Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 232/2014
PDF · 242.43 KB
No categories available
IV. ÚS 232/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti E., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Spišská Nová Ves
v konaní vedenom pod ČVS: ORP-949/OEK-SN-2011 a prokurátora Okresnej prokuratúry
Spišská Nová Ves vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 66/12, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2014 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. S. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
vyšetrovateľa, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Spišská Nová Ves (ďalej len
„vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-949/OEK-SN-2011 a prokurátora
Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves (ďalej len „prokurátor“) vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Pv 66/12 spočívajúcim v nezaistení motorového vozidla zn. HUMMER H2, VIN... (ďalej
aj „predmetné vozidlo“).
Sťažovateľka uvádza, že jej konateľ, E. R., podal 23. novembra 2011 trestné
oznámenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa
§ 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona spáchaný na predmetnom vozidle. Vlastníkom tohto
vozidla bola sťažovateľka a bez jej vedomia a súhlasu bola 9. marca 2011 odhlásená
ako vlastník v evidencii vedenej Okresným dopravným inšpektorátom v S. a ako jeho
držiteľ a vlastník bol prihlásený Š. V., ktorý podľa jej tvrdenia neoprávnene prevzal
predmetné vozidlo už 3. januára 2011.
Splnomocnený zástupca sťažovateľky podal 6. februára 2012 návrh na zaistenie
nároku poškodeného podľa § 50 Trestného poriadku, resp. navrhol, aby bolo podľa
§ 89 Trestného poriadku realizované vydanie predmetného motorového vozidla. Podaniami
z 29. júna 2012 a 20. júla 2012 konateľ sťažovateľky žiadal o zadržanie predmetného
vozidla a jeho odovzdanie poškodenej.
Vyšetrovateľ prípisom z 13. februára 2012 sťažovateľke oznámil, že zaistenie
motorového vozidla podľa § 50 Trestného poriadku nie je možné, pretože nebolo vznesené
obvinenie konkrétnej osobe, a postup podľa § 89 Trestného poriadku nie je na mieste,
pretože predmetné vozidlo nie je samo osebe vecou dôležitou pre trestné konanie.
Uznesením ČVS: ORP-949/OEK-SN-2011 z 31. decembra 2012 vyšetrovateľ
vzniesol obvinenie Š. V. a D. V. za prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 ods. 1
a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorý mali spáchať tak, že Š. V. sfalšoval podpis E. R.
na kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 a na príjmovom pokladničnom doklade, ako
aj na plnej moci sťažovateľky, ktorú D. V. predložil na okresnom dopravnom inšpektoráte
pri odhlásení sťažovateľky ako vlastníčky predmetného vozidla z evidencie a zapísaní Š. V.
ako jeho vlastníka, čím jej mala byť spôsobená škoda vo výške 14 797 €.
Sťažovateľka nesúhlasí s výškou škody, ktorá bola určená odborným vyjadrením
znalca. Uvádza, že znalec predmetné vozidlo neohliadol a jeho záver o výške škody
je arbitrárny. Sťažovateľka poukazuje na kúpnu zmluvu z 12. apríla 2010, ktorá je súčasťou
vyšetrovacieho spisu a podľa ktorej bolo vozidlo zakúpené za 20 000 €, pričom škoda
narastá každý mesiac o ušlý zisk a sťažovateľka ju určila k 30. októbru 2013 na 123 500 €.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta: „Od samého začiatku trestného stíhania
vo veci bolo a stále aj je nepochybne preukázané, že na motorovom vozidle HUMMER H2
bol spáchaný trestný čin a predmetné motorové vozidlo bolo predmetom útoku, na čo však
nielen konajúci vyšetrovateľ PZ z OR PZ, OKP v S., ale ani dozorový prokurátor Okresnej
prokuratúry v Spišskej Novej Vsi nijako neprihliadal a doposiaľ predmetné motorové
vozidlo nezaistil. Táto nečinnosť a nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom
konaní vo vzťahu k doposiaľ nezaistenému motorovému vozidlu HUMMER H2 vo veľmi
výraznej a značnej miere poškodili obchodnú spoločnosť E. spol. s r. o.
v jej podnikateľských aktivitách, nakoľko označené orgány činné v trestnom konaní
aj svojou nečinnosťou umožnili prevody predmetného motorového vozidla na ďalšie
osoby.“
Sťažovateľka podaním z 9. januára 2014 žiadala prokurátora o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa, ktorý vybavil jej žiadosť prípisom č. k. 1 Pv 66/12-28 z 29. októbra 2012,
ktorým jej oznámil, že nezistil v postupe vyšetrovateľa nezákonný postup ani nečinnosť.
