Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 508/2013
PDF · 164.68 KB
No categories available
III. ÚS 508/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. D., Advokátska
kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11 Cop/497/2012 z 31. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2012 doručená sťažnosť R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/497/2012
z 31. októbra 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok
z 10. marca 2011 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa a zároveň bola schválená
rodičovská dohoda účastníkov konania o zverení ich maloletých detí do osobnej
starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, a tiež
o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči týmto maloletým deťom.
Sťažovateľ sa následne obrátil na Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) s návrhom na vydanie rozhodnutia, ktorým by bol zmenený označený rozsudok, a to
zverením maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, resp. zmenou
úpravy styky s maloletými deťmi, ako aj znížením sumy vyživovacej povinnosti
sťažovateľa. V uvedenej veci starostlivosti o maloleté deti vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 25 P/230/2011 sťažovateľ 3. septembra 2012 podal návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby do právoplatného skončenia konania bolo jedno
z maloletých detí zverené do jeho osobnej starostlivosti, počas ktorej bude mať právo
maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, aby matke bola uložená vyživovacia
povinnosť voči tomuto dieťaťu a zároveň upravený styk matky s týmto maloletým
dieťaťom.
Okresný súd o uvedenom návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením
sp. zn. 25 P 230/2011 z 5. septembra 2012, ktorým nariadil predbežné opatrenie, podľa
ktorého sú maloleté deti oprávnení zastupovať a spravovať ich majetok obaja rodičia,
a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania oboch rodičov krajský
súd uznesením sp. zn. 11 CoP 497/2012 z 31. októbra 2012 prvostupňové rozhodnutie
zmenil tak, že predbežné opatrenie nenariadil a vo zvyšnej časti uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že okresný súd svojím uznesením z 5.
septembra 2012 zabezpečil stav súladný so zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení
neskorších predpisov a s ústavou, keď podľa vyjadrenia sťažovateľa „mal snahu
o prinavrátenie istej miery rovnosti medzi manželov priznaním práva deti zastupovať
a spravovať ich majetok aj sťažovateľovi“. Prijatím uznesenia krajského súdu z 31. októbra
2012 došlo podľa názoru sťažovateľa k „opätovnému navráteniu k pôvodnému
nezákonnému stavu“.
Podľa sťažovateľa „tak ústava ako ani Dohovor nemali v úmysle tolerovať či navodiť
stav, ktorý umožňuje uzurpovanie všetkých rodičovských práv len jedným z rodičov, pričom
výkon týchto práv druhým rodičom je úplne znemožnený len z dôvodu negatívneho postoja
rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.
Práve takýto stav však svojim rozhodnutím konvaliduje Krajský súd v Bratislave, keď
namiesto toho, aby len prirodzene zohľadnil rovnosť v právach oboch rodičov, tieto
priznáva len jednému z nich, a to len s poukazom na nedostatok intenzity stavu, ktorý si tak
údajne nevyžaduje okamžitý zásah vo forme nariadenia predbežného opatrenia.“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v postupe a výslednom rozhodnutí krajského
súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práv zaručených čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru.
Na základe argumentácie prezentovanej v sťažnosti v jej závere sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
zaručených čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 11 CoP/497/2012 z 31. októbra 2012, uvedené uznesenie zrušil a vrátil vec
krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu
potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené
predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľa.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno
predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00).
Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť
pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť
predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj
v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého
účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci
samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby
všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta.
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy
opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.
V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc
na prerokovanie veci sťažovateľa, pretože ochranu jeho právam ako účastníka konania
poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom
konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013