Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 669/2013
PDF · 176.02 KB
No categories available
II. ÚS 669/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania zaručeného v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky
personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 465 zo 4. novembra 2010
a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2013 doručená sťažnosť JUDr. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania
zaručeného v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym
rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „personálny rozkaz ministra“) č.
465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„rozhodnutie ministra“) č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom ministra č. 465
zo 4. novembra 2010 bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru na tom skutkovom základe, že 25. septembra 2010 v raných hodinách
mal pod vplyvom alkoholu jazdiť osobným motorovým vozidlom po električkovom
koľajisku, pričom na výzvy a upozornenia príslušníkov hliadky príslušnej mestskej polície
reagoval neprimerane (voči členom hliadky mal byť agresívny a arogantný, pozn.)
a následne po príchode hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Dúbravka
a služobných funkcionárov privolaných hliadkou mestskej polície sa sťažovateľ na ich
výzvu mal odmietnuť porobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi,
čím sa mal dopustiť porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. O rozklade
podanom sťažovateľom proti označenému personálnemu rozkazu ministra rozhodol minister
rozhodnutím č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011, ktorým personálny rozkaz
ministra potvrdil.
Sťažovateľ sa žalobou podanou podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra č. SLV-PS-PK-172/2010
z 22. februára 2011, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 3 S 82/2011-91 z 5. júna 2012 tak, že žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú
zamietol. Označený rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní potvrdil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 40/2012
z 29. apríla 2013.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta neústavnosť personálneho
rozkazu ministra a aj rozhodnutia ministra o jeho prepustení zo služobného pomeru
z dôvodu, že podľa jeho názoru pri miestnom šetrení jeho skutku mal prítomný zástupca
riaditeľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava IV postupovať v rozpore so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, keď na miesto skutku
na účely jeho riadneho prešetrenia neprivolal príslušného vyšetrovateľa inšpekcie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v dôsledku čoho nebol podľa sťažovateľa náležite
a zákonným spôsobom prešetrený jeho skutok, ktorý bol dôvodom jeho prepustenia zo
služobného pomeru.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
«Moje prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ na základe personálneho
rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č. 465 v zmysle § 192 ods. 1 písm. e./ zákona
č. 73/1998 Z. z. bolo následkom neodbornej činnosti a vedomého uvádzania nepravdivých
skutočností príslušníkmi hliadky Stanice Jazdnej polície a Kynológie Hl. mesta SR
Bratislava (ďalej len „hliadka Mestskej polície“ alebo aj „príslušníci hliadky Mestskej
polície“) na moju adresu, keď následne vo veci konali príslušníci Policajného zboru SR
(ďalej len „príslušníci PZ“), ktorí vo svojej činnosti na mieste činu nekonali podľa
príslušných právnych predpisov z čoho vyplýva, že počas výkonu služby si neplnili svoje
služobné povinnosti. ...
Z dôvodu, že na moju adresu boli oznámené skutočnosti o páchaní závažnej trestnej
činnosti, bola zákonná povinnosť polície konať v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona
č. 171/1993 Z. z. V danom prípade mal byť vyrozumený vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR
z dôvodu, že trestnej činnosti sa mal dopustiť príslušník PZ a následne sa mali začať
vykonávať procesné úkony v zmysle zákona 301/2005 Z. z. s poukazom na základné zásady
trestného konania, t.j. podľa § 2 ods. 6 konať z úradnej povinnosti, ods. 10 zistiť skutkový
stav veci a zistiť dôkazy, ktoré svedčia proti, ale aj v prospech obvineného.
Zodpovednosť za konanie polície na mieste činu mal policajný vyšetrovateľ, v danom
prípade zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal povinnosť zabezpečiť miesto
činu, zabezpečiť riadnu obhliadku miesta činu, najmä mal však povinnosť vyrozumieť vecne
príslušného vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR. Menovaný vyšetrovateľ má zákonnú
kompetenciu vyšetrovať trestné činy príslušníkov PZ, vyšetrovať skutky, ktoré zakladajú
podozrenie z páchania trestnej činnosti, tieto skutky kvalifikovať v zmysle zákona
č. 300/2005 Z. z. a nariadiť neodkladné úkony ako obhliadku miesta činu, zaisťovanie
dôkazov, vypočúvanie poškodených príslušníkov Mestskej polície a svedkov udalosti, ktorí
fotili a filmovali zásah mestských policajtov voči mojej osobe.
