Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 111/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -1126 z 19. októbra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE

PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -1126 z 19. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

je odporkyňou v súdnom konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 655 513,51 €

s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a v konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 86 469,33 € s príslušenstvom

vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

V priebehu konania sp. zn. sťažovateľka podaním doručeným

okresnému súdu 19. septembra 2012 uplatnila proti sudcovi konajúcemu vo veci námietku

zaujatosti. Túto námietku odôvodnila s poukazom na to, že jej uvedený sudca opakovane

jednostranným nezákonným rozhodnutím v označených konaniach odňal možnosť konať

pred súdom, pričom porušenie jej procesných práv bolo v konaní sp. zn.

konštatované rozhodnutím krajského súdu č. k. -691 z 29. mája 2009,

ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu, a následne tiež rozhodnutím

krajského súdu č. k. z 19. júla 2012, ktorým bolo tiež zrušené meritórne

rozhodnutie okresného súdu.

Vo veci konajúci sudca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že námietku

zaujatosti považuje za nedôvodnú, keďže nemá žiadny pomer k prerokúvanej veci

ani účastníkom konania, či k ich právnym zástupcom.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí po tom, ako konštatoval, že „[n]estrannosť

sudcu aj v takomto prípade nemožno posudzovať iba na základe subjektívneho stanoviska

sudcu, avšak ani iba na základe subjektívneho stanoviska dotknutého účastníka konania,

ale aj na základe konkrétnych objektívnych okolností, vrátane okolností týkajúcich

sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného predpisu, z ktorých by bolo

prípadne možné usudzovať priamo na zvýhodňujúci či poškodzujúci zámer sudcu“, uviedol,

že „[v] danom prípade sa sudca v konaní Okresného súdu Piešťany , ktorého

účastníkom bol žalovaný, dopustil v roku 2008, v predmetnej veci v roku 2011 výlučne

v súvislosti s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia (podľa zaužívanej súdnej praxe môžu

byť nedostatky odôvodnenia rozhodnutia posudzované ako postup súdu odnímajúci

účastníkovi možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú

obťažnosť prejednávanej veci, skutočnosť, že žalovaným je obchodná spoločnosť,

a absenciu akýchkoľvek iných okolností nasvedčujúcich možnej zaujatosti sudcu voči

tomuto účastníkovi, bez snahy zľahčovať nedostatky rozhodnutia, neposkytujú vznesenej

námietke objektívny základ“. Z týchto dôvodov krajský súd rozhodol, že sťažovateľkou

namietaný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127

ods. 1 sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením ňou označených práv

odôvodnila s poukazom na nedostatočnosť jeho odôvodnenia a z toho vyplývajúcu ústavnú

neudržateľnosť, pretože krajský súd sa podľa nej vôbec nezaoberal dôvodmi

uplatnenia námietky zaujatosti, konkrétne tým, že namietaný sudca okresného súdu

v priebehu konania sp. zn. (i) nepredložil riadne uplatnenú námietku

zaujatosti nadriadenému súdu, (ii) nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, (iii)

nerozhodol o jej návrhu na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania, a to všetko bez

toho, aby sa s týmito procesnými návrhmi vysporiadal v odôvodnení meritórneho

rozhodnutia.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia bližšie neozrejmil, na základe akých úvah dospel k záveru

o skutkovej a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného

postupu sudcu.

Následne sťažovateľka aj „na pozadí“ rozhodovacej činnosti „vyšších súdov“ −

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva − tvrdí, že krajský súd

v okolnostiach danej veci nerešpektoval závery vyplývajúce z ich rozhodovacej činnosti,

keď pri posudzovaní nezaujatosti namietaného sudcu náležitým spôsobom nevyhodnotil

jej objektívnu stránku (sudca sa objektívne tretím osobám javí ako nezaujatý – zdanie

nezaujatosti). Podľa sťažovateľky rozhodujúce pri posudzovaní námietky zaujatosti

nie je len stanovisko namietaného sudcu (subjektívna stránka – sudca sa necíti byť zaujatý),

ale aj existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti (objektívna stránka). Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom

neposudzoval objektívnu stránku zaujatosti, sa mal neprípustným spôsobom odchýliť

aj od doterajšej judikatúry všeobecných súdov.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE

PIEŠŤANY, a. s.

- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa

článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. -1126 zo dňa 19. 10. 2012

porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -1126 zo dňa 19. 10. 2012

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ

LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., trovy konania v sume 323,52 € (slovom

tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet obchodnej spoločnosti BIZOŇ &

PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(m. m. , , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. ). Do obsahu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (m. m. , , ).

Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorou namieta uznesenie krajského súdu,

sa koncentruje na nedostatky jeho odôvodnenia, pričom tvrdí, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nezohľadnil relevantné okolnosti, z ktorých mala objektívne

vyplývať možnosť, že sudca konajúci vo veci je zaujatý.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v konaní o sťažnosti sťažovateľky pred

ústavným súdom nie je jeho úlohou dať sťažovateľke odpoveď na otázku, či v okolnostiach

danej veci je dôvodné spochybniť nezaujatosť namietaného sudcu, ak tvrdí,

že jej opakovane nezákonným rozhodnutím odňal možnosť konať pred súdom. Ústavný súd

v konaní o sťažnosti sťažovateľky skúma to, či sa krajský súd s námietkou zaujatosti

uplatnenou sťažovateľkou v okolnostiach danej veci vysporiadal ústavne konformným

spôsobom.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol (pozri citáciu na s. 3 tohto

rozhodnutia), že sa neuspokojil len so subjektívnym posudzovaním námietky zaujatosti,

ale zameral sa práve na posúdenie jej objektívnej stránky a dospel k záveru, že namietaných

pochybení sa namietaný sudca okresného súd dopustil v súvislosti s nedôsledným

odôvodnením svojho meritórneho rozhodnutia, keď sa nevysporiadal so všetkými

procesnými návrhmi sťažovateľky. Krajský súd na rozdiel od názoru sťažovateľky

neposúdil v okolnostiach danej veci postup okresného súdu ako taký, ktorý

by spochybňoval nezaujatosť namietaného sudcu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia okrem iného hodnotil aj časový aspekt nesústredeného postupu sudcu

a prihliadal aj na absenciu iných skutočností nasvedčujúcich jeho možnej zaujatosti

voči sťažovateľke.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia bližšie neozrejmil, na základe akých úvah dospel k záveru o skutkovej

a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného postupu sudcu,

ústavný súd uvádza, že v okolnostiach danej veci aj jej prípadné nedostatočné

odôvodnenie nemá za následok porušenie sťažovateľkou označených práv, pretože

napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok iných dôvodov odôvodňujúcich jeho výrokovú

časť.

Podľa názoru ústavného súdu nie je sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského

súdu zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a ani nie je v rozpore s účelom právnych noriem

garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

Ústavný súd nezistil ani sťažovateľkou uvádzané odchýlenie sa od doterajšej

judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vyžaduje

preskúmanie nielen subjektívneho pocitu nezaujatosti, ale aj objektívneho zdania

nezaujatosti sudcu, keďže, ako už bolo uvedené, krajský súd skúmal aj objektívnu stránku

zaujatosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne

konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi podľa a podľa listiny, sťažovateľka jeho porušenie

vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto základného

práva.

Vzhľadom na to, ako sťažovateľka podanú sťažnosť v tejto časti odôvodnila, ústavný

súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľkou namietanom porušení

označeného základného práva podľa a podľa listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti,

ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru dospel k záveru, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne

predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu

a na priznanie úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014