Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 602/2013
PDF · 221.15 KB
No categories available
II. ÚS 602/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O.
M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2013
doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 18/2013
z 29. mája 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru T, sp. zn.
ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008 z 15. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti,
za zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,
úradného znaku a úradnej značky, za obzvlášť závažný trestný čin vydierania. Uznesením
sudcu pre prípravne konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica, sp. zn. Tp 89/2011 z 18. novembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby.
Dňa 10. decembra 2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) podal obžalobu.
Po podaní obžaloby uznesením uvedeného súdu sp. zn. PK 2T 43/2012 z 18. decembra 2012
bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. V dôsledku jeho sťažnosti proti
uvedenému uzneseniu najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 48/2012
z 3. januára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažnosti. Dňa 16. apríla 2013 sťažovateľ požiadal
o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodov nezákonnosti väzby a neprimeraných prieťahov
v konaní. Sudca pre prípravné konanie v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 30/2013
uznesením z 10. mája 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti
tomuto uzneseniu však podal sťažnosť prokurátor špeciálnej prokuratúry. Najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 rozhodol tak, že napadnuté
rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol, v dôsledku
čoho sťažovateľa ponechal vo väzbe.
Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za protiústavné, pretože
«Od doby môjho vzatia do väzby neexistovali a ani neexistujú žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu z akéhokoľvek zákonného dôvodu, tieto sú do
dnešného dna len abstraktnou úvahou súdov. Pripúšťam, že na začiatku vyšetrovania je
problematické bez podrobnejšieho poznania trestnej veci rozhodnúť o väzbe, pričom v tej
dobe dôkazy, ktorými disponoval súd, resp. dôkazy, ktoré ešte neboli vykonané mohli
zakladať domnienku jej dôvodnosti, avšak tú je potrebné skúmať v každom jej štádiu
vzhľadom na známe skutočnosti.
V súčasnej dobe boli v trestnej veci vypočutí všetci obvinení, svedkovia a boli
zabezpečené aj ďalšie dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú nedôvodnosť mojej väzby.
Vyšetrovanie bolo ukončené, OČTK nemajú naplánované žiadne procesné úkony, a vec bola
vrátená do prípravného konania z dôvodu porušenia ustanovenia § 208 ods. 1 Trestného
poriadku, nakoľko mi nebolo umožnené preštudovať vyšetrovací spis oboznámiť sa
s dôkazmi.
V súčasnej dobe moja väzba je nezákonná, z dôvodov, na ktoré v mojej sťažnosti
poukazujem a týmto žiadam o posúdenie zákonných dôvodov väzby.
Rozhodovanie o mojom ďalšom trvaní väzby Špecializovaným trestným súdom
v Pezinku dňa 18. 12. 2012, sp. zn. PK-2T/43/2012 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku,
bolo nezákonné, nakoľko samotné podanie obžaloby bolo v rozpore s Trestným poriadkom,
z dôvodu, že vyšetrovanie v mojej trestnej veci nebolo pred podaním obžaloby riadne
skončené, pretože mi nebolo umožnené v primeranej lehote preštudovať spisy a podať
návrhy na doplnenie vyšetrovania podľa § 208 Trestného poriadku, nakoľko mi vyšetrovateľ
nepredložil spisy v originály, ale len podľa ním slovne uvedeného rovnopis, ktorý mi
predložil dňa 04. 10. 2012, pričom spis v podobe rovnopisu nebol takto označený a nebol
riadne žurnalizovaný. Na základe toho vyšetrovateľ dňa 25. 10. 2012 predložil
k preštudovaniu opätovne kópiu spisov s tým, že nebolo označené či ide o originál alebo
rovnopis, vyšetrovateľ tvrdil, že ide o rovnopis, tieto „spisy“ boli zoradené v šanónoch, kde
chýbal obsah tohto spisového materiálu, bez previazania šnúrkou a s ďalšími závadami,
