Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 50/2014
PDF · 168.88 KB
No categories available
III. ÚS 50/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013
doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 11 C 32/2010 z 5. októbra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 4/2012 zo 7. februára 2013 tak, že rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy. Porušenie
svojho označeného základného práva vidí sťažovateľ v nedostatočnom a nepresvedčivom
odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal s jeho
námietkami. V tejto súvislosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že mu
vznikla škoda nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako
odvolacieho súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 97/2005, pretože jeho
rozsudok z 13. decembra 2005 sťažovateľ napadol dovolaním a bol úspešný, keďže
podľa výsledku dovolacieho konania došlo k jeho zrušeniu. Následne v uvedenej veci
rozhodoval opäť Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mu rozsudkom sp. zn. 14 Co 22/06
z 27. februára 2007 nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, hoci bol v ňom úspešný,
pretože vo veci samej sťažovateľ nebol úspešný. Takýmto nezákonným postupom krajského
súdu mu mala vzniknúť škoda, ktorú si uplatnil v konaní pred okresným súdom a o ktorej
neskôr na základe ním podaného odvolania rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Krajský súd Bratislava rozsudkom č.k. 9Co 4/2012 - 50 zo dňa 7. februára 2012
porušil základné právo P. K. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom
zaručené v Čl. 46. ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
2. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300€, ktoré mu je Krajský súd
Bratislava povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ruší rozsudok Krajského súdu Bratislava, č.k. 9Co 4/2012 50 zo dna 7. februára
2012 a prikazuje Krajskému súdu Bratislava znovu vo veci konať a rozhodnúť.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia P. K. v sume 150 €.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od požiadavky preukázania
povinného právneho zastúpenia v tomto konaní pred ústavným súdom, pretože dospel
k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti o uvedenú náležitosť by za žiadnych
okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v tomto
rozhodnutí.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených
v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto
pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim
súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona
o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) (obdobne III. ÚS 155/2011).
Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že k porušeniu základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd
nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie, pretože v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa údajne nevysporiadal so sťažovateľovými námietkami uvedenými
v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Sťažovateľ v tejto v tejto súvislosti
v sťažnosti namietal, že svoj nárok na náhradu škody odôvodnil aj nezákonnosťou rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici priamo na pojednávaní ešte počas konania na súde
prvého stupňa a zároveň vyjadril nesúhlas s názorom krajského súdu uvedeným
v napadnutom rozsudku, ktorý konštatoval, že chýba základný predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to samotné nezákonné
rozhodnutie.
Uvedené dôvody (aj keď sťažovateľ sa v prevažnej miere v sťažnosti sústredil iba
na popis priebehu súdneho konania v jeho veci a aplikáciu príslušného zákona, teda
bez náležitých ústavnoprávnych súvislostí) smerujú k námietkam porušenia atribútov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré však sťažovateľ
do návrhu na rozhodnutie (petitu) nezahrnul.
Ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktorým krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa:
„Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie prvostupňového, súdu
správne vychádza zo zistenia, že navrhovateľ v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného postupu, nie aj nezákonného rozhodnutia preukazuje
to jednoznačne jednak obsah návrhu na začatie konania, podaný na súde dňa 17. 2. 2010
(č. l. 1 spisu) ako aj jeho žiadosť o predbežné prerokovanie, nároku na náhradu škody,
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23. 7. 2009 (č. l. 3 spisu). Z uvedených
písomností vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že navrhovateľ v tomto konaní
neuplatňoval nárok na náhradu, škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia. Odvolací, súd
sa s právnymi závermi prvostupňového súdu vo vzťahu k nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto
poukazuje.
Ako už na to poukázal odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa,
nesprávny úradný postup si ako dôvod, vzniku škody nemožno zamieňať s vydaním
nezákonného rozhodnutia. Ide o dva samostatné a rozdielne predpoklady vzniku.
zodpovednosti škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, upravené v ust. § 9 a v ust. § 6
V prejednávanej právnej veci nebol dôvod na posúdenie navrhovateľom uplatneného
nároku na náhradu škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takýto nárok
zo strany navrhovateľa v konaní relevantným spôsobom uplatnený nebol. Nestalo sa tak ani
na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 5. 10. 2011, hoci navrhovateľ vo svojej
záverečnej reči uviedol, že svoj nárok uplatňuje nielen z titulu nesprávneho úradného
postupu, ale aj z titulu nezákonného rozhodnutia; v tomto štádiu konania už dokazovanie
vo veci pred súdom prvého stupňa bolo skončené. Nebolo teda možné účastníkmi navrhovať
a následne zo strany konajúceho súdu vykonávať potrebné dokazovanie na zistenie
opodstatnenosti takéhoto nároku z titulu nezákonného rozhodnutia.
... Avšak bez ohľadu na to, odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité uviesť,
že právny záver súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ by navrhovateľ svoj nárok na náhradu
škody uplatňoval z dôvodu nezákonného rozhodnutia bol by v konaní úspešný, nepovažuje
za správny. Úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia bráni jednak skutočnosť, že navrhovateľ z tohto dôvodu nepodal
na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody - takúto
žiadosť podal výlučne z titulu nesprávneho úradného postupu. Predovšetkým však podľa
názoru odvolacieho súdu v prejednávanej právnej, veci chýba základný predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to samotné nezákonné
rozhodnutie.
Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k.
14Co 229/2006 - 201 však nebolo zrušené ako nezákonné. Ako vyplýva z obsahu spisového
materiálu, na (v poradí druhé) dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 27. 2. 2007 č.k. 14 Co 229/2006 - 201 dovolací Najvyšší súd SR
svojím rozsudkom sp. zn. 4Cdo 181/2007 - 220 zo dňa 28. 2. 2008 dovolanie navrhovateľa
(v danom konaní v postavení odporcu) zamietol, ako nedôvodné.“
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu, ktorý ustálil, že žalobou
uplatnenému nároku sťažovateľa nemožno vyhovieť, sa nejavia ako svojvoľné alebo zjavne
neopodstatnené. Takisto nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľa, že krajský súd sa
nevysporiadal s jeho námietkami dostatočne.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil
a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel
k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky na uplatnenie práva na náhradu škody,
pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom
dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.
Uvedené zistenia boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014