Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. B.,

Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 25. mája 2011, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 1. decembra 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013

doručená sťažnosť JUDr. J. V., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2011, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. decembra

2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh na vydanie platobného

rozkazu na Okresnom súdu Humenné na zaplatenie 8 042 188,40 Sk s príslušenstvom proti

odporcovi A., a. s., S. (ďalej len „spoločnosť“). Okresný súd Humenné v uvedenej veci

vydal platobný rozkaz sp. zn. zo 4. augusta 2006, ktorým návrhu

sťažovateľa vyhovel. Po podaní odporu došlo k zmene miestnej príslušnosti z Okresného

súdu Humenné na okresný súd na základe prikázania veci. Okresný súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol vo veci rozsudkom z 25. mája 2011, ktorým v prvom

výroku tohto rozhodnutia konanie v časti zastavil (z dôvodu späťvzatia časti návrhu

sťažovateľom, pozn.), druhým výrokom čiastočne návrhu sťažovateľa vyhovel, a to v sume

61 170,57 € s 10,27 % úrokom z omeškania od 4. júla 2004 do zaplatenia, tretím výrokom

návrh na zaplatenie 10,27 % úroku z omeškania z istiny 61 170,57 € od 1. mája 2003

zamietol a štvrtým výrokom návrh sťažovateľa v ostatnej časti vylúčil na samostatné

konanie, v ktorom sa rozhodne aj o náhrade trov konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. mája

2011 odvolanie, a to proti výroku, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh na priznanie

10,27 % úroku z omeškania z istiny 61 170,57 € od 1. mája 2003 (tretí výrok rozsudku

okresného súdu). Odvolanie podala aj spoločnosť z dôvodu nepreskúmateľnosti odvolaním

napadnutého rozsudku. Krajský súd o podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 1. decembra 2011, ktorým potvrdil odvolaním

napadnutý druhý a tretí výrok rozsudku okresného súdu a odmietol odvolanie spoločnosti

proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol o vylúčení časti návrhu na samostatné

konanie.

Sťažovateľ nespokojný s odvolacím rozsudkom krajského súdu podal dovolanie,

v ktorom tvrdil, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Argumentoval, že okresný

súd, ako aj následne krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré podľa jeho názoru

boli spôsobilé zmeniť odvolaním napadnutý tretí výrok rozsudku okresného súdu. Najvyšší

súd odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. z 27. marca 2013 odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z príslušných ustanovení Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako

aj krajského súdu a taktiež uznesením najvyššieho súdu v označených konaniach došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené podľa

sťažovateľa tým, že „konajúce súdy nezabezpečili dôkaz od žalovaného v zmysle platného

právneho poriadku, ktorý preukázateľne je privodiť zvrat v skutkových zisteniach v začiatku

plynutia k dátumu úrokov z omeškania“. Z uvedeného dôvodu považoval napadnutý

rozsudok okresného súdu a krajského súdu za arbitrárny a porušujúci jeho označené práva.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že dovolací súd rozhodujúci o dovolaní

sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne

a preskúmateľne, respektíve nekonštatoval irelevantnosť jeho právnej argumentácie, a tým

porušil jeho označené práva.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. V., T., a to právo na spravodlivý súdny

proces podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv základných slobôd Uznesenia NS SR Bratislava sp. zn.: zo dňa

25.03.2013 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: -745 zo dňa

01.12.2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: -644 zo dňa

25.05.2011 porušené bolí.

2. Zrušuje Uznesenie NS SR Bratislava sp. zn.: zo dňa 25.03.2013

v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: -745 zo dňa 01.12.2011

a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: -644 zo dňa 25.05.2011 a vec sa

vracia OS v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento

nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa

dostatočná.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho

zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v rozsahu určenom pri skončení veci

do 3 dní od právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi

ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. decembra 2011

Sťažovateľ sťažnosťou namieta taktiež porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie

uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. z 25. marca 2013,

ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože

lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je

v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú

(pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota

určená v počíta od právoplatnosti procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu.

Jadrom námietok sťažovateľa je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorý je podľa neho arbitrárny, porušujúci jeho označené práva. Sťažovateľ

teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným

článkom a dohovoru.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s právnym názorom

súdu prvého stupňa a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol, že „Okresný súd poukázal

na to, že spoločnosť nemohla byť v omeškaní s výplatou dividend vo vzťahu k Ing. P.,

pretože ten sa prihlásil o svoje práva až výzvou, ktorú podal spolu s JUDr. V. dňa

