Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 185/2014
PDF · 194.22 KB
No categories available
III. ÚS 185/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť maloletej E. V., zastúpenej zákonnou zástupkyňou E. V.,
právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co/175/2013 z 10. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej E. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť maloletej E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou
zástupkyňou E. V., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska
kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/175/2013
z 10. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
z 31. decembra 2012 domáhala na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil spoločnosti R., a. s. (ďalej len
„odporca“), povinnosť zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek informácií týkajúcich sa jej
súkromia, a to jednak v denníku, ako aj na internetovej stránke, až do skončenia konania
vo veci samej. Okresný súd uznesením z 28. januára 2013 sp. zn. 50 C/3/2013 jej návrhu
vyhovel a súčasne uložil sťažovateľke povinnosť v lehote 30 dní od doručenia tohto
uznesenia podať vo veci návrh na začatie konania o ochranu osobnosti. Na základe
takto sťažovateľkou podaného návrhu je na okresnom súde vykonávané konanie vedené
pod sp. zn. 19 C/58/2013, ktoré ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo meritórne
ukončené.
Na základe odvolania odporcu však bolo rozhodnutie okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia z 28. januára 2013 uznesením krajského súdu z 10. apríla 2013
sp. zn. 5 Co/175/2013 ako súdu odvolacieho zmenené tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia bol zamietnutý.
Vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka okrem iného
uvádza: „V súdenej veci ako už bolo vyššie naznačené, odvolací súd zdôraznil legitímnosť
záujmu verejnosti o dopravnú nehodu matky sťažovateľky. Už len samotná skutočnosť, že
odvolací súd spája nerozlučne dopravnú nehodu matky sťažovateľky a informácie, ktoré
vyššie zmienené periodiká zverejňovali o súkromí navrhovateľky, neumožňuje prijať záver,
že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa zaoberalo porovnaním záujmov
na ochrane práv sťažovateľky a ochrane práv odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo
uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno ani len identifikovať, že by
do úvahy právo sťažovateľky na súkromie a na ochranu pred svojvoľným zasahovaním doň,
bral do úvahy. Je možné skonštatovať, že jediným identifikovateľným právom a záujmom,
o ktorom odvolací súd uvažoval, bolo právo na informácie verejnosti o činnosti súdov ako
orgánov verejnej moci, rovnako ako informácie o výsledkoch ich rozhodnutí.
Súd však z dôvodov, ktoré neuviedol a nemožno ich ani identifikovať z odôvodnenia
jeho rozhodnutia, nebral do úvahy osobitosti postavenia maloletej sťažovateľky. Ako už
bolo uvedené sťažovateľka je päť ročné dieťa a ako taká má právo na to, aby jej záujem bol
prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, ktorá sa jej týka, vrátane tej, ktorá je
uskutočňovaná súdmi (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa). Je povinnosťou štátu
zabezpečiť sťažovateľke takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jej blaho.
S týmito právami sťažovateľky korešpondujú aj obmedzenia práv a slobôd iných osôb
zakotvených v Ústave Slovenskej republiky a v Dohovore o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Tak čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa umožňuje vylúčiť
verejnosť aj po dobu celého konania v záujme ochrany maloletých alebo ochrany
súkromného života účastníkov.“
Sťažovateľka tiež dodatočne prezentuje túto argumentáciu: „Navyše napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu je porušením práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie aj z dôvodu, že je vydané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9 vety tretej zákona
č. 757/2004 Z.z., podľa ktorého v každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok
hlasovania a to uvedením pomeru hlasov.
Z ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že súdy rozhodujú
v senátoch ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca alebo predseda senátu.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 3 O.s.p. v konaní pred krajským súdom, ako súdom
prvého stupňa, koná a rozhoduje samosudca alebo poverený zamestnanec súdu,
v odvolacom konaní koná a rozhoduje senát. Ustanovenie § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. je tým ustanovením, ktoré v súdnom konaní zakotvuje právo zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Umožňuje účastníkovi konania, ktorý nemá právo byť
prítomný na porade senátu alebo v ktorého veci sa nerozhodlo na pojednávaní, byť
informovaný o tom, či sa s rozhodnutím senátu stotožnili všetci jeho členovia alebo či sa v
senáte súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vyskytol aj opačný názor ako ten, ktorý našiel
vyjadrenie vo výroku napadnutého rozhodnutia. Vyjadruje zásadu verejnosti súdneho
konania a to v tom zmysle, že dáva účastníkovi konania informáciu o takom aspekte
rozhodovania súdu (hlasovaní senátu), na ktorom zo zákona nemá možnosť byť prítomný.
Toto zákonné ustanovenie umožňuje účastníkovi konania nielen oboznámiť sa s tým, či jeho
postoj, ktorý v konaní zaujímal bol prijatý, či odmietnutý jednomyseľne alebo či nie je ani
pri posudzovaní jednotlivými členmi senátu na posudzovanú vec zhoda. Umožňuje
účastníkovi konania v opravných prostriedkoch, či už riadnych alebo mimoriadnych
a vo vyjadreniach k nim, touto skutočnosťou argumentovať. Zakotvením povinnosti uviesť
výsledok hlasovania v rozhodnutí senátu sa uvedenie takéhoto výsledku stalo súčasťou
práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrana ľudských práv
a základných slobôd a konania v súlade podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka v postupe a výslednom rozhodnutí
krajského súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19
ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 3
ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
Na základe argumentácie prezentovanej v sťažnosti v jej závere sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práv zaručených čl. 6
ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co/175/2013 z 10. apríla 2013, uvedené uznesenie
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Podľa ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných medzinárodnými dohovormi, a to rozhodnutím krajského súdu
potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo zrušené
predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia,
resp. rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania, môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno
predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00).
Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť
pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť
predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj
v prípade zrušenia nariadeného predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého
účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci
samej. Zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby
všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých
sťažovateľka namieta.
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy
opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.
V danom prípade teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc
na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníka konania
poskytuje občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom
účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatku obsahu posudzovaného
uznesenia v kontexte ustanovenia § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (absencia údaju o výsledku hlasovania, a to uvedením
pomeru hlasov), ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 164 OSP v spojení s § 167 ods. 2
OSP, z ktorých vyplýva, že súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v uznesení chyby v písaní
a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní
od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Inštitút opravy
súdneho rozhodnutia tak predstavuje právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke účinne
poskytuje na ochranu jej základného práva. Ústavný súd preto prezentovanú sťažnostnú
námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú a v tejto časti sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2014