Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 171/2014
PDF · 160.87 KB
No categories available
III. ÚS 171/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,
L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007, za účasti Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 337/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 96/2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
odporcu účastníkom konania o zaplatenie požadovanej sumy, ktoré začalo návrhom
na vydanie platobného rozkazu z 2. novembra 2006. Okresný súd vydal vo veci platobný
rozkaz sp. zn. 39 Ro 2663/06, proti ktorému sťažovateľ podal včas odpor. Vec bola ďalej
vedená na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 64/2007. Sťažovateľ podal 21. apríla 2010 na
okresnom súde vzájomný návrh, v ktorom žiadal od navrhovateľa vrátenie poskytnutej
zálohy na právne služby spolu s príslušenstvom.
Sťažovateľ sa opakovane nezúčastňoval pojednávaní vo veci z dôvodu
práceneschopnosti a svoju neúčasť ospravedlňoval potvrdeniami o práceneschopnosti,
okrem neúčasti na pojednávaní 22. júna 2010. Okresný súd preto prerokoval vec v zmysle
§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v neprítomnosti sťažovateľa
a rozsudkom č. k. 8 C 64/2007-86 rozhodol vo veci v jeho neprospech. Zároveň vzájomný
návrh sťažovateľa z 21. apríla 2010 zamietol.
Na základe včas podaného odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd o opravnom
prostriedku rozsudkom č. k. 5 Co 377/2010-143 z 20. septembra 2011, ktorým zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu zániku jeho
aktívnej legitimácie v spore a v časti týkajúcej sa vzájomného návrhu odporcu zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie pre absenciu riadneho
odôvodnenia rozhodnutia.
Navrhovateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu dovolaním zo 4. novembra 2011.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 96/2012 z 19. septembra 2013 dovolanie sťažovateľa
pre nedostatok procesnej legitimácie dovolateľa odmietol. Uznesenie dovolacieho súdu
nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2013.
K súčasnému stavu konania sťažovateľ uvádza:
„Konanie na troch stupňoch v období od 02. novembra 2006 do 03. decembra 2013
trvalo neprimerane dlho a to 7 rokov, 1 mesiac a 1 deň; dľa sťažovateľa nesplnilo
požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
V priamej príčinnej súvislosti s neprimerane dlhým súdnym konaním ako celku
sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu, pričom jeho stav neistoty o výsledok konania
o vylúčenom návrhu sťažovateľa na samostatné konanie po zásahu odvolacieho Krajského
súdu v Bratislave u sťažovateľa stále trvá a to už viac ako 3 roky a 7 mesiacov.
Vec bola po právnej a skutkovej stránke nezložitá , sťažovateľ k prieťahom
neprispel , vec mala pre sťažovateľa mimoriadny význam, pričom ani ku dňu podania tejto
sťažnosti nie je právoplatne rozhodnuté o vylúčenému vzájomnom návrhu sťažovateľa.
Konanie o vylúčenom návrhu stále predbieha na Okresnom súde Bratislava III
pod č. k. 17 C 142/2011, t. č. je predmetom odvolacieho konania na Krajskom súde
v Bratislave od 30. novembra 2012 .
Sťažovateľ tvrdí, že dĺžka občianskoprávneho vnútroštátneho konania na troch
stupňoch v konaní č. k. 8 C 64/2007 v trvaní 7 rokov, 1 mesiac a 1 deň nesplnila požiadavku
primeranej lehoty. Preto s pocitom jemnej opatrnosti požaduje priznať ústavným súdom
odškodné v sume 6.500,- € titulom mu vzniknutej nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ tvrdí, že má a požíva status poškodenej osoby a že tento status poškodenej
osoby nestratil v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , preto sa
s dôverou obracia touto sťažnosťou Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňujúc,
že jeho stav neistoty o výsledok konania o vylúčenom vzájomnom návrhu zo dňa 21. apríla
2010 vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod č. k. 17 C 142/2011 stále trvá, teda
trvá už viac ako 3 roky, 7 mesiacov, čo je z ústavnoprávneho hľadiska ako aj s pohľadu čl. 6
ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd pre neho neprijateľné,
neakceptovateľné a neudržateľné.
Sťažovateľ tvrdí, že konanie ako celok na troch stupňoch vzhľadom na neprimeranú
dĺžku konania nenaplnilo požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda v konaní došlo vinou vnútroštátnych
súdov k porušeniu základných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a porušeniu
práva sťažovateľa prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
takto rozhodol:
„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave konaní č. k. 8 C 64/2007 za
účasti Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní č. k. 5 Co 337/10 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní č. k. 1 Cdo 96/2012 porušené boli
2. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6.500,- € (slovom: šesťtisícpäťsto
euro), ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave spoločne a nerozdielne s Krajským
súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatností nálezu
3. J. S. priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom:
dvestošesťdesiatdeväť euro a 58/100 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III
v Bratislave spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej , do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho práva na súdne konanie
v primeranej lehote tým, že konanie na troch stupňoch súdov trvalo od podania návrhu
na vydanie platobného rozkazu do podania sťažnosti ústavnému súdu sedem rokov, jeden
mesiac a jeden deň, čo je neprimerane dlho. Sťažovateľ namieta postup na okresnom súde
v konaní, ale označuje aj „spoluúčasť“ nadriadených súdov, kde sa spis z rôznych
procesných dôvodov nachádzal.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že vo veci návrhu na zaplatenie žalovanej sumy
rozhodol odvolací súd tak, že zamietol žalobný návrh pre nedostatok procesnej legitimácie
navrhovateľa. Vo veci vzájomného návrhu sťažovateľa bola vec vylúčená na samostatné
konanie a v súčasnosti prebieha na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 142/2011.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že
ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym
zástupcom, advokátom.
Návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne
(v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom
súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu
v uvedenej veci (napr. II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie (petit) uvedené požiadavky nespĺňa,
môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to
zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).
Ústavný súd po predbežnom preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje
nedostatočné odôvodnenie sťažnosti, absenciu niektorých skutočností a súvislostí (najmä či
konanie sp. zn. 8 C 64/2007 bolo právoplatne ukončené a okolnosti vylúčenia vzájomného
návrhu na samostatné konanie) a nedoloženie všetkých relevantných príloh, čo spôsobuje
nejasnosti a nesúlad medzi petitom sťažnosti a jej obsahom. Z textu sťažnosti, z doložených
príloh a z obsahu petitu, v ktorom sťažovateľ nežiada, aby ústavný súd prikázal
porušovateľovi vo veci sp. zn. 8 C 64/2007 konať bez prieťahov, rezultuje záver, že konanie
o pôvodnom návrhu bolo právoplatne ukončené rozhodnutím odvolacieho súdu v časti,
v ktorej súd zamietol pôvodný návrh navrhovateľa. Právna neistota sťažovateľa týkajúca sa
existencie jeho záväzku proti navrhovateľovi bola teda rozhodnutím súdu už odstránená.
V tomto prípade ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na
to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02)
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v súčasnosti prebieha konanie
o vzájomnom návrhu sťažovateľa, ktoré podľa textu sťažnosti bolo vylúčené na samostatné
konanie a prebieha pod sp. zn. 17 C 142/2011. Sťažovateľ však v petite svoje sťažnosti
nežiada ústavný súd o vyslovenie, že v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z toho dôvodu
uvedené konanie nebolo predmetom prieskumu ústavného súdu.
Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu, krajského
súdu ani najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základnými právami, a preto jeho
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2014