ktoré som do protokolu uviedol. Opätovne sme vyšetrovateľa s obhajcom upozornili, že
žiadame, aby nám bol predložený originál spisov nakoľko Trestný poriadok neobsahuje
možnosť používať pri takýchto úkonoch tzv. rovnopis. Vyšetrovateľ bol mojím obhajcom
pred termínom preštudovania vyšetrovacieho spisu upozornený telefonicky, že žiada, aby
mu dňa 25. 10. 2012 bol predložený originál spisov, ktorý bude žurnalizovaný podľa
vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z. z. V tomto prípade nepostupoval vyšetrovateľ podľa
predpísaných noriem a predložil spisy v kópii bez akejkoľvek možnosti verifikácie
ktorejkoľvek listiny, bez riadnej žurnalizácie, očíslovania listov, a predovšetkým vylúčenia
možnosti doplnenia spisového materiálu, z dôvodu, že spis nemal previazaný,
opečiatkovaný, a s uvedením obsahu zhodujúcim sa číslami listov vyšetrovacieho spisu,
na čo sme v zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 25. 10. 2012 vyšetrovateľa
upozornili. O tom, že k takémuto nepreštudovaniu spisov, bol vyhotovený protokol
o preštudovaní spisu dňa 04. 10. 2012 a dňa 25. 10. 2012, kde sú uvedené všetky nedostatky
vytýkané z mojej strany, pričom vyšetrovateľ podpísal predmetné protokoly a nenamietal
vytýkané vady a ani sa k nim nijako osobitne nevyjadril. ...
V súčasnosti predmetná trestná vec sa opätovne nachádza v prípravnom konaní,
pričom som toho názoru, že len nezákonným postupom vyšetrovateľa PZ, ktorý porušil
zásadným spôsobom moje práva na obhajobu a prokurátor, ktorý vykonáva dozor nad
zákonnosťou v prípravnom konaní, takýto nezákonný postup vyšetrovateľa PZ odobril tým,
že podal na moju osobu podľa § 234 Trestného poriadku obžalobu. Obžaloba bola podaná
nezákonne čo vyplýva z rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku dňa
19. 02. 2013, sp. zn. PK-2T/43/2012.
Vzhľadom k tomu, že aj napriek tomu, že vec bola vrátená do prípravného konania,
nebolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby, je moja väzba v súčasnosti nezákonná ...
Z vyššie uvedených dôvodov, chcem poukázať na tú skutočnosť, že o mojom ďalšom
trvaní väzby nebolo súdom rozhodnuté. Väzba v prípravnom konaní bola na základe
Uznesenia sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa
25. 09. 2012. sp. zn. Tp 89/2011 predĺžená do 15. 01. 2013. Dňa 18. 12. 2012
Špecializovaný trestný súd v Pezinku. sp. zn. PK-2T/43/2012 po podaní obžaloby podľa
§ 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že sa ponechávam vo väzbe, počas konania pred
súdom. Špecializovaný trestný súd dňa 19. 02. 2013 na verejnom zasadnutí za účelom
predbežného prejedania obžaloby podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku,
obžalobu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. Gv 198/11-284
zo dňa 10. 12. 2012 odmieta a vec vracia prokurátorovi, pretože zistil závažné procesné
chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Voči tomuto
rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd SR uznesením dňa 26. 03. 2013.
sp. zn. 5 Tost 5/2013 zamietol. Z týchto dôvodov lehota väzby v prípravnom konaní uplynula
dňa 15. 01. 2013 a z dôvodu, že bola vec vrátená prokurátorovi do prípravného konania,
zanikla aj väzba v konaní pred súdom.
Je absolútne neprípustné aby som bol držaný nezákonne vo väzbe bez toho aby o nej
rozhodol príslušný súdny orgán, len s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 10 Trestného
poriadku, čo je v príkrom rozpore s čl. 5 odst. 1 Dohovoru. Nedostatok zákona nemôže byť
odstraňovaný aplikačnou praxou bez vzťahu dodržiavania medzinárodných zmlúv a Ústavy
SR, pretože v § 72 Trestného poriadku nie je vyriešená otázka rozhodovania o väzbe
v prípade vrátenia veci do prípravného konania. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi
námietkami k porušeniu § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a následnej nezákonnosti trvania
väzby s poukazom na § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom
odôvodnení Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
Tp 30/2013.
