Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 121/2014
PDF · 112.14 KB
No categories available
II. ÚS 121/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Trexo Industries, Ltd.,
Bratislavská cesta 1200/35B, Šamorín, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaim,
Advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 8 C 90/2010 a Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 602/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Trexo Industries, Ltd., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti Trexo Industries, Ltd.,
Bratislavská cesta 1200/35B, Šamorín (ďalej „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 90/2010
a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 602/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 90/2010-79 z 25. apríla
2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanému Ministerstvu
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
o náhradu škody vo výške 516 495,20 €. Škoda bola sťažovateľke spôsobená nečinnosťou
a nedodržaním zákonných lehôt v stavebnom konaní zo strany mesta Šamorín ako
stavebného úradu, ale aj nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľky
29. novembra 2013.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv nesprávnym
posúdením neexistujúceho nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane sťažovateľky,
čo malo vyplývať z údajne nesprávneho označenia ministerstva ako žalovaného v konaní,
keďže podľa názoru všeobecných súdov vecne pasívne legitimovaná bola Slovenská
republika, teda nie ministerstvo.
Uvedený právny názor všeobecných súdov je v rozpore s judikatúrou Ústavného
súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré sťažovateľka konkrétne
označuje. Z tejto judikatúry podľa nej vyplýva, že ak je zo žaloby zrejmé, že smeruje proti
štátu, a nie proti organizačnej zložke štátu, ktorá pred súdom len koná za štát, ale sama
nemôže byť účastníkom konania, je povinnosťou súdu účastníka podľa § 43 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku vyzvať na odstránenie tejto vady podania. Pritom
poučovaciu povinnosť možno realizovať len v rámci procesných práv a povinností a nesmie
ním byť zasahované do hmotného práva. Z rámca procesného poučenia teda nevybočuje
také poučenie, ktorým súd vyzval žalobcu, aby odstránil vadu podania spočívajúcu
v nesprávnom označení účastníka.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
8 C 90/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 602/2012 s tým, aby boli rozsudky
okresného súdu z 25. apríla 2012 a krajského súdu z 10. októbra 2013 zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa tiež finančného zadosťučinenia
vo výške 33 000 € od krajského súdu, ako aj náhrady trov konania taktiež od krajského
súdu.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 90/2010-79 z 25. apríla 2012. Podľa
názoru krajského súdu sťažovateľka sa domáhala náhrady škody, ktorú jej mal spôsobiť
žalovaný označený ako ministerstvo, a to nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci.
Sťažovateľka však žalovala nie Slovenskú republiku, ale nesprávne priamo ministerstvo.
Uplatnila teda svoj nárok proti vecne pasívne nelegitimovanému subjektu, a preto nemohla
byť v konaní bez ďalšieho úspešná. Označenie ministerstva ako žalovaného v konaní nebolo
vadou podania, ktorá by si zo strany súdu vyžadovala postup v zmysle ustanovenia § 43
Občianskeho súdneho poriadku, ako to namietala v odvolaní sťažovateľka. Znamená to, že
okresný súd nebol povinný vyzvať sťažovateľku, aby označenie žalovaného opravila.
Ministerstvo, ktoré si sťažovateľka nesprávne zvolila ako žalovaného v konaní, bolo
v žalobe inak označené správne (svojím názvom, svojím sídlom), nebol teda dôvod na
opravu jeho označenia. Sťažovateľkou (inak správne) označený žalovaný (ministerstvo)
však nebol nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú vo veci ide (povinnosti
nahradiť sťažovateľke škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným
rozhodnutím). Je to tak preto, že sťažovateľkou označený žalovaný nie je nositeľom
zodpovednosti za takúto škodu, tým je Slovenská republika.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 9 Co 602/2012-99 z 10. októbra 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej bolo povinnosťou všeobecných súdov
poučiť sťažovateľku v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku o potrebe spresniť
označenie žalovaného tak, že žalovaným je Slovenská republika, zastúpená ministerstvom,
teda nie ministerstvo samotné (ako žalovaného označila v žalobe sťažovateľka).
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka vlastne namieta to, že
nesprávnym postupom všeobecných súdov (ktoré ju v rozpore so zákonom nepoučili
o potrebe opraviť, resp. spresniť označenie žalovaného), bola jej odňatá možnosť konať
pred súdom. Všeobecné súdy totiž jej žalobu o náhradu škody zamietli bez skúmania vecnej
opodstatnenosti uplatneného nároku, a to iba preto, že nesprávne označila osobu
žalovaného.
Z uvedeného je už na prvý pohľad zrejmé, že sťažovateľka mala možnosť podať proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka však podľa zistenia ústavného súdu
dovolanie nepodala, čo znamená, že nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok,
na podanie ktorého bola oprávnená. Práve to zakladá neprípustnosť sťažnosti.
Treba napokon uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že
dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do
úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014