Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 602/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O.

M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a a práv podľa a ods. 2

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2013

doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. mája 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru T, sp. zn.

ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008 z 15. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

, za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti,

za zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,

úradného znaku a úradnej značky, za obzvlášť závažný trestný čin vydierania. Uznesením

sudcu pre prípravne konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská

Bystrica, sp. zn. 89/2011 z 18. novembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby.

Dňa 10. decembra 2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) podal obžalobu.

Po podaní obžaloby uznesením uvedeného súdu sp. zn. PK z 18. decembra 2012

bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. V dôsledku jeho sťažnosti proti

uvedenému uzneseniu najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

z 3. januára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažnosti. Dňa 16. apríla 2013 sťažovateľ požiadal

o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodov nezákonnosti väzby a neprimeraných prieťahov

v konaní. Sudca pre prípravné konanie v konaní vedenom pod sp. zn. 30/2013

uznesením z 10. mája 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti

tomuto uzneseniu však podal sťažnosť prokurátor špeciálnej prokuratúry. Najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. z 29. mája 2013 rozhodol tak, že napadnuté

rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol, v dôsledku

čoho sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za protiústavné, pretože

«Od doby môjho vzatia do väzby neexistovali a ani neexistujú žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu z akéhokoľvek zákonného dôvodu, tieto sú do

dnešného dna len abstraktnou úvahou súdov. Pripúšťam, že na začiatku vyšetrovania je

problematické bez podrobnejšieho poznania trestnej veci rozhodnúť o väzbe, pričom v tej

dobe dôkazy, ktorými disponoval súd, resp. dôkazy, ktoré ešte neboli vykonané mohli

zakladať domnienku jej dôvodnosti, avšak tú je potrebné skúmať v každom jej štádiu

vzhľadom na známe skutočnosti.

V súčasnej dobe boli v trestnej veci vypočutí všetci obvinení, svedkovia a boli

zabezpečené aj ďalšie dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú nedôvodnosť mojej väzby.

Vyšetrovanie bolo ukončené, OČTK nemajú naplánované žiadne procesné úkony, a vec bola

vrátená do prípravného konania z dôvodu porušenia ustanovenia § 208 ods. 1 Trestného

poriadku, nakoľko mi nebolo umožnené preštudovať vyšetrovací spis oboznámiť sa

s dôkazmi.

V súčasnej dobe moja väzba je nezákonná, z dôvodov, na ktoré v mojej sťažnosti

poukazujem a týmto žiadam o posúdenie zákonných dôvodov väzby.

Rozhodovanie o mojom ďalšom trvaní väzby Špecializovaným trestným súdom

v Pezinku dňa 18. 12. 2012, sp. zn. podľa ,

bolo nezákonné, nakoľko samotné podanie obžaloby bolo v rozpore s ,

z dôvodu, že vyšetrovanie v mojej trestnej veci nebolo pred podaním obžaloby riadne

skončené, pretože mi nebolo umožnené v primeranej lehote preštudovať spisy a podať

návrhy na doplnenie vyšetrovania podľa , nakoľko mi vyšetrovateľ

nepredložil spisy v originály, ale len podľa ním slovne uvedeného rovnopis, ktorý mi

predložil dňa 04. 10. 2012, pričom spis v podobe rovnopisu nebol takto označený a nebol

riadne žurnalizovaný. Na základe toho vyšetrovateľ dňa 25. 10. 2012 predložil

k preštudovaniu opätovne kópiu spisov s tým, že nebolo označené či ide o originál alebo

rovnopis, vyšetrovateľ tvrdil, že ide o rovnopis, tieto „spisy“ boli zoradené v šanónoch, kde

chýbal obsah tohto spisového materiálu, bez previazania šnúrkou a s ďalšími závadami,

ktoré som do protokolu uviedol. Opätovne sme vyšetrovateľa s obhajcom upozornili, že

