Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 21/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Lyžiarske stredisko

Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, M. R. Štefánika 6, Martin, zastúpenej advokátom

Mgr. Martinom Hrbáňom, Advokátska kancelária, Malý trh 2/A, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. augusta 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013

doručená sťažnosť spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii,

M. R. Štefánika 6, Martin (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvej vete

(ďalej len „“), základného práva na kontradiktórne

súdne konanie zaručeného v a a základného práva

na rovnosť v súdnom konaní zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. augusta 2012 v spojení s opravným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka je účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v právnej veci

žalobcu - sťažovateľky proti žalovanej: L. F.... o zaplatenie 39.832,70 € s príslušenstvom. V

tejto veci v prvom stupni konal Okresný súd Martin, ktorý svojim Rozsudkom č. kon. 18Cb

138/2005-634 zo dňa 05.05.2010 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľke

sumu 39.832,70 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne za obdobie od

05.09.2005 do zaplatenia a trovy konania vo výške 12.038,01 €. Rozsudok Okresného súdu

Martin č. kon. -634 zo dňa 05.05.2010 bol potvrdený Rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. kon.: -784, zo dňa 22. júna 2011.

Proti Rozsudku Okresného súdu Martin č. kon. -634 zo dňa

05.05.2010 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“) a tiež proti Rozsudku Krajského súdu

v Žiline č. kon.: -784, zo dňa 22. júna 2011 (ďalej

aj „rozsudok odvolacieho súdu“) bolo podané mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky.

O tomto mimoriadnom dovolaní porušovateľ rozhodol Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky spis. zn.: zo dňa 31.08.2012 (ďalej aj „Uznesenie“)

v spojení s Opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.:

4M Obdo 3/2012 zo dňa 27.02.2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa a tiež rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. ...

Sťažovateľka porušovateľovi predovšetkým vyčíta, že porušovateľ sa pri svojom

rozhodovaní a vydaní Uznesenia nekriticky stotožnil s nedôvodnými a aj nepravdivými

tvrdeniami dovolateľa uvedenými v jeho mimoriadnom dovolaní, vzal do úvahy

iba skutočnosti a argumenty, ktoré tvrdil dovolateľ v podanom mimoriadnom dovolaní,

pričom pravdivosť a dôvodnosť tvrdení dovolá teľa porušovateľ zjavne náležité

nepreskúmal a ani nevy hodnotil, pretože ak by porušovateľ vec náležité preskúmal a

vyhodnotil, tak by nemohol dospieť k zjavne svojvoľným a neudržateľným skutkovým a

právnym záverom, ktoré boh prijaté v zrejmom omyle porušovateľa ako dovolacieho

súdu. ...

Sťažovateľka predovšetkým poukazuje na to, že porušovateľ pri svojom rozhodovaní

vôbec neprihliadol na to, že sťažovateľka opakovanie namietala neurčitosť a neplatnosť

zmluvy o postúpení pohľadávky...

... sťažovateľka tiež namieta, že tým, že porušovateľ prihliadal len na tvrdenia

dovolateľa avšak vôbec neprihliadol na námietky a tvrdenia sťažovateľky o tom, že zmluva

o postúpení pohľadávok je neurčitá, pretože v nej nie sú dostatočne jasne určené

pohľadávky, ktoré majú byť predmetom postúpenia, a že zmluva o postúpení pohľadávky

je neplatný právny úkon, porušovateľ pri svojom rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil

a porušil tým aj základné právo sťažovateľky na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47

ods. 3 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie podľa

a a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...

Sťažovateľka tiež namieta, že tým, že porušovateľ prihliadal len na tvrdenia

dovolateľa avšak vôbec neprihliadol na námietky týkajúce sa údajných postupovaných

pohľadávok, z ktorých vyplývali pochybnosti o postupovaných pohľadávkach, porušovateľ

pri svojom rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil a porušil aj základné právo sťažovateľky

na rovnosť v súdnom konaní... a tiež základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne

konanie...

Sťažovateľka namieta, že porušovateľ pri svojom rozhodovaní porušil právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie... tým, že Uznesenie náležité

neodôvodnil.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s.r.o.

v likvidácií na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 veta prvá a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na kontradiktórne súdne konanie podľa

a a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť v súdnom

konaní podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

spis. zn.: zo dňa 31.08.2012 v spojení s Opravným uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky spis. zn.: zo dňa 27.02.2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.: 4M Obdo 3/2012

zo dňa 31.08.2012 a Opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.:

4M Obdo 3/2012 zo dňa 27.02.2013 zrušuje a vec vracia Najvyššie súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti

Lyžiarske stredisko Martinské hole, s.r.o. v likvidácií trovy konania v sume vyčíslenej

v písomnom vyhotovení nálezu k rukám jej právneho zástupcu Mgr. Martina Hrbáňa,

advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého

sa predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd preto v danom prípade

posudzoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu uvádzanom v petite jej sťažnosti

(, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľka považuje rozhodnutie najvyššieho súdu

za vecne nesprávne a takisto mu vytýka, že najvyšší súd sa pri jeho vydaní zaoberal

len argumentáciou generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurator“) uvedenou v mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (napr. ). Z tohto dôvodu nebolo možné považovať

za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označených práv

pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd zároveň uvádza, že v zmysle

mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom na vyjadrenie. V zmysle tohto

ustanovenia má účastník konania možnosť vyjadriť sa (zaujať stanovisko) k mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora. Vzhľadom na to, že ide o procesné oprávnenie

