Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 89/2014
PDF · 207.55 KB
No categories available
I. ÚS 89/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. U., K., zastúpenej ATTORNEYS GROUP, s. r. o.,
Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. Ing. Miroslava Ďuraja, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 17 C 1015/2002
z 27. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 214/2012
z 28. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
„dohovor“) a porušenie svojho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 17 C 1015/2002 z 27. septembra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 214/2012 z 28. augusta 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1015/2002 o zaplatenie sumy 312 000 Sk
s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2008,
ktorým v časti sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyniam peňažnú sumu, v časti návrh
žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 2. rade zamietol a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.
Žalobkyňu v 1. rade a žalobkyňu v 2. rade zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania.
Proti tomuto rozsudku podali obe strany odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací
v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil, vo výroku o trovách konania rozsudok
okresného súdu zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol okresný súd namietaným uznesením tak, že
sťažovateľku s poukazom na § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
zaviazal na náhradu trov konania žalobkyniam a štátu. Proti namietanému uzneseniu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným
uznesením tak, že namietané uznesenie okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„Prvostupňový súd rozsudkom priznal žalobkyniam peňažný nárok vo výške
39.431,80 Sk (2 x 19.715,90 Sk) a vo zvyšnej časti o zaplatenie 272.568,20 Sk
(2 x 136.284,10 Sk) žalobu zamietol. Odvolací súd na základe zmeny právneho posúdenia
základu údajného nároku v tejto časti zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobkyniam
právoplatne priznal z nimi uplatňovaného nároku sumu 57.117,80 Sk (2 x 28.558,90 Sk)
a vo zvyšnej časti o zaplatenie 254.882,20 Sk (2 x 127.441,10 Sk) žalobu zamietol.
Z uvedeného prehľadu a porovnania rozsahu žalobkyňami uplatňovaných nárokov
[2 x 156.000 Sk (teda 2 x 5.178,25 EUR)] a nárokov súdmi žalobkyniam priznaných
[2 x 19.715,90 Sk (teda 654,45 EUR) resp. 2 x 28.558,90 Sk (teda 974,98 EUR)] veľmi
jednoznačne a nado všetky pochybnosti vyplynulo, že žalobkyne boli v súdnom konaní
úspešné len vo veľmi malej miere (odhliadnuc od presvedčenia sťažovateľa, že nemali byť
úspešné ani v tej). Percento úspešnosti žalobkyňami uplatňovaného nároku voči
sťažovateľovi bolo v prvostupňovom rozhodnutí na úrovni len 13 % a v druhostupňovom
rozhodnutí na úrovni iba 18 %. To z pohľadu sťažovateľa ako žalovaného zároveň
znamenalo, že bol v súdnom konaní úspešný v rozsahu až 87 % resp. až 82 %.
Podľa názoru sťažovateľa poskytnuté porovnanie významnej prevahy úspešnosti
sťažovateľa ako žalovaného v súdnom konaní vo vzťahu k rovnako významnej neúspešnosti
žalobkýň poskytlo nielen objektivizovaný pohľad na charakter súdneho konania a miery
oprávnenosti podanej žaloby, ale sa zároveň malo a muselo nevyhnutne premietnuť
do hodnotenia povinnosti nahradiť trovy konania vo vzťahu k obom sporovým stranám.
Napriek námietkam a argumentom sťažovateľa však porušovateľ ako súd druhého stupňa
spolu so súdom prvého stupňa v uvedenej právnej otázke nebrali ohľad na predkladané
argumenty a svoje rozhodnutia založili na nesprávnom uvážení.“
4. Sťažovateľka je presvedčená, že na jej vec sa pri určovaní povinnosti nahradiť
trovy konania malo uplatniť ustanovenie § 142 ods. 2 OSP tak, ako ho uplatnil okresný súd
v pôvodnom rozsudku sp. zn. 17 C 1015/2002 z 25. apríla 2008, pretože podľa názoru
sťažovateľky vyznieva porovnanie percentuálnej úspešnosti a neúspešnosti strán v spore
celkom presvedčivo v jej prospech.
5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla:
„Pri hodnotení nároku na čiastočnú náhradu trov konania je zaužívaným pravidlom,
že sa tento nárok určí tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť
na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo
na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených
na uplatňovanie alebo bránenie práva. V danom konkrétnom prípade uvedený pomerný
nárok sťažovateľa na náhradu trov konania predstavoval 74 % (87 % - 13 %) určených
na základe prvostupňového rozhodnutia resp. predstavuje 64 % (82 % -18 %) v zmysle
právoplatného rozsudku odvolacieho súdu. Keďže žalobkyne vo veci samej z neznámych
pohnútok vychádzali zo svojich mylných predpokladov a domnienok, pričom za ich základ
brali údaje z neporovnateľných a neprimeraných podkladov, výsledok sporu potom nemohol
byť pre ne prekvapujúci. Neodôvodnené a neúmerne vysoké nároky žalobkýň uplatňované
voči žalovanej preto nemôžu, pri posudzovaní vo vzťahu k objektivizovaniu týchto nárokov
resp. ich východísk formou znaleckých posudkov, v nijakom prípade zakladať akýkoľvek
priamy nárok žalobkýň v zmysle ust. 142 ods. 3 O. s. p., pretože toto ustanovenie sa má
celkom zrejme uplatňovať v inom type prípadov, ako bola prejednávaná vec (teda
v prípadoch, kedy žalované plnenie a následne súdom na základe znaleckého posudku
priznané plnenie nie sú vo významne hrubom nepomere). S uvedenými argumentmi sa
porušovateľ ako odvolací súd presvedčivým spôsobom nevysporiadal, ale len zotrval
na svojom už prv vyslovenom právnom názore.“
6. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že keďže okresný súd v jeho namietanom uznesení
prevzal názor vyslovený krajským súdom v jeho rozsudku sp. zn. 4 Co 21/2011
z 28. júna 2012, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie, zasiahol do sťažovateľkinho práva
na spravodlivé súdne konanie a do jej práva na ochranu majetku, pretože jej musel uložiť
finančnú povinnosť nahradiť trovy konania.
