Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 669/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania zaručeného v )

personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 465 zo 4. novembra 2010

a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2013 doručená sťažnosť JUDr. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania

zaručeného v ) (ďalej len „“) personálnym

rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „personálny rozkaz ministra“) č.

465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„rozhodnutie ministra“) č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom ministra č. 465

zo 4. novembra 2010 bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru na tom skutkovom základe, že 25. septembra 2010 v raných hodinách

mal pod vplyvom alkoholu jazdiť osobným motorovým vozidlom po električkovom

koľajisku, pričom na výzvy a upozornenia príslušníkov hliadky príslušnej mestskej polície

reagoval neprimerane (voči členom hliadky mal byť agresívny a arogantný, pozn.)

a následne po príchode hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Dúbravka

a služobných funkcionárov privolaných hliadkou mestskej polície sa sťažovateľ na ich

výzvu mal odmietnuť porobiť dychovej skúške a odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi,

čím sa mal dopustiť porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. O rozklade

podanom sťažovateľom proti označenému personálnemu rozkazu ministra rozhodol minister

rozhodnutím č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011, ktorým personálny rozkaz

ministra potvrdil.

Sťažovateľ sa žalobou podanou podľa V. časti

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra č. SLV-PS-PK-172/2010

z 22. februára 2011, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -91 z 5. júna 2012 tak, že žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol. Označený rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní potvrdil aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2013.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta neústavnosť personálneho

rozkazu ministra a aj rozhodnutia ministra o jeho prepustení zo služobného pomeru

z dôvodu, že podľa jeho názoru pri miestnom šetrení jeho skutku mal prítomný zástupca

riaditeľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava IV postupovať v rozpore so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, keď na miesto skutku

na účely jeho riadneho prešetrenia neprivolal príslušného vyšetrovateľa inšpekcie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v dôsledku čoho nebol podľa sťažovateľa náležite

a zákonným spôsobom prešetrený jeho skutok, ktorý bol dôvodom jeho prepustenia zo

služobného pomeru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

«Moje prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ na základe personálneho

rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č. 465 v zmysle § 192 ods. 1 písm. e./ zákona

č. bolo následkom neodbornej činnosti a vedomého uvádzania nepravdivých

skutočností príslušníkmi hliadky Stanice Jazdnej polície a Kynológie Hl. mesta SR

Bratislava (ďalej len „hliadka Mestskej polície“ alebo aj „príslušníci hliadky Mestskej

polície“) na moju adresu, keď následne vo veci konali príslušníci Policajného zboru SR

(ďalej len „príslušníci PZ“), ktorí vo svojej činnosti na mieste činu nekonali podľa

príslušných právnych predpisov z čoho vyplýva, že počas výkonu služby si neplnili svoje

služobné povinnosti. ...

Z dôvodu, že na moju adresu boli oznámené skutočnosti o páchaní závažnej trestnej

činnosti, bola zákonná povinnosť polície konať v zmysle § 2 ods. 1 písm. b./ zákona

č. V danom prípade mal byť vyrozumený vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR

z dôvodu, že trestnej činnosti sa mal dopustiť príslušník PZ a následne sa mali začať

vykonávať procesné úkony v zmysle zákona s poukazom na základné zásady

trestného konania, t.j. podľa § 2 ods. 6 konať z úradnej povinnosti, ods. 10 zistiť skutkový

stav veci a zistiť dôkazy, ktoré svedčia proti, ale aj v prospech obvineného.

Zodpovednosť za konanie polície na mieste činu mal policajný vyšetrovateľ, v danom

prípade zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal povinnosť zabezpečiť miesto

činu, zabezpečiť riadnu obhliadku miesta činu, najmä mal však povinnosť vyrozumieť vecne

príslušného vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR. Menovaný vyšetrovateľ má zákonnú

kompetenciu vyšetrovať trestné činy príslušníkov PZ, vyšetrovať skutky, ktoré zakladajú

podozrenie z páchania trestnej činnosti, tieto skutky kvalifikovať v zmysle zákona

č. a nariadiť neodkladné úkony ako obhliadku miesta činu, zaisťovanie

dôkazov, vypočúvanie poškodených príslušníkov Mestskej polície a svedkov udalosti, ktorí

fotili a filmovali zásah mestských policajtov voči mojej osobe.

Uvedomujúc si závažnosť situácie som žiadal prítomných vedúcich funkcionárov PZ,

aby bol na miesto činu privolaný vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR a aby sa riadne vykonala

obhliadka miesta činu, ktorou sa buď preukáže tvrdenie príslušníkov Mestskej polície

o mojej nebezpečnej jazde, šmykoch počas cúvania, následného takmer vrazenia do

služobného vozidla mestskej polície a taktiež moje arogantné a agresívne správanie voči

príslušníkom Mestskej polície.

