Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 285/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. D. a mal. A. D. , zastúpených obchodnou spoločnosťou

Fons iuris s. r. o., Kominárska 2, 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

doc. JUDr. PhDr. Adriána Švecová, PhD., pre namietané porušenie ich základných práv

podľa , , a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 582 z 13. augusta 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. a mal. A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. novembra 2013 doručená sťažnosť A. D. a mal. A. D. (ďalej aj „sťažovateľka“,

„maloletý“ spolu aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základných práv

podľa , , a

(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -582 z 13. augusta 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 23. júla 2012 bol

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh M. D. (otca, ďalej

len „navrhovateľ“), ktorým žiadal o návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu –

Talianskej republiky. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že sťažovateľka (matka)

od 13. decembra 2011 maloletého neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky,

kam s ním (po podpise dohody uzavretej medzi rodičmi maloletého 11. novembra 2011,

pozn.) vycestovala s cieľom návštevy svojej rodiny, ktorá mala trvať jeden mesiac. Súd

pre maloletých v Trieste, Talianská republika, nariadením č. 228/2012 A. C., č. 911/12 z 23.

mája 2012 dočasne prerušil rodičovské práva a povinnosti sťažovateľky voči maloletému

a dočasne ho zveril do opatery navrhovateľa.

Sťažovateľka s návratom maloletého na územie Talianskej republiky nesúhlasila

z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletého vystavil fyzickej

alebo duševnej ujme, pretože „maloletý nikdy nebol dlhšie obdobie sám s otcom...,

o maloletého sa vždy starala iba matka a je na ňu silno citovo viazaný... Najväčšou

psychickou záťažou pre maloletého však bolo predovšetkým to, že musel byť roky svedkom

agresívneho správania sa otca k matke...“.

Okresný súd uznesením č. k. -471 z 21. decembra 2012 nariadil návrat

maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu – Talianskej republiky, pričom pri svojom

rozhodovaní vychádzal z , ako aj z , , , a

Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného

v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. (ďalej

len „dohovor č. “). Z relevantnej časti odôvodnenia uvedeného uznesenia

vyplýva:

„Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom otca, matky, vyjadrením kolízneho

opatrovníka, správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno z 31. 7. 2012

o prešetrení pomerov u matky, výsluchom maloletého, správou zo špeciálno-pedagogického

vyšetrenia dieťaťa v Komárne zo dňa 3. 7. 2012, osvedčením o:sobáši zo dňa 10. 01. 2009,

rodným listom maloletého A. D. , potvrdením o trvalom pobyte maloletého v Taliansku.,

potvrdením o štátnom občianstve maloletého, rozhodnutím Okresného súdu v Mníchove

zo dňa 16. 03. 2007 o umiestnení matky na psychiatrickej klinike, potvrdením

o navštevovaní predškolského zariadenia, potvrdením o zápise maloletého do školského

zariadenia, formulárom na uplatnenie práva o výbere výučby katolíckeho náboženstva

šk. r. 2012/2013, potvrdením o výbere vzdelávacieho plánu školy (40 hodín týždenne),

dohodou medzi rodičmi zo dňa 11. 11. 2011, nariadením talianského súdu

č. 228/2012 A. C., č. 911/12 zo dňa 23. 05. 2012, rezerváciou leteniek na deň 10. 07. 2012

a na 19. 12. 2012, nariadením talianského súdu č. 228/2012 V. G., č. 1251/12

zo dňa 12. 07. 2012, žalobou otca voči matke pre únos maloletého A., rozhodnutím

Prokuratúry Mníchov z 2. 4. 2007, výpisom registra trestov otca, vyjadrením Ministerstva

spravodlivosti Talianska, oddelenia sociálnych služieb San Vito al Tagliamento.

zo dňa 17. 10. 2012, poradenského centra pre rodinu San Vito al Tagliamento

zo dňa 16. 10. 2012, Centra duševného zdravia v San Vito al Tagliamento

zo dňa 15. 10. 2012, uznesením Súdu pre maloletých v Trieste č. 228/12 RG AC

zo dňa 28. 11. 2012 o ochranných opatreniach, zmluvou o prenajatí bytu a zložení finančnej

čiastky zo strany otca na výživu matky a maloletého, ako aj ďalším spisovým materiálom...

Súd mal preukázané, že maloletý A. D. (6 rokov) sa narodil v ... počas trvania

manželstva rodičov a ich pobytu v Nemeckej spolkovej republike... Maloletý je štátnym

občanom ... aj Slovenskej republiky. Po narodení maloletého sa rodina dňa 22. 12. 2008

presťahovala do Talianska, kde bol maloletý prihlásený k trvalému pobytu. Rodičia

maloletého žili v spoločnej domácnosti v rodnom dome otca maloletého, spoločne

vykonávali opatrovnícke právo k maloletému, maloletý navštevoval predškolské zariadenie

a obaja rodičia pracovali...

