Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 57/2014
PDF · 193.25 KB
No categories available
I. ÚS 57/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátom JUDr. Radimom Komkom,
Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
v Prešove, odborom kriminálnej polície v trestných konaniach vedených pod ČVS: OUV-
358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Prešove, odborom kriminálnej
polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo polície v Prešove“) v trestných konaniach vedených
pod ČVS: OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97
(ďalej aj „označené trestné konania“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že opatreniami Okresného
súdu Prešov sp. zn. Nt 1176/2000 z 11. júla 2000, sp. zn. Nt 1061/2003 z 5. marca 2003
a sp. zn. Nt 1211/1997 z 18. augusta 1997 bol ustanovený za obhajcu ex offo v označených
trestných konaniach. Vo všetkých označených trestných konaniach bolo trestné stíhanie
zastavené už v priebehu prípravnej fázy trestného konania, v dôsledku čoho vznikol
sťažovateľovi ako ustanovenému právnemu zástupcovi jednotlivých obvinených nárok
na preplatenie trov obhajoby, o ktorých mali rozhodnúť vyšetrovatelia Policajného zboru,
a to vtedajšieho Okresného úradu vyšetrovania v Prešove a Okresného úradu justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, ktorí ako orgány
činné v trestnom konaní rozhodli svojimi rozhodnutiami o zastavení trestného stíhania.
Sťažovateľ teda dôvodí, že „... na základe opatrení Okresného súdu Prešov bol u
jednotlivých obvinených ustanovený za obhajcu podľa § 39 Tr. por., a to v prípadoch nutnej
obhajoby. Keďže dôvody povinnej obhajoby sú stanovené autoritatívnym rozhodnutím
zákonodarcu, je aj následné ustanovenie obhajcu ex offo založené jednostranným
rozhodnutím súdu (opatrenie). Vzťah štátu a obhajcu je teda založený jednostranným
rozhodnutím, pričom nárok obhajcu na odmenu a na náhradu hotových výdavkov vzniká už
okamihom poskytnutia právnej pomoci a sú následne rozhoduje o rozsahu poskytnutej
právnej pomoci, v závislosti na tom aj o výške odmeny a náhrade hotových výdavkov.“.
V ďalšom sťažovateľ poukazuje na to, že do súčasnej doby mu neboli v označených
trestných konaniach uspokojené jeho nároky, trovy povinnej obhajoby, a to v ostatnom ani
po predbežnom prerokovaní ním uplatnených nárokov na Ministerstve vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
3. Sťažovateľ v podstatnom prezentoval právny názor, z ktorého vyplýva, že
„... obhajca môže najskôr podať návrh na rozhodnutie o výške odmeny po vykonaní úkonu
právnej pomoci a príslušný orgán činný v trestnom konaní môže rozhodnúť o takomto
podanom návrhu obhajcu až po právoplatnom skončení trestného stíhania. Trestný
poriadok, ani ďalšie iné právne normy neobsahujú ... žiadne ustanovenie, do kedy je takýto
návrh možné podať. Lehotou stanovenou pre príslušný orgán činný v trestnom konaní pre
možnosť najskoršieho rozhodnutia o návrhu pritom nie je obhajca vôbec viazaný. Táto
argumentácia vyplýva v rámci súdnej praxe aj z uznesenia bývalého Vyššieho vojenského
súdu Trenčín zo 4. 3. 2003, sp. zn. 3 To 1/2003. Z odôvodnenia tohto uznesenia taktiež
vyplýva, že v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je stanovená lehota, v ktorej môže
najneskôr obhajca návrhom uplatniť voči štátu svoj nárok vyplývajúci z trestno-procesného
vzťahu na odmenu. Predmetný návrh, ktorý je v takomto prípade podmienkou pre priznanie
majetkového práva zo strany príslušného štátneho orgánu (ktorý právoplatne rozhodol vo
veci - vyšetrovací orgán, prokurátor, súd), je inštitútom trestného práva procesného, a
preto sa na lehotu pre jeho podanie vzťahujú výlučne ustanovenia Trestného poriadku, a nie
aj ustanovenia Občianskeho, resp. Obchodného zákonníka o premlčaní. Z uvedeného potom
logicky vyplýva, že ani nemôže do podania takéhoto návrhu obhajcom dôjsť k premlčaniu
práva podať takýto návrh.“. V nadväznosti na tento svoj prezentovaný názor tvrdí, že „... je
neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie o návrhu na priznanie odmeny
za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti s obhajobou v trestnej veci u jednotlivých
obvinených, nebolo ani po viac ako 11 rokoch (obv. ml. P. J.), 7 rokoch (obv. D. L.) a 16
rokoch (obv. J. P.) rozhodnutím štátneho orgánu priznané. Je potrebné preto dospieť k
záveru, že doterajším postupom Okresného riaditeľstva PZ, Odboru kriminálnej polície
Prešov v jednotlivých troch konania došlo k zbytočným a neprimeraným prieťahom a tým aj
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
či. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného riaditeľstva PZ v Prešov, Odbor kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS:
OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-467/01-PO-97 porušené
bolo.
