Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 8/2014
PDF · 136.68 KB
No categories available
II. ÚS 8/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpenej advokátom
Mgr. Marcelom Drgonom, Advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sdo 36/2013 a sp. zn. 10 Sžr 45/2012, ako aj Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Sp 53/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2013 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach
vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
2 Sdo 36/2013 a sp. zn. 10 Sžr 45/2012, ako aj Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 4 Sp 53/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
29. novembra 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 4 Sp 53/2007-53
z 22. novembra 2011 bolo vo veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti Obvodnému
pozemkovému úradu v Bratislave (ďalej len „odporca“) ako odporcovi zastavené konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, a to v dôsledku späťvzatia návrhu.
Na základe odvolania sťažovateľky tvrdiacej, že v skutočnosti k späťvzatiu návrhu nedošlo,
uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 10 Sžr 45/2012-68 z 27. marca
2013 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Na základe dovolania sťažovateľky
uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra 2013 bolo dovolacie
konanie zastavené s tým, že dovolanie v rámci správneho súdnictva nie je vôbec prípustné.
Podľa názoru sťažovateľky zo správania účastníkov konania, z aplikovateľných
právnych noriem, ako aj z existujúcich dokladov je nesporné, že k zastaveniu konania došlo
výlučne pre omyl na strane krajského súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľka nikdy
a nijakým právne relevantným spôsobom nevzala svoj návrh na začatie súdneho konania
späť. Zmätočný postup krajského súdu na začiatku pojednávania konaného 22. novembra
2011, ako aj nesprávne pochopenie odpovede právneho zástupcu sťažovateľky na viaceré
po sebe nasledujúce otázky krajského súdu mali za následok omyl krajského súdu v tom,
na ktorú otázku krajského súdu právny zástupca sťažovateľky odpovedal a čo je obsahom
jeho odpovede. V danom prípade nebolo úmyslom (vôľou) sťažovateľky vziať svoj návrh
späť. Vyplýva to predovšetkým zo skutočnosti, že okamžite potom, ako bolo vyhlásené
uznesenie o zastavení konania, právny zástupca sťažovateľky jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností vyhlásil, že došlo k nesprávnemu pochopeniu jeho prejavu vôle,
ktorý nesmeroval k späťvzatiu návrhu sťažovateľky, ale výlučne k ostatným procesným
otázkam, konkrétne otázkam účasti Ing. I. B. a zúčastnených osôb v predmetnom konaní.
Táto skutočnosť je výslovne zaznamenaná a zaprotokolovaná aj v zápisnici o pojednávaní.
Je nelogické, aby krajský súd takýto postup právneho zástupcu sťažovateľky vykladal inak
ako vzájomné nepochopenie a omyl na strane súdu v tom, čo účastník konania týmto
prejavom vôle sleduje. Navyše za situácie, keď samotný krajský súd na začiatku
pojednávania zmätočne a neprehľadne konal o viacerých procesných otázkach týkajúcich sa
prípravy konania prakticky súčasne, došlo k omylu na jeho strane súdu v tom, na ktorú
otázku právny zástupca sťažovateľky vlastne odpovedá. Preto treba usudzovať, že použitím
slova „nie“ nebol vyjadrený prejav vôle smerujúci k tomu, aby sa vo veci nekonalo, a teda
toto vyjadrenie nesmerovalo k účinnému späťvzatiu návrhu. Navyše samotnú odpoveď
právneho zástupcu sťažovateľky („nie“) nemožno považovať za určitý, zrozumiteľný
a pochybnosti nevzbudzujúci prejav vôle. Samotný Občiansky súdny poriadok nepozná
pojem „trvať“ alebo „netrvať“ na podanom návrhu a ani nedáva súdu povinnosť pýtať sa
účastníkov konania na to, či na podanom návrhu „trvajú“ alebo nie. Sťažovateľka nikdy
výslovne nevzala návrh späť, pričom samotná odpoveď „nie“ neznamená nutne úmysel
účastníka konania vziať návrh späť v celom rozsahu. V dôsledku odpovede „nie“ na otázku
súdu, či účastník „trvá“ na podanom návrhu, totiž môže byť aj rozšírenie návrhu, prípadne
jeho čiastočné späťvzatie. Zo samotnej odpovede „nie“ sa nedá bez ďalšieho usudzovať
vôľa účastníka vziať svoj návrh späť v celom rozsahu.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod
sp. zn. 2 Sdo 36/2013 a sp. zn. 10 Sžr 45/2012, ako aj krajským súdom pod sp. zn.
4 Sp 53/2007 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 18. septembra 2013
a z 27. marca 2013, ako aj krajského súdu z 22. novembra 2011 zrušené a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 € (neuvádza, od ktorého z účastníkov konania a v akej výške,
pozn.), ako aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Sp 53/2007-53 z 22. novembra 2011 vyplýva, že
konanie o návrhu sťažovateľky proti odporcovi týkajúcom sa preskúmania zákonnosti
rozhodnutia odporcu sa zastavuje, keďže pred pojednávaním vo veci samej 22. novembra
2011 právny zástupca sťažovateľky (totožný s terajším právnym zástupcom sťažovateľky,
pozn.) uviedol, že sťažovateľka na návrhu v ďalšom netrvá.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 10 Sžr 45/2012-68 z 27. marca 2013 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 4 Sp 53/2007-53 z 22. novembra 2011.
