Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 725/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. W. a maloletého P. W.,

zastúpených zákonným zástupcom otcom Ing. P. T., všetci bytom P., právne zastúpených

advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl.

46 ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co

191/2013 z 21. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého M. W. a maloletého P. W. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 doručená sťažnosť maloletého M. W. a maloletého P. W. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených zákonným zástupcom otcom Ing. P. T., všetci bytom P., právne zastúpených

advokátom JUDr. O. P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. augusta 2013

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že ich zákonný zástupca (ďalej len „otec

sťažovateľov“) podal na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia proti matke maloletých Marte Wolf (ďalej len

„žalovaná“). Uznesením sp. zn. z 12. marca 2013 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) okresný súd konanie vo veci zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal

náhradu trov konania. Za bezdôvodné obohatenie otec sťažovateľov považoval polovicu

rodinných prídavkov vyplácaných žalovanej v Rakúskej republike v sume 168 € mesačne

na každé dieťa z dôvodu, že sťažovatelia sú zverení do striedavej starostlivosti rodičov.

Okresný súd v tomto konaní ustanovil sťažovateľom ako maloletým kolízneho opatrovníka,

ktorý podľa otca sťažovateľov „na nepriame doporučenie súdu žalobu, ktorú podal otec

detí, vzal späť. Proti vôli otca detí bolo konanie zastavené.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal otec sťažovateľov odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom oboch všeobecných súdov konajúcich

v tejto veci k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru z dôvodu, že

okresný súd, ako aj krajský súd o návrhu otca sťažovateľov odmietli konať a rozhodnúť,

pričom zaujali nesprávny právny názor, že otec sťažovateľov nie je oprávnený zastupovať

maloletých sťažovateľov (svoje deti) pred súdom, čo odôvodnili takto: „Ustanovenie § 31

Zákona o rodine upravuje tzv. hmotno-právne zastupovanie maloletých detí pri právnych

úkonoch, na ktoré dieťa nie je spôsobilé. Ide napr. o zmluvy ale aj o iné jednostranné

právne úkony smerujúce ku vzniku, zmene alebo zániku ich práv a povinností, ktoré právne

predpisy s takýmto prejavom spájajú. V danom prípade ide o procesné zastúpenie

maloletých detí. Podľa fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať

samostatne, musí byť zastúpená zákonným zástupcom. Ide o zastupovanie na základe

zákona. Podľa § 9 Obč. zákonníka, maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony,

ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich

veku. Podľa § 31 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia zastupujú mal. dieťa pri právnych

úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

Považujem názor a výklad súdov v danej veci za chybný. Podľa tohto názoru by

rodičia nemohli zastupovať svoje maloleté deti v žiadnom konaní, ktoré smeruje proti

druhému rodičovi, ak sa týka akýmkoľvek spôsobom maloletých detí, či už ide o zverenie

do osobnej starostlivosti, určenie alebo zmenu výživného, o úpravu styku s mal. deťmi

a pod.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol

tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 8. 2013 č. k. ,

ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu v Pov. Bystrici zo dňa 12. 3. 2013,

č. k. bolo porušené ústavné právo sťažovateľov zakotvené v článku 46 ods. 1

a článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorých každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a každý má právo nato, aby jeho

vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 21. 8. 2013 č. k. sa zrušuje.

Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 Eur, ktoré je

povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom 275,94 Eur /dva úkony po

130,16 Eur, 2 režijný paušál po 7,81 Eur/ na účet právneho zástupcu, JUDr. O. P... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia, zastúpení svojím otcom, podali

proti žalovanej (svojej matke) návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu,

že rozsudkom okresného súdu z 19. augusta 2010 boli zverení do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného, pričom žalovaná poberá v Rakúskej

republike rodinné prídavky, ktoré by mali byť podľa ich názoru rozdelené medzi oboch

rodičov na polovicu. Okresný súd ustanovil maloletým v konaní kolízneho opatrovníka

v súlade s o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a na základe jeho

späťvzatia návrhu konanie zastavil poukazujúc na § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva garantovaného dohovoru v arbitrárnosti uznesenia krajského

súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom totožne ako

prvostupňový súd nesprávne poukázal na § 31 zákona o rodine a povinnosť všeobecného

súdu ustanoviť maloletým kolízneho opatrovníka v danom konaní. Podľa názoru

sťažovateľov v danom prípade nejde o tzv. hmotnoprávne zastupovanie maloletých, a teda

nebolo potrebné ustanoviť sťažovateľom kolízneho opatrovníka.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov sú zlučiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Preskúmaním zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa otázku prípustnosti

a účinnosti späťvzatia návrhu na začatie konania posúdil správne.