22.6.2004, v ktorej uvádzali 10-dňovú lehotu od právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho

rozhodnutia (rozhodnutia Krajského sódu Bratislava). Samotné rozhodnutie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 23. 6.2004 (čl. 21 spisu). Po napočítaní 10-

dňovej lehoty, akú dávali Ing. P. a JUDr. V., dlh mal byť platený do 3.7.2004, Nasledujúcim

dnom sa žalovaná spoločnosť dostala do omeškania s výplatou dividend pre Ing. P. Aj keď

Ing. P. sa spätne stal vlastníkom cenných papierov - akcií ku dnu neplatne uzavretej zmluvy

o prevode cenných papierov (22.8.1997), relevantné práva akcionára z rozhodnutia

Krajského súdu Bratislava si Ing. P. uplatnil až prípisom z 22.6.2004, ktorý bol doručený

spoločnosti 23.6.2004. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, pokiaľ zamietol nárok

žalobcu na výplatu dividend od momentu vzniku nároku žalobcu, resp. právneho

predchodcu - postupcu na 60-deň po konaní valného zhromaždenia 29.4.2003 až do doby,

kedy žalobca prvýkrát uplatnil právo na výplatu dividend (list z 22.6.2004). Krajský súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti ako vecne správne.

Valné zhromaždenie spoločnosti dňa 29.4.2003 rozhodovalo o vyplatení dividend

vo vzťahu k tým akcionárom, ktorí boli zaevidovaní v rozhodujúci deň konania valného

zhromaždenia ako akcionári. Práva akcionára v tento deň si neuplatnil Ing. P., preto

žalovaná spoločnosť rozhodovala o výplate dividend vo vzťahu k akcionárom, ktorí

preukázali vlastnícke právo k akciám v rozhodný deň konania valného zhromaždenia

a týmto dividendy vyplácala. Spätná účinnosť prevodu vlastníckeho práva vo vzťahu

k Ing. P. rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave znamená nadobudnutie práv akcionára

Ing. P. vo vzťahu k žalovanej spoločnosti od počiatku, takže spoločnosti A., a.s. vzniká

povinnosť vyplatiť akcionárovi jeho nepremlčané právo na výplatu dividend za rok 2002,

kde s ich výplatou je žalovaná spoločnosť v omeškaní. Žalobcovi nie je možné priznať právo

na výplatu úrokov z omeškania za omeškanie s výplatou dividend, za obdobie do 3.7,2004,

tak ako rozhodol súd prvého stupňa, kde splatnosť je viazaná, na zákonnú úpravu. Podľa

, ak čas plnenia v zmluve nie je určený, je veriteľ

oprávnený požadovať plnenie záväzku po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť

bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Neplatnosť zmluvy

o predaji a kúpe cenných papierov znamená, že žalobca je formálne považovaný za majiteľa

akcií s účinkami ex tunc, kedy došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy, ale nie je možné

postihovať žalovanú spoločnosť formou úrokov z omeškania za to, že žalobca neplatne

previedol akcie žalovanej spoločnosti na tretiu osobu a že sa neskôr úspešne dovolal

neplatnosti tohto prevodu. Uplynutím 10-dňovej lehoty stanovenej samotným žalobcom

(Ing. P. a JUDr. V.) vo výzve z 22.6.2003 nárok žalobcu na zaplatenie dividend sa stal

splatným.“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom

rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu

či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor

a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom

právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo nepriznal nárok na úroky z omeškania od sťažovateľom požadovaného dátumu,

a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Obdobne pochybnosti sťažovateľa týkajúce sa postupu krajského súdu v napadnutom

konaní nie sú dôkazom o neústavnosti jeho postupu.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. decembra 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2013

Sťažovateľ namietal aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu

z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší súd sa

nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súvislosti s námietkou

sťažovateľa uvádzanou v dovolaní, že vo veci konajúce súdy ním navrhovaný dôkaz

nezabezpečili, čím mu odňali možnosť konať.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. z 27.

marca 2013 odmietol, pričom v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že

prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia , a konštatoval, že

rozhodnutie napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných

v ustanovení . Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok

sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí vadou

uvedenou v , pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Skutočnosť, že odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, nemožno považovať za

postup, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Tento názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí, uverejnenom v

Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom

rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za

vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ods. I ). Skutočnosť, že súd nevykonal

taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skorších skutkových

zisteniach, by mohla mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu vedúce k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia, by síce zakladala dôvodnosť dovolania, nebola by však odňatím

možnosti pred súdom konať ( ), ktoré by zakladalo prípustnosť

dovolania.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho

rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa, preskúmateľným

a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo v posudzovanom prípade nezistil prípustnosť

dovolania ani podľa ustanovenia . Ústavný súd preto konštatuje, že

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný základ

pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych

úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania

aplikoval relevantné ustanovenia podľa ich účelu a zmyslu,

rešpektujúc tak práva sťažovateľa, preto je jeho postup a odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia v okolnostiach prípadu celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013