Uvedomujúc si závažnosť situácie som žiadal prítomných vedúcich funkcionárov PZ,
aby bol na miesto činu privolaný vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR a aby sa riadne vykonala
obhliadka miesta činu, ktorou sa buď preukáže tvrdenie príslušníkov Mestskej polície
o mojej nebezpečnej jazde, šmykoch počas cúvania, následného takmer vrazenia do
služobného vozidla mestskej polície a taktiež moje arogantné a agresívne správanie voči
príslušníkom Mestskej polície.
Z nejakého dôvodu zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV neprivolal vecne
príslušného vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR a nebola vykonaná ani obhliadka miesta činu,
neboli zistení svedkovia udalosti a polícia bola nečinná. Dôvod prečo prítomný zástupca
riaditeľa nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993
mi nie je známa, ale (ne) konanie zástupcu riaditeľa možno kvalifikovať ako závažné
odborné zlyhanie a neplnenie si zákonom uložených služobných povinností. ...
Za tejto situácie som odmietol akékoľvek úkony voči svojej osobe z dôvodu, že
procesné úkony, okrem iných aj zisťovanie stôp a aj prípadnú skúšku na zistenie požitia
alkoholu môže nariadiť len vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR. Činnosť uvedeného vyšetrovateľa
nemôže nariadiť príslušník hliadky OO PZ Dúbravka. V tejto súvislosti poukazujem na
čl. 13 ods. 1 písm. a./ Ústavy SR, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona. ...
Ja som v duchu vyššie citovaných povinností trval na tom, aby sa vec riadne vyšetrila
tak, ako to určujú zákonne predpisy, tzn. že vyšetrovanie mal viesť príslušný vyšetrovateľ
Inšpekcie MV SR. Ten však o veci nebol vyrozumený. Podľa môjho názoru služobnú
disciplínu porušil predovšetkým zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal priamu
zodpovednosť ako aj kompetenciu rozhodovať na mieste páchania závažnej trestnej
činnosti, z ktorej som bol na základe oznámenia mestskej polície dôvodne podozrivý. Ako
podozrivý som sám iniciatívne žiadal, aby vec bola riadne vyšetrená, boli vykonané
procesné úkony príslušným vyšetrovateľom, povedané inými slovami, žiadal som, aby
polícia konala zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 Zb.
Z personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2012 č. 465 o mojom
prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR
zo dňa 29.04.2013, č. k.: 5 Sžo/40/2012 sa ako dôvod môjho prepustenia zo služobného
pomeru príslušníka PZ uvádza: „Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočíva
v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď v čase mimo výkon štátnej
služby po tom ako riadil osobné motorové vozidlo sa odmietol na výzvu podrobiť skúške na
zistenie požitia alkoholických nápojov.“ Ministerstvo vnútra SR a ani Najvyšší súd SR
vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú (nevedia uviesť) aký príslušný zákon, resp. právny
predpis som porušil. Ako potom možno kvalifikovať moje správanie ako protiprávne
a tvrdiť, že som nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ. ...
... Z dôvodu nevykonávania žiadnych procesných úkonov v zmysle zákona
č. 301/2005 Z. z. som nemal žiadnu právnu povinnosť strpieť zaisťovanie dôkazu, tzn.
vyšetrenie na požitie alkoholu, nakoľko príslušníci PZ, konkrétne zástupca riaditeľa ÚJKP
OR PZ Ba IV, si neplnil zákonnú povinnosť vyšetrovať trestné činy tak, ako mu to ukladá §
2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 Z. z.
Z dôvodu, že Ministerstvo vnútra SR a ani Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach
neuvádzajú akého konkrétneho porušenie právnej povinnosti a podľa akého právneho
predpisu som sa mal podrobiť vyšetreniu krvi a následného zisťovania alkoholu alebo
omamných látok, resp. som mal strpieť vyšetrenie na prístroji, ktorým sa zisťuje požitie
alkoholu. Za takéhoto stavu sa nedá ustáliť, že bol nečestný a nedisciplinovaný. Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí poukazuje na čl. 1 ods. 1 písm. c./ vestníka MV SR čiastka 18,
zo dňa 12.03.2008, v ktorom je uvedené, že: „Policajt poruší služobnú prísahu zvlášť
hrubým spôsobom vtedy, ak odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“.