Z nejakého dôvodu zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV neprivolal vecne

príslušného vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR a nebola vykonaná ani obhliadka miesta činu,

neboli zistení svedkovia udalosti a polícia bola nečinná. Dôvod prečo prítomný zástupca

riaditeľa nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ./

mi nie je známa, ale (ne) konanie zástupcu riaditeľa možno kvalifikovať ako závažné

odborné zlyhanie a neplnenie si zákonom uložených služobných povinností. ...

Za tejto situácie som odmietol akékoľvek úkony voči svojej osobe z dôvodu, že

procesné úkony, okrem iných aj zisťovanie stôp a aj prípadnú skúšku na zistenie požitia

alkoholu môže nariadiť len vyšetrovateľ Inšpekcie MV SR. Činnosť uvedeného vyšetrovateľa

nemôže nariadiť príslušník hliadky OO PZ Dúbravka. V tejto súvislosti poukazujem na

písm. a./ SR, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona. ...

Ja som v duchu vyššie citovaných povinností trval na tom, aby sa vec riadne vyšetrila

tak, ako to určujú zákonne predpisy, tzn. že vyšetrovanie mal viesť príslušný vyšetrovateľ

Inšpekcie MV SR. Ten však o veci nebol vyrozumený. Podľa môjho názoru služobnú

disciplínu porušil predovšetkým zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý mal priamu

zodpovednosť ako aj kompetenciu rozhodovať na mieste páchania závažnej trestnej

činnosti, z ktorej som bol na základe oznámenia mestskej polície dôvodne podozrivý. Ako

podozrivý som sám iniciatívne žiadal, aby vec bola riadne vyšetrená, boli vykonané

procesné úkony príslušným vyšetrovateľom, povedané inými slovami, žiadal som, aby

polícia konala zákonným spôsobom v zmysle ./

Z personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2012 č. 465 o mojom

prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR

zo dňa 29.04.2013, č. k.: sa ako dôvod môjho prepustenia zo služobného

pomeru príslušníka PZ uvádza: „Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočíva

v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď v čase mimo výkon štátnej

služby po tom ako riadil osobné motorové vozidlo sa odmietol na výzvu podrobiť skúške na

zistenie požitia alkoholických nápojov.“ Ministerstvo vnútra SR a ani Najvyšší súd SR

vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú (nevedia uviesť) aký príslušný zákon, resp. právny

predpis som porušil. Ako potom možno kvalifikovať moje správanie ako protiprávne

a tvrdiť, že som nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ. ...

... Z dôvodu nevykonávania žiadnych procesných úkonov v zmysle zákona

č. som nemal žiadnu právnu povinnosť strpieť zaisťovanie dôkazu, tzn.

vyšetrenie na požitie alkoholu, nakoľko príslušníci PZ, konkrétne zástupca riaditeľa ÚJKP

OR PZ Ba IV, si neplnil zákonnú povinnosť vyšetrovať trestné činy tak, ako mu to ukladá §

2 ods. 1 písm. b./

Z dôvodu, že Ministerstvo vnútra SR a ani Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach

neuvádzajú akého konkrétneho porušenie právnej povinnosti a podľa akého právneho

predpisu som sa mal podrobiť vyšetreniu krvi a následného zisťovania alkoholu alebo

omamných látok, resp. som mal strpieť vyšetrenie na prístroji, ktorým sa zisťuje požitie

alkoholu. Za takéhoto stavu sa nedá ustáliť, že bol nečestný a nedisciplinovaný. Najvyšší

súd SR vo svojom rozhodnutí poukazuje na čl. 1 ods. 1 písm. c./ vestníka MV SR čiastka 18,

zo dňa 12.03.2008, v ktorom je uvedené, že: „Policajt poruší služobnú prísahu zvlášť

hrubým spôsobom vtedy, ak odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“.

