Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 597/2013
PDF · 250.45 KB
No categories available
II. ÚS 597/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. C., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž 6/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Sž
6/2012-68 z 18. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013
doručená sťažnosť JUDr. J. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Sž 6/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom na najvyššom
súde pod sp. zn 2 Sž 6/2012 žalobou z 2. apríla 2012 v rámci správneho súdnictva domáhal
preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012
o zamietnutí riadneho opravného prostriedku – odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu
Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „úrad“) č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789
z 2. novembra 2011, ktorý v zmysle ustanovenia § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.
o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) rozhodol tak, že
sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. nemožno považovať
za bezpečnostne spoľahlivého, pretože pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé
údaje. Zároveň úrad týmto rozhodnutím rozhodol tiež o tom, že sťažovateľ nespĺňa
predpoklad na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., a preto mu úrad
ukončuje bezpečnostnú previerku a v zmysle ustanovenia § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. ruší
platnosť osvedčenia č. PB-3966/2005-Ž vydaného úradom 19. júna 2006.
Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu č. k.
2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť 3. mája 2013.
Sťažovateľ namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
ústavou a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem
iného najmä takto:
„... Je jednoznačné, že nielen Výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ale najmä
NS SR jednoznačne nevzal do úvahy všetky dostupné listinné dôkazy a nevyhodnotil ich
vo svojich vzájomných súvislostiach, iba sa odvolal na závery zo psychofyziologického
overovania pravdovravnosti, avšak tieto nevyhodnotil pri celkovom posudzovaní
a rozhodovaní o sťažovateľovi z hľadiska bezpečnostnej spoľahlivosti. V opačnom prípade
by nemohol prísť k záveru o sťažovateľovej bezpečnostnej nespoľahlivosti s poukazom na
ustanovenie § 14 ods. 1 zákona a konštatovať, že tento nespĺňa predpoklad na vznik
oprávnenia v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g) zákona a ukončiť mu bezpečnostnú
previerku.
Sťažovateľ má za to, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky nesprávne
a neúplné zistil skutkový stav, na základe ktorého aj nesprávne rozhodol, pričom vôbec
nevzal do úvahy tvrdenia a skutočnosti, ktoré k veci uviedol. Navyše NS SR odôvodnil svoje
rozhodnutie okrem zhrnutia písomných podaní sťažovateľa a Výboru iba tým, že oblasť
povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne široká a preto
pokiaľ správne uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonov, pričom je
v súlade s pravidlami logického uvažovania a podmienky takej úvahy boli zistené riadnym
procesným postupom, potom súd nemôže vyvodiť iné, prípadne opačné závery, nakoľko by
takým postupom zasiahol do voľnej úvahy príslušného správneho orgánu.
Záverom odôvodnenia svojho rozhodnutia NS SR uviedol, že rozpor medzi
skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol pri bezpečnostnom pohovore a tými, ktoré mal
Výbor listinnými dôkazmi preukázané existoval, pričom tento bol následne potvrdený aj
výsledkami psychofyziologického overenia pravdovravnosti sťažovateľa. Podľa záveru NS
SR preto Výbor neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď vyhodnotil
tvrdenia sťažovateľa ako nepravdivé.
Sťažovateľ však poukazuje aj na tú skutočnosť, že NS SR bol povinný skúmať okrem
iného aj to, či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy logické a z hľadiska
hodnotenia dôkazov úplné. Sťažovateľ má za to, že NS SR sa neriadil vyššie uvedenými
princípmi a napadnuté rozhodnutie v tomto smere nevyhodnotil.
K vyššie uvedenému sťažovateľ uvádza, že v priebehu mesiaca máj 2011 bol vyzvaný
zúčastniť sa na bezpečnostnom pohovore a neskôr aj na psychofyziologickom overení
pravdivosti. Napriek tomu, že bol výsluhovom dôchodku, s pohovorom súhlasil a zároveň
požiadal o psychofyziologické overenie pravdivosti jeho výpovede, nakoľko nemal a ani
teraz nemá obavu o pravdivosti mojich slov.
Výsledok psychofyziologického vyšetrenia však ukázal telesné odozvy na testové
otázky, ktoré boli vyhodnotené ako klamstvo. S týmto hodnotením sa však nestotožňuje
a kategoricky ho odmietam.