Chcem poukázať na porušenie práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6
Dohovoru. Ako vyplýva z judikatúry ESLP, je povinnosťou súdov pri svojej rozhodovacej
činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom
niet pochybnosti o tom, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013, sp. zn. Tp 30/2013, v rámci odôvodnenia
svojho uznesenia poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že neprimerané prieťahy
v konaní vznikli z dôvodu, že: „... vec obvineného M. Š. so ku dňu rozhodovania o podanej
žiadosti o prepustenie z väzby, k 10. máju 2013, teda po piatich mesiacoch stále nachádza
v tom štádiu konania, v ktorom sa vec nachádzala už dňa 10. decembra 2012. K tomuto
časovému posunu nedošlo zavinením obvineného M. Š., ale porušením práv obvinených na
obhajobu vyšetrovateľom, ako je to overiteľné z odôvodnení vyššie označených súdov.
Pokiaľ by bolo prípravné konanie vykonané v súlade s Trestným poriadkom a spis by bol
vytvorený v súlade s vyhláškou Ministerstvo spravodlivosti SR č. 618/2005 Z. z., je v rovine
rozumnej istoty očakávanie, že vec mohla byť od decembra 2012 meritórne už rozhodnutá
eventuálne sa mohlo konanie pred súdom blížiť ku skončeniu dokazovania, lebo nejde o vec,
ktorá by bola z hľadiska spisového materiálu alebo z hľadiska návrhu prokurátora na
vykonanie dôkazov s odvolaním sa na obžalobu podanú 10. decembra 2012 svojím
rozsahom neprimerane náročná. Obvinený M. Š. by teda nemusel „čakať“ vo väzbe piaty
mesiac (po podaní obžaloby) na zákonné skončenie prípravného konania len kvôli tomu, že
sa vlastne napráva pochybenie prípravného konania. Tieto skutočnosti v žiadnom prípade
nemôžu odôvodňovať nevyhnutnosť času trvania väzby podľa § 76 ods. 1 Trestného
poriadku.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odôvodnení uznesenia zo dňa 29. 05. 2013,
sp. zn. 3 Tost 18/2013, sa vôbec nevysporiadal s podstatou odôvodnenia Uznesenia
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 30/2013
zo dňa 10. 05. 2013, ktoré pozostávalo s poukázaním n a subjektívne neprimerané prieťahy
v konaní spôsobené výlučne OČTK, ktoré konali vo vzťahu k mojim právam na obhajobu
v rozpore so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej
činnosti, v konaní č. k. 3 Tost 18/2013 ignoroval dôvody, na ktoré poukázal Špecializovaný
trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013,
sp. zn. Tp 30/2013, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s dôvodom prepustenia z väzby
na slobodu, a to z dôvodu, že nezákonnosť postupu OČTK v prípravnom konaní, nemôžu
v žiadnom prípade odôvodňovať nevyhnutnosť času trvania väzby podľa § 76 ods. 1., teda
nezákonné prieťahy v konaní zo strany OČTK vznikli minimálne od 10. decembra do 2012
do 10. apríla 2013.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013
pod sp. zn.: 3 Tost 18/2013, boli porušené základné práva M. Š.,..., trv. bytom M.,
garantované čl. 5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a čl. 46. ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 pod sp. zn.:
3 Tost 18/2013 sa zrušuje.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám
advokáta JUDr. O. M. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o. sa sídlom B.,... a to do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodne podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej
slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)] musí byť zákonné“.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením
proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po celú dobu, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
minimálne právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho prípade už neexistujú žiadne
dôvody väzby, preto ak najvyšší súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a ponechal ho
vo väzbe, je to v rozpore so zákonom a označenými článkami ústavy a dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Sťažovateľ tiež namieta, že napriek tomu, že vec bola po odmietnutí vrátená do
prípravného konania, nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní jeho väzby. V tejto súvislosti
poukazuje na vec Bruncko proti Slovensku, kde Európsky súd pre ľudské práva konštatoval,
že trvanie väzby v konaní pred súdom potom, čo uplynula lehota väzby predĺžená ešte
v priebehu prípravného konania, nebolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru.
