Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 302/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby

Žilina, zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Rosinom, Advokátska kancelária,

Kukučínova 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. januára 2014 a jeho postupom v konaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, o rozšírenie dôvodov väzby a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. februára 2014 doručená sťažnosť M. V., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. januára 2014 a jeho

postupom v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 písm. a)

a ods. 4 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na , v rámci ktorého bol

uznesením Špecializovaného Trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) sp. zn. 39/2013 zo 7. augusta 2013 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2012 vzatý do väzby z dôvodov

podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ podal 19. novembra 2013 prostredníctvom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) špecializovanému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol špecializovaný súd uznesením sp. zn. 39/2013

z 11. decembra 2013, ktorým jeho žiadosť podľa zamietol,

podľa neprijal ponúknutú peňažnú záruku, podľa

ods. 1 písm. b) neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa a podľa

väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Zároveň uvedeným uznesením špecializovaný súd

rozhodol o návrhu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry

na rozšírenie väzobných dôvodov aj o dôvod väzby uvedený v § 71 ods. písm. b) Trestného

poriadku tak, že špecializovaný súd rozšíril dôvody väzby aj na dôvod podľa § 71

ods. písm. b) . O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému

rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 9. januára 2014 tak,

že sťažnosť podľa ustanovenia zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že samotný spisový

materiál bol doručený sudcovi pre prípravné konanie až 6. decembra 2013, teda 17 dní po

podaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sudca pre prípravné konanie rozhodol

11. decembra 2013. Sťažovateľ ďalej namieta, že 23. decembra 2013 bol súdny spis

„expedovaný“ na najvyšší súd, ktorý rozhodol až 9. januára 2014. Sťažovateľ ďalej tiež

namietal neúplnosť spisového materiálu pri rozhodovaní o rozšírení dôvodov kolúznej

väzby na špecializovanom súde. V tejto súvislosti tvrdil, že špecializovaný súd svoje

rozhodnutie oprel o svedeckú výpoveď svedkyne K. S., s ktorou nebol vôbec oboznámený.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ považuje za porušenie požiadavky urýchleného

prerokovania väzobných vecí a zákonnosti väzby, teda porušenie jeho základného práva

zaručeného , 2 a 5 a práva zaručeného dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa a to

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 09. januára

2014, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa podľa a to

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 09. januára

2014, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa podľa a to

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 09. januára

2014, porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost

42/2013 zo dňa 09. januára 2014, porušené bolo.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. sp. zn. zo dňa

09. januára 2014 sa z r u š u j e a Najvyššiemu súdu sa vec vracia na ďalšie konanie s tým,

že sa mu prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 331. 12 EUR ,

a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s navrhnutým petitom sťažnosti,

ktorým je podľa viazaný. Sťažovateľ vo všetkých

častiach petitu ako porušovateľa označených práv považuje najvyšší súd, pričom

v súvislosti s porušením požiadavky urýchleného prejednávania väzobných vecí neoznačil

postup najvyššieho súdu, ale výlučne len jeho uznesenie. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu

celej sťažnosti a tam použitej argumentácie preklenul tento nedostatok petitu sťažnosti

a ustálil predmet tohto konania tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, aj

bez predchádzajúcej výzvy, a to z dôvodov procesnej ekonómie, prihliadajúc na požiadavku

poskytovania materiálnej ochrany základných práv a slobôd.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia základného práva

zaručeného , 2 a 5 a práva zaručeného dohovoru opierajúcu

sa o tvrdenie porušenia požiadavky urýchleného prerokovávania väzobných vecí, keď

najvyšší súd „akceptoval stav, že v čase jeho rozhodovania už uplynulo 51 dní“. Porušenie

svojich označených základných práv zaručených , 2 a 5 a práva

zaručeného čl. 5 ods. ods. 4 dohovoru sťažovateľ ďalej odôvodnil aj tvrdením o neúplnosti

spisového materiálu pri rozhodovaní na súde prvého stupňa.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

1. K námietke sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného prerokovávania

väzobných vecí v konaní najvyššieho súdu sp. zn.

Sťažovateľ svoju sťažnosť smeruje proti postupu najvyššieho súdu, preto

argumentáciu sťažovateľa vzťahujúcu sa na postup generálnej prokuratúry

a špecializovaného súdu bral ústavný súd len ako súčasť právnej argumentácie.

Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného

mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

na slobodu (doručená generálnej prokuratúre 19. novembra 2013) rozhodol okresný súd

uznesením z 11. decembra 2013. Písomné odôvodnenie podanej sťažnosti bolo doručené

špecializovanému súdu 17. decembra 2013. Súdny spis spolu so sťažnosťou sťažovateľa bol

doručený najvyššiemu súdu 23. decembra 2013. Najvyšší súd o tejto sťažnosti rozhodol

uznesením sp. zn. z 9. januára 2013, ktorý spolu aj so súdnym spisom

doručil špecializovanému súdu 20. januára 2013.

Celková doba konania najvyššieho súdu pripadajúca na označené rozhodovanie

a doručenie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu (druhostupňové konanie)

od doručenia sťažnosti najvyššiemu súdu, teda od 23. decembra 2013 do doručenia

uznesenia špecializovanému súdu, teda do 20. januára 2013, zodpovedá lehote 28 dní, ktorú

ústavný súd hodnotí ako primeranú a ešte akceptovateľnú.