Citovaný vestník Ministerstva vnútra SR ako podzákonná právna norma nemôže
sprísňovať zákon č. 8/2009 Z. z., kde sú v § 3 ods. 2 písm. c./ stanovené povinnosti vodiča
a v § 69 ods. 1 písm. d./ je zakotvené oprávnenie policajta za akých podmienok bude
vyzvaný vodič či už občan alebo aj príslušník PZ na vyšetrenie, či pred jazdou požil
alkoholický nápoj. Uvedený zákon platí aj pre príslušníka PZ v čase jeho osobného voľna
a nie nejaká bližšie špecifikovaná úvaha vyplývajúca z čl. 1 písm. c./ vestníka MV SR č. 18,
že: „odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“. Pre príslušníka PZ v čase
osobného voľna platia také isté povinnosti ako pre každého iného občana a súvislosť
s vedením vozidla môže byť aplikovaná len podľa zákona č. 8/2009 Z. z., v ktorom sú
povinnosti vodiča stanovené v § 3 ods. 2 písm. c./ alebo ako procesný úkon pri vyšetrovaní
trestných činov. Akýkoľvek iný svojvoľný výklad pojmu „v súvislosti s vedením vozidla“, je
v rozpore so zákonom č. 8/2009 Z. z. ...
Je preukázateľne evidentné, že som ničím nemohol narušiť vážnosť a ani dôveru
v Policajný zbor. Podľa mňa vážnosť a dôveru v Policajný zbor SR mohol narušiť svojím
(ne) konaním zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý bol na mieste činu pasívny
a činnej službe si neplnil služobnú povinnosť privolať na miesto činu vyšetrovateľa
Inšpekcie MV SR, prípadne zabezpečiť neodkladné procesné úkony (obhliadka mesta činu,
výsluchy svedkov, poškodených a pod.). Stav, keď si policajti v aktívnej službe neplnia svoje
zákonné povinnosti v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona č. 171/1993 Z. z. z dôvodu
zámerného účelového konania, neodbornosti alebo iných osobných pohnútok (opisovanie
diplomových prác iných, kontakty s podsvetím, vybavovanie zadržaných vodičských
preukazov prominentom a pod.), je podľa mňa vážnym porušením dôvery v Policajný zbor
SR. Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR aj s poukazom na môj prípad len
moralizuje, cituje § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a v odôvodnení svojho potvrdzujúceho
rozhodnutia uvádza hypotetické úvahy o možnosti ohroziť dôveru v Policajný zbor SR.
Ministerstvo vnútra SR v mojom prípade nebolo schopné náležité odôvodniť ani
konkretizovať v čom spočívalo moje konanie, ktoré malo za následok ohrozenie vážnosti
a dôvery v Policajný zbor SR. Ak sa občan bez ohľadu na to, či je alebo nie je policajtom
domáha, aby si službukonajúci policajti plnili svoje zákonné povinnosti a vyšetrovali trestné
činy a keď títo nekonajú v zmysle zákona, je právom občana odmietnuť neodborné
a nekvalifikované konanie vecne nepríslušných policajtov ako napr. konanie hliadky OO PZ
Dúbravka dňa 25. 09. 2010 atď.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. J. H. upravené v čl. 36 písm. b./ Ústavy SR postupom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, Personálnym rozkazom
Ministra vnútra SR, zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo
dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS.PK-172/2010 porušené bolo.
2. Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutie
Ministerstva vnútra SR zo dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS-PK-172/2010 sa zrušujú a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
3. Ministerstvu vnútra SR sa prikazuje, aby vo veci konalo, zakazuje sa mu
pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v čl. 36 písm. b./ Ústavy
SR a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 36 písm. b./
Ústavy SR.
4. Ústavný súd SR priznáva trovy konania /právneho zastúpenia v sume 275,94
EUR..., ktoré je Ministerstvo vnútra SR povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd
mohol preskúmať porušenie sťažovateľom označeného základného práva iba v príčinnej
súvislosti s tými rozhodnutiami (personálny rozkaz ministra a rozhodnutie ministra),
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti. Tvrdenia o neústavnosti rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu,
ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu
potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
Vzhľadom na uvedené tak predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či
personálnym rozkazom ministra č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra
č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 došlo k porušeniu čl. 36 písm. b) ústavy.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania zaručeného v čl. 36 písm. b) ústavy, k porušeniu
ktorého malo dôjsť dôsledkom jeho nedôvodného prepustenia zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom ministra č. 465 zo 4. novembra 2010
a rozhodnutím ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011, neposkytujú
všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho základného
práva.
Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého personálneho rozkazu ministra č. 465
zo 4. novembra 2010 a rozhodnutia ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011
využitím žaloby podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú sťažovateľ napokon
(ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej žaloby
boli tak krajský súd, ako aj najvyšší súd povinné vyrovnať sa rovnakými s skutkovými
a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti personálnemu rozkazu ministra č. 465
zo 4. novembra 2010 a rozhodnutiu ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011
uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti už všeobecnými súdmi preskúmaným
rozhodnutiam správnych orgánov po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013