Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 511/2013
PDF · 148.33 KB
No categories available
III. ÚS 511/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. B. a H. B., obaja bytom N., zastúpených advokátkou
JUDr. E. M., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 3/2013 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. a H. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť I. B. a H. B., obaja bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 a uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 3/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia po právoplatnom rozhodnutí
všeobecných súdov, ktorým im bola stanovená povinnosť platiť náhradu za užívanie
nehnuteľnosti, sa domáhali povolenia obnovy konania. Svoj návrh odôvodnili tým, že
v pôvodnom konaní navrhovali vykonanie znaleckého dokazovania, avšak vo veci konajúce
súdy „tento dôkaz nenariadili“. Po právoplatnom skončení pôvodného konania si
sťažovatelia nechali vypracovať znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že v skutočnosti
neužívajú nehnuteľnosť, preto „niet dôvodu na to, aby sme... platili náhradu za jej užívanie,
lebo tieto parcely v skutočnosti neužívame“. Okresný súd o návrhu sťažovateľov na obnovu
konania rozhodol uznesením sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 tak, že ich návrh
zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú, že uznesením
okresného súdu sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012, ako aj napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok garantované
v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože podľa ich názoru boli splnené podmienky na povolenie
obnovy konania, teda aj podmienka, že existuje dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohli použiť
v pôvodnom konaní. Sťažovatelia tvrdia, že právny stav vytvorený označenými
rozhodnutiami „je negáciou úpravy obsiahnutej v článku 20 Ústavy SR, že vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Rozhodnutiami Okresného súdu v Nitre 12 C 300/2012 zo dňa 14.1 1.2012
a Krajského súdu v Nitre 25 Co 3/2013 zo dňa 30.4.2013 bolo porušené naše základné
právo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, že vlastnícke právo má rovnaký
zákonný obsah a ochranu.
2. Zrušujú sa rozhodnutia Okresného súdu v Nitre 12 C 300/2012 zo dňa 14.11.2012
a Krajského súdu v Nitre 25 Co 3/2013 zo dňa 31.4.2013 a vec sa vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.
3. Žalovaného žiadam zaviazať na náhradu trov tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotní
sťažovatelia tak formuláciou sťažnostného petitu určili ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu má zaoberať. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie
petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný
súd dôvod spochybňovať.
Sťažovatelia v predloženej sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mali dopustiť všeobecné súdy (okresný
a krajský súd) konajúce v ich veci podľa sťažovateľov vecne nesprávnymi rozhodnutiami.
Napriek právnemu zastúpeniu advokátkou petit sťažnosti je formulovaný nepresne, keďže
bez bližšieho označenia odseku čl. 20 ústavy si v rámci formulácie námietok zvolili slovné
pomenovanie ústavného princípu „vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu“,
teda ani nie základného práva, ktoré je explicitne vyjadrené v prvej vete čl. 20 ods. 1
ústavy. Ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov na doplnenie sťažnosti
v tomto smere a vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako to
je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označeného práva sťažovateľov uznesením
okresného súdu sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012, ústavný súd pripomína, že
z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak
o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že
nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie, keďže ho už preskúmal na základe
odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom
ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd pripomína, že už
opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Inými slovami, ak súd rozhodne vo veci zverenej mu ústavou (čl. 141 ods. 1 a čl. 142
ods. 1 ústavy) a príslušnými zákonmi a postupuje pritom v súlade s procesnými pravidlami,
nemôže samotným výkonom súdnej právomoci (rozhodnutím) porušiť iné (hmotné)
základné právo účastníka, aj keď tento je s výsledkom konania nespokojný. V opačnom
prípade by išlo o popretie samotného ústavného princípu nezávislého súdnictva.
Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť
v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovatelia takéto posúdenie nenavrhli),
bolo potrebné sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali výlučne porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim z imperatívu čl. 2
ods. 2 ústavy a tiež z uvedeného vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013