Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 76/2014
PDF · 126.11 KB
No categories available
II. ÚS 76/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. H., zastúpeného
advokátom Mgr. Igorom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Holíčska 28, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 6
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Nitra
pod sp. zn. 6 T 68/2008 a sp. zn. 1 Nt 25/2012, ako aj Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.
3 To 54/2008 a sp. zn. 4 Tos 126/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2013 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 6 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Nitra (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 6 T 68/2008 a sp. zn. 1 Nt 25/2012, ako aj Krajským súdom
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 54/2008 a sp. zn. 4 Tos 126/2013.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013. Sťažnosť bola doplnená
podaniami doručenými ústavnému súdu 5. decembra 2013, 30. decembra 2013, 10. januára
2014 a napokon 21. januára 2014, pričom posledné doplnenie datované 15. januára 2014
bolo spísané právnym zástupcom, ktorého sťažovateľ poveril zastupovaním v konaní pred
ústavným súdom.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla
2008 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu, pričom pri výmere trestu došlo
k aplikácii ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, keďže zločinu sa mal dopustiť
opakovane. Na základe tohto záveru došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby
o polovicu a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov
a 6 mesiacov. V skutočnosti však mal byť čin kvalifikovaný iba ako prečin, pretože
predchádzajúce odsúdenie nebolo možné považovať za zločin. Ani jeden zo skutkov,
za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, nemá znaky zločinu, oba totiž bolo možné považovať iba
za prečiny. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2008 zo 14. októbra 2008 bolo
odvolanie sťažovateľa zamietnuté, keďže krajský súd sa stotožnil so závermi okresného
súdu.
Okrem uvedeného pochybenia týkajúceho sa uloženia trestu sťažovateľ nepovažuje
za správne ani rozhodujúce skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, pričom
poukazuje na konkrétne okolnosti spochybňujúce prijaté závery.
Uznesením okresného súdu č. k. 1 Nt 25/2012-28 zo 4. júla 2013 bol zamietnutý
návrh sťažovateľa na obnovu konania, v ktorom namietal totožné skutočnosti ako
v sťažnosti ústavnému súdu. Uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 126/2013-42
z 30. októbra 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
zamietnutá. Pritom v uznesení okresného súdu sa uvádza, že v prípade sťažovateľa nemalo
byť aplikované ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 T 68/2008
a sp. zn. 1 Nt 25/2012, ako aj krajským súdom pod sp. zn. 3 To 54/2008 a sp. zn.
4 Tos 126/2013 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla 2008
zrušený (a to vrátane všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí) a vec bola vrátená na
ďalšie konanie. Domáha sa tiež prepustenia na slobodu.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 T 68/2008-306 zo 16. júla 2008 vyplýva, že
sťažovateľ bol uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 14
ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov. Podľa názoru okresného súdu bolo
potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, teda zvýšiť dolnú hranicu
trestnej sadzby o polovicu. Je to tak preto, že sťažovateľ opätovne spáchal zločin po tom,
ako už bol za zločin odsúdený Okresným súdom Bratislava I rozsudkom sp. zn. 1 T 38/1999
z 18. októbra 1999.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 54/2008-330 zo 14. októbra 2008 vyplýva, že
ním bolo ako nedôvodné zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 6 T 68/2008 z 18. júla 2008 (zrejme má byť správne zo 16. júla 2008, pozn.).
Sťažovateľ v podaných písomných dôvodoch odvolania namietal jednostranné
vyhodnotenie vykonaných dôkazov v jeho neprospech. Taktiež vytýkal, že neboli vypočutí
príslušníci polície, ktorí ho zadržali. Napokon sa domáhal zmeny právnej kvalifikácie tak,
aby bol uznaný vinným iba podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s tým, aby mu bol uložený
podmienečný trest odňatia slobody. Podľa názoru krajského súdu bolo hodnotenie
dokazovania, ale aj právne posúdenie veci okresným súdom správne.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 Nt 25/2012-28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním
bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ sa domáhal
obnovy z dôvodu porušenia zákona pri ukladaní trestu v súvislosti s použitím ustanovenia
§ 38 ods. 5 Trestného zákona, ale namietal aj skutkové závery právoplatného rozsudku.
Podľa názoru okresného súdu ani jeden trestný čin, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 38/1999 z 18. októbra 1999, nie je
možné považovať za zločin v zmysle § 11 ods. 1 a 2 Trestného zákona, avšak túto
skutočnosť nemožno považovať za takú, ktorá by vyšla najavo po právoplatnosti rozsudku
a nebola známa v čase rozhodovania o vine a treste. Vo vzťahu k samotnému skutku
sťažovateľ neuviedol žiaden taký dôkaz, ktorý by nebol známy v čase rozhodovania o vine
a treste.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 126/2013-42 z 30. októbra 2013 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
1 Nt 25/2012 zo 4. júla 2013. Podľa názoru krajského súdu treba súhlasiť s okresným
súdom, že nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť alebo okolnosť skôr súdu neznáma, ktorá
by mohla odôvodniť iné rozhodnutie. Krajský súd navyše upozorňuje, že aj keby sa pri
ukladaní trestu nevychádzalo z ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, pri konštatovaní
dvoch priťažujúcich okolností bolo povinnosťou súdov použiť ustanovenie § 38 ods. 4
Trestného zákona a zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu, čo by znamenalo, že trest by mal byť uložený v rozpätí od 11 rokov a 8 mesiacov až
do 15 rokov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. októbra 2008.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.
6 T 68/2008 a krajským súdom pod sp. zn. 3 To 54/2008 (proti právoplatnému
odsudzujúcemu rozsudku) treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy bol rozsudok okresného súdu a uznesenie
krajského súdu doručené, vzhľadom na skutočnosť, že obe rozhodnutia nadobudli
právoplatnosť 14. októbra 2008, je nepochybné, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola
odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013, bola oneskorene podaná.
Odlišná je situácia týkajúca sa konaní vedených okresným súdom pod sp. zn.
1 Nt 25/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 126/2013 (obnova konania). Sťažnosť
treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ sa domáhal povolenia obnovy konania najmä na tom základe, že mu bol
uložený trest v rozpore so zákonom, keďže bez splnenia zákonných podmienok bola
upravená v jeho neprospech trestná sadzba, čo napokon okresný súd vo svojom uznesení aj
konštatoval. Namietal tiež nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že uznesenia všeobecných súdov
nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nezakladá sama osebe porušenie označených
práv.
Zodpovedá skutočnosti, že podľa názoru okresného súdu nebol dôvod ukladať trest
sťažovateľovi postupom podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona, teda sprísnením trestnej
sadzby. Toto pochybenie sťažovateľ mal možnosť namietať v odvolaní proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ síce podal odvolanie, avšak
nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona nenamietal. Ešte aj po
uznesení krajského súdu, ktorým bolo jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku
okresného súdu zamietnuté, mal sťažovateľ možnosť domáhať sa nápravy porušeného práva
podaním dovolania, teda v dovolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky.
Sťažovateľ však dovolanie nepodal, a tým s konečnou platnosťou prišiel o možnosť
napraviť pochybenie, ktoré vytýka. Išlo o právne pochybenie, ktoré nie je možné naprávať
v rámci obnovy konania, pretože na to slúži dovolacie konanie.
Napokon treba uviesť, že v rámci obnovy konania nie je možné naprávať ani
nesprávnosti súvisiace so zisťovaním skutkového stavu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014