Dĺžka druhostupňového namietaného konania najvyššieho súdu teda neprekročila

akceptovateľnú dobu jedného mesiaca. Vychádzajúc z jednoduchého aritmetického

ponímania zistenie ústavného súdu signalizuje dodržanie požiadavky urýchleného

rozhodovania v rámci druhostupňového konania o sťažnosti uplatnenej

proti prvostupňovému uzneseniu špecializovaného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia požiadavky urýchleného

rozhodovania väzobných vecí postupom najvyššieho súdu v označenom konaní kvalifikuje

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke sťažovateľa o neúplnosti spisového materiálu pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľa na špecializovanom súde

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že sudca pre prípravné konanie opieral dôvod

kolúznej väzby o svedeckú výpoveď svedkyne K. S., s ktorou nebol vôbec oboznámený.

Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd postupoval v rozpore s ,

keď „rozobral aj dôkazy, ktoré nevykonal“. V tejto súvislosti uviedol, že „nič na veci

nemení ani to, že obhajca potvrdil existenciu takéhoto výsluchu“, pretože „akékoľvek

vyjadrenie obhajcu nemá čo nahrádzať povinnosť prokurátora dodať sudcovi pre prípravné

konanie kompletný spisový materiál a takýmto spôsobom vlastne obchádzať jasne

a zrozumiteľne zakotvený postup v zmysle ust. . Je preto na mieste

otázka, ako môže sudca pre prípravné konanie vôbec rozanalyzovať danú svedeckú

výpoveď, keď ju nemá vôbec k dispozícii? Najvyšší súd však takýto zjavný rozpor postupu

s akceptoval.“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu

jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší

súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti

prokurátorky generálnej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby vyhovené. Úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia

ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti

sťažovateľa.

Ústavný súd v súčinnosti so špecializovaným súdom si zadovážil kópiu uznesenia

špecializovaného súdu ako prvostupňového súdu, pričom po jeho preskúmaní konštatuje, že

z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že špecializovaný súd vychádzal a svoje

rozhodnutie o uvalení kolúznej väzby založil na základe výpovede obvineného H. a tiež

svedkov S. a G., ako aj svedka D., pričom zároveň hodnotil a skúmal aj výpovede svedkov,

ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa. Je pravdou, že v uznesení súdu prvého stupňa sa

uvádza aj existencia výpovede svedkyne K. S., ktorá mala svedčiť v neprospech

sťažovateľa, avšak v tom kontexte, že ju súd ešte nemá k dispozícii, ale že existenciu jej

výpovede potvrdil aj obhajca JUDr. Rosina. Vychádzajúc z uvedeného nemožno dať

za pravdu tvrdeniu sťažovateľa, že rozhodnutie je opreté, respektíve stojí na výpovedi

svedkyne K. S., s ktorou sa sťažovateľ údajne nemal možnosť oboznámiť, pretože nosnými

dôvodmi rozhodnutia boli už uvedené výpovede svedkov. Ani sťažovateľom tvrdená

skutočnosť, že sa nemohol oboznámiť s obsahom výpovede tejto svedkyne oboznámiť, sa

tiež nezakladá na pravde, pretože vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa, sa uvádza, že

„napokon o tom, že konajúci súd správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy ako aj v ich súhrne

svedčí aj výpoveď svedkyne K. S., ktorú už najvyšší súd mal k dispozícii a ktorá jednoznačne

potvrdila kolúzne konanie obvineného. K námietke obvineného, že konajúci súd túto

výpoveď k dispozícii nemal, najvyšší súd iba poznamenáva, že obsah jej výpovede bol

obhajcovi známy (bol pri výsluchu) a bol dokonca predmetom dokazovania.

Podstatné je ale to, že obsahom spisu môžu byť v skutočnosti reálne len tie dôkazy,

ktoré objektívne k dispozícii aj sú. Výpoveď tejto svedkyne a ďalších 6 (nie 8) svedkov však

objektívne k dispozícii nebola, pretože išlo o výsluchy maďarských občanov v Maďarsku

a potreba ich prekladu do slovenčiny si bezpochyby vyžaduje čas, ktorého dĺžku orgány

činné v trestnom konaní môžu ovplyvniť len veľmi obmedzene.

V tejto súvislosti najvyšší súd zhodne so sudcom pre prípravné konanie pripomína, že

obhajca obvineného preštudoval spis tesne pred termínom verejného zasadnutia (paradoxne

teda vyznieva jeho otázka, aký spis mal vlastne sudca k dispozícii), nenamietal jeho

neúplnosť, a ani na verejnom zasadnutí nenavrhoval vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu.

Pritom je treba zdôrazniť, že tak ako je povinnosťou prokurátora predložiť celý objektívne

možný spisový materiál, tak je zrkadlovou povinnosťou obhajoby uviesť všetky dôkazy, ktoré

sú jej objektívne známe v čase vykonania úkonu a môžu mať vplyv na rozhodnutie

v prejednávanej veci a zvlášť pokiaľ majú byť v prospech obvineného (dokonca keď sa

úkonov osobne zúčastnil a je mu známy ich obsah). Paradoxne potom vyznieva sťažnostná

námietka obvineného, že v spise nie sú zadokumentované ani výpovede uvedených

6 svedkov, ktorých sa obhajca tiež zúčastnil. Najvyšší súd si už ich mohol zadovážiť

vzhľadom na existenciu prekladu do slovenského jazyka, pričom po doplnení dokazovania

ich prečítaním zistil, že k rozhodnutiu o väzobných dôvodoch obvineného nemajú bližší

vzťah (čo bolo zrejme dôvodom, že obhajca nežiadal ich doplnenie do spisu na verejnom

zasadnutí, ale napriek tomu v sťažnostnom konaní túto skutočnosť namietal a preto

nevznikol ani dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia).“.

Vychádzajúc z citovaného textu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte

odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

vysporiadal s vytýkanými výhradami obhajoby, dal na námietky sťažovateľa ústavne

konformné odpovede, pričom tieto odpovede formuloval zrozumiteľne a logicky,

rešpektujúc tak sťažovateľom označené práva, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014