Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 8/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpenej advokátom

Mgr. Marcelom Drgonom, Advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a ,

ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2013 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“),

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach

vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

a sp. zn. , ako aj Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

29. novembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. -53

z 22. novembra 2011 bolo vo veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti Obvodnému

pozemkovému úradu v Bratislave (ďalej len „odporca“) ako odporcovi zastavené konanie

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, a to v dôsledku späťvzatia návrhu.

Na základe odvolania sťažovateľky tvrdiacej, že v skutočnosti k späťvzatiu návrhu nedošlo,

uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -68 z 27. marca

2013 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Na základe dovolania sťažovateľky

uznesením najvyššieho súdu č. k. -82 z 18. septembra 2013 bolo dovolacie

konanie zastavené s tým, že dovolanie v rámci správneho súdnictva nie je vôbec prípustné.

Podľa názoru sťažovateľky zo správania účastníkov konania, z aplikovateľných

právnych noriem, ako aj z existujúcich dokladov je nesporné, že k zastaveniu konania došlo

výlučne pre omyl na strane krajského súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľka nikdy

a nijakým právne relevantným spôsobom nevzala svoj návrh na začatie súdneho konania

späť. Zmätočný postup krajského súdu na začiatku pojednávania konaného 22. novembra

2011, ako aj nesprávne pochopenie odpovede právneho zástupcu sťažovateľky na viaceré

po sebe nasledujúce otázky krajského súdu mali za následok omyl krajského súdu v tom,

na ktorú otázku krajského súdu právny zástupca sťažovateľky odpovedal a čo je obsahom

jeho odpovede. V danom prípade nebolo úmyslom (vôľou) sťažovateľky vziať svoj návrh

späť. Vyplýva to predovšetkým zo skutočnosti, že okamžite potom, ako bolo vyhlásené

uznesenie o zastavení konania, právny zástupca sťažovateľky jednoznačne a bez

akýchkoľvek pochybností vyhlásil, že došlo k nesprávnemu pochopeniu jeho prejavu vôle,

ktorý nesmeroval k späťvzatiu návrhu sťažovateľky, ale výlučne k ostatným procesným

otázkam, konkrétne otázkam účasti Ing. I. B. a zúčastnených osôb v predmetnom konaní.

Táto skutočnosť je výslovne zaznamenaná a zaprotokolovaná aj v zápisnici o pojednávaní.

Je nelogické, aby krajský súd takýto postup právneho zástupcu sťažovateľky vykladal inak

ako vzájomné nepochopenie a omyl na strane súdu v tom, čo účastník konania týmto

prejavom vôle sleduje. Navyše za situácie, keď samotný krajský súd na začiatku

pojednávania zmätočne a neprehľadne konal o viacerých procesných otázkach týkajúcich sa

prípravy konania prakticky súčasne, došlo k omylu na jeho strane súdu v tom, na ktorú

otázku právny zástupca sťažovateľky vlastne odpovedá. Preto treba usudzovať, že použitím

slova „nie“ nebol vyjadrený prejav vôle smerujúci k tomu, aby sa vo veci nekonalo, a teda

toto vyjadrenie nesmerovalo k účinnému späťvzatiu návrhu. Navyše samotnú odpoveď

právneho zástupcu sťažovateľky („nie“) nemožno považovať za určitý, zrozumiteľný

a pochybnosti nevzbudzujúci prejav vôle. Samotný nepozná

pojem „trvať“ alebo „netrvať“ na podanom návrhu a ani nedáva súdu povinnosť pýtať sa

účastníkov konania na to, či na podanom návrhu „trvajú“ alebo nie. Sťažovateľka nikdy

výslovne nevzala návrh späť, pričom samotná odpoveď „nie“ neznamená nutne úmysel

účastníka konania vziať návrh späť v celom rozsahu. V dôsledku odpovede „nie“ na otázku

súdu, či účastník „trvá“ na podanom návrhu, totiž môže byť aj rozšírenie návrhu, prípadne

jeho čiastočné späťvzatie. Zo samotnej odpovede „nie“ sa nedá bez ďalšieho usudzovať

vôľa účastníka vziať svoj návrh späť v celom rozsahu.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod

sp. zn. a sp. zn. , ako aj krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 18. septembra 2013

a z 27. marca 2013, ako aj krajského súdu z 22. novembra 2011 zrušené a vec bola vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 € (neuvádza, od ktorého z účastníkov konania a v akej výške,

pozn.), ako aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -53 z 22. novembra 2011 vyplýva, že

konanie o návrhu sťažovateľky proti odporcovi týkajúcom sa preskúmania zákonnosti

rozhodnutia odporcu sa zastavuje, keďže pred pojednávaním vo veci samej 22. novembra

