Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 185/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť maloletej E. V., zastúpenej zákonnou zástupkyňou E. V.,

právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a , práv podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 10. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletej E. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť maloletej E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou

zástupkyňou E. V., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

z 31. decembra 2012 domáhala na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil spoločnosti R., a. s. (ďalej len

„odporca“), povinnosť zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek informácií týkajúcich sa jej

súkromia, a to jednak v denníku, ako aj na internetovej stránke, až do skončenia konania

vo veci samej. Okresný súd uznesením z 28. januára 2013 sp. zn. jej návrhu

vyhovel a súčasne uložil sťažovateľke povinnosť v lehote 30 dní od doručenia tohto

uznesenia podať vo veci návrh na začatie konania o ochranu osobnosti. Na základe

takto sťažovateľkou podaného návrhu je na okresnom súde vykonávané konanie vedené

pod sp. zn. , ktoré ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo meritórne

ukončené.

Na základe odvolania odporcu však bolo rozhodnutie okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia z 28. januára 2013 uznesením krajského súdu z 10. apríla 2013

sp. zn. ako súdu odvolacieho zmenené tak, že návrh na nariadenie

predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka okrem iného

uvádza: „V súdenej veci ako už bolo vyššie naznačené, odvolací súd zdôraznil legitímnosť

záujmu verejnosti o dopravnú nehodu matky sťažovateľky. Už len samotná skutočnosť, že

odvolací súd spája nerozlučne dopravnú nehodu matky sťažovateľky a informácie, ktoré

vyššie zmienené periodiká zverejňovali o súkromí navrhovateľky, neumožňuje prijať záver,

že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa zaoberalo porovnaním záujmov

na ochrane práv sťažovateľky a ochrane práv odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo

uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno ani len identifikovať, že by

do úvahy právo sťažovateľky na súkromie a na ochranu pred svojvoľným zasahovaním doň,

bral do úvahy. Je možné skonštatovať, že jediným identifikovateľným právom a záujmom,

o ktorom odvolací súd uvažoval, bolo právo na informácie verejnosti o činnosti súdov ako

orgánov verejnej moci, rovnako ako informácie o výsledkoch ich rozhodnutí.

Súd však z dôvodov, ktoré neuviedol a nemožno ich ani identifikovať z odôvodnenia

jeho rozhodnutia, nebral do úvahy osobitosti postavenia maloletej sťažovateľky. Ako už

bolo uvedené sťažovateľka je päť ročné dieťa a ako taká má právo na to, aby jej záujem bol

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, ktorá sa jej týka, vrátane tej, ktorá je

uskutočňovaná súdmi (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa). Je povinnosťou štátu

zabezpečiť sťažovateľke takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jej blaho.

S týmito právami sťažovateľky korešpondujú aj obmedzenia práv a slobôd iných osôb

zakotvených v a v Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Tak čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa umožňuje vylúčiť

verejnosť aj po dobu celého konania v záujme ochrany maloletých alebo ochrany

súkromného života účastníkov.“

Sťažovateľka tiež dodatočne prezentuje túto argumentáciu: „Navyše napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu je porušením práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie aj z dôvodu, že je vydané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9 vety tretej zákona

č. , podľa ktorého v každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok

hlasovania a to uvedením pomeru hlasov.

Z ustanovenia vyplýva, že súdy rozhodujú

v senátoch ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca alebo predseda senátu.

Podľa ustanovenia v konaní pred krajským súdom, ako súdom

prvého stupňa, koná a rozhoduje samosudca alebo poverený zamestnanec súdu,

v odvolacom konaní koná a rozhoduje senát. Ustanovenie

Z.z. je tým ustanovením, ktoré v súdnom konaní zakotvuje právo zakotvené v čl. 46 ods. 1

. Umožňuje účastníkovi konania, ktorý nemá právo byť

prítomný na porade senátu alebo v ktorého veci sa nerozhodlo na pojednávaní, byť

informovaný o tom, či sa s rozhodnutím senátu stotožnili všetci jeho členovia alebo či sa v

senáte súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vyskytol aj opačný názor ako ten, ktorý našiel

vyjadrenie vo výroku napadnutého rozhodnutia. Vyjadruje zásadu verejnosti súdneho

konania a to v tom zmysle, že dáva účastníkovi konania informáciu o takom aspekte

rozhodovania súdu (hlasovaní senátu), na ktorom zo zákona nemá možnosť byť prítomný.

Toto zákonné ustanovenie umožňuje účastníkovi konania nielen oboznámiť sa s tým, či jeho

postoj, ktorý v konaní zaujímal bol prijatý, či odmietnutý jednomyseľne alebo či nie je ani

pri posudzovaní jednotlivými členmi senátu na posudzovanú vec zhoda. Umožňuje

účastníkovi konania v opravných prostriedkoch, či už riadnych alebo mimoriadnych

a vo vyjadreniach k nim, touto skutočnosťou argumentovať. Zakotvením povinnosti uviesť

výsledok hlasovania v rozhodnutí senátu sa uvedenie takéhoto výsledku stalo súčasťou

práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrana ľudských práv

a základných slobôd a konania v súlade podľa .“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka v postupe a výslednom rozhodnutí

krajského súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19

ods. 2 a a práv podľa a dohovoru a podľa

ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Na základe argumentácie prezentovanej v sťažnosti v jej závere sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných

práv zaručených , a , práv zaručených

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2013, uvedené uznesenie

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovení sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu

potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené

predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia,

resp. rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania, môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno

predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ).

Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť

pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť

predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj

v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého

účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci

samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby

všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých

sťažovateľka namieta.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc

na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníka konania

poskytuje občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom

účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy podľa Občianskeho súdneho

poriadku. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatku obsahu posudzovaného

uznesenia v kontexte ustanovenia o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (absencia údaju o výsledku hlasovania, a to uvedením

pomeru hlasov), ústavný súd poukazuje na ustanovenie v spojení s

, z ktorých vyplýva, že súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v uznesení chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní

od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Inštitút opravy

súdneho rozhodnutia tak predstavuje právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke účinne

poskytuje na ochranu jej základného práva. Ústavný súd preto prezentovanú sťažnostnú

námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú a v tejto časti sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014