7. Sťažovateľka napokon bez bližšieho zdôvodnenia uviedla, že súdy mali
pri hodnotení okolností vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu
pristupovali žalobkyne a ako sťažovateľka, a osobnú situáciu sťažovateľky vrátane jej veku.
8. Na základe uvedených skutočností sa preto sťažovateľka domnieva, že všeobecné
súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nedokázali primeraným, zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom vysporiadať s jej námietkami a argumentmi a ich konanie
a rozhodovanie sa preto vyznačuje vadami, ktoré viedli k porušeniu jej práva na súdnu
ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu majetku.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:
„1. Právo sťažovateľa Ľ. U.... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 4Co/214/2012-432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu
Košice č. k. 17C/1015/2002 zo dňa 27.09.2012 porušené bolo.
2.Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4Co/214/2012-432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu Košice II
č. k. 17C/1015/2002 zo dňa 27.09.2012 a zároveň prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby
vo veci č. k. 17C/1015/2002 začal opätovne konať do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia... .“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd
priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom
prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného
plnenia.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením
okresného súdu
12. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu.
Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho
opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila
a namietané uznesenie okresného súdu už bolo predmetom posúdenia krajským súdom
pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,
v ktorej smerovala proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením
krajského súdu
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
15. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje
ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr.
v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného
rozhodnutia.
16. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v okolnostiach danej veci môže byť
jeho poslaním len overenie, či namietané uznesenie krajského súdu je podložené
relevantnými úvahami, teda hlavne, či úvaha o náhrade trov konania vychádza
z dostatočných skutkových zistení, či súd zvážil všetky kritériá, ktoré zvážiť mal, či je jeho
rozhodnutie preskúmateľné a či medzi jeho skutkovými zisteniami a prijatými právnymi
závermi nie je rozpor.
17. Sťažovateľka namieta, že v spore bola výrazne úspešnejšia ako žalobkyne a že
krajský súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa ustanovenia
§ 142 ods. 2 OSP, a nie podľa ustanovenia § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa podľa jej názoru má
uplatňovať v inom type prípadov.
18. Krajský súd k tomuto tvrdeniu sťažovateľky uviedol:
«Stotožniť sa nemožno ani s odvolacími námietkami žalovanej v tom smere, že
rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania boli žalobkyne neprimerane
zvýhodnené a že vzhľadom na ich výsledný výrazný neúspech by mali niesť nevyhnutne
negatívny následok („postih") za spôsob a najmä iracionálnu neprimeranosť uplatňovanej
výšky nárokov voči nej. Boli by to práve žalobkyne, ktoré by rozhodnutím súdu prvého
stupňa o trovách konania podľa pomeru úspechu boli postihnuté povinnosťou nahradiť
trovy konania žalovanej a to aj napriek tomu, že základ ich nároku bol nepochybne daný,
k podaniu žaloby ich viedol postoj žalovanej, ktorá ich nárok neuznávala a aj v priebehu
konania žiadala žalobu zamietnuť a (len) výška nároku bola ustálená až v súdnom konaní
na základe vykonaného dokazovania vrátane znaleckého dokazovania a v konečnom
dôsledku aj úvahy súdu založenej na hodnotení výsledkov dokazovania a (aj) dokazovaním
zistených skutočností pre kvantitatívne určenie výšky nároku. Práve vzhľadom na uvedené
okolnosti a komplikovanosť určenia výšky uplatňovanej náhrady rozhodnutie o trovách
konania podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. zodpovedá aj hľadisku spravodlivosti.»
19. Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu a s poukazom na už
citovanú relevantnú časť jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že z namietaného
uznesenia krajského súdu nevyplýva svojvôľa ani žiaden extrémny rozpor s princípom
spravodlivosti. Krajský súd sa v odôvodení svojho uznesenia zaoberal podstatnými
odvolacími argumentmi sťažovateľky, na ktoré dal sťažovateľke odpovede podložené
relevantnými úvahami. Krajský súd teda správne dospel k záveru, že v okolnostiach daného
prípadu, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a od úvahy súdu,
sa o trovách konania malo rozhodovať podľa § 142 ods. 3 OSP. Z už uvedeného vyplýva, že
namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu
sťažovateľkou označených práv.
20. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského
súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na ochranu
majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v
tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, a síce, že súdy mali pri hodnotení okolností
vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu pristupovali žalobkyne
a ako sťažovateľka, a osobnú situáciu sťažovateľky vrátane jej veku, ústavný súd ju
vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti
nezdôvodnila tieto svoje tvrdenia, resp. k tejto časti sťažnosti neuviedla žiadne podporné
argumenty.
22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014