účastníka konania, je vecou jeho úvahy, či túto možnosť využije alebo nie. V prípade, ak ju

ale nevyužije, najvyšší súd nemá možnosť sa s jeho vyjadrením oboznámiť a následne naň

reagovať v rozhodnutí. Ak preto účastník konania chcel, aby sa najvyšší súd

pri mimoriadnom dovolaní zaoberal jeho argumentmi, bolo potrebné, aby mu ich poskytol

v rámci a prostredníctvom vyjadrenia sa k mimoriadnemu dovolaniu. Ak preto procesný

postup súdneho orgánu poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť procesné práva,

no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil, nemožno dospieť k záveru,

že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu. Tým, že sťažovateľka

vo veci mimoriadneho dovolania nevyužila možnosť vyjadriť sa k nemu, nemožno

považovať za dôvodnú jej argumentáciu, v zmysle ktorej „... porušovateľ sa pri svojom

rozhodovaní a vydaní Uznesenia nekriticky stotožnil s nedôvodnými a aj nepravdivými

tvrdeniami dovolateľa uvedenými v jeho mimoriadnom dovolaní, vzal do úvahy

iba skutočnosti a argumenty, ktoré tvrdil dovolateľ v podanom mimoriadnom dovolaní...“.

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu,

ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru tak, ako

to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd

zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo

zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne

zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožnila,

nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého

uznesenia. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj práva na spravodlivý proces podľa dohovoru)

nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia taktiež neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú, pretože napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v ničom

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé

súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v súdnom

konaní zaručeného v a dohovoru a základného práva

na kontradiktórne súdne konanie zaručeného v a

Pri posudzovaní porušenia uvedených článkov a dohovoru ústavný súd

vychádzal z týchto tvrdení sťažovateľky:

„... tým, že porušovateľ prihliadal len na tvrdenia dovolateľa avšak vôbec

neprihliadol na námietky a tvrdenia sťažovateľky o tom, že zmluva o postúpení pohľadávok

je neurčitá, pretože v nej nie sú dostatočne jasne určené pohľadávky ktoré majú byť

predmetom postúpenia a že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná právny úkon,

porušovateľ pri svojom rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil. A porušil tým aj základné

právo sťažovateľky na rovnosť v súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. ...

... tým, že porušovateľ prihliadal len na tvrdenia dovolateľa avšak vôbec neprihliadol

na námietky týkajúce sa údajných postupovaných pohľadávok, z ktorých vyplývali

pochybnosti o postupovaných pohľadávkach, porušovateľ pri svojom rozhodovaní

sťažovateľku znevýhodnil a porušil aj základné právo sťažovateľke na rovnosť v súdnom

konaní... a tiež základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie...“

Obsah práva rovnosti účastníkov súdneho konania ako jedného z určujúcich

ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci

majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej zo strán ().

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že k zásahu do práva na rovnosť účastníkov

konania podľa (tak ako to opísala vo svojej sťažnosti sťažovateľka)

ani reálne nemohlo dôjsť. V rámci konania o mimoriadnom dovolaní jej totiž neboli odňaté

žiadne procesné práva, prípadne ukladané povinnosti, ktoré by nemala aj druhá sporová

strana. Ostatne toto sťažovateľka ani netvrdila. Naopak, ústavný súd pripomína,

že sťažovateľka, ako aj žalovaná mala možnosť sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora vyjadriť, čo však nevyužila.

S poukazom na tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd prihliadol len na tvrdenia

generálneho prokurátora a na jej tvrdenia a námietky neprihliadol, ústavný súd uvádza,

že sťažovateľka svoje právo na podanie námietok nevyužila. Pokiaľ ide o procesné garancie

účastníka súdneho konania, ústavný súd pripomína, že ich zmyslom (tak ako vyplývajú

z ustanovení a a z dohovoru) je zabezpečiť, aby bola

účastníkovi konania poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná

a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich

procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom. Ak preto procesný postup orgánu verejnej moci

objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich

bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),

nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu,

rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie ().

K porušeniu princípu kontradiktórnosti súdneho konania ústavný súd uvádza,

že tento princíp je spravidla súčasťou konania vo veci samej a spočíva v práve vyjadrovať

sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka. Sťažovateľka vidí porušenie tohto

princípu v tom, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil a prevzal

argumentáciu generálneho prokurátora z mimoriadneho dovolania a na jej argumentáciu

z prvoinštančného, ako aj druhoinštančného konania neprihliadol. Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že sťažovateľka v podanej sťažnosti neuvádza a ani netvrdí, že by

nemala možnosť vyjadriť sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka konania, resp.

generálneho prokurátora v konaní o mimoriadnom dovolaní. Ústavný súd, naopak,

zdôrazňuje, že sťažovateľka mala reálnu možnosť vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora, ktorú však nevyužila bez uvedenia akéhokoľvek relevantného

dôvodu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že postupom, v ktorom vidí sťažovateľka

porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania, nemohlo dôjsť k namietanému

porušeniu práv, pretože jeho porušenie by predpokladalo taký postup najvyššieho súdu,

ktorý by sťažovateľke znemožnil vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora. K takémuto postupu najvyššieho súdu však nedošlo.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a že rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a o trovách konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014