žiadame, aby nám bol predložený originál spisov nakoľko neobsahuje

možnosť používať pri takýchto úkonoch tzv. rovnopis. Vyšetrovateľ bol mojím obhajcom

pred termínom preštudovania vyšetrovacieho spisu upozornený telefonicky, že žiada, aby

mu dňa 25. 10. 2012 bol predložený originál spisov, ktorý bude žurnalizovaný podľa

vyhlášky MS SR č. V tomto prípade nepostupoval vyšetrovateľ podľa

predpísaných noriem a predložil spisy v kópii bez akejkoľvek možnosti verifikácie

ktorejkoľvek listiny, bez riadnej žurnalizácie, očíslovania listov, a predovšetkým vylúčenia

možnosti doplnenia spisového materiálu, z dôvodu, že spis nemal previazaný,

opečiatkovaný, a s uvedením obsahu zhodujúcim sa číslami listov vyšetrovacieho spisu,

na čo sme v zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 25. 10. 2012 vyšetrovateľa

upozornili. O tom, že k takémuto nepreštudovaniu spisov, bol vyhotovený protokol

o preštudovaní spisu dňa 04. 10. 2012 a dňa 25. 10. 2012, kde sú uvedené všetky nedostatky

vytýkané z mojej strany, pričom vyšetrovateľ podpísal predmetné protokoly a nenamietal

vytýkané vady a ani sa k nim nijako osobitne nevyjadril. ...

V súčasnosti predmetná trestná vec sa opätovne nachádza v prípravnom konaní,

pričom som toho názoru, že len nezákonným postupom vyšetrovateľa PZ, ktorý porušil

zásadným spôsobom moje práva na obhajobu a prokurátor, ktorý vykonáva dozor nad

zákonnosťou v prípravnom konaní, takýto nezákonný postup vyšetrovateľa PZ odobril tým,

že podal na moju osobu podľa obžalobu. Obžaloba bola podaná

nezákonne čo vyplýva z rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku dňa

19. 02. 2013, sp. zn. .

Vzhľadom k tomu, že aj napriek tomu, že vec bola vrátená do prípravného konania,

nebolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby, je moja väzba v súčasnosti nezákonná ...

Z vyššie uvedených dôvodov, chcem poukázať na tú skutočnosť, že o mojom ďalšom

trvaní väzby nebolo súdom rozhodnuté. Väzba v prípravnom konaní bola na základe

Uznesenia sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa

25. 09. 2012. sp. zn. 89/2011 predĺžená do 15. 01. 2013. Dňa 18. 12. 2012

Špecializovaný trestný súd v Pezinku. sp. zn. po podaní obžaloby podľa

rozhodol, že sa ponechávam vo väzbe, počas konania pred

súdom. Špecializovaný trestný súd dňa 19. 02. 2013 na verejnom zasadnutí za účelom

predbežného prejedania obžaloby podľa ,

obžalobu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. Gv 198/11-284

zo dňa 10. 12. 2012 odmieta a vec vracia prokurátorovi, pretože zistil závažné procesné

chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Voči tomuto

rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd SR uznesením dňa 26. 03. 2013.

sp. zn. zamietol. Z týchto dôvodov lehota väzby v prípravnom konaní uplynula

dňa 15. 01. 2013 a z dôvodu, že bola vec vrátená prokurátorovi do prípravného konania,

zanikla aj väzba v konaní pred súdom.

Je absolútne neprípustné aby som bol držaný nezákonne vo väzbe bez toho aby o nej

rozhodol príslušný súdny orgán, len s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 10 Trestného

poriadku, čo je v príkrom rozpore s čl. 5 odst. 1 Dohovoru. Nedostatok zákona nemôže byť

odstraňovaný aplikačnou praxou bez vzťahu dodržiavania medzinárodných zmlúv a

SR, pretože v nie je vyriešená otázka rozhodovania o väzbe

v prípade vrátenia veci do prípravného konania. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi

námietkami k porušeniu , a následnej nezákonnosti trvania

väzby s poukazom na , a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom

odôvodnení Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.

30/2013.