Súd dospel k záveru, že je nesporné, že maloletý A. D. mal obvyklý pobyt

v Talianskej republike, krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. Otázku

posúdenia výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca maloletého, súd vyhodnotil tak,

že obaja rodičia, teda aj otec, svoje opatrovnícke právo riadne vykonávali. Rodičia žili

v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletého, otec

zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny (keďže matka dlhšie obdobie v Taliansku.

spočiatku nepracovala), matka vykonávala osobnú starostlivosť o dieťa do doby, kedy dieťa

nastúpilo do predškolského zariadenia. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke

právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste

pobytu maloletého dieťaťa.

V konaní mal súd preukázané..., že v danom prípade ide o neoprávnené zadržiavanie

maloletého na území Slovenskej republiky od 13. 12. 2012, nakoľko otec dal matke súhlas

k pobytu maloletého A. na Slovensku na presne vymedzený čas od 12. 11. 2011

do 12. 12. 2011. Otec matke súhlas s vysťahovaním maloletého na Slovensko nedal

a s neoprávneným zadržiavaním dieťaťa sa na území Slovenska nezmieril...

Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo

byť podľa udania matky na nej páchané zo strany manžela a otca maloletého a ktorého

preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru,

na ktorý sa matka odvolávala... V tomto smere súd konštatuje, že v konaní neviedol

dokazovanie zamerané na to, či matke diagnostikované psychické ochorenie by mohlo

brániť v riadnom výkone osobnej starostlivosti o dieťa, nakoľko táto otázka nebola

predmetom konania, avšak vzhľadom na jej dlhodobé ochorenie a správy talianskych

sociálnych orgánov, súd tvrdenia matky o domácom násilí hodnotí ako rozporné

a nejednoznačné.

Z takto zisteného skutkového stavu nemal súd dostatočne preukázané skutočnosti

o domácom násilí, ktorému mala byť matka alebo dieťa v čase spolužitia s otcom dieťaťa

vystavená...

V danom prípade mal súd preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia

na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate tak zo strany otca maloletého, ako aj

zo strany justičných a sociálnych orgánov Talianskej republiky mal súd jednoznačne

preukázané, že v danom prípade návrat dieťa nevystaví fyzickej alebo duševnej ujme, ani ho

inak neprivedie do neznesiteľnej situácie, nakoľko sa dieťa vracia do známeho sociálneho

prostredia v ktorom pred 12. 11. 2011 žilo a vyrastalo, pričom v záujme dieťaťa bola

dostatočne zabezpečená i možnosť návratu jeho matky. Matke a maloletému po príchode

do Talianska na základe rozhodnutia súdu bolo zabezpečené ubytovanie, ochrana, odborné

poradenstvo s tým, že dieťa až do konečného rozhodnutia súdu vo veci samej bude

umiestnené u matky.

Súd nemohol v danom prípade prihliadať na výsluch' maloletého dieťaťa, ktorý bol

vykonaný za účasti tlmočníka z jazyka maďarského (nakoľko maloletý slovenský jazyk

neovláda), vzhľadom na jeho rozumovú a emočnú vyspelosť vo veku 6 rokov. Je možné

predpokladať, že dieťa vzhľadom na stupeň rozumovej vyspelosti, ako aj z dôvodu už

možných vplyvov matky na dieťa počas jeho pobytu na Slovensku, po tom čo bolo vytrhnuté

z jeho prirodzeného sociálneho prostredia a obmedzeným kontaktom s otcom, nie je

schopné vyjadriť sa k predmetu konania. Súd pri vyhodnotení rozumovej a emočnej

vyspelosti dieťaťa prihliadol aj na správu Centra pedagogicko-psychologického

poradenstva a prevencie v Komárne predloženú matkou zo dňa 3. 7. 2012...

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca

nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého

pobytu do Talianskej republiky...“

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

v ktorom „nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvého stupňa... Žiadala, aby si súd zadovážil

výpis z registra trestov, či bol v roku 2007 alebo 2008 uložený otcovi zákaz priblížiť sa

k matke a dieťaťu. Súd tieto dôkazy nevykonal a nevyžiadal si informácie z Nemecka. Otec

mal problémy s alkoholom, v dôsledku čoho mu bol odňatý aj vodičský preukaz... Súd

prvého stupňa mal nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru detskej psychológie,

ktorý by odpovedal na otázky jej vzťahu s dieťaťom, ako aj dôsledkov, ktoré by nastali

pri premiestnení maloletého. U svojich rodičov si vytvorila na Slovensku vhodné

podmienky, našla si prácu a maloletý je zapísaný v materskej škole... Súd si nevyžiadal

od prokuratúry z Talianska, či hrozí matke v prípade jej návratu zo Slovenska zatknutie,

čo možno očakávať v predmetnom trestnom konaní. Otec sa zmieril s jej odchodom, pretože

na pojednávaní 22. 08. 2012 uviedol, že vedel, že keď matka odíde, už sa viac do Talianska

nevráti... Poukázala na rozhodnutia v podobných veciach a zdôraznila, že známym

sociálnym prostredím pre maloletého nie je Taliansko, ako to tvrdí súd prvého stupňa,

ale prostredie, v ktorom sa nachádza matka... Sám maloletý sa vyjadril, že sa do Talianska

vrátiť nechce, vykonaním výsluchu maloletého bez prítomnosti detského psychológa došlo

k porušeniu práv dieťaťa vyjadriť sa k predmetu sporu.“.