Postup prokurátora preskúmal na základe podnetu nadriadený prokurátor Krajskej
prokuratúry v Košiciach, ktorý oznámil sťažovateľke prípisom č. k. 1/2 KPt 396/12-3
z 11. decembra 2012, že sa v plnej miere stotožňuje s postupom prokurátora. Sťažovateľka
podala opakovaný podnet, ktorý vybavila Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) prípisom č. k. IV/3 GPt 173/13-11 z 11. júna 2013,
v ktorom uviedla, že „upravila“ podriadené prokuratúry, aby v ďalšom konaní zabezpečili
zaistenie motorového vozidla, ktoré je vecou dôležitou pre trestné konanie, najmä na účely
určenia výšky škody, ktorá je zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý
sú obvinení stíhaní.
Sťažovateľka následne viackrát žiadala vyšetrovateľa a prokurátora o zaistenie
predmetného vozidla, k čomu do podania sťažnosti nedošlo. Týmto postupom bolo podľa
sťažovateľky porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti E. spol. s r. o., so sídlom..., a to: − právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2
Ústavy SR nečinnosťou a postupom vyšetrovateľa PZ z OR PZ, OKP v S. a dozorového
prokurátora OP v SNV, ktorí pod zhovievavým dohľadom prokurátora KP v KE aj napriek
záväznej úprave GP SR vo vzťahu k zaisteniu motorového vozidla HUMMER H2, VIN... toto
vozidlo doposiaľ nezaistili a ani neurobili žiadne úkony smerujúce k zaisteniu predmetného
vozidla, porušené bolo.
2. Ústavný súd SR prikazuje, aby konajúci vyšetrovateľ PZ z Okresného riaditeľstva
PZ, odboru kriminálnej polície v Spišskej Novej Vsi a dozorový prokurátor Okresnej
prokuratúry v Spišskej Novej Vsi bezodkladne konali a zaistili motorové vozidlo HUMMER
H2 VIN...,
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi − obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o.
so sídlom..., finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur (slovom: päťtisíc eur),
ktoré je povinný porušovateľ jej základných práv a to Okresné riaditeľstvo PZ v Spišskej
Novej Vsi, Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi a Krajská prokuratúra v Košiciach
vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou zloženkou
na adresu jej sídla,
alternatívne
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi − obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o.
so sídlom..., finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur (slovom: päťtisíc eur),
ktoré je povinný porušovateľ jej základných práv a to Ministerstvo vnútra SR a Generálna
prokuratúry SR vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou
zloženkou na adresu jej sídla,
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia,
ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného
súdu SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky, ktorá vystupuje ako poškodená
v trestnom konaní, s procesným postupom vyšetrovateľa a prokurátora, keď dosiaľ nebolo
pre potreby trestného konania zaistené predmetné vozidlo napriek tomu, že podľa
generálnej prokuratúry je potrebné ho zaistiť, najmä na určenie výšky škody spôsobenej
trestným činom. Sťažovateľka namieta, že týmto postupom došlo k porušeniu
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa prípisu prokurátora č. k. 1 Pv 66/12-142 z 13. januára 2014 odvolávajúceho
sa na prípis z 10. septembra 2013 prokurátor nepovažuje za potrebné vykonať zaistenie
predmetného vozidla na určenie jeho hodnoty v čase spáchania trestného činu, pretože táto
«bude zisťovaná inými úkonmi prípravného konania (vypočutie predošlých vlastníkov k jeho
technickému stavu, ako aj zástupcu autoservisu, kde bolo vozidlo opravované pred jeho
vyzdvihnutím obvinenými). Takýto postup nie je v rozpore s „zmyslom“ usmernenia
Generálnej prokuratúry SR...».
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy
Domáhať sa ochrany základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1
ústavy). V prípade trestného konania je týmto zákonom Trestný poriadok.
Trestný poriadok definuje poškodeného v § 46 ods. 1 ako osobu, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo
v prípadoch ustanovených Trestným poriadkom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním,
má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo
na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť
sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode
o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči
a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Podľa § 46 ods. 5 Trestného poriadku ak poškodený chce uplatniť dôkazy, ktoré
sú mu známe, návrh na ich vykonanie musí predložiť v prípravnom konaní prokurátorovi
alebo policajtovi a pred súdom prvého stupňa súdu najneskoršie v priebehu dokazovania
na hlavnom pojednávaní. Ak poškodený návrh na vykonanie dôkazov predloží skôr,
súd je povinný takýto návrh bez meškania doručiť prokurátorovi a obvinenému.
