Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 753/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FI, M.,

zastúpenej advokátom JUDr. M. B., Advokátka kancelária, K., ktorou namieta porušenie

svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 5. augusta 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FI, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FI (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“).

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II

(ďalej len „okresný súd“) v právnej veci sťažovateľky proti žalovanému M., s. r. o., K.

(ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie 63 165,72 € s prísl. uznesením sp. zn.

z 25. januára 2010 (konanie uskutočnené po vydanom platobnom rozkaze) rozhodol tak, že

konanie o vzájomnom návrhu žalovaného (takto vyhodnotil obranu žalovaného proti návrhu

sťažovateľky) zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Zároveň

uviedol, že nie je daná právomoc slovenského súdu, pretože účastníci konania na riešenie

sporov zo svojho zmluvného vzťahu (zmluva o obchodnom zastúpení) dohodou založili

právomoc ... súdu. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný, v ktorom

namietal, že v konaní na okresnom súde vo svojom vyjadrení z 26. augusta 2008 uplatnil

obranu proti návrhu, a nie vzájomný návrh podľa § 97 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), a preto je daná právomoc ... súdov. Žiadal, aby odvolací súd

predmetné uznesenie zrušil a aby sa o obrane žalovaného riadne konalo. Krajský súd

napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade zo zmluvy o obchodnom

zastúpení uzavretej medzi účastníkmi konania vyplýva, že žalobca si „vybral“ súd podľa

sídla obchodného zástupcu, t. j. Okresný súd Košice II. Podľa krajského súdu ak je daná

právomoc príslušného ... súdu k žalobcom uplatnenému nároku na tomto súde, v súlade

s ustanoveniami obchodnej zmluvy je daná právomoc tohto súdu aj na riešenie sporu z toho

istého konkrétneho zmluvného vzťahu. Krajský súd preto uzavrel, že okresný súd dospel

k nesprávnemu záveru. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

v ktorom uviedla, že okresný súd nárok uplatňovaný žalovaným správne považoval

za vzájomný návrh. Poukázala na to, že zmluva o obchodnom zastúpení definovala predmet

vzťahu, nárok uplatňovaný v konaní (zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar) však nemá

základ v zmluve o obchodnom zastúpení, ale v inom zmluvnom vzťahu, pričom odvolací

súd nerobil rozdiel medzi nárokmi vyplývajúcimi z dvoch rôznych vzťahov. Právomoc

a príslušnosť slovenských súdov nezaložila sťažovateľka ani v jednom prípade, ale volila

všeobecný súd žalovaného. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu znamená nesprávne

právne posúdenie veci, keď zo správnych skutkových záverov bol vyvodený nesprávny

právny záver. Najvyšší súd dovolanie zamietol. Pri preskúmaní prípustnosti dovolania

konštatoval, že dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako to bolo v prerokovávanej veci, založil ho však

na skutočnosti, že pre posúdenie nie je rozhodujúci iba formálny znak, t. j. výrok

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ale skutočnosť, či došlo k zmene rozhodnutia

prvostupňového súdu, a uzavrel, že v danom prípade tomu tak bolo, a preto sa vecnou

správnosťou napadnutého uznesenia zaoberal a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho názoru a že podanie žalovaného je vzájomným

návrhom. K námietke sťažovateľa v dovolaní, že odvolací súd sa nesprávne zaoberal

zmluvou o obchodnom zastúpení, dovolací súd uviedol, že predmetom žaloby nie je nárok

z uvedenej zmluvy, čo platí aj pre prvostupňový súd, a preto je otázka právomoci súdov

vo vzťahu k vzájomnému návrhu bezpredmetná. Konštatoval však, že „ak je daná

právomoc súdu Slovenskej republiky na konanie o žalobe, je povinný pri rozhodovaní

o dôvodnosti žaloby zistiť a zohľadniť všetky skutočnosti rozhodné pre záver, či

uplatňovaná pohľadávka v čase rozhodovania existuje, teda okrem iného zistiť či

pohľadávka nezanikla niektorým zo zákonom predpokladaných spôsobov. Pri procesnej

