Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 50/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013

doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 5. októbra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2013 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, porušil jeho základné právo zaručené v . Porušenie

svojho označeného základného práva vidí sťažovateľ v nedostatočnom a nepresvedčivom

odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal s jeho

námietkami. V tejto súvislosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že mu

vznikla škoda nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako

odvolacieho súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. , pretože jeho

rozsudok z 13. decembra 2005 sťažovateľ napadol dovolaním a bol úspešný, keďže

podľa výsledku dovolacieho konania došlo k jeho zrušeniu. Následne v uvedenej veci

rozhodoval opäť Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mu rozsudkom sp. zn.

z 27. februára 2007 nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, hoci bol v ňom úspešný,

pretože vo veci samej sťažovateľ nebol úspešný. Takýmto nezákonným postupom krajského

súdu mu mala vzniknúť škoda, ktorú si uplatnil v konaní pred okresným súdom a o ktorej

neskôr na základe ním podaného odvolania rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Krajský súd Bratislava rozsudkom č.k. - 50 zo dňa 7. februára 2012

porušil základné právo P. K. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom

zaručené v Čl. 46. ods. 3 .

2. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300€, ktoré mu je Krajský súd

Bratislava povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ruší rozsudok Krajského súdu Bratislava, č.k. zo dna 7. februára

2012 a prikazuje Krajskému súdu Bratislava znovu vo veci konať a rozhodnúť.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia P. K. v sume 150 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

zaručeného v napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od požiadavky preukázania

povinného právneho zastúpenia v tomto konaní pred ústavným súdom, pretože dospel

k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti o uvedenú náležitosť by za žiadnych

okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v tomto

rozhodnutí.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práv uvedených

v možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto

pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom zaručené v , ktoré možno považovať konajúcim

súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona

o zodpovednosti za škodu (napr. ).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ) (obdobne ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že k porušeniu základného práva

zaručeného v malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd

nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie, pretože v odôvodnení

napadnutého rozsudku sa údajne nevysporiadal so sťažovateľovými námietkami uvedenými

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Sťažovateľ v tejto v tejto súvislosti

v sťažnosti namietal, že svoj nárok na náhradu škody odôvodnil aj nezákonnosťou rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici priamo na pojednávaní ešte počas konania na súde

prvého stupňa a zároveň vyjadril nesúhlas s názorom krajského súdu uvedeným

v napadnutom rozsudku, ktorý konštatoval, že chýba základný predpoklad vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to samotné nezákonné

rozhodnutie.

Uvedené dôvody (aj keď sťažovateľ sa v prevažnej miere v sťažnosti sústredil iba

na popis priebehu súdneho konania v jeho veci a aplikáciu príslušného zákona, teda

bez náležitých ústavnoprávnych súvislostí) smerujú k námietkam porušenia atribútov

základného práva na súdnu ochranu podľa , ktoré však sťažovateľ

do návrhu na rozhodnutie (petitu) nezahrnul.

Ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorým krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa:

„Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie prvostupňového, súdu

správne vychádza zo zistenia, že navrhovateľ v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu

škody z titulu nesprávneho úradného postupu, nie aj nezákonného rozhodnutia preukazuje

to jednoznačne jednak obsah návrhu na začatie konania, podaný na súde dňa 17. 2. 2010

(č. l. 1 spisu) ako aj jeho žiadosť o predbežné prerokovanie, nároku na náhradu škody,

doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23. 7. 2009 (č. l. 3 spisu). Z uvedených

písomností vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že navrhovateľ v tomto konaní

neuplatňoval nárok na náhradu, škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia. Odvolací, súd

sa s právnymi závermi prvostupňového súdu vo vzťahu k nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto

poukazuje.

Ako už na to poukázal odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa,

nesprávny úradný postup si ako dôvod, vzniku škody nemožno zamieňať s vydaním

nezákonného rozhodnutia. Ide o dva samostatné a rozdielne predpoklady vzniku.

zodpovednosti škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, upravené v ust. § 9 a v ust. § 6

V prejednávanej právnej veci nebol dôvod na posúdenie navrhovateľom uplatneného

nároku na náhradu škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takýto nárok

zo strany navrhovateľa v konaní relevantným spôsobom uplatnený nebol. Nestalo sa tak ani

na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 5. 10. 2011, hoci navrhovateľ vo svojej

záverečnej reči uviedol, že svoj nárok uplatňuje nielen z titulu nesprávneho úradného

postupu, ale aj z titulu nezákonného rozhodnutia; v tomto štádiu konania už dokazovanie

vo veci pred súdom prvého stupňa bolo skončené. Nebolo teda možné účastníkmi navrhovať

a následne zo strany konajúceho súdu vykonávať potrebné dokazovanie na zistenie

opodstatnenosti takéhoto nároku z titulu nezákonného rozhodnutia.

... Avšak bez ohľadu na to, odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité uviesť,

že právny záver súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ by navrhovateľ svoj nárok na náhradu

škody uplatňoval z dôvodu nezákonného rozhodnutia bol by v konaní úspešný, nepovažuje

za správny. Úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody z titulu nezákonného

rozhodnutia bráni jednak skutočnosť, že navrhovateľ z tohto dôvodu nepodal

na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody - takúto

žiadosť podal výlučne z titulu nesprávneho úradného postupu. Predovšetkým však podľa

názoru odvolacieho súdu v prejednávanej právnej, veci chýba základný predpoklad vzniku

zodpovednosti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to samotné nezákonné

rozhodnutie.

Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k.

- 201 však nebolo zrušené ako nezákonné. Ako vyplýva z obsahu spisového

materiálu, na (v poradí druhé) dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k. - 201 dovolací Najvyšší súd SR

svojím rozsudkom sp. zn. - 220 zo dňa 28. 2. 2008 dovolanie navrhovateľa

(v danom konaní v postavení odporcu) zamietol, ako nedôvodné.“

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu, ktorý ustálil, že žalobou

uplatnenému nároku sťažovateľa nemožno vyhovieť, sa nejavia ako svojvoľné alebo zjavne

neopodstatnené. Takisto nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľa, že krajský súd sa

nevysporiadal s jeho námietkami dostatočne.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil

a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel

k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky na uplatnenie práva na náhradu škody,

pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom

dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu .

Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014