Chcem poukázať na porušenie práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6

Dohovoru. Ako vyplýva z judikatúry ESLP, je povinnosťou súdov pri svojej rozhodovacej

činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom

niet pochybnosti o tom, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská

Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013, sp. zn. 30/2013, v rámci odôvodnenia

svojho uznesenia poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že neprimerané prieťahy

v konaní vznikli z dôvodu, že: „... vec obvineného M. Š. so ku dňu rozhodovania o podanej

žiadosti o prepustenie z väzby, k 10. máju 2013, teda po piatich mesiacoch stále nachádza

v tom štádiu konania, v ktorom sa vec nachádzala už dňa 10. decembra 2012. K tomuto

časovému posunu nedošlo zavinením obvineného M. Š., ale porušením práv obvinených na

obhajobu vyšetrovateľom, ako je to overiteľné z odôvodnení vyššie označených súdov.

Pokiaľ by bolo prípravné konanie vykonané v súlade s a spis by bol

vytvorený v súlade s vyhláškou Ministerstvo spravodlivosti SR č. , je v rovine

rozumnej istoty očakávanie, že vec mohla byť od decembra 2012 meritórne už rozhodnutá

eventuálne sa mohlo konanie pred súdom blížiť ku skončeniu dokazovania, lebo nejde o vec,

ktorá by bola z hľadiska spisového materiálu alebo z hľadiska návrhu prokurátora na

vykonanie dôkazov s odvolaním sa na obžalobu podanú 10. decembra 2012 svojím

rozsahom neprimerane náročná. Obvinený M. Š. by teda nemusel „čakať“ vo väzbe piaty

mesiac (po podaní obžaloby) na zákonné skončenie prípravného konania len kvôli tomu, že

sa vlastne napráva pochybenie prípravného konania. Tieto skutočnosti v žiadnom prípade

nemôžu odôvodňovať nevyhnutnosť času trvania väzby podľa § 76 ods. 1 Trestného

poriadku.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odôvodnení uznesenia zo dňa 29. 05. 2013,

sp. zn. , sa vôbec nevysporiadal s podstatou odôvodnenia Uznesenia

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 30/2013

zo dňa 10. 05. 2013, ktoré pozostávalo s poukázaním n a subjektívne neprimerané prieťahy

v konaní spôsobené výlučne OČTK, ktoré konali vo vzťahu k mojim právam na obhajobu

v rozpore so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej

činnosti, v konaní č. k. ignoroval dôvody, na ktoré poukázal Špecializovaný

trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013,

sp. zn. 30/2013, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s dôvodom prepustenia z väzby

na slobodu, a to z dôvodu, že nezákonnosť postupu OČTK v prípravnom konaní, nemôžu

v žiadnom prípade odôvodňovať nevyhnutnosť času trvania väzby podľa § 76 ods. 1., teda

nezákonné prieťahy v konaní zo strany OČTK vznikli minimálne od 10. decembra do 2012

do 10. apríla 2013.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013

pod sp. zn.: , boli porušené základné práva M. Š.,..., trv. bytom M.,

garantované čl. 5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a a . ods. 1

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 pod sp. zn.:

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta JUDr. O. M. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o. sa sídlom B.,... a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodne podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej

slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)] musí byť zákonné“.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po celú dobu, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

minimálne právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho prípade už neexistujú žiadne

dôvody väzby, preto ak najvyšší súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a ponechal ho

vo väzbe, je to v rozpore so zákonom a označenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ tiež namieta, že napriek tomu, že vec bola po odmietnutí vrátená do

prípravného konania, nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní jeho väzby. V tejto súvislosti

poukazuje na vec Bruncko proti Slovensku, kde Európsky súd pre ľudské práva konštatoval,

že trvanie väzby v konaní pred súdom potom, čo uplynula lehota väzby predĺžená ešte

v priebehu prípravného konania, nebolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru.