Aj napriek tomu, že psychofyziologické vyšetrenie nie je v Slovenskom právnom
poriadku uzákonené a nie je ani súčasťou slovenského právneho systému ako dôkazný
prostriedok, bol sťažovateľ pre objektívne posúdenie jeho odvolania ochotný opakovane
toto vyšetrenie zopakovať, lebo bol presvedčený, že sa jednalo o psychické a fyzické
vyčerpanie organizmu, ktorému predchádzali udalosti súkromného charakteru.
Tak Výbor a v konečnom dôsledku aj NS SR odôvodnili svoje rozhodnutie iba
s prihliadnutím na tento jediný dôkaz, pričom nevyhodnotili ostatné dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach, a to práve tak, aby bolo dodržané správne uváženie a toto bolo
v súlade s logickým uvažovaním. Takéto preferovania jediného dôkazu svedčiaceho
v neprospech sťažovateľa naproti dôkazom svedčiacim v jeho prospech považuje sťažovateľ
za hrubé porušenie jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko pokiaľ by boli všetky dôkazy
hodnotené v ich vzájomných súvislostiach s rovnakou dôležitosťou akú je im potrebné
pripísať, potom by NS SR vyslovil záver, ktorým by zrušil napadnuté rozhodnutie Výboru
a vec by vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že NS SR sa vo svojom rozhodnutí
absolútne nevysporiadal a ani len nezaoberal s listinným dôkazom ev. č. NBÚ-D-3/2011
zo dňa 03. 01. 2011, na ktorý Výbor opakovane poukazuje vo svojom Vyjadrení k žalobe
zo dňa 19. 04. 2012 a ktorého obsah sťažovateľ ani doposiaľ nepozná, nebol s ním
oboznámený a ani mu nebola daná možnosť sa s ním oboznámiť, na základe čoho mu bolo
odopreté jeho právo na spravodlivý proces a možnosť brániť svoje práva...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sž/6/2012 a jeho rozsudkom zo dňa
18. 04. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž/6/2012 zo dňa
18. 04. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Sž 6/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013 o zamietnutí
žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného
č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu opierajúci sa o označené rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím
úradu č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789 z 2. novembra 2011 vychádza z nesprávnych
a neúplných skutkových zistení, pokiaľ je záver o jeho bezpečnostnej nespoľahlivosti
s poukazom na dodržanie medzí a hľadísk správnej úvahy stanovených ustanoveniami
zákona č. 215/2004 Z. z. v podstate založený iba na výsledkoch psychofyziologického
overovania pravdovravnosti, pričom tieto výsledky neboli náležite vyhodnotené
vo vzájomnej súvislosti s ostatnými, najmä listinnými dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa.
Ďalej sťažovateľ namieta „prípustnosť“ psychofyziologického overovania
pravdovravnosti ako dôkazného prostriedku a vôbec vo vzťahu k jeho osobe týmto
overovaním zistené výsledky.
V závere sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec
nevysporiadal s listinným dôkazom ev. č. NBÚ – D-3/2011 z 3. januára 2011, s obsahom
ktorého sťažovateľovi nebola daná možnosť sa oboznámiť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa, ktorými
v podstate odôvodňuje aj túto sťažnosť, v napadnutom rozsudku č. k. 2 Sž 6/2012-68
z 18. apríla 2013 vysporiadal okrem iného najmä takto:
„... Zákon č. 215/2004 Z. z. upravuje podmienky na ochranu utajovaných
skutočností, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane,
pôsobnosť NBU a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným
skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ tohto zákona, oprávnenie na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo
Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá
je bezpečnostné spoľahlivá.
Podľa § 14 ods. 1 za bezpečnostné spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol
nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri
bezpečnostnom pohovore...
Podľa § 25 ods. 3 súčasťou bezpečnostného pohovoru môže byť aj
psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré možno uskutočniť, iba ak navrhovaná
osoba o to požiada. O takej možnosti musí byť navrhovaná osoba poučená.
Podľa ods. 4, psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční vždy, ak sú
vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými
skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na
zrušenie platnosti osvedčenia.
Podľa § 26 ods. 2, ak úrad bezpečnostnou previerkou zistí, že navrhovaná osoba
nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, vydá o tom rozhodnutie.
Podľa § 29 úrad je na základe zistenia nových skutočností povinný počas platnosti
osvedčenia preveriť, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1
a v prípade zistenia, že nespĺňa tieto predpoklady, zrušiť platnosť osvedčenia. Na také
zrušenie platnosti osvedčenia sa primerane vzťahujú ustanovenia § 24 až 26...
Posúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivostí preverovanej osoby je vecou správnej
úvahy správneho orgánu, ktorá musí byť podložená skutkovými zisteniami a musí vychádzať
zo zákonných medzí. Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve
pomerne široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd
preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených
zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli
zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností
vyvodzovať iné, alebo aj opačné, závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho
uváženia) príslušného správneho orgánu (mutatis mutandis rozhodnutia vo veciach Boh.
admin. 589/20, Boh. admin. 949/21). Voľná úvaha je obmedzená určitými zákonnými
hranicami a môže sa pohybovať len v určitom zákonom vymedzenom rozsahu. Prekročením
tohto rozsahu sú dotknuté subjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať
právnej ochrany. Účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý
zákonný predpis správny orgán svoje rozhodnutie opiera ale aj z ktorých skutkových zistení
správny orgán vychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a
právne závery, ktoré viedli správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako
individuálneho správneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.).
Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových
zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými
informáciami (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fitt proti
Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, č. sťažnosti 29777/96, Rowe a Davis proti
Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, č. sťažnosti 27052/95 a P. G. a J. H. proti
Spojenému kráľovstvu z 25. septembra 2001, č. sťažnosti 44787/98) a uviedol ustanovenia
právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g/, § 14 ods. 1, § 25
ods. 45 zákona č. 215/2004 Z. z.).
Keďže v prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť, či existoval rozpor medzi
skutočnosťami, ktoré pri bezpečnostnom pohovore uviedol žalobca a tými, ktoré mal
listinnými dôkazmi preukázané žalovaný, bolo úlohou najvyššieho súdu preskúmať, či boli
dôkazy získané legitímnym spôsobom - v tejto časti nebol postup žalovaného, ani
prvostupňového správneho orgánu spochybnený a tiež existencia uvedeného rozporu.
Preskúmaním utajovaného administratívneho spisu mal najvyšší súd preukázané, že
uvedený rozpor existoval a tento bol následne potvrdený aj výsledkami
psychofyziologického overenia pravdovravnosti žalobcu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí
neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe svojich zistení, ktoré
sú zdokumentované v administratívnom spise, vyhodnotil tvrdenia žalobcu na
bezpečnostnom pohovore ako nepravdivé, v dôsledku čoho žalobcu nemožno považovať za
bezpečnostné spoľahlivého podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
Pokiaľ ide o namietané nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najvyšší
súd sa s názorom žalobcu nestotožnil.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i utajovaný administratívny spis
žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo
preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležité vyhodnotené a v hodnotení dôkazov
najvyšší súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,
ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru
najvyššieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 250j ods. 1 OSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko
rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom...“
Ústavný súd v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval
za potrebné uviesť aj podstatnú časť rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia žalovaného
č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012, ktorý, vychádzajúc z rozhodnutia úradu
č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789 z 2. novembra 2011, okrem iného uviedol:
«... Počas platnosti vydaného osvedčenia NBÚ zistil nové skutočnosti tykajúce sa
bezpečnostnej spoľahlivosti JUDr. J. C... Z uvedeného dôvodu postupoval podľa § 29
zákona č. 215/2004 Z. z. a preveril, či JUDr. J. C. spĺňa predpoklady pre vznik oprávnenia
podľa § 10 ods. 1 cit. zákona...
V bezpečnostnom spise sa nachádzajú listinné dôkazy ev. č. NBÚ-D-664/2010
z 20. októbra 2010, ev. č. NBÚ-D-79/2011 z 28. januára 2011, ev. č. NBÚ-D-3/2011
z 3. januára 2011... Tieto listinné dôkazy pôvodca označil ako utajované skutočnosti stupňa
utajenia Dôverné, a keďže JUDr. J. C. nie je možné v konaní výboru NR SR považovať za
oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., nie je možné konkrétny obsah
utajovaných listinných dôkazov v tomto rozhodnutí uvádzať.
Z bezpečnostného spisu tiež vyplýva, že NBÚ po zhromaždení listinných dôkazov
vykonal s JUDr. J. C. dňa 26. mája 2011 bezpečnostný pohovor... menovaný bol poučený o
svojich právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 215/2004 Z. z... Zároveň bol
menovaný poučený o povinnosti uvádzať pri bezpečnostnom pohovore pravdivé údaje, ako
aj o tom, že uvedenie nepravdivých údajov pri bezpečnostnom pohovore bude posudzované
podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 ako prekážka jeho bezpečnostnej spoľahlivosti.
