Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 41/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

prerokoval sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F., S., zastúpených advokátom JUDr. J. F., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1

( Listiny základných práv a slobôd) a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. zo 6. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2012 doručená a 25. septembra 2012 doplnená sťažnosť Ing. M. F. a Ing. M. F.

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali zrušenia už označeného rozsudku Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý im bol doručený 7. augusta 2012,

s tvrdením o porušení svojich základných práv zaručených Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s , listiny a

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým boli sťažovatelia ako žalovaní zaviazaní

vydať žalobcom časť nehnuteľností podľa znaleckého posudku Ing. M. F., z 20. októbra

2010 označené ako parc. č..., kat. ú. S., hoci tieto dobromyseľne a nerušene užívali vrátane

svojich predchodcov od roku 1937. Sťažovatelia v tomto smere zdôraznili, že všeobecné

súdy vychádzali len z geometrického plánu uvedeného znalca bez toho, aby sa vysporiadali

s ich argumentmi týkajúcimi sa ich dobromyseľnosti pri nadobudnutí a užívaní predmetných

nehnuteľností a ochrany nadobudnutých vlastníckych práv vrátane právnej istoty.

3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zistil, že proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia aj dovolanie, ktoré je vedené na Najvyššom

súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. a o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v civilnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

7. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

8. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľov meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014