2011 právny zástupca sťažovateľky (totožný s terajším právnym zástupcom sťažovateľky,

pozn.) uviedol, že sťažovateľka na návrhu v ďalšom netrvá.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -68 z 27. marca 2013 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -53 z 22. novembra 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu z predloženého spisového materiálu vyplynulo, že právny

zástupca sťažovateľky na pojednávaní pred krajským súdom 22. novembra 2011 (zápisnica

o pojednávaní č. l. 42) na výzvu samosudkyne, či trvá na podanom opravnom prostriedku,

uviedol, že na podanom opravnom prostriedku netrvá. Na to bolo vyhlásené uznesenie,

ktorým krajský súd konanie zastavil. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení

o opravnom prostriedku právny zástupca sťažovateľky uviedol, že sa omylom vyjadril

na otázku, či trvá na opravnom prostriedku, v tom zmysle, že netrvá, pričom však mal

na mysli procesnú situáciu vo vzťahu k otázke vstupu do konania ďalších subjektov ako

vedľajších účastníkov, keďže toto bolo spomenuté skôr. Ďalej právny zástupca sťažovateľky

do zápisnice uviedol, že následok mylného vyjadrenia si uvedomil až po vyhlásení

uznesenia, a zdôraznil, že na podanom opravnom prostriedku trvá. Zástupcovia odporcu

a ďalších v konaní zúčastnených osôb uviedli, že vyjadrenie právneho zástupcu

sťažovateľky pochopili tiež ako nezotrvávanie na opravnom prostriedku. Najvyšší súd

nemohol uznať námietky sťažovateľky, keďže úkon späťvzatia návrhu urobila slobodne.

Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho

účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t. j. súdu. Ak účastník

vzal návrh späť tam, kde zákon takéto späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším

úkonom odvolať. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,

teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník

zamýšľal, a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré

s týmto prejavom vôle procesné právo spája. na rozdiel od

dôsledky úkonov urobených v omyle neupravuje. Verejnoprávna

povaha procesných vzťahov tiež vyžaduje podstatne vyššiu mieru právnej istoty účastníkov

a tretích osôb, pričom právna istota by bola oslabená možnosťou spochybňovať dodatočne

už urobené procesné úkony s odkazom na vady vôle. Rozhodujúce je, či vyhlásenie

o späťvzatí návrhu bolo urobené určite, zrozumiteľne a spôsobom nevzbudzujúcim

pochybnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd nepochybil, keď na základe

späťvzatia návrhu konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku zastavil, neberúc do úvahy odvolanie tohto procesného úkonu právnym zástupcom

sťažovateľky po vyhlásení uznesenia.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -82 z 18. septembra 2013 vyplýva,

že dovolacie konanie týkajúce sa dovolania sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 2013 bolo zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v rámci piatej časti nie

je prípustný opravný prostriedok ( tretia veta ),

pričom opravným prostriedkom je aj dovolanie. Zo žiadneho ustanovenia piatej časti

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu

v správnom súdnictve. To znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím

súdom. Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci. V zmysle

prvej vety ide o neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, ktorým je nedostatok právomoci konať vo veci. Uznesenie najvyššieho

súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky doručené

1. októbra 2013.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie

aj využila.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti, teda čo sa týka konaní

vedených najvyšším súdom pod sp. zn. a sp. zn. . Túto časť

sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu č. k. -82 z 18. septembra

2013 zreteľne vyplýva, že dovolacie konanie bolo zastavené vzhľadom na neprípustnosť

dovolania v rámci správneho súdnictva (piata časť ).

Sťažovateľka síce na jednej strane tvrdí, že týmto uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jej označené práva podľa , listiny a dohovoru, ale zároveň na druhej strane

argumentáciu najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v rámci správneho súdnictva

nijako nenapáda a nespochybňuje.

Za uvedeného stavu sa dovolacie uznesenie najvyššieho súdu javí ako dostatočne

jasné a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v sebe nemá.

V podstate totožne treba hodnotiť aj argumentáciu odvolacieho uznesenia

najvyššieho súdu č. k. -68 z 27. marca 2013. I toto uznesenie sa javí

vo svetle uplatnených námietok sťažovateľky ako vyčerpávajúce a presvedčivé. Skutočnosť,

že sa sťažovateľka so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá

porušenie označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba osobitne vyzdvihnúť úvahy najvyššieho súdu,

ktorými sa rozlišuje medzi procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi úkonmi, a to najmä

z pohľadu úkonov urobených v omyle. Tieto pre posúdenie veci rozhodujúce argumenty

sťažovateľka nijako priamo nenapáda a nespochybňuje. Zdôrazňuje iba to, že reakciu jej

právneho zástupcu krajský súd mylne pochopil. Pritom neušlo pozornosti ústavného súdu,

že na pojednávaní krajského súdu právny zástupca sťažovateľky po vyhlásení uznesenia

o zastavení konania uviedol, že sa omylom vyjadril na otázku, či trvá na opravnom

prostriedku v tom zmysle, že na ňom netrvá, pretože v skutočnosti mal na mysli procesnú

situáciu vo vzťahu k otázke vstupu ďalších subjektov do konania ako vedľajších účastníkov.

V rozpore s týmto vyhlásením však už v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že omylu

sa dopustil krajský súd (nie teda právny zástupca sťažovateľky), ktorý nepochopil, že

odpoveď právneho zástupcu sa netýkala otázky, či trvá na návrhu, ale inej, tiež krajským

súdom položenej otázky.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014