Podľa § 240 ods. 1 Trestného poriadku po doručení obžaloby súd bez meškania
nariadi doručiť rovnopis obžaloby
a) obvinenému a jeho obhajcovi,
b) poškodenému,
c) zúčastnenej osobe,
d) zákonnému zástupcovi obvineného, ak ten nie je spôsobilý na právne úkony alebo
ak jeho spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená,
e) zástupcovi záujmového združenia občanov, ak bolo kladne rozhodnuté o jeho
účasti na hlavnom pojednávaní,
f) pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy osobe, do ktorej rúk je obvinený
povinný plniť povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného.
Podľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku spolu s rovnopisom obžaloby sa osobám
uvedeným v odseku 1 doručí výzva, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným
stranám návrhy na vykonanie dôkazov. Vo výzve sa zároveň upozornia na to, že vykonanie
neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy, môže súd
odmietnuť...
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú
(m. m. III. ÚS 149/04).
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať,
resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách
trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno
na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré
neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že poškodený má právo podávať návrhy
na vykonanie dokazovania aj v konaní pred súdom. Sťažovateľkou namietané trestné
konanie sa nachádza v štádiu prípravného konania. V prípade, ak bude vo veci podaná
obžaloba, sťažovateľka bude mať možnosť uplatniť svoje právo a navrhnúť zaistenie
predmetného vozidla v rámci konania pred súdom. Pokiaľ konanie nie je právoplatne
skončené, nie je daná ani právomoc ústavného súdu rozhodovať o namietanom porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, pretože sťažovateľka nenamieta
porušenie svojich práv v konaní, na ktoré sa ratione materiae vzťahuje čl. 46 ods. 2 ústavy.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) vychádzajúca
z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Krumpel
a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005), ktorá sa týka základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch, keď jeho porušenie
namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda,
sa ustálila v tom, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku
na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením
obvinenia (I. ÚS 18/06).
V namietanom trestnom konaní sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu škody
a konkrétnej osobe bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa z 31. decembra 2012,
teda od uvedeného dňa sa vo veci poškodenej začína konanie o náhrade škody v rámci
prebiehajúceho trestného konania, t. j. od uvedenej doby sa môže sťažovateľka domáhať
tiež ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavnoprávna ochrana základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa vzťahuje vždy na vec poškodeného, t. j. na jeho právo na náhradu škody
spôsobenej trestným činom.
Sťažovateľka nenamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov nečinnosťou vyšetrovateľa a prokurátora v prípravnom konaní,
k priebehu konania a vykonávaniu úkonov po vznesení obvinenia sa nevyjadrila. Podľa
názoru sťažovateľky k porušeniu jej základného práva malo dôjsť tým, že v trestnom konaní
nebol vykonaný úkon, ktorého sa domáha a ktorého vykonanie orgány činné v trestnom
konaní nepovažovali za potrebné vykonať pre dosiahnutie účelu trestného konania.
Sťažovateľka sa tak nedomáha ochrany pred nečinnosťou orgánov prípravného konania
vo veci jej nároku na náhradu škody, o ktorej rozhoduje všeobecný súd, ale žiada,
aby ústavný súd prikázal orgánom činným v trestnom konaní, ako majú postupovať
v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov. Ústavný súd však nedisponuje kompetenciou
určovať, aký postup si vyžaduje trestná vec, pretože nie je orgánom činným v trestnom
konaní, a nie je ani týmto orgánom nadriadený a nemôže ich nahrádzať v ich činnosti.
Sťažovateľka má právo v priebehu trestného dokazovania podávať návrhy na vykonanie
dokazovania, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
sa jej návrhom zaoberať, nemá však právo na to, aby sa jej návrhu vyhovelo.
Ústavný súd je v konaní o sťažnosti viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde), a preto posudzuje sťažovateľom namietané porušenie jeho práv
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, ktorý označí v petite svojej sťažnosti.
Ústavný súd nemôže v konaní o sťažnosti rozhodovať nad rámec petitu, a preto ani vo veci
sťažovateľky nezisťoval stav a priebeh namietaného prípravného konania, ktorý
je nevyhnutný pre posúdenie, či postupom orgánov činných v trestnom konaní mohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva
na prerokovanie bez zbytočných prieťahov postupom orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré dosiaľ nevyhoveli jej návrhu na vykonanie dokazovania a vykonanie iných
procesných úkonov, a teda postupom, ktorý nie je v príčinnej súvislosti so základným
právom, ktorého obsahom je právo poškodeného na rozhodnutie o jeho nároku na náhradu
škody v súdnom konaní v lehote primeranej skutkovej a právnej zložitosti veci.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu ústavný súd
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2014