2. Okresnému riaditeľstvu PZ v Prešove, Odbor kriminálnej polície v konaniach
vedených pod ČVS: OUV-358/20-PO-2001, ČVS: OUJP-1275/10-2002 a ČVS: OUV-
467/01-PO-97 prikazuje ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. F. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500 Eur, ktoré mu je
Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR a Okresného riaditeľstvo PZ v Prešove ...
povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne...
4. Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR a Okresné riaditeľstvo PZ
v Prešov,... sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať ústavným prieskumom
namietaných skutočností, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho
vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne
náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným
zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49
zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
8. To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy,
ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho práv poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná. Súčasťou
doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto
namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,
ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Inými
slovami, ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne pripomína, že nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
9. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ v ostatnom si na základe
zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnil svoje nároky na preplatenie trov povinnej obhajoby,
pričom ministerstvo vnútra vo svojom stanovisku zo 7. januára 2013 konštatovalo, že
„Sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
požiadala dotknutý útvar o stanovisko, z ktorého vyplýva, že vyšetrovacie spisy boli už v
zmysle platných nariadení skartované, okrem vyšetrovacieho spisu ČVS: OUJP-1275/10-
2002, v ktorom je trestné stíhanie prerušené. Následným preštudovaním uvedeného spisu
nebolo zistené, že by žiadatelia podali žiadosť o preplatenie trov obhajoby a taktiež sa v
tomto konkrétnom spise žiadatelia neuviedli ako dôkaz číslo faktúry a ani ju nezaslali.
Uznesenie o začatí trestného stíhania nebolo zrušené, ale bolo zrušené uznesenie o vznesení
obvinenia p. L., a to vyhovením sťažnosti obvineného samotným vyšetrovateľom
autoremedúrou. Z dôvodu skartácie vyšetrovacích spisov dotknutý orgán požiadal Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove o vyjadrenie, či faktúry, ktoré uviedli žiadatelia
boli preplatené. Z odpovede vyplýva, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove
neeviduje žiadnu z faktúr uvedených v žiadosti žiadateľov.“. V ďalšom ministerstvo vnútra
skonštatovalo premlčanie všetkých nárokov sťažovateľa, a to tak postupom podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ako aj postupom podľa predošlého zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
10. Zo znenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z. vyplýva, že nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím..., ako aj nárok na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku...
s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
11. Zo znenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie
vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní,... je ústredným orgánom
ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol
v prvom stupni. ... Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok
poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať
priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
12. Sťažovateľ teda konštatuje, že doterajším postupom sa tak na okresnom
riaditeľstve polície v Prešove, ako aj na ministerstve vnútra nemohol domôcť svojich
oprávnených nárokov spočívajúcich v preplatení trov povinnej obhajoby, v dôsledku čoho
„... konanie o návrhu na priznanie odmeny za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti
s obhajobou v trestnej veci u jednotlivých obvinených, nebolo ani po viac ako 11 rokoch
(obv. ml. P. J.), 7 rokoch (obv. D. L.) a 16 rokoch (obv. J. P.) rozhodnutím štátneho orgánu
priznané“.
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti
opomenul domáhať sa ochrany svojich označených práv na súde, tak ako mu táto možnosť
vyplýva z či už z predošlom období platného zákona č. 58/1969 Zb., alebo aj v súčasnom
období platného zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho právomoc všeobecných súdov
konať a rozhodnúť o nárokoch sťažovateľa predchádza právomoci ústavného súdu konať
a rozhodnúť o ním podanej sťažnosti vrátane ochrany ním označených základných práv
a slobôd. Inými slovami, vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným
z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania
vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
14. Keďže v danom prípade sťažovateľ predtým, ako sa obrátil na ústavný súd
so sťažnosťou, nepostupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a nepreukázal
ani netvrdil, že by tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie
dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv prípustná,
a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou
v nej uvedených námietok.
15. Nad rámec uvedeného ústavný súd taktiež poukazuje na svoj judikovaný názor,
podľa ktorého rozhodovanie o náhrade trov trestného konania vrátane rozhodovania
o odmene za obhajobu (v okolnostiach veci ex offo ustanovenému advokátovi) je
nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní ochrany
základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť uvedené základné práva
(II. ÚS 56/05). Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva (IV. ÚS 248/08), že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci
týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.
Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich takéto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zhŕňala črty svojvôle.
16. Taktiež ústavný súd poukazuje na zjavnú neopodstatnenosť medzi argumentáciou
sťažovateľa a namietaným porušením jeho práv, a to právom na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré v podstate postihujú prieťahový postup orgánu
verejnej moci pri rozhodovaní vo veci, pričom, ako vyplýva z argumentácie okresného
riaditeľstva polície v Prešove, tak aj z argumentácie ministerstva vnútra, nároku sťažovateľa
odmietli vyhovieť z bližšie uvedených dôvodov. V dôsledku toho ústavný súd poukazuje na
zjavnú neopodstatnenosť sťažovateľom predostretej argumentácie a zisteného skutkového
stavu veci vyplývajúceho z vyjadrení dotknutých orgánov verejnej moci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014