Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 666/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., naposledy B., zastúpeného spoločnosťou K.,

B. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -963 z 11. júna

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -963 z 11. júna 2013.

Sťažovateľ sťažnosť zdôvodnil tým, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný

súd“) v trestnej veci č. k. -955 zo 16. mája 2013 pre trestný čin vraždy

podľa a spáchaného formou účastníctva

ako organizátor podľa v znení

zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -963 z 11. júna 2013 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v platnom znení (ďalej len „“)

zamietol.

Sťažovateľ ďalej svoju sťažnosť odôvodnil takto:

«Mám za to, že napadnutým uznesením Krajský súd v Trnave porušil moje práva

podľa a ods. 5 , ako aj práva chránené

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktiež neboli pri rozhodovaní

dodržané ustanovenia a , Trestného

poriadku, , čím zjavne došlo k porušeniu a 5

SR. Napadnuté uznesenie Krajského súdu Trnava napriek svojím 4 stranám

neobsahuje k otázke posúdenia mojej sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava

- 955 viac ako jednu vetu, v ktorej Krajský súd Trnava uvádza, že: „... s dôvodmi

súdu I. stupňa sa stotožňuje a je tiež toho názoru, že dôvody väzby v zmysle ustanovenia

aj naďalej trvajú.“ Zvyšný obsah rozhodnutia sa

dôvodmi mojej sťažnosti vôbec nezaoberá. Síce ich čiastočne konštatuje, ale žiadnym

spôsobom na ne nereaguje, neobsahuje konkrétne dôvody väzby, a to ani formálne ani

skutkové. Odkazuje len na rozhodnutie súdu prvého stupňa. Takto koncipované rozhodnutie

nespĺňa atribúty zákonného rozhodnutia o väzbe. V danom prípade sa jedná o rozhodnutie

o väzbe, ktoré je nanajvýš arbitrárne, nie je preskúmateľné, nespĺňa zákonné náležitosti

podľa a , neuvádza žiadne konkrétne

skutočnosti, a preto je ako také nezákonné a nepreskúmateľné. ...

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutím Krajského súdu v Trnave

zo dňa 11.06.2013 č. k.: -963 boli vážnym spôsobom porušené moje práva

podľa odseku 1 SR. ...

... žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré bude

zohľadňovať nezákonný a účelový postup OČTK a súdov pri mojom väzobnom stíhaní.»

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... v postupe a uznesení krajského

súdu č. k. -963 z 11. júna 2013 vidí porušenie aj týchto práv:

„... Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa , do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý

má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem

nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak

sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý,

kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a

nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý,

kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok

na odškodnenie... “.

Základná námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení, že v napadnutom uznesení nie je

ani zmienka o tom, či väzba v jeho prípade ešte stále trvá nevyhnutnú dobu, a ak áno,

z akých dôvodov možno väzbu s prihliadnutím na predchádzajúce kumulatívne väzby, ktoré

spolu trvajú už viac ako 11 rokov, v tomto konkrétnom prípade ešte stále považovať

za väzbu trvajúcu nevyhnutnú dobu. Taktiež podľa sťažovateľa konajúci súd neskúmal, tak

ako to ukladá zákon, či dôvody sťažovateľovej väzby aj naďalej trvajú, t. j. či je ešte stále

daný reálne existujúci a preukázateľný dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie dôvodov väzby a primeranosti lehoty

väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky

okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov

uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností

uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje či boli, alebo neboli porušené

označené články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra

1991).

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ( ) nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) . Krajský súd existenciu daného zákonného dôvodu

odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, a to poukázaním na osobu sťažovateľa, ktorý nemá

na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je proti nemu vedené aj ďalšie

trestné stíhanie za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ako aj poukázaním na charakter

spáchanej trestnej činnosti, resp. na výšku hroziaceho trestu.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné.

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Ústavný súd nezistil taký extrémny výklad ustanovení citovaných v označenom

rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať

účinky s nezlučiteľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňoval, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti,

arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Navyše, ústavnému súdu je známa skutočnosť, že sťažovateľ bol po jeho náleze

sp. zn. z väzby 17. septembra 2013 prepustený a následne vyhostený

na Ukrajinu, čím stratil účinnosť jeho návrh v tomto štádiu konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti sťažovateľa, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013