Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 41/2013
PDF · 105.23 KB
No categories available
I. ÚS 41/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
prerokoval sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F., S., zastúpených advokátom JUDr. J. F., T.,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 327/2011 zo 6. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2012 doručená a 25. septembra 2012 doplnená sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F.
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali zrušenia už označeného rozsudku Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý im bol doručený 7. augusta 2012,
s tvrdením o porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým boli sťažovatelia ako žalovaní zaviazaní
vydať žalobcom časť nehnuteľností podľa znaleckého posudku Ing. M. F., z 20. októbra
2010 označené ako parc. č..., kat. ú. S., hoci tieto dobromyseľne a nerušene užívali vrátane
svojich predchodcov od roku 1937. Sťažovatelia v tomto smere zdôraznili, že všeobecné
súdy vychádzali len z geometrického plánu uvedeného znalca bez toho, aby sa vysporiadali
s ich argumentmi týkajúcimi sa ich dobromyseľnosti pri nadobudnutí a užívaní predmetných
nehnuteľností a ochrany nadobudnutých vlastníckych práv vrátane právnej istoty.
3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zistil, že proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia aj dovolanie, ktoré je vedené na Najvyššom
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 140/2013 a o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v civilnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
8. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími
návrhmi sťažovateľov meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol
ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014