Podľa názoru najvyššieho súdu z predloženého spisového materiálu vyplynulo, že právny
zástupca sťažovateľky na pojednávaní pred krajským súdom 22. novembra 2011 (zápisnica
o pojednávaní č. l. 42) na výzvu samosudkyne, či trvá na podanom opravnom prostriedku,
uviedol, že na podanom opravnom prostriedku netrvá. Na to bolo vyhlásené uznesenie,
ktorým krajský súd konanie zastavil. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení
o opravnom prostriedku právny zástupca sťažovateľky uviedol, že sa omylom vyjadril
na otázku, či trvá na opravnom prostriedku, v tom zmysle, že netrvá, pričom však mal
na mysli procesnú situáciu vo vzťahu k otázke vstupu do konania ďalších subjektov ako
vedľajších účastníkov, keďže toto bolo spomenuté skôr. Ďalej právny zástupca sťažovateľky
do zápisnice uviedol, že následok mylného vyjadrenia si uvedomil až po vyhlásení
uznesenia, a zdôraznil, že na podanom opravnom prostriedku trvá. Zástupcovia odporcu
a ďalších v konaní zúčastnených osôb uviedli, že vyjadrenie právneho zástupcu
sťažovateľky pochopili tiež ako nezotrvávanie na opravnom prostriedku. Najvyšší súd
nemohol uznať námietky sťažovateľky, keďže úkon späťvzatia návrhu urobila slobodne.
Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho
účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t. j. súdu. Ak účastník
vzal návrh späť tam, kde zákon takéto späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším
úkonom odvolať. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,
teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník
zamýšľal, a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré
s týmto prejavom vôle procesné právo spája. Občiansky súdny poriadok na rozdiel od
Občianskeho zákonníka dôsledky úkonov urobených v omyle neupravuje. Verejnoprávna
povaha procesných vzťahov tiež vyžaduje podstatne vyššiu mieru právnej istoty účastníkov
a tretích osôb, pričom právna istota by bola oslabená možnosťou spochybňovať dodatočne
už urobené procesné úkony s odkazom na vady vôle. Rozhodujúce je, či vyhlásenie
o späťvzatí návrhu bolo urobené určite, zrozumiteľne a spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd nepochybil, keď na základe
späťvzatia návrhu konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku zastavil, neberúc do úvahy odvolanie tohto procesného úkonu právnym zástupcom
sťažovateľky po vyhlásení uznesenia.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra 2013 vyplýva,
že dovolacie konanie týkajúce sa dovolania sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžr 45/2012 z 27. marca 2013 bolo zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v rámci piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie
je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 tretia veta Občianskeho súdneho poriadku),
pričom opravným prostriedkom je aj dovolanie. Zo žiadneho ustanovenia piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu
v správnom súdnictve. To znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím
súdom. Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci. V zmysle
§ 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ide o neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, ktorým je nedostatok právomoci konať vo veci. Uznesenie najvyššieho
súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky doručené
1. októbra 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 4 Sp 53/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal
najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu
právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie
aj využila.
Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti, teda čo sa týka konaní
vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr 45/2012 a sp. zn. 2 Sdo 36/2013. Túto časť
sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra
2013 zreteľne vyplýva, že dovolacie konanie bolo zastavené vzhľadom na neprípustnosť
dovolania v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľka síce na jednej strane tvrdí, že týmto uznesením najvyššieho súdu boli
porušené jej označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, ale zároveň na druhej strane
argumentáciu najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v rámci správneho súdnictva
nijako nenapáda a nespochybňuje.
Za uvedeného stavu sa dovolacie uznesenie najvyššieho súdu javí ako dostatočne
jasné a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v sebe nemá.
V podstate totožne treba hodnotiť aj argumentáciu odvolacieho uznesenia
najvyššieho súdu č. k. 10 Sžr 45/2012-68 z 27. marca 2013. I toto uznesenie sa javí
vo svetle uplatnených námietok sťažovateľky ako vyčerpávajúce a presvedčivé. Skutočnosť,
že sa sťažovateľka so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá
porušenie označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba osobitne vyzdvihnúť úvahy najvyššieho súdu,
ktorými sa rozlišuje medzi procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi úkonmi, a to najmä
z pohľadu úkonov urobených v omyle. Tieto pre posúdenie veci rozhodujúce argumenty
sťažovateľka nijako priamo nenapáda a nespochybňuje. Zdôrazňuje iba to, že reakciu jej
právneho zástupcu krajský súd mylne pochopil. Pritom neušlo pozornosti ústavného súdu,
že na pojednávaní krajského súdu právny zástupca sťažovateľky po vyhlásení uznesenia
o zastavení konania uviedol, že sa omylom vyjadril na otázku, či trvá na opravnom
prostriedku v tom zmysle, že na ňom netrvá, pretože v skutočnosti mal na mysli procesnú
situáciu vo vzťahu k otázke vstupu ďalších subjektov do konania ako vedľajších účastníkov.
V rozpore s týmto vyhlásením však už v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že omylu
sa dopustil krajský súd (nie teda právny zástupca sťažovateľky), ktorý nepochopil, že
odpoveď právneho zástupcu sa netýkala otázky, či trvá na návrhu, ale inej, tiež krajským
súdom položenej otázky.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014