K uvedenému ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nejde o analogickú
situáciu vzhľadom na to, že v jeho prípade bolo o väzbe rozhodnuté tak v prípravnom
konaní, ako aj v konaní pred súdom. Dôvodmi väzby a zákonnosťou zbavenia slobody
sťažovateľa sa opakovane zaoberali všeobecné súdy v nadväznosti na jeho žiadosť
o prepustenie z väzby podanú prostredníctvom jeho obhajcu 16. apríla 2013.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že sťažovateľ na viacerých miestach
v odôvodnení svojej sťažnosti orgány činné v trestnom konaní a prokurátora špeciálnej
prokuratúry označuje za orgány, postupom ktorých nedochádzalo k urýchlenému konaniu
a došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru, napriek tomu v petite sťažnosti za porušovateľa svojich práv označuje len
najvyšší súd. Preto sa ústavný súd vo vzťahu k uvedeným štátnym orgánom s jeho často aj
pádnymi námietkami zaoberať nemohol.
Zároveň ústavný súd poukazuje na existenciu uznesenia Špecializovaného trestného
súdu č. k. PK-2T/14/2013-7994 z 1. augusta 2013, ktorým Špecializovaný trestný súd
rozhodol o väzbe sťažovateľa od 31. júla 2013 vzhľadom na podanie obžaloby
prokurátorom špeciálnej prokuratúry 10. mája 2013 v ďalšej trestnej veci vedenej
pod sp. zn. VII/1Gv 221/11 pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa
§ 190 ods. 1 a 5 písm. c) Trestného zákona; z tohto dôvodu sa ústavný súd mohol zaoberať
väzbou sťažovateľa k 31. júlu 2013.
Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží
predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto
rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho
žiadosti) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy
a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predložený spisový materiál
a s poukazom na vyššie citované ustanovenia dospel k záveru, že sudca pre prípravné
konanie nerozhodol správne a v súlade so zákonom, keď napadnutým uznesením
obvineného M. Š. prepustil z väzby na slobodu.
Pri skúmaní materiálnych podmienok trvania väzby obvineného najvyšší súd zistil, že
trestné stíhanie obvineného pre skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie sa vedie
dôvodne, skutky boli spáchané a existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal
obvinený aj spolu s ďalšími obvinenými osobami. Tieto skutočnosti vyplývajú z doteraz
zabezpečených dôkazov.
Splnená je aj ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného
dôvodu podľa § 73 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Tento dôvod vychádza z existencie konkrétnych
skutočností uvádzaných svedkyňou S. tak, ako na to bolo poukázané v doterajších
rozhodnutiach o väzbe, naposledy v uznesení Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
z 18. decembra 2012, sp. zn. PK-2T 43/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 3. januára 2013, sp. zn. 1 Tost 48/2012. Najvyšší súd si závery týchto
rozhodnutí osvojuje a v ďalšom na ne odkazuje.
Najvyšší súd sa nestotožnil ani s názorom sudcu pre prípravné konanie, že v danej
veci došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Po odmietnutí obžaloby Špecializovaným
trestným súdom v Pezinku dňa 19. februára 2013 bola vec vrátená prokurátorovi
na došetrenie.
Vyšetrovací spis bol na prokuratúru doručený až dňa 10. apríla 2013, a preto týmto
dňom podľa § 76 ods. 10 Tr. por. plynie nová základná sedemmesačná lehota väzby. Je teda
zrejmé, že zo strany vyšetrovateľa, resp. dozorujúceho prokurátora nemohlo dôjsť
k prieťahom v konaní vzhľadom na krátku dobu od vrátenia veci na došetrenie.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sa vykonávajú priebežne úkony. Svedčia
o tom zápisnice o výsluchoch svedkov K. S. z 30. apríla 2013 a T. P. z 2. mája 2013. Ďalší
výsluch svedkyne – poškodenej Z. S. bol naplánovaný na 22. mája 2013.“
Z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že
v odôvodnení uznesenia o preskúmanie zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na
všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov
väzby (II. ÚS 38/05).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre aj vo vzťahu k väzobným veciam
zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce na predchádzajúce
rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,
Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola
ústavná sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistene, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené
označené základné právo. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa nie
zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej
sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektami (I. ÚS 59/97).
Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí
najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné
účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti
názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu sa pripája odlišné
stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013