Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 645/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. Z., Taliansko, zastúpeného advokátkou

JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou v konaniach vedených

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. a Krajským súdom v Košiciach pod

sp. zn. , ako aj nečinnosťou v bližšie neoznačenom konaní vedenom

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť A. Z., Taliansko (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia a 4 a

(ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou

v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

27 a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, ako aj nečinnosťou v bližšie neoznačenom konaní vedenom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „úrad práce“).

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je otcom

maloletej O. Z. (ďalej len „maloletá“). Matkou maloletej je D. F. bývajúca aktuálne v K.

(ďalej len „matka“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -954 zo 17. októbra 2012 bola

maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, pričom sťažovateľ bol zaviazaný

prispievať na jej výživu od 1. apríla 2010 do 31. augusta 2012 mesačne 70 €

a od 1. septembra 2012 do budúcna mesačne 100 €. Dlžné výživné 888,40 € mal sťažovateľ

zaplatiť matke do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh matky na určenie vyživovacej

povinnosti sťažovateľa k maloletej za obdobie od 11. marca 2009 do 31. marca 2010

okresný súd zamietol. Napokon upravil styk sťažovateľa s maloletou. Rozsudkom krajského

súdu č. k. -1124 z 27. júna 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť ktorého oprel

o ustanovenie , a to z dôvodu odňatia

možnosti sťažovateľa ako účastníka konania konať pred súdom (podľa zistenia ústavného

súdu bolo dovolanie doručené okresnému súdu 1. októbra 2013, pozn.). O dovolaní nebolo

dosiaľ rozhodnuté.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že prvé pojednávania na okresnom súde

prebiehali bez jeho účasti, keďže okresný súd mu nedokázal riadne doručiť predvolania.

Tým došlo k značnému porušeniu rovnosti účastníkov konania a vznikol široký priestor pre

manipulácie a ovplyvňovanie okresného súdu. Keď sa sťažovateľ napokon pojednávania

zúčastnil (v jednej obálke mu boli spolu doručené predvolania na prvé tri pojednávania),

sudkyňa evidentne prekvapená jeho prítomnosťou ani nezabezpečila účasť tlmočníka, hoci

sťažovateľ, ktorý je talianskej národnosti, nerozumie a nehovorí po slovensky. Navyše si

sudkyňa dovolila šokujúcu poznámku na jeho adresu ako vojaka z povolania na

výsluhovom dôchodku, podľa ktorej medzi najhorších otcov patria aj profesionálni vojaci.

Problémy s tlmočením či prekladmi súdnych dokumentov sa sudkyni dlhodobo nedarilo

odstrániť, čo spôsobovalo aj prieťahy, keďže konanie trvalo viac ako 3,5 roka. Okresný súd

nezabezpečoval riadne a včas preklady dôležitých dokumentov do taliančiny v rozpore

s právom sťažovateľa konať pred súdom vo svojej materčine v zmysle § 18 Občianskeho

súdneho poriadku.

Sťažovateľ sa od začiatku stretával s rodovo a národnostne diskriminačným

prístupom zvýhodňujúcim matku, kvôli čomu podal dvakrát námietku zaujatosti.

Nedošlo k prešetreniu rodinných, bytových a sociálnych podmienok u oboch rodičov,

pretože sa uvedené okolnosti preverovali len čo sa týka matky.

Všeobecné súdy nezohľadnili závery znaleckého posudku Mgr. L. Brali do úvahy iba

závery znaleckého posudku PhDr. Č. Tým závažným spôsobom zasiahli do práva

sťažovateľa na spravodlivý proces.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že

sťažovateľ dal vypracovať nový znalecký posudok znalkyni PhDr. G., ktorý predložil spolu

s odvolaním. O záveroch tohto posudku nie je v rozsudku krajského súdu ani zmienka.

Nebolo rešpektované ani právo sťažovateľa na zjavné a zreteľné odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, ktorý sa riadne nevysporiadal so všetkými relevantnými

skutočnosťami.

Nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, ako by si to vyžadoval záujem

maloletej. Celkom bola ignorovaná požiadavka sťažovateľa zabezpečiť maloletej adekvátnu

psychologickú a odbornú pomoc. Nebol preverený možný Münchhausenov syndróm

v zastúpení u matky. Rovnako nebol dostatočne zisťovaný zdravotný stav maloletej, a to

napriek tomu, že v súčasnosti je táto na pokraji straty funkcie jednej z obličiek s rizikom

rovnakého vývoja aj pri druhej obličke.

Všeobecné súdy, ale ani úrad práce nezabezpečili dohľad nad realizáciou styku

sťažovateľa s maloletou. Neuložili ani povinnosť podrobiť sa cielenému psychologickému

poradenstvu na účely nápravy vzťahov v rodine. Práve naopak, rozhodnutiami

a nečinnosťou mimo rozhodovacej činnosti bol matke vyslaný nesprávny signál, že jej

postoj a konanie smerujúce k cielenému odcudzovaniu maloletej sťažovateľovi je

tolerované a nemá žiadne negatívne dôsledky.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie základného

práva na konanie bez zbytočných prieťahov v konaniach vedených okresným súdom pod sp.

zn. , krajským súdom pod sp. zn. a úradom práce v bližšie

neoznačenom konaní s tým, aby boli rozsudky okresného súdu zo 17. októbra 2012

a krajského súdu z 27. júna 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému

súdu. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, ako aj náhrady

trov konania, a to od krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o prevažnej časti sťažnosti (s výnimkami ďalej uvedenými) nie je

daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. pre

porušenie a 4 a , a 2 dohovoru a

Dohovoru o právach dieťaťa treba uviesť, že proti rozsudku okresného súdu zo 17. októbra

2012 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k tomuto konaniu mal preto krajský súd

v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc

ústavného súdu. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať

odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Pokiaľ ide o konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. pre

porušenie a 4 a , a 2 dohovoru a

Dohovoru o právach dieťaťa, sťažovateľ sám uviedol, že proti rozsudku krajského súdu

z 27. júna 2013 podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f)

. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie bolo doručené

okresnému súdu 1. októbra 2013. Aj v tomto prípade platí, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho

konania. Tým je zároveň i v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ by sťažovateľ nebol v dovolacom konaní úspešný, bude mať možnosť obrátiť

sa na ústavný súd postupom podľa , a to tak vo vzťahu voči

dovolaciemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj voči odvolaciemu

rozsudku krajského súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha

vyslovenia porušenia svojho práva nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a nečinnosťou krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predovšetkým treba zdôrazniť, že právo na súdne konanie nemajúce znaky nečinnosti

súdov je v ústavnej terminológii označované ako základné právo na konanie bez zbytočných

prieťahov. Toto základné právo je súčasťou . Sťažovateľ sa vyslovenia

porušenia tohto článku výslovne nedomáha, i keď z formulácie použitej v sťažnosti,

ako aj z uvádzaných skutkových okolností nemôžu byť pochybnosti, že má na mysli

porušenie .

Zmyslom vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa je, aby sa eliminoval stav právnej neistoty, v ktorom sa

účastník konania nachádza do chvíle, kým rozhodnutím v jeho veci nie je spor vyriešený.

To znamená, že na základe sťažnosti podanej už po právoplatnom skončení konania sa

sledovaný cieľ poskytnutia ochrany základnému právu na konanie bez zbytočných

prieťahov nedá dosiahnuť. Preto sa sťažnosť v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti bližšie neoznačenému

konaniu vedenému úradom práce pre jeho nečinnosť, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Úrad práce je nepochybne orgánom verejnej správy. Právomoc poskytnúť ochranu

proti nečinnosti orgánu verejnej správy má všeobecný súd v rámci správneho súdnictva

postupom podľa piatej časti štvrtej hlavy , a to v zmysle

ustanovenia § 250t. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného

súdu. Sťažovateľ sa môže domáhať ochrany označeného práva na príslušnom krajskom

súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013