Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 106/2014
PDF · 162.47 KB
No categories available
II. ÚS 106/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja
Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC 86/2012
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 18495/2013) a sp. zn.
5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17023/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 17023/2013 a sp. zn. Rvp 18495/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17022/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013
a 25. júna 2013 doručené sťažností obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 86/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 18495/2013) a sp. zn. 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 17023/2013).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobami podanými
Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom okresného súdu v iných, v predmetných žalobách označených exekučných
konaniach, pričom za tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup
okresného súdu, ktorý v tom-ktorom exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonnej lehote.
V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala,
aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania
o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Ružomberok sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na
ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.
Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu
ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým,
že v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto
žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám
svojím nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa
sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú
mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.
Krajský súd sťažovateľkou napádanými uzneseniami sp. zn. 5 NcC 86/2012
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 18495/2013) a sp. zn.
5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17023/2013) jej návrhom na vylúčenie
všetkých sudcov okresného súdu a na prikázanie predmetných vecí na prerokovanie
a rozhodnutie inému súdu nevyhovel a v tom-ktorom prípade rozhodol iba o vylúčení
sudcu/sudcov okresného súdu, ktorý/ktorí bol/boli zákonným sudcom/zákonnými sudcami
v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu
a v jeho dôsledku aj ku vzniku škody malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného súdu
z prerokovania a rozhodnutia o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.
Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné
právo domáhať sa súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil
objektívnu stránku nezaujatosti sudcov okresného súdu, t. j. keď neskúmal objektívne
symptómy vyvolávajúce podľa sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti,
ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí
ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu
nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu
túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj
napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická
závislosť okresného súdu od štátu).
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že už
označenými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené
v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené
uznesenia krajského súdu a aby mu veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej
priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 500 € v každom jednotlivom prípade
a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania
dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení
krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 17023/2013 a sp. zn. Rvp 18495/2013 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, ako aj krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do
jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 5 NcC 86/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17022/2013,
sp. zn. Rvp 18495/2013) a sp. zn. 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 17023/2013) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl.
48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených
ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami
nevyhovel jej návrhom a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil
všetkých sudcov tohto okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si
sťažovateľka na okresnom súde týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého
sudcovia tak v tomto dôsledku podľa sťažovateľky nemôžu rozhodovať objektívne
a nezaujato.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto
sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal,
vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností pre nedostatok právomoci ústavného súdu
odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 356/2013
z 19. júna 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného
súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014