Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 76/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. H., zastúpeného

advokátom Mgr. Igorom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Holíčska 28, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 6

a v konaniach vedených Okresným súdom Nitra

pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.

a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2013 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2, , a 2, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Nitra (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj Krajským súdom

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a sp. zn. .

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013. Sťažnosť bola doplnená

podaniami doručenými ústavnému súdu 5. decembra 2013, 30. decembra 2013, 10. januára

2014 a napokon 21. januára 2014, pričom posledné doplnenie datované 15. januára 2014

bolo spísané právnym zástupcom, ktorého sťažovateľ poveril zastupovaním v konaní pred

ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. júla

2008 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu, pričom pri výmere trestu došlo

k aplikácii ustanovenia , keďže zločinu sa mal dopustiť

opakovane. Na základe tohto záveru došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby

o polovicu a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov

a 6 mesiacov. V skutočnosti však mal byť čin kvalifikovaný iba ako prečin, pretože

predchádzajúce odsúdenie nebolo možné považovať za zločin. Ani jeden zo skutkov,

za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, nemá znaky zločinu, oba totiž bolo možné považovať iba

za prečiny. Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008 bolo

odvolanie sťažovateľa zamietnuté, keďže krajský súd sa stotožnil so závermi okresného

súdu.

Okrem uvedeného pochybenia týkajúceho sa uloženia trestu sťažovateľ nepovažuje

za správne ani rozhodujúce skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, pričom

poukazuje na konkrétne okolnosti spochybňujúce prijaté závery.

Uznesením okresného súdu č. k. -28 zo 4. júla 2013 bol zamietnutý

návrh sťažovateľa na obnovu konania, v ktorom namietal totožné skutočnosti ako

v sťažnosti ústavnému súdu. Uznesením krajského súdu č. k. -42

z 30. októbra 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu

zamietnutá. Pritom v uznesení okresného súdu sa uvádza, že v prípade sťažovateľa nemalo

byť aplikované ustanovenie .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , ako aj krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. júla 2008

zrušený (a to vrátane všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí) a vec bola vrátená na

ďalšie konanie. Domáha sa tiež prepustenia na slobodu.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -306 zo 16. júla 2008 vyplýva, že

sťažovateľ bol uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 14

ods. 1 a a v jednočinnom súbehu s prečinom

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného

znaku a úradnej značky podľa , za čo mu bol uložený úhrnný

trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov. Podľa názoru okresného súdu bolo

potrebné aplikovať ustanovenie , teda zvýšiť dolnú hranicu

trestnej sadzby o polovicu. Je to tak preto, že sťažovateľ opätovne spáchal zločin po tom,

ako už bol za zločin odsúdený Okresným súdom Bratislava I rozsudkom sp. zn.

z 18. októbra 1999.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -330 zo 14. októbra 2008 vyplýva, že

ním bolo ako nedôvodné zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 18. júla 2008 (zrejme má byť správne zo 16. júla 2008, pozn.).

Sťažovateľ v podaných písomných dôvodoch odvolania namietal jednostranné

vyhodnotenie vykonaných dôkazov v jeho neprospech. Taktiež vytýkal, že neboli vypočutí

príslušníci polície, ktorí ho zadržali. Napokon sa domáhal zmeny právnej kvalifikácie tak,

aby bol uznaný vinným iba podľa s tým, aby mu bol uložený

podmienečný trest odňatia slobody. Podľa názoru krajského súdu bolo hodnotenie

dokazovania, ale aj právne posúdenie veci okresným súdom správne.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ sa domáhal

obnovy z dôvodu porušenia zákona pri ukladaní trestu v súvislosti s použitím ustanovenia

, ale namietal aj skutkové závery právoplatného rozsudku.

Podľa názoru okresného súdu ani jeden trestný čin, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 18. októbra 1999, nie je

možné považovať za zločin v zmysle a , avšak túto

skutočnosť nemožno považovať za takú, ktorá by vyšla najavo po právoplatnosti rozsudku

a nebola známa v čase rozhodovania o vine a treste. Vo vzťahu k samotnému skutku

sťažovateľ neuviedol žiaden taký dôkaz, ktorý by nebol známy v čase rozhodovania o vine

a treste.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -42 z 30. októbra 2013 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2013. Podľa názoru krajského súdu treba súhlasiť s okresným

súdom, že nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť alebo okolnosť skôr súdu neznáma, ktorá

by mohla odôvodniť iné rozhodnutie. Krajský súd navyše upozorňuje, že aj keby sa pri

ukladaní trestu nevychádzalo z ustanovenia , pri konštatovaní

dvoch priťažujúcich okolností bolo povinnosťou súdov použiť ustanovenie § 38 ods. 4

a zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu

tretinu, čo by znamenalo, že trest by mal byť uložený v rozpätí od 11 rokov a 8 mesiacov až

do 15 rokov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. októbra 2008.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. (proti právoplatnému

odsudzujúcemu rozsudku) treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy bol rozsudok okresného súdu a uznesenie

krajského súdu doručené, vzhľadom na skutočnosť, že obe rozhodnutia nadobudli

právoplatnosť 14. októbra 2008, je nepochybné, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola

odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2013, bola oneskorene podaná.

Odlišná je situácia týkajúca sa konaní vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. (obnova konania). Sťažnosť

treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ sa domáhal povolenia obnovy konania najmä na tom základe, že mu bol

uložený trest v rozpore so zákonom, keďže bez splnenia zákonných podmienok bola

upravená v jeho neprospech trestná sadzba, čo napokon okresný súd vo svojom uznesení aj

konštatoval. Namietal tiež nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že uznesenia všeobecných súdov

nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nezakladá sama osebe porušenie označených

práv.

Zodpovedá skutočnosti, že podľa názoru okresného súdu nebol dôvod ukladať trest

sťažovateľovi postupom podľa , teda sprísnením trestnej

sadzby. Toto pochybenie sťažovateľ mal možnosť namietať v odvolaní proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ síce podal odvolanie, avšak

nesprávnu aplikáciu ustanovenia nenamietal. Ešte aj po

uznesení krajského súdu, ktorým bolo jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku

okresného súdu zamietnuté, mal sťažovateľ možnosť domáhať sa nápravy porušeného práva

podaním dovolania, teda v dovolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Sťažovateľ však dovolanie nepodal, a tým s konečnou platnosťou prišiel o možnosť

napraviť pochybenie, ktoré vytýka. Išlo o právne pochybenie, ktoré nie je možné naprávať

v rámci obnovy konania, pretože na to slúži dovolacie konanie.

Napokon treba uviesť, že v rámci obnovy konania nie je možné naprávať ani

nesprávnosti súvisiace so zisťovaním skutkového stavu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014