Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 106/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom Mgr. Markom Benedikom,

Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj

základných práv podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„žalobca“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), ako aj základných práv

zaručených a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež práva

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“, v citáciách aj „odporca“) sp. zn. z 26. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

v súdnom spore „o ochranu osobnosti“ (proti žalovanej v 1. rade Národnej banke

Slovenska, Bratislava a žalovanej v 2. rade – Slovenskej republike – Národnej banke

Slovenska) vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 10. mája 2010 (v spojení

s dopĺňacím rozsudkom zo 6. júna 2010 a opravným uznesením z 9. júna 2010). Krajský súd

o odvolaní sťažovateľa a žalovanej v 2. rade rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 24. januára 2012 tak, že prvostupňový rozsudok v časti proti žalovanej v 1. rade zmenil

a celkom proti žalovanej v 2. rade zamietol. O odvolaní sťažovateľa a žalovanej v 1. rade

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2013 tak, že

„I. Dovolanie žalobcu zamieta.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 24. januára 2012 sp. zn.

zrušuje vo výroku, ktorým tento súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil tak,

že určil, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým,

že v odôvodnení rozhodnutia č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003 uviedla, že žalobca

nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7

ods. 14 a 15 a o bankách v znení neskorších predpisov.

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľ uviedol, že „Proti tomuto výroku podávame sťažnosť... pretože...

Najvyšší súd SR napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa... garantované

SR, právo... garantované Dohovoru... a právo...

garantované SR... SR a právo... garantované

ods. 1, 2 Dohovoru“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „došlo k porušeniu SR a

Dohovoru tým, že sa odporca nevysporiadal a úplne opomenul relevantné argumenty

sťažovateľa... ponechal túto argumentáciu úplne bez povšimnutia a svoje rozhodnutie

z hľadiska kompatibility s SR a Dohovorom vôbec neodôvodnil“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa

26. 09. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované či. 46 ods. 1

SR, právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na zachovanie

osobnej cti a dobrej povesti garantované SR, právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantované čl. 19 ods. 2

SR a právo na súkromie garantované , 2 Dohovoru... tým, že výrokom II

zrušil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 24. 01. 2012 vo výroku,

ktorým tento súd napadnutý rozsudok Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 10. 05.

2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. zo dňa 07. 06. 2010 a v znení

uznesenia sp. zn. zo dňa 09. 06. 2010 vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného

zadosťučinenia zmenil tak, že určil, že žalovaná 1) neoprávnene zasiahla do práva na

ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia č. UBD – 760 – 1/2003 zo dňa

21. 05. 2003 uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti

a dôveryhodnosti podľa a a o bankách

v znení neskorších predpisov a vrátil vec na ďalšie konanie.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 09. 2013 sa

v napadnutej časti zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. Podľa každý má právo pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 štátny orgán nemôže

do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom...

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv

sťažovateľa zaručených , resp. práv zaručených dohovorom rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2013 (pozri body 1 a 4), ktorému

vytýka najmä nedostatky uvedené v bode 3.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

(pozri bod 5) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v

súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

11. Z výroku rozsudku najvyššieho súdu z 26. septembra 2013 vyplýva, že

sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o žalobe sťažovateľa

(bod 2) neskončilo: „Rozsudok Krajského súdu... z 24. 1. 2012... zrušuje vo výroku, ktorým

tento súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil... Vec v rozsahu

zrušenia vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

12. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 3) ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe

dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. v petite sťažnosti uvedených ďalších práv).

Krajský súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal

a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským

súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej

a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok

ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne

konanie nachádza v štádiu druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci

opätovne konať a vo veci rozhodne.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá

vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 26. septembra 2013. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv

v konaní pred krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (, , ).

14. Aj napriek uvedenému sa ústavný súd zaoberal odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatoval, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. septembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky

svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery a hodnotí dovolanie sťažovateľa ako

„neopodstatnene podané dovolanie“, a preto ho podľa „ “ zamietol.

Pri hodnotení dovolania žalovanej v 1. rade „dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie...

je opodstatnené a že sa v ňom dôvodne namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie v otázke

(ne)oprávnenosti zásahu do osobnosti žalobcu založil na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ). Dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“ (pozri tiež body 2 a 11).

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014