Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 111/2014
PDF · 195.12 KB
No categories available
IV. ÚS 111/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 111/2014 -25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Ncb 7/2012-1126 z 19. októbra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE
PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 31 Ncb 7/2012-1126 z 19. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
je odporkyňou v súdnom konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 655 513,51 €
s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
6 Cb 2/2008 a v konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 86 469,33 € s príslušenstvom
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 8/2008.
V priebehu konania sp. zn. 6 Cb 2/2008 sťažovateľka podaním doručeným
okresnému súdu 19. septembra 2012 uplatnila proti sudcovi konajúcemu vo veci námietku
zaujatosti. Túto námietku odôvodnila s poukazom na to, že jej uvedený sudca opakovane
jednostranným nezákonným rozhodnutím v označených konaniach odňal možnosť konať
pred súdom, pričom porušenie jej procesných práv bolo v konaní sp. zn. 6 Cb 2/2008
konštatované rozhodnutím krajského súdu č. k. 21 Cob 48/2009-691 z 29. mája 2009,
ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu, a následne tiež rozhodnutím
krajského súdu č. k. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012, ktorým bolo tiež zrušené meritórne
rozhodnutie okresného súdu.
Vo veci konajúci sudca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že námietku
zaujatosti považuje za nedôvodnú, keďže nemá žiadny pomer k prerokúvanej veci
ani účastníkom konania, či k ich právnym zástupcom.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí po tom, ako konštatoval, že „[n]estrannosť
sudcu aj v takomto prípade nemožno posudzovať iba na základe subjektívneho stanoviska
sudcu, avšak ani iba na základe subjektívneho stanoviska dotknutého účastníka konania,
ale aj na základe konkrétnych objektívnych okolností, vrátane okolností týkajúcich
sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného predpisu, z ktorých by bolo
prípadne možné usudzovať priamo na zvýhodňujúci či poškodzujúci zámer sudcu“, uviedol,
že „[v] danom prípade sa sudca v konaní Okresného súdu Piešťany 6 Cb 2/2008, ktorého
účastníkom bol žalovaný, dopustil v roku 2008, v predmetnej veci v roku 2011 výlučne
v súvislosti s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia (podľa zaužívanej súdnej praxe môžu
byť nedostatky odôvodnenia rozhodnutia posudzované ako postup súdu odnímajúci
účastníkovi možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú
obťažnosť prejednávanej veci, skutočnosť, že žalovaným je obchodná spoločnosť,
a absenciu akýchkoľvek iných okolností nasvedčujúcich možnej zaujatosti sudcu voči
tomuto účastníkovi, bez snahy zľahčovať nedostatky rozhodnutia, neposkytujú vznesenej
námietke objektívny základ“. Z týchto dôvodov krajský súd rozhodol, že sťažovateľkou
namietaný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením ňou označených práv
odôvodnila s poukazom na nedostatočnosť jeho odôvodnenia a z toho vyplývajúcu ústavnú
neudržateľnosť, pretože krajský súd sa podľa nej vôbec nezaoberal dôvodmi
uplatnenia námietky zaujatosti, konkrétne tým, že namietaný sudca okresného súdu
v priebehu konania sp. zn. 6 Cb 2/2008 (i) nepredložil riadne uplatnenú námietku
zaujatosti nadriadenému súdu, (ii) nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, (iii)
nerozhodol o jej návrhu na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania, a to všetko bez
toho, aby sa s týmito procesnými návrhmi vysporiadal v odôvodnení meritórneho
rozhodnutia.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia bližšie neozrejmil, na základe akých úvah dospel k záveru
o skutkovej a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného
postupu sudcu.
