Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 279/2014
PDF · 150.36 KB
No categories available
III. ÚS 279/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o.,
Námestie SNP 2/2, Rajec, zastúpenej advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, Advokátska
kancelária, Kvačalova 1227/55, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím
Krajského úradu v Žiline sp. zn. 2011/00379/Dub zo 14. marca 2011, ako aj „všetkými
nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o.,
Námestie SNP 2/2, Rajec (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavy“) rozhodnutím Krajského úradu v Žiline (ďalej len „krajský úrad“)
sp. zn. 2011/00379/Dub zo 14. marca 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj
„všetkými nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho
konania o umiestnení stavby. Obec Vyšný Kubín ako miestne príslušný stavebný úrad vydal
rozhodnutie sp. zn. 202/2010/206-TS/A10 z 8. júla 2010, ktorým rozhodol o umiestnení
stavby aj napriek nesúhlasnému stanovisku Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Ministerstvo podalo proti uvedenému
rozhodnutiu stavebného úradu obce Vyšný Kubín odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
úrad napadnutým rozhodnutím, ktorým zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného
úradu obce Vyšný Kubín. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím krajského
úradu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opisuje, že proti napadnutému rozhodnutiu krajského
úradu podala odvolanie adresované ministerstvu, o ktorom rozhodlo ministerstvo
rozhodnutím sp. zn. 2011/2930/V-958/Lig z 25. mája 2011 tak, že zamietlo sťažovateľkino
odvolanie. Sťažovateľka následne podala aj žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 S 115/2011 z 5. apríla 2012 žalobu
sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka tiež podala aj odvolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozsudkom
sp. zn. 8 Sžo 17/2012 z 13. júna 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti na základe uvedeného navrhla, aby ústavný
súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v konaní vedenom
Krajským úradom Žilina pod. spis. zn.: 2011/00379/Dub bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského úradu Žilina, ktoré bolo vydané dňa
14.03.2011 v konaní vedenom pod spis. zn.: 2011/00379/Dub ako i všetky súvisiace
rozhodnutia nadväzujúce na uvedené rozhodnutie a vec sa vracia Krajskému úradu Žilina
-odbor štátnej stavebnej správy na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000 EUR.
4. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľa Mgr. Rastislavovi Otrubovi so sídlom: Kvačalova 1227/55, 01004 Žilina
vo výške 138,84 EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná
sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutým rozhodnutím krajského úradu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu
sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd
dôvod spochybňovať.
Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mal dopustiť krajský úrad svojím
napadnutým rozhodnutím. Základné právo vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.
1. K namietanému porušeniu označeného základného práva napadnutým
rozhodnutím krajského úradu
Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnuté rozhodnutie krajského úradu, keďže ho už preskúmalo ministerstvo na základe
podaného odvolania a následne aj krajský súd a najvyšší súd na základe žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podanej sťažovateľkou, ktoré boli
oprávnené a zároveň povinné poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozhodnutiu krajského úradu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. Ústavný súd iba nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že pokiaľ ide o tú časť
petitu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia „nadväzujúcich rozhodnutí vo veci“
(bod 2 petitu sťažnosti), tak k tejto časti petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že je
nezrozumiteľný a nejasný, a preto aj nevykonateľný, pretože sťažovateľka v bode 1 petitu
svojej sťažnosti nenavrhla vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy ďalšími „nadväzujúcimi rozhodnutiami vo veci“, čo spôsobuje vnútorný
rozpor petitu sťažnosti a zároveň aj jeho nevykonateľnosť, pretože nie je možné zrušiť
rozhodnutie orgánu verejnej moci z dôvodu jeho protiústavnosti, keď sa jeho protiústavnosť
nenamieta, respektíve sa v konečnom návrhu (petite) nenavrhlo vyslovenie porušenia toho
-ktorého základného práva podľa ústavy takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci.
Navyše, nejasnosť a nevykonateľnosť tejto časti petitu je daná aj tým, že sťažovateľka
nekonkretizovala, o ktoré rozhodnutia ktorých orgánov malo ísť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd by o tejto časti sťažnosti mohol rozhodnúť i tak,
že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto túto časť sťažnosti by ústavný súd mohol
odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z uvedeného dôvodu.
Nad rámec uvedených dôvodov akcentujúc presvedčivosť svojho rozhodnutia
ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľka predostrela jasný a zrozumiteľný
a konkrétny petit, v ktorom by namietala porušenie označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy konečným rozhodnutím v jej veci, aj v takom prípade by bolo
nevyhnutné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti s poukazom
na stabilnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, medzi ktoré
nepochybne patrí aj základne právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014