Zo spisu vyplýva, že otec maloletých detí podal návrh na začatie konania o vydanie

bezdôvodného obohatenia proti ich matke ako zástupca maloletých detí, t. j. nie vo vlastnom

mene.

Súd prvého stupňa po zistení, že v konaní na strane navrhovateľa vystupujú maloleté

deti, pričom jedná sa o situáciu, keď v tomto konaní ani jeden z rodičov nemôže zastupovať

svoje deti, ustanovil im uznesením zo dňa 05. 02. 2013, č. k. -17 podľa § 31

ods. 2 Zákona o rodine opatrovníka, a to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Považská

Bystrica.

V odôvodnení tohto uznesenia citoval ust. § 31 ods. 2 Zákona o rodine, podľa

ktorého žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony,

pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo

medzi maloletými, zastúpenými tým istým rodičom navzájom a v takom prípade súd ustanoví

maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorého bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone

zastupovať.

Názor odvolateľa o tom, že ust. § 31 Zákona o rodine upravuje tzv. hmotnoprávne

zastupovanie maloletých detí pri právnych úkonoch a zastupovanie maloletých detí v konaní

sa neriadi citovaným zákonným ustanovením, je nesprávny. Podľa jeho výkladu súdnou

praxou rodičia nemôžu zastupovať svoje maloleté deti v žiadnom konaní, ktoré smeruje

proti druhému rodičovi o úpravu pomerov k maloletým deťom a v týchto prípadoch je

namieste ustanoviť mal. deťom kolízneho opatrovníka.

Súd prvého stupňa tak opodstatnene ustanovil pre dané konanie kolízneho

opatrovníka v zmysle ust. § 31 ods. 2 Zákona o rodine a ktorý potom následne bol

oprávnený aj disponovať návrhom na začatie konania, t. j. tento návrh aj vziať späť. Keď

súd prvého stupňa akceptoval späťvzatie návrhu na začatie konania, pričom odporkyňa

so späťvzatím návrhu súhlasila, postupoval správne, keď konanie vo veci zastavil podľa

“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení uznesenia zhrnul skutkové

zistenia a právne závery okresného súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok

sťažovateľov predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, ako právne posúdil námietky sťažovateľov týkajúce sa nimi

tvrdeného nesprávneho procesného postupu okresného súdu, ktorý akceptoval späťvzatie

návrhu na začatie konania kolíznym opatrovníkom, v dôsledku ktorého konanie zastavil bez

toho, aby sa zaoberal meritom veci, ako aj sťažovateľmi namietanej nesprávnej aplikácie

§ 31 zákona o rodine.

Krajský súd stručne odôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za právne relevantné

vo vzťahu k zastupovaniu maloletých detí v konaní, ktoré v mene maloletých inicioval ich

otec proti matke sťažovateľov (maloletých), a teda z pohľadu krajského súdu (ako aj

okresného súdu) jednoznačne v tejto veci dochádzalo k rozporu záujmov medzi

sťažovateľmi a ich matkou, čo bolo dôvodom ustanovenia kolízneho opatrovníka, ktorý sa

tak v rozsahu, v akom je oprávnený za maloletých konať, stal ich zástupcom, čím nadobudol

aj oprávnenie vziať návrh na začatie konania späť. K samotnému ustanoveniu kolízneho

opatrovníka ústavný súd dodáva, že dôvodom jeho obligatórneho ustanovenia všeobecným

súdom je už potencionalita existencie rozporu záujmov medzi maloletými a ich rodičmi, čo

v danom prípade nebolo sporné.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

uznesením krajského súdu nedošlo k „denegatio iustitiae“. Sťažovatelia, ktorí boli

kvalifikovane zastúpení v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedli

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie krajského

súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by

odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom

dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody uznesenia krajského súdu sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť uznesenia krajského súdu ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013