Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. U., K., zastúpenej ATTORNEYS GROUP, s. r. o.,

Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Ing. Miroslava Ďuraja, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 27. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj

„dohovor“) a porušenie svojho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. augusta 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. o zaplatenie sumy 312 000 Sk

s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2008,

ktorým v časti sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyniam peňažnú sumu, v časti návrh

žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 2. rade zamietol a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.

Žalobkyňu v 1. rade a žalobkyňu v 2. rade zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania.

Proti tomuto rozsudku podali obe strany odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací

v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil, vo výroku o trovách konania rozsudok

okresného súdu zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol okresný súd namietaným uznesením tak, že

sťažovateľku s poukazom na (ďalej len „OSP“)

zaviazal na náhradu trov konania žalobkyniam a štátu. Proti namietanému uzneseniu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným

uznesením tak, že namietané uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Prvostupňový súd rozsudkom priznal žalobkyniam peňažný nárok vo výške

39.431,80 Sk (2 x 19.715,90 Sk) a vo zvyšnej časti o zaplatenie 272.568,20 Sk

(2 x 136.284,10 Sk) žalobu zamietol. Odvolací súd na základe zmeny právneho posúdenia

základu údajného nároku v tejto časti zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobkyniam

právoplatne priznal z nimi uplatňovaného nároku sumu 57.117,80 Sk (2 x 28.558,90 Sk)

a vo zvyšnej časti o zaplatenie 254.882,20 Sk (2 x 127.441,10 Sk) žalobu zamietol.

Z uvedeného prehľadu a porovnania rozsahu žalobkyňami uplatňovaných nárokov

[2 x 156.000 Sk (teda 2 x 5.178,25 EUR)] a nárokov súdmi žalobkyniam priznaných

[2 x 19.715,90 Sk (teda 654,45 EUR) resp. 2 x 28.558,90 Sk (teda 974,98 EUR)] veľmi

jednoznačne a nado všetky pochybnosti vyplynulo, že žalobkyne boli v súdnom konaní

úspešné len vo veľmi malej miere (odhliadnuc od presvedčenia sťažovateľa, že nemali byť

úspešné ani v tej). Percento úspešnosti žalobkyňami uplatňovaného nároku voči

sťažovateľovi bolo v prvostupňovom rozhodnutí na úrovni len 13 % a v druhostupňovom

rozhodnutí na úrovni iba 18 %. To z pohľadu sťažovateľa ako žalovaného zároveň

znamenalo, že bol v súdnom konaní úspešný v rozsahu až 87 % resp. až 82 %.

Podľa názoru sťažovateľa poskytnuté porovnanie významnej prevahy úspešnosti

sťažovateľa ako žalovaného v súdnom konaní vo vzťahu k rovnako významnej neúspešnosti

žalobkýň poskytlo nielen objektivizovaný pohľad na charakter súdneho konania a miery

oprávnenosti podanej žaloby, ale sa zároveň malo a muselo nevyhnutne premietnuť

do hodnotenia povinnosti nahradiť trovy konania vo vzťahu k obom sporovým stranám.

Napriek námietkam a argumentom sťažovateľa však porušovateľ ako súd druhého stupňa

spolu so súdom prvého stupňa v uvedenej právnej otázke nebrali ohľad na predkladané

argumenty a svoje rozhodnutia založili na nesprávnom uvážení.“

4. Sťažovateľka je presvedčená, že na jej vec sa pri určovaní povinnosti nahradiť

trovy konania malo uplatniť ustanovenie tak, ako ho uplatnil okresný súd

v pôvodnom rozsudku sp. zn. z 25. apríla 2008, pretože podľa názoru

sťažovateľky vyznieva porovnanie percentuálnej úspešnosti a neúspešnosti strán v spore

celkom presvedčivo v jej prospech.

5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla:

„Pri hodnotení nároku na čiastočnú náhradu trov konania je zaužívaným pravidlom,

že sa tento nárok určí tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť

na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo

na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených

na uplatňovanie alebo bránenie práva. V danom konkrétnom prípade uvedený pomerný

nárok sťažovateľa na náhradu trov konania predstavoval 74 % (87 % - 13 %) určených

na základe prvostupňového rozhodnutia resp. predstavuje 64 % (82 % -18 %) v zmysle

právoplatného rozsudku odvolacieho súdu. Keďže žalobkyne vo veci samej z neznámych

pohnútok vychádzali zo svojich mylných predpokladov a domnienok, pričom za ich základ

brali údaje z neporovnateľných a neprimeraných podkladov, výsledok sporu potom nemohol

byť pre ne prekvapujúci. Neodôvodnené a neúmerne vysoké nároky žalobkýň uplatňované

voči žalovanej preto nemôžu, pri posudzovaní vo vzťahu k objektivizovaniu týchto nárokov

resp. ich východísk formou znaleckých posudkov, v nijakom prípade zakladať akýkoľvek

priamy nárok žalobkýň v zmysle ust. 142 ods. 3 , pretože toto ustanovenie sa má

celkom zrejme uplatňovať v inom type prípadov, ako bola prejednávaná vec (teda

v prípadoch, kedy žalované plnenie a následne súdom na základe znaleckého posudku

priznané plnenie nie sú vo významne hrubom nepomere). S uvedenými argumentmi sa

porušovateľ ako odvolací súd presvedčivým spôsobom nevysporiadal, ale len zotrval

na svojom už prv vyslovenom právnom názore.“

6. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že keďže okresný súd v jeho namietanom uznesení

prevzal názor vyslovený krajským súdom v jeho rozsudku sp. zn.

z 28. júna 2012, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania

a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie, zasiahol do sťažovateľkinho práva

na spravodlivé súdne konanie a do jej práva na ochranu majetku, pretože jej musel uložiť

finančnú povinnosť nahradiť trovy konania.