Citovaný vestník Ministerstva vnútra SR ako podzákonná právna norma nemôže

sprísňovať , kde sú v ./ stanovené povinnosti vodiča

a v § 69 ods. 1 písm. d./ je zakotvené oprávnenie policajta za akých podmienok bude

vyzvaný vodič či už občan alebo aj príslušník PZ na vyšetrenie, či pred jazdou požil

alkoholický nápoj. Uvedený zákon platí aj pre príslušníka PZ v čase jeho osobného voľna

a nie nejaká bližšie špecifikovaná úvaha vyplývajúca z čl. 1 písm. c./ vestníka MV SR č. 18,

že: „odmietne dychovú skúšku v súvislosti s vedením vozidla“. Pre príslušníka PZ v čase

osobného voľna platia také isté povinnosti ako pre každého iného občana a súvislosť

s vedením vozidla môže byť aplikovaná len podľa , v ktorom sú

povinnosti vodiča stanovené v § 3 ods. 2 písm. c./ alebo ako procesný úkon pri vyšetrovaní

trestných činov. Akýkoľvek iný svojvoľný výklad pojmu „v súvislosti s vedením vozidla“, je

v rozpore so ...

Je preukázateľne evidentné, že som ničím nemohol narušiť vážnosť a ani dôveru

v Policajný zbor. Podľa mňa vážnosť a dôveru v Policajný zbor SR mohol narušiť svojím

(ne) konaním zástupca riaditeľa ÚJKP OR PZ Ba IV, ktorý bol na mieste činu pasívny

a činnej službe si neplnil služobnú povinnosť privolať na miesto činu vyšetrovateľa

Inšpekcie MV SR, prípadne zabezpečiť neodkladné procesné úkony (obhliadka mesta činu,

výsluchy svedkov, poškodených a pod.). Stav, keď si policajti v aktívnej službe neplnia svoje

zákonné povinnosti v zmysle ./ z dôvodu

zámerného účelového konania, neodbornosti alebo iných osobných pohnútok (opisovanie

diplomových prác iných, kontakty s podsvetím, vybavovanie zadržaných vodičských

preukazov prominentom a pod.), je podľa mňa vážnym porušením dôvery v Policajný zbor

SR. Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR aj s poukazom na môj prípad len

moralizuje, cituje a v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

rozhodnutia uvádza hypotetické úvahy o možnosti ohroziť dôveru v Policajný zbor SR.

Ministerstvo vnútra SR v mojom prípade nebolo schopné náležité odôvodniť ani

konkretizovať v čom spočívalo moje konanie, ktoré malo za následok ohrozenie vážnosti

a dôvery v Policajný zbor SR. Ak sa občan bez ohľadu na to, či je alebo nie je policajtom

domáha, aby si službukonajúci policajti plnili svoje zákonné povinnosti a vyšetrovali trestné

činy a keď títo nekonajú v zmysle zákona, je právom občana odmietnuť neodborné

a nekvalifikované konanie vecne nepríslušných policajtov ako napr. konanie hliadky OO PZ

Dúbravka dňa 25. 09. 2010 atď.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. J. H. upravené v písm. b./ SR postupom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, Personálnym rozkazom

Ministra vnútra SR, zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo

dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS.PK-172/2010 porušené bolo.

2. Personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 04.11.2010, č.: 465 a Rozhodnutie

Ministerstva vnútra SR zo dňa 22.02.2011, č. p.: SLV-PS-PK-172/2010 sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3. Ministerstvu vnútra SR sa prikazuje, aby vo veci konalo, zakazuje sa mu

pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v písm. b./

SR a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 36 písm. b./

SR.

4. Ústavný súd SR priznáva trovy konania /právneho zastúpenia v sume 275,94

EUR..., ktoré je Ministerstvo vnútra SR povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd

mohol preskúmať porušenie sťažovateľom označeného základného práva iba v príčinnej

súvislosti s tými rozhodnutiami (personálny rozkaz ministra a rozhodnutie ministra),

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti. Tvrdenia o neústavnosti rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu,

ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

Vzhľadom na uvedené tak predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či

personálnym rozkazom ministra č. 465 zo 4. novembra 2010 a rozhodnutím ministra

č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011 došlo k porušeniu ) .

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania zaručeného v ) , k porušeniu

ktorého malo dôjsť dôsledkom jeho nedôvodného prepustenia zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom ministra č. 465 zo 4. novembra 2010

a rozhodnutím ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011, neposkytujú

všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho základného

práva.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého personálneho rozkazu ministra č. 465

zo 4. novembra 2010 a rozhodnutia ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011

využitím žaloby podľa V. časti , ktorú sťažovateľ napokon

(ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej žaloby

boli tak krajský súd, ako aj najvyšší súd povinné vyrovnať sa rovnakými s skutkovými

a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti personálnemu rozkazu ministra č. 465

zo 4. novembra 2010 a rozhodnutiu ministra č. SLV-PS-PK-172/2010 z 22. februára 2011

uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti už všeobecnými súdmi preskúmaným

rozhodnutiam správnych orgánov po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013