Následne sťažovateľka aj „na pozadí“ rozhodovacej činnosti „vyšších súdov“ −
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva − tvrdí, že krajský súd
v okolnostiach danej veci nerešpektoval závery vyplývajúce z ich rozhodovacej činnosti,
keď pri posudzovaní nezaujatosti namietaného sudcu náležitým spôsobom nevyhodnotil
jej objektívnu stránku (sudca sa objektívne tretím osobám javí ako nezaujatý – zdanie
nezaujatosti). Podľa sťažovateľky rozhodujúce pri posudzovaní námietky zaujatosti
nie je len stanovisko namietaného sudcu (subjektívna stránka – sudca sa necíti byť zaujatý),
ale aj existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti (objektívna stránka). Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom
neposudzoval objektívnu stránku zaujatosti, sa mal neprípustným spôsobom odchýliť
aj od doterajšej judikatúry všeobecných súdov.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE
PIEŠŤANY, a. s.
- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
- nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
- na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Ncb 7/2012-1126 zo dňa 19. 10. 2012
porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Ncb 7/2012-1126 zo dňa 19. 10. 2012
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ
LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., trovy konania v sume 323,52 € (slovom
tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet obchodnej spoločnosti BIZOŇ &
PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorou namieta uznesenie krajského súdu,
sa koncentruje na nedostatky jeho odôvodnenia, pričom tvrdí, že krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nezohľadnil relevantné okolnosti, z ktorých mala objektívne
vyplývať možnosť, že sudca konajúci vo veci je zaujatý.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v konaní o sťažnosti sťažovateľky pred
ústavným súdom nie je jeho úlohou dať sťažovateľke odpoveď na otázku, či v okolnostiach
danej veci je dôvodné spochybniť nezaujatosť namietaného sudcu, ak tvrdí,
že jej opakovane nezákonným rozhodnutím odňal možnosť konať pred súdom. Ústavný súd
v konaní o sťažnosti sťažovateľky skúma to, či sa krajský súd s námietkou zaujatosti
uplatnenou sťažovateľkou v okolnostiach danej veci vysporiadal ústavne konformným
spôsobom.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol (pozri citáciu na s. 3 tohto
rozhodnutia), že sa neuspokojil len so subjektívnym posudzovaním námietky zaujatosti,
ale zameral sa práve na posúdenie jej objektívnej stránky a dospel k záveru, že namietaných
pochybení sa namietaný sudca okresného súd dopustil v súvislosti s nedôsledným
odôvodnením svojho meritórneho rozhodnutia, keď sa nevysporiadal so všetkými
procesnými návrhmi sťažovateľky. Krajský súd na rozdiel od názoru sťažovateľky
neposúdil v okolnostiach danej veci postup okresného súdu ako taký, ktorý
by spochybňoval nezaujatosť namietaného sudcu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia okrem iného hodnotil aj časový aspekt nesústredeného postupu sudcu
a prihliadal aj na absenciu iných skutočností nasvedčujúcich jeho možnej zaujatosti
voči sťažovateľke.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia bližšie neozrejmil, na základe akých úvah dospel k záveru o skutkovej
a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného postupu sudcu,
ústavný súd uvádza, že v okolnostiach danej veci aj jej prípadné nedostatočné
odôvodnenie nemá za následok porušenie sťažovateľkou označených práv, pretože
napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok iných dôvodov odôvodňujúcich jeho výrokovú
časť.
Podľa názoru ústavného súdu nie je sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského
súdu zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a ani nie je v rozpore s účelom právnych noriem
garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu.
Ústavný súd nezistil ani sťažovateľkou uvádzané odchýlenie sa od doterajšej
judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vyžaduje
preskúmanie nielen subjektívneho pocitu nezaujatosti, ale aj objektívneho zdania
nezaujatosti sudcu, keďže, ako už bolo uvedené, krajský súd skúmal aj objektívnu stránku
zaujatosti.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne
konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, sťažovateľka jeho porušenie
vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto základného
práva.
Vzhľadom na to, ako sťažovateľka podanú sťažnosť v tejto časti odôvodnila, ústavný
súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľkou namietanom porušení
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti,
ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky
o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru dospel k záveru, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne
predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu
a na priznanie úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2014