Krajský súd uznesením č. k. -582 z 13. augusta 2013 uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Ich argumentácia aj v tomto prípade smeruje predovšetkým proti postupu

okresného súdu, ktorý nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov neúplne zistil skutkový

stav veci, tento následne nesprávne vyhodnotil a právne posúdil, a teda „vôbec sa

nezaoberal otázkou najlepšieho záujmu samotného maloletého“, ktorý je obsahom práv

zaručených čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. V dôsledku

výkonu prvostupňového rozhodnutia sa maloletý toho času nachádza u svojho otca

v Talianskej republike. Sťažovatelia krajskému súdu opakovane vytýkajú, že „len

mechanicky rozhodol a potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa a ani sa nezaoberal dôvodmi

odvolania, pričom rozhodoval arbitrárne“. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského

súdu, že „zohľadnenie alebo nezohľadnenie určitého dôkazu je otázkou voľného hodnotenia

dôkazov“, a z tohto dôvodu ním vydané rozhodnutie považujú za nezodpovedajúce

požiadavke riadneho a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúcej

z , ktorá je tiež jedným z atribútov práva

na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru sťažovateľov „v napadnutom rozhodnutí nebol

dostatočne odôvodnený záver o nemožnosti aplikácie “, podľa ktorého

občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť. Námietku porušenia práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru sťažovatelia

spájajú s tým, že „súd nezohľadňoval ani aktuálnu judikatúru v oblasti medzinárodných

únosov“, pretože inak by prehodnotil obvyklý pobyt maloletého, ktorý „v čase jej

premiestnenia na Slovensko bol závislý na svojej matke“.

Sťažovatelia v petite ústavnému súdu navrhli, aby rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013

- č. k. -582 porušil právo sťažovateľky v 1. rade na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces garantované ustanoveniami

v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,

právo na spravodlivé prejednanie veci garantovaného v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, slobodu pohybu a pobytu uvedené

v , ako aj právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života garantované v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Krajský súd v Bratislave uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013 -

č. k. -582 porušil právo sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces garantovaných ustanoveniami

v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom, v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom

a právo slobodne vstúpiť a zotrvať vo vlasti podľa článku 23 ods. 4 Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé prejednanie veci garantovaného v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti porušeniu práv dieťaťa

garantovaných v ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa v článku 3 ods. 1 - právo

dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho záujmu pri činnosti súdu, v článku 3 ods. 2 - právo

dieťaťa na zabezpečenie ochrany a starostlivosti nevyhnutnej pre jeho blaho a s ohľadom

na práva a povinnosti jeho rodičov a v článku 12 ods. 1 a 2 - právo dieťaťa formulovať

vlastné názory a právo na jeho vypočutie v súdnom konaní, slobodu pohybu a pobytu

uvedené v , ako aj právo na rešpektovanie

súkromného a rodinného života garantované v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013 -

č. k. -582 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka základných práv sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 4,

, a , práv podľa a

dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením krajského súdu č. k. -582 z 13. augusta 2013, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -471 z 21. decembra 2012 o nariadení návratu

maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu – Talianskej republiky.

Podľa každý občan má právo na slobodný vstup na územie

Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho

dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom

spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

Keďže sťažovateľom je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa ako jeho

oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, tak aj obsahu

označených práv, nepovažoval túto za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno

podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz

Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku

z 29. apríla 1993, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Porušenie označených práv vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd sa dôsledne

nezaoberal dôvodmi sťažovateľkou podaného odvolania, v ktorom namietala nevykonanie

ňou navrhovaných dôkazov, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne

posúdenie veci okresným súdom. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že odvolacie

námietky sú obsahovo v podstate identické s tými, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojej

sťažnosti.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po oboznámení sa

s obsahom spisového materiálu dospel k zhodnému záveru ako okresný súd, a to že neboli

zistené žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu navrhovateľa nemohlo byť vyhovené. Krajský

súd ďalej okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie z neho vyvodil

správny právny záver, svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil, v odvolaní neboli

uvedené žiadne, nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia

súdu prvého stupňa...

Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa, že

prvostupňový súd sa zaoberal všetkými námietkami, ktoré matka v konaní produkovala.

