Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 598/2013
PDF · 189.07 KB
No categories available
II. ÚS 598/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné sp. zn. 12 Er 216/07 z
29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn.
Rvp 11242/2013), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20
CoE 168/2012 z 30. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z
29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10018/2013 a
sp. zn. 11242/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2013 doručená jedna sťažnosť a 8. marca 2013 bola doručená druhá sťažnosť obchodnej
spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12
ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s
porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a
sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), ako aj postupom a
uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoE 168/2012 z
30. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z 29. novembra 2012
(sp. zn. Rvp 11242/2013).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade dojednaných rozhodcovských doložiek začala rozhodcovské
konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské
rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala
začatie exekučných konaní. Po tom, čo okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napádanými uzneseniami sp. zn.
12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla
2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013) okresný súd tieto exekučné konania ex offo zastavil.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam
okresného súdu tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 20 CoE 168/2012 z 30. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.
Rvp 11242/2013) ako vecne správne potvrdil.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole
a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz
udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako
súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto
rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,
pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to
rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného
súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta
2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej
právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali
s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za
neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai
a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto
konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená
podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému
súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné
zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10018/2013 a sp. zn. 11242/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a uzneseniami okresného súdu sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn.
Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), ako aj
postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 20 CoE 168/2012 z 30. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn.
Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), a to
podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva
zo samotných sťažností, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou
podaných odvolaní sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach vedených pod
sp. zn. 20 CoE 168/2012 a sp. zn. 20 CoE 174/2012 musel v podstate vysporiadať
s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto
rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto
exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva. Ďalej
sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,
neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak
krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak,
ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo
konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie č. k.
II. ÚS 78/2013-16 zo 7. februára 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím
o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom
konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje
z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:
Sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného
konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu,
proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj
povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie
spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa
(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby
bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a
vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím
k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch
ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na toto svoje v týchto
okolnostiach identické rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013