Menovaný v písomnom zázname svojim podpisom potvrdil, že poučeniu porozumel. Z
obsahu písomného záznamu z bezpečnostného pohovoru tiež vyplýva, že menovanému v
priebehu bezpečnostného pohovoru boli položené otázky týkajúce sa informácií uvedených v
listinných dôkazov... a menovaný sa mal možnosť k nim vyjadriť... Za potrebné považuje
však výbor NR SR poukázať a v rozhodnutí opakovane uviesť tie vyjadrenia menovaného,
ktoré sú v rozpore so zistenými skutočnosťami a nemajú oporu ani vo výsledku
psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Ide o vyjadrenia menovaného pri
bezpečnostnom pohovore o tom, že počas pôsobenia na Colnom úrade v Trnave sa
nepodieľal na nezákonných aktivitách v súvislosti so spoločnosťou M. s. r. o.
a nespolupracoval s touto spoločnosťou pri likvidácii známok...
Podľa obsahu bezpečnostného spisu, NBU vyhodnotením zhromaždených
podkladových materiálov zistil dôvod na postup podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z.,
a preto s menovaným dňa 22. júna 2011 uskutočnil psychofyziologické overenie
pravdovravnosti...
Zo záverečnej správy vyplýva, že predmetom testovania... bolo... zistiť; či sa JUDr. J.
C. podieľal na nezákonných aktivitách spoločnosti M., s. r. o., a to i počas pôsobenia na
Colnom úrade v Trnave, pričom po celkovej analýze grafov subjektu bolo zistené, že
obsahujú signifikantné telesné odozvy na testové otázky, ktoré sú interpretované ako
klamstvo, preto bol prijatý záver, že menovaný nebol pravdovravný...
Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., oprávnenie na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné. Tajné, Dôverné
a Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe,
ktorá je bezpečnostné spoľahlivá...
V danej veci, na podklade zhromaždených a v rozhodnutí označených listinných
dôkazov, považoval výbor NR SR za preukázané a pre aplikáciu cit. ustanovení zákona
č. 215/2004 Z. z. za podstatné to, že:
- listinný dôkaz ev. č. NBU-D-3/2011 z 3. januára 2011 obsahuje skutočnosti spochybňujúce
bezpečnostnú spoľahlivosť JUDr. J. C.,
- JUDr. J. C. sa mal možnosť dňa 26. mája 2011 k zisteným skutočnostiam vyjadriť
v priebehu bezpečnostného pohovoru a pravdivosť svojich vyjadrení podporiť dňa 22. júna
2011 psychofyziologickým overením pravdovravnosti,
- z písomného záznamu z bezpečnostného pohovoru vyplýva, že bezpečnostný pohovor bol
uskutočnený s náležitou starostlivosťou, menovanému boli položené konkrétne otázky
týkajúce sa zistených skutočností a menovaný sa mal možnosť k nim vyjadriť,
- zo záverečnej správy je zrejme, že pre vykonanie psychofyziologického overenia
pravdovravnosti boli splnené formálne procesné podmienky a obsahové podmienky (§ 25
ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z.) a pri samotnom testovaní na počítačovom polygrafe
menovaný mal možnosť podporiť pravdivosť svojich vyjadrení uvedených počas
bezpečnostného pohovoru k zisteným skutočnostiam,
- bezpečnostný pohovor v spojení so psychofyziologickým overením pravdovravnosti
umožňujú vyvodiť záver, že vyjadrenia JUDr. J. C. uvedené pri bezpečnostnom pohovore
dňa 26. mája 201 1 (pozn. predovšetkým vyjadrenia k otázkam č. 30, prvá veta a č. 31) o
tom, že sa nepodieľal na nezákonnej aktivite v súvislosti so spoločnosťou M. s. r. o. a
nespolupracoval s ňou pri likvidácii kontrolných známok, sú v rozpore s obsahom listinného
dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011 a je potrebné ich považovať za nepravdivé...