7. Sťažovateľka napokon bez bližšieho zdôvodnenia uviedla, že súdy mali

pri hodnotení okolností vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu

pristupovali žalobkyne a ako sťažovateľka, a osobnú situáciu sťažovateľky vrátane jej veku.

8. Na základe uvedených skutočností sa preto sťažovateľka domnieva, že všeobecné

súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nedokázali primeraným, zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom vysporiadať s jej námietkami a argumentmi a ich konanie

a rozhodovanie sa preto vyznačuje vadami, ktoré viedli k porušeniu jej práva na súdnu

ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu majetku.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1. Právo sťažovateľa Ľ. U.... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu

Košice č. k. zo dňa 27.09.2012 porušené bolo.

2.Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

č. k. -432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu Košice II

č. k. zo dňa 27.09.2012 a zároveň prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby

vo veci č. k. začal opätovne konať do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia... .“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd

priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením

okresného súdu

12. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

13. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu.

Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila

a namietané uznesenie okresného súdu už bolo predmetom posúdenia krajským súdom

pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,

v ktorej smerovala proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením

krajského súdu

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, ).

15. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou

súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje

ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol

obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr.

v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného

rozhodnutia.

16. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v okolnostiach danej veci môže byť

jeho poslaním len overenie, či namietané uznesenie krajského súdu je podložené

relevantnými úvahami, teda hlavne, či úvaha o náhrade trov konania vychádza

z dostatočných skutkových zistení, či súd zvážil všetky kritériá, ktoré zvážiť mal, či je jeho

rozhodnutie preskúmateľné a či medzi jeho skutkovými zisteniami a prijatými právnymi

závermi nie je rozpor.

17. Sťažovateľka namieta, že v spore bola výrazne úspešnejšia ako žalobkyne a že

krajský súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa ustanovenia

, a nie podľa ustanovenia , ktoré sa podľa jej názoru má

uplatňovať v inom type prípadov.

18. Krajský súd k tomuto tvrdeniu sťažovateľky uviedol:

«Stotožniť sa nemožno ani s odvolacími námietkami žalovanej v tom smere, že

rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania boli žalobkyne neprimerane

zvýhodnené a že vzhľadom na ich výsledný výrazný neúspech by mali niesť nevyhnutne

negatívny následok („postih") za spôsob a najmä iracionálnu neprimeranosť uplatňovanej

výšky nárokov voči nej. Boli by to práve žalobkyne, ktoré by rozhodnutím súdu prvého

stupňa o trovách konania podľa pomeru úspechu boli postihnuté povinnosťou nahradiť

trovy konania žalovanej a to aj napriek tomu, že základ ich nároku bol nepochybne daný,

k podaniu žaloby ich viedol postoj žalovanej, ktorá ich nárok neuznávala a aj v priebehu

konania žiadala žalobu zamietnuť a (len) výška nároku bola ustálená až v súdnom konaní

na základe vykonaného dokazovania vrátane znaleckého dokazovania a v konečnom

dôsledku aj úvahy súdu založenej na hodnotení výsledkov dokazovania a (aj) dokazovaním

zistených skutočností pre kvantitatívne určenie výšky nároku. Práve vzhľadom na uvedené

okolnosti a komplikovanosť určenia výšky uplatňovanej náhrady rozhodnutie o trovách

konania podľa ust. zodpovedá aj hľadisku spravodlivosti.»

19. Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu a s poukazom na už

citovanú relevantnú časť jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že z namietaného

uznesenia krajského súdu nevyplýva svojvôľa ani žiaden extrémny rozpor s princípom

spravodlivosti. Krajský súd sa v odôvodení svojho uznesenia zaoberal podstatnými

odvolacími argumentmi sťažovateľky, na ktoré dal sťažovateľke odpovede podložené

relevantnými úvahami. Krajský súd teda správne dospel k záveru, že v okolnostiach daného

prípadu, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a od úvahy súdu,

sa o trovách konania malo rozhodovať podľa . Z už uvedeného vyplýva, že

namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu

sťažovateľkou označených práv.

20. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského

súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v

tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

21. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, a síce, že súdy mali pri hodnotení okolností

vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu pristupovali žalobkyne

a ako sťažovateľka, a osobnú situáciu sťažovateľky vrátane jej veku, ústavný súd ju

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti

nezdôvodnila tieto svoje tvrdenia, resp. k tejto časti sťažnosti neuviedla žiadne podporné

argumenty.

22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014