K uvedenému ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nejde o analogickú

situáciu vzhľadom na to, že v jeho prípade bolo o väzbe rozhodnuté tak v prípravnom

konaní, ako aj v konaní pred súdom. Dôvodmi väzby a zákonnosťou zbavenia slobody

sťažovateľa sa opakovane zaoberali všeobecné súdy v nadväznosti na jeho žiadosť

o prepustenie z väzby podanú prostredníctvom jeho obhajcu 16. apríla 2013.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že sťažovateľ na viacerých miestach

v odôvodnení svojej sťažnosti orgány činné v trestnom konaní a prokurátora špeciálnej

prokuratúry označuje za orgány, postupom ktorých nedochádzalo k urýchlenému konaniu

a došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručeného v

dohovoru, napriek tomu v petite sťažnosti za porušovateľa svojich práv označuje len

najvyšší súd. Preto sa ústavný súd vo vzťahu k uvedeným štátnym orgánom s jeho často aj

pádnymi námietkami zaoberať nemohol.

Zároveň ústavný súd poukazuje na existenciu uznesenia Špecializovaného trestného

súdu č. k. -7994 z 1. augusta 2013, ktorým Špecializovaný trestný súd

rozhodol o väzbe sťažovateľa od 31. júla 2013 vzhľadom na podanie obžaloby

prokurátorom špeciálnej prokuratúry 10. mája 2013 v ďalšej trestnej veci vedenej

pod sp. zn. VII/1Gv 221/11 pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa a obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa

a ; z tohto dôvodu sa ústavný súd mohol zaoberať

väzbou sťažovateľa k 31. júlu 2013.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží

predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto

rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho

žiadosti) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články

a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 29. mája 2013 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predložený spisový materiál

a s poukazom na vyššie citované ustanovenia dospel k záveru, že sudca pre prípravné

konanie nerozhodol správne a v súlade so zákonom, keď napadnutým uznesením

obvineného M. Š. prepustil z väzby na slobodu.

Pri skúmaní materiálnych podmienok trvania väzby obvineného najvyšší súd zistil, že

trestné stíhanie obvineného pre skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie sa vedie

dôvodne, skutky boli spáchané a existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal

obvinený aj spolu s ďalšími obvinenými osobami. Tieto skutočnosti vyplývajú z doteraz

zabezpečených dôkazov.

Splnená je aj ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného

dôvodu podľa Tento dôvod vychádza z existencie konkrétnych

skutočností uvádzaných svedkyňou S. tak, ako na to bolo poukázané v doterajších

rozhodnutiach o väzbe, naposledy v uznesení Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

z 18. decembra 2012, sp. zn. , v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 3. januára 2013, sp. zn. . Najvyšší súd si závery týchto

rozhodnutí osvojuje a v ďalšom na ne odkazuje.

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s názorom sudcu pre prípravné konanie, že v danej

veci došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Po odmietnutí obžaloby Špecializovaným

trestným súdom v Pezinku dňa 19. februára 2013 bola vec vrátená prokurátorovi

na došetrenie.

Vyšetrovací spis bol na prokuratúru doručený až dňa 10. apríla 2013, a preto týmto

dňom podľa plynie nová základná sedemmesačná lehota väzby. Je teda

zrejmé, že zo strany vyšetrovateľa, resp. dozorujúceho prokurátora nemohlo dôjsť

k prieťahom v konaní vzhľadom na krátku dobu od vrátenia veci na došetrenie.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sa vykonávajú priebežne úkony. Svedčia

o tom zápisnice o výsluchoch svedkov K. S. z 30. apríla 2013 a T. P. z 2. mája 2013. Ďalší

výsluch svedkyne – poškodenej Z. S. bol naplánovaný na 22. mája 2013.“

Z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že

v odôvodnení uznesenia o preskúmanie zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na

všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov

väzby ().

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre aj vo vzťahu k väzobným veciam

zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce na predchádzajúce

rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. , ,

).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( )

nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (). Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola

ústavná sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistene, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené

označené základné právo. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa nie

zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej

sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektami ().

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí

najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné

účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti

názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Podľa k rozhodnutiu sa pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013