Pokiaľ menovaný v odvolaní namietal, že psychofyziologické overenie
pravdovravnosti nie je uzákonené a nie je ani súčasťou slovenského právneho systému ako
dôkazný prostriedok, výbor NR SR konštatoval, že podmienky použitia tohto procesného
inštitútu v priebehu bezpečnostnej previerky ustanovuje priamo zákon č. 215/2004 Z. z.
v § 25 od. 3 a ods. 4, čím mu priznáva príslušnú mieru relevantnosti. NBÚ je povinný za
zákonnom stanovených podmienok psychofyziologické overenie pravdovravnosti uskutočniť
a následne pri hodnotení dôkazov zohľadniť jeho výsledok.
Pokiaľ JUDr. J. C. v odvolaní spochybňoval výsledky psychofyziologického overenia
pravdovravnosti a dožadoval sa jeho opätovného vykonania... výbor NR SR poukazuje na
viacero skutočnosti. Z bezpečnostného spisu vyplýva, že pred uskutočnením
psychofyziologického overenia pravdovravnosti, NBÚ doručil dňa 2. júna 2011 JUDr. J. C.
písomné pokyny k uskutočneniu tohto procesného inštitútu (listinný dôkaz ev. č. SP-PB-
3365-18/2010-Ž.4789 z 27. mája 2011)... Zo záverečnej správy jednoznačne vyplýva, že
pred vykonaním psychofyziologického overenia... menovaný... uviedol, že je v takom
psychickom a fyzickom stave, že je schopný bez ťažkostí absolvovať psychofyziologické
overenie pravdovravnosti. Až po tomto bolo pristúpené k samotnému
psychofyziolologickému overeniu pravdovravnosti menovaného na počítačovom polygrafe...
... Z formulácie testových otázok, ktoré boli menovanému položené, je zrejme, že
účelom overenia pravdovravnosti menovaného bolo zistenie jeho postoja ku konkrétnym
zisteným skutočnostiam, ktoré odporovali vyjadreniam menovaného uvedeným počas
bezpečnostného pohovoru...
Na základe v rozhodnutí konštatovaných skutkových zistení a citovaných ustanovení
zákona č. 215/2004 Z. z., v spojení s vyššie uvedeným posúdením, mal výbor NR SR
v predmetnej veci za preukázané, že JUDr. J. C. nemožno považovať podľa § 14 ods. 1
zákona č. 215/2004 Z. z. za bezpečnostné spoľahlivého, pretože uviedol pri bezpečnostnom
pohovore nepravdivé údaje, a preto podľa § 10 ods. 1 písm. g) tohto zákona nespĺňa
predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s
utajovanými skutočnosťami...»
Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý, plne sa stotožniac so závermi
žalovaného vyjadrenými v jeho rozhodnutí č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára
2012 o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-
4789 z 2. novembra 2011 o jeho bezpečnostnej nespoľahlivosti, žalobu sťažovateľa takisto
zamietol. Najvyšší súd sa v medziach žaloby s námietkami sťažovateľa náležite vysporiadal,
a to spôsobom, ktorý v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Zo sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
Pokiaľ najvyšší súd s poukazom najmä na ustanovenie § 14 ods. 1 zákona
č. 215/2004 Z. z., podľa ktorého za bezpečne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto
uviedol pri bezpečnostnom pohovore nepravdivé údaje, po preskúmaní aj utajovanej časti
bezpečnostného spisu vrátane listinného dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011,
sám dospejúc k záveru, že medzi skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v rámci
bezpečnostného pohovoru (podľa písomného záznamu č. SP-PB-3365-17/2010-Ž-4789
z 26. mája 2011, pozn.) v súvislosti s obchodnou spoločnosťou M., s. r. o., a skutočnosťami
vyplývajúcimi z listinného dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011, je rozpor, ktorý
bol následne potvrdený aj výsledkami psychofyziologického overovania pravdovravnosti
22. júna 2011, sa stotožnil s názorom žalovaného o bezpečnostnej nespoľahlivosti
sťažovateľa, nemožno jeho rozsudok o zamietnutí žaloby v žiadnom prípade považovať za
arbitrárny.
Inými slovami, ak najvyšší súd na základe obsahu bezpečnostného spisu takisto
dospejúc k tomu, že sťažovateľ pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé údaje,
záver žalovaného o bezpečnostnej nespoľahlivosti sťažovateľa nepovažoval za vybočujúci
z medzí a hľadísk správnej úvahy stanovených právne relevantnými ustanoveniami zákona
č. 215/2004 Z. z., tento názor najvyššieho súdu sa nijako neprieči obsahu, zmyslu ani účelu
týchto ustanovení.