Pokiaľ ide o konflikty medzi rodičmi súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie

a tieto skutočnosti aj vyhodnotil.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že konanie o nariadenie návratu

maloletého do miesta obvyklého pobytu je špecifickým konaním, ktorého účelom je

zabezpečenie čo najrýchlejšieho návratu dieťaťa do miesta obvyklého pobytu.

V žiadnom prípade nemá znamenať odlúčenie dieťaťa od matky, ale sleduje

usporiadanie si veci starostlivosti o maloleté dieťa v mieste obvyklého pobytu

dieťaťa. Matka jednostranným konaním nemohla dieťa premiestniť do Slovenskej

republiky a z obsahu spisu ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by otec

s takýmto premiestnením súhlasil, a sa s ním zmieril. Rozhodnutím talianskeho

súdu v T. č. 228/12 RG AC a č. 911/12 z 23. 05. 2012 bolo dieťa predbežne zverené

do starostlivosti otca, pričom matka nemala právomoc, rozhodovať o obvyklom,

pobyte dieťaťa. Z obsahu spisu vyplýva, že matka v priebehu konania deklarovala

súhlas s návratom na územie Talianska, chcela sa zúčastniť pojednávania pred talianskym

súdom, na ktorý bola opakovane predvolaná, matka sa však do Talianska nevrátila.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou matky ohľadne výsluchu maloletého, pričom

odvolací súd na tieto námietky prihliadnuť nemohol, výsluch bol uskutočnený v súlade

s , keď dieťa bolo vypočuté za prítomnosti kolízneho opatrovníka, bol

zabezpečený tlmočník, dieťa samotné súhlasilo, že sa môžu rozprávať v neprítomnosti

matky, pričom citované ustanovenie pripúšťa vypočuť dieťa aj bez prítomnosti rodičov.

Výsluch bol vedený v súlade s vekom, rozumovou vyspelosťou maloletého a súd prvého

stupňa tento výsluch aj správne vyhodnotil. K námietke matky maloletého týkajúcej sa

obmedzenia jej osobnej slobody odvolací súd poukazuje na primerané opatrenia zo strany

justičných a sociálnych orgánov v Taliansku, matke a maloletému po príchode do Talianska

na základe rozhodnutia súdu bolo zabezpečené ubytovanie, ochrana, odborné poradenstvo

s tým, že dieťa až do konečného rozhodnutia vo veci samej bude umiestnené u matky.

Záverom odvolací súd uvádza, že Slovenská republika je viazaná

medzinárodnými zmluvami a záväzkami a musí dodržiavať' všeobecné pravidlá

medzinárodného práva.“

Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 12. júna 2008 vyslovil, že

pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu podľa dohovoru

č. musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to

znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom

členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie

ne/navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným

účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by

bolo možné zistiť skutočný postoj rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu

maloletého dieťaťa v Slovenskej republike, ako aj relevantné informácie orgánu štátu

obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Ústavný súd konštatuje, že nielen krajský súd v napadnutom rozhodnutí, ale aj

okresný súd v prvostupňovom rozhodnutí pomerne obsiahlo odpovedali sťažovateľke

na všetky ňou predložené námietky, ktoré boli pre posúdenie danej veci kľúčové, a na vec

správne aplikovali relevantné právne normy vnútroštátneho aj medzinárodného práva.

V danom prípade nebolo preukázané, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat

do Talianskej republiky by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak

priviedol do neznesiteľnej situácie [) dohovoru č. ].

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského

súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 4,

a a práva podľa dohovoru

Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd zistil, že napriek tomu,

že sťažovatelia sú zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, odôvodnenie sťažnosti

nie je v súlade s petitom, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný. Vychádzajúc z obsahu označených práv v danom prípade absentuje jasné

a zrozumiteľné zdôvodnenie ich porušenia vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov osobitne.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Námietku sťažovateľov, že „súd nezohľadňoval ani aktuálnu judikatúru v oblasti

medzinárodných únosov“, ústavný súd nepovažoval za relevantnú, keďže táto nemá

všeobecne právnu záväznosť, pričom existuje množstvo judikatúry svedčiacej v prospech,

ale aj v neprospech nariadenia návratu maloletých detí do krajín ich obvyklého pobytu.

Pri takomto rozhodovaní musia súdy disponujúce označenou právomocou vychádzať

zo zásady rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ako aj z konkrétnych okolností toho-

ktorého prípadu, čo sa v danom prípade stalo.

K namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených práv by mohlo

dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením niektorého z princípov spravodlivého súdneho

procesu obsiahnutých v , resp. v dohovoru. Keďže ústavný

súd dospel k záveru, že v danom prípade tieto neboli porušené, v nadväznosti na to nemohlo

dôjsť ani k porušeniu označených práv maloletého, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014