obrane formou započítacej námietky musí urobiť skutkový aj právny záver o existencii

pohľadávky, ktorej započítanie uplatňuje žalovaný aj o jej spôsobilosti na započítanie. Musí

mať preto právomoc na riešenie týchto otázok i keby inak na konanie o žalobe, ktorej

predmetom je takáto pohľadávka jeho právomoc nebola daná.“. Najvyšší súd následne

konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý zrušil nesprávne prvostupňové

rozhodnutie, je vecne správne, aj keď z iných dôvodov, ako to uviedol odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia, preto neboli dané dôvody, pre ktoré by bolo treba

napadnuté rozhodnutie zrušiť, a preto najvyšší súd dovolanie zamietol.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že všeobecné súdy (krajský súd

a najvyšší súd) pri právnom posúdení veci a hodnotení skutkového stavu postupovali

jednostranne, vo veci podali formalistický výklad zákonných ustanovení, čím porušili jej

základné práva. Za neakceptovateľný a ústavne nekonformný stav označila rozhodovanie

krajského súdu a najvyššieho súdu, „- podľa ktorého požiadavka žalobného petitu

pri vzájomnej žalobe, musí obsahovať prejav, ako má súd so vzájomnou pohľadávkou

v prevyšujúcej časti naložiť, - konkrétne zistený písomne 2x vyjadrený vzťah odporcu

k požiadavke zaviazať žalobcu na zaplatenie konkrétnych súm neviedol k inému posúdeniu

právnych úkonov odporcu posudzujúc obsah jeho podaní, t. j. k ustáleniu, že ide o vzájomný

návrh“. Sťažovateľka aj v ďalšej časti sťažnosti (dosť nejasne a zmätočne) zdôrazňuje, že

písomné vyjadrenia žalovaného treba považovať za vzájomný návrh podľa a ,

a ak tak všeobecné súdy neurobili a uvedeným ustanoveniam priznali iný výklad, porušili

základné právo sťažovateľky priznané a právo podľa

dohovoru.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, zruší napadnuté

rozhodnutie krajského súdu a prikáže mu vo veci znova konať a rozhodnúť a uloží

krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením

práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,

v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý v petite sťažnosti označila za porušovateľa jej práv, t. j. skúmal, či uznesením

krajského súdu sp. zn. z 5. augusta 2011 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2013 došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práv a na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, aby sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie označených práv uznesením

najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu a po uvedení ustálených právnych názorov

ústavného súdu bez ďalšej ústavnoprávnej argumentácie uvádza, že závery všeobecných

súdov sú nespravodlivé a nepresvedčivé.

Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) podľa , resp.

ods. 1 dohovoru obsahuje inter alia dve zložky, a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j.

právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak právo

na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných

záruk. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je tak samostatné subjektívne verejné

právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý garantuje

spravodlivý výsledok.

Krajský súd napadnutým uznesením na základe odvolania proti rozhodnutiu

okresného súdu podaného žalovanou zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie podané sťažovateľkou

zamietol a konštatoval, že rozhodnutie krajského súdu, ktorý zrušil nesprávne rozhodnutie

okresného súdu, je vecne správne, i keď čiastočne z iných dôvodov ako uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Ústavný súd nezistil žiadne zásadné skutočnosti, ktoré by signalizovali svojvoľný

postup krajského súdu a najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojich právnych záverov

a nemožno ich považovať za nedôvodné alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť názory všeobecných súdov svojím vlastným.

11. V súčasnosti sa spis nachádza na okresnom súde, ktorého úlohou bude konať

a o žalobnom návrhu sťažovateľky rozhodnúť v súlade s vyslovenými právnymi názormi.

Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že tak na okresnom súde, ako aj krajskom

súde sa rozhoduje o procesných nárokoch žalovanej, nie sťažovateľky, v dôsledku čoho

nemohla byť sťažovateľka v tomto konaní dotknutá na svojich právach.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013