Vzhľadom na to, že už žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia č. CRD-3933-
7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012 poukázal na ustanovenia § 25 ods. 3 a 4 zákona
č. 215/2004 Z. z. upravujúce podmienky použitia psychofyziologického overovania
pravdovravnosti, ako aj na to, že sťažovateľ 2. júna 2011 dostal písomné pokyny na účely
riadneho vykonania tohto dôkazného prostriedku a bezprostredne pred pristúpením
k vykonaniu vyhlásil, že jeho zdravotný stav umožňuje podrobiť sa vykonaniu tohto
dôkazného prostriedku, najvyššiemu súdu nemožno vytknúť, ak v napadnutom rozsudku, čo
sa týka sťažovateľom namietaných nedostatkov v odôvodnení rozhodnutia žalovaného
vrátane námietok sťažovateľa spočívajúcich v ním tvrdenej nezákonnosti (neprípustnosti)
tohto dôkazného prostriedku a nesprávnosti týmto prostriedkom získaného výsledku,
uviedol, že sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožňuje, a dospel k záveru, že už žalovaný sa
s týmito jeho námietkami náležite vysporiadal.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležitým a zrozumiteľným spôsobom
vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tom, že sťažovateľ sa nemal
možnosť oboznámiť s listinným dôkazom ev. č. NBÚ – D-3/2011 z 3. januára 2011, ktorého
obsah bol inak jedným zo skutočností pre postup v zmysle ustanovenia § 29 zákona
č. 215/2004 Z. z., t. j. na preverenie, či sťažovateľ (naďalej) spĺňa predpoklady na vznik
oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, pokiaľ v odôvodnení rozsudku
ustálil, že žalovaný pri rozhodovaní, resp. pri zisťovaní skutkového stavu zohľadnil aj
okolnosť utajovaných skutočností (informácií), keď v rámci odôvodnia svojho rozhodnutia
poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého
oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami vznikne iba osobe, ktorá je
bezpečnostne spoľahlivá, pričom najvyšší súd v tejto súvislosti argumentáciu ešte doplnil aj
poukazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Ústavný súd tu dodáva, že právo na odhalenie relevantných dôkazov nemôže byť
absolútnym právom. V prípade sťažovateľa možno v súdnom konaní identifikovať
konkurujúci záujem, akým je ochrana utajovaných skutočností, resp. ochrana národnej
bezpečnosti, ktorý vyvažuje procesné práva sťažovateľa. Uvedené ústavne relevantné úvahy
berie pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy aj ESĽP (pozri rozhodnutia ESĽP vo veci
Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 29777/96; vo veci Jasper
proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95, alebo aj novšie
rozhodnutie ESĽP vo veci McKeown proti Spojenému kráľovstvu z 11. januára 2011,
sťažnosť č. 6684/05). Ústavný súd poukazuje na to, že aj keď v danom prípade
sťažovateľovi nebola sprístupnená časť spisu obsahujúca utajované skutočnosti, žalovaný
svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým takými vykonanými dôkazmi, ktoré boli
sťažovateľovi známe a voči ktorým mal možnosť použiť a napokon aj použil relevantnú
obranu. Na to nadväzujúc ani najvyšší súd nerozhodoval na základe žiadneho takého
dôkazu, o ktorom by sťažovateľ nemal vedomosť. Na základe uvedeného ústavný súd
uvádza, že pri existencii dvoch protichodných záujmov, a to záujmu Slovenskej republiky
na ochrane utajovaných skutočností a práva sťažovateľa na spravodlivý proces, najvyšší súd
poskytol sťažovateľovi s ohľadom na potrebu ochrany verejného záujmu adekvátne
procesné záruky a v najväčšej možnej miere mu zabezpečil právo na spravodlivý proces.
Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa, nemôže sama
osebe zakladať porušenie označených práv.
V danom kontexte ústavný súd v závere tiež pripomína, že do obsahu základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Na základe už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 6/2012 z 18. apríla 2013 nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných právnych noriem by
bola arbitrárna alebo svojvoľná. Najvyšší súd svojím postupom aplikoval zákony podľa ich
obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou napadnutý rozsudok
nadväzujúci na závery rozhodnutia žalovaného je vnútorne logický, nie je prejavom
aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným
spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe.
Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech
sťažovateľa vo veci.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013