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci

samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby

všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc

na prerokovanie veci sťažovateľa, pretože ochranu jeho právam ako účastníka konania

poskytuje a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom

konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013