Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o.,

Námestie SNP 2/2, Rajec, zastúpenej advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, Advokátska

kancelária, Kvačalova 1227/55, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím

Krajského úradu v Žiline sp. zn. Dub zo 14. marca 2011, ako aj „všetkými

nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DREVODOMY RAJEC, s. r. o.,

Námestie SNP 2/2, Rajec (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavy“) rozhodnutím Krajského úradu v Žiline (ďalej len „krajský úrad“)

sp. zn. Dub zo 14. marca 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj

„všetkými nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho

konania o umiestnení stavby. Obec Vyšný Kubín ako miestne príslušný stavebný úrad vydal

rozhodnutie sp. zn. 202/2010/206-TS/A10 z 8. júla 2010, ktorým rozhodol o umiestnení

stavby aj napriek nesúhlasnému stanovisku Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Ministerstvo podalo proti uvedenému

rozhodnutiu stavebného úradu obce Vyšný Kubín odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

úrad napadnutým rozhodnutím, ktorým zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného

úradu obce Vyšný Kubín. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím krajského

úradu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavy. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opisuje, že proti napadnutému rozhodnutiu krajského

úradu podala odvolanie adresované ministerstvu, o ktorom rozhodlo ministerstvo

rozhodnutím sp. zn. 2011/2930/V-958/Lig z 25. mája 2011 tak, že zamietlo sťažovateľkino

odvolanie. Sťažovateľka následne podala aj žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka tiež podala aj odvolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozsudkom

sp. zn. z 13. júna 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti na základe uvedeného navrhla, aby ústavný

súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v konaní vedenom

Krajským úradom Žilina pod. spis. zn.: 2011/00379/Dub bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského úradu Žilina, ktoré bolo vydané dňa

14.03.2011 v konaní vedenom pod spis. zn.: 2011/00379/Dub ako i všetky súvisiace

rozhodnutia nadväzujúce na uvedené rozhodnutie a vec sa vracia Krajskému úradu Žilina

-odbor štátnej stavebnej správy na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000 EUR.

4. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi

sťažovateľa Mgr. Rastislavovi Otrubovi so sídlom: Kvačalova 1227/55, 01004 Žilina

vo výške 138,84 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná

sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozhodnutím krajského úradu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu

sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd

dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mal dopustiť krajský úrad svojím

napadnutým rozhodnutím. Základné právo vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva napadnutým

rozhodnutím krajského úradu

Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnuté rozhodnutie krajského úradu, keďže ho už preskúmalo ministerstvo na základe

podaného odvolania a následne aj krajský súd a najvyšší súd na základe žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podanej sťažovateľkou, ktoré boli

oprávnené a zároveň povinné poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutiu krajského úradu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Ústavný súd iba nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že pokiaľ ide o tú časť

petitu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia „nadväzujúcich rozhodnutí vo veci“

(bod 2 petitu sťažnosti), tak k tejto časti petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že je

nezrozumiteľný a nejasný, a preto aj nevykonateľný, pretože sťažovateľka v bode 1 petitu

svojej sťažnosti nenavrhla vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy ďalšími „nadväzujúcimi rozhodnutiami vo veci“, čo spôsobuje vnútorný

rozpor petitu sťažnosti a zároveň aj jeho nevykonateľnosť, pretože nie je možné zrušiť

rozhodnutie orgánu verejnej moci z dôvodu jeho protiústavnosti, keď sa jeho protiústavnosť

nenamieta, respektíve sa v konečnom návrhu (petite) nenavrhlo vyslovenie porušenia toho

-ktorého základného práva podľa ústavy takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci.

Navyše, nejasnosť a nevykonateľnosť tejto časti petitu je daná aj tým, že sťažovateľka

nekonkretizovala, o ktoré rozhodnutia ktorých orgánov malo ísť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd by o tejto časti sťažnosti mohol rozhodnúť i tak,

že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto túto časť sťažnosti by ústavný súd mohol

odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z uvedeného dôvodu.

Nad rámec uvedených dôvodov akcentujúc presvedčivosť svojho rozhodnutia

ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľka predostrela jasný a zrozumiteľný

a konkrétny petit, v ktorom by namietala porušenie označeného základného práva podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy konečným rozhodnutím v jej veci, aj v takom prípade by bolo

nevyhnutné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti s poukazom

na stabilnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, medzi ktoré

nepochybne patrí aj základne právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014