Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť A. E., zastúpeného advokátom

JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom sp. zn.

z 26. augusta 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom

sp. zn. z 1. decembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 18. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. E. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť A. E. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými

ústavnému súdu 5. septembra 2013, 7. októbra 2013, 29. októbra 2013, 5. decembra 2013,

16. decembra 2013 a 20. januára 2014, ktorou namietal porušenie základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

a jeho rozsudkom sp. zn. z 26. augusta 2011, postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 1. decembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 18. decembra 2012 (ďalej spolu aj

„napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti, z jej doplnení, príloh a zo spisu vyplýva, že sťažovateľ, štátny občan

N., bol napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. augusta 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), bol mu uložený trest

odňatia slobody v trvaní 5 rokov a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní

15 rokov. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie, ktorým okrem iného napadol výrok o vine a treste a konanie, ktoré mu

predchádzalo. V zákonnej lehote podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu

vo vzťahu ku všetkým jeho výrokom odvolanie v neprospech sťažovateľa aj krajský

prokurátor, ktorý navrhol, aby druhostupňový súd napadnutý rozsudok okresného súdu

zrušil, uznal sťažovateľa vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podľa § 172

ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) a uložil mu trest odňatia slobody

v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 1. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu a sťažovateľa uznal vinným

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c)

a písm. d) a ods. 2 písm. e) , uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody

v trvaní 10 rokov, zaradil ho na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

so stredným stupňom stráženia a uložil mu trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky

na dobu 15 rokov. Dňa 8. augusta 2012 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v zákonnej lehote dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g),

h) a i) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 18. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie

sťažovateľa odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku.

3. Celé trestné konanie od prípravného konania až po konanie pred všeobecnými

súdmi bolo na základe sťažovateľovho vyhlásenia z prípravného konania o ovládaní

anglického jazyka a jeho žiadosti o tlmočenie celého priebehu trestného konania do

anglického jazyka tlmočené do anglického jazyka, sťažovateľ bol po zadržaní a obmedzení

osobnej slobody informovaný v anglickom jazyku o dôvodoch zadržania a dôvodoch

obvinenia, bol poučený o svojich právach a rovnako aj najdôležitejšie úradné dokumenty

boli počas celého trestného konania prekladané do anglického jazyka. Sťažovateľovi bol

v prípravnom konaní ustanovený obhajca, pričom sťažovateľ pred okresným súdom pri

predbežnom prerokovaní obžaloby požiadal o ustanovenie nového obhajcu, ktorý ovláda

anglický jazyk. Následne však sťažovateľ na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom,

ako aj pred odvolacím súdom a dovolacím súdom namietol, že neovláda anglický jazyk pre

účely porozumenia trestnému konaniu, a požiadal o tlmočenie do materinského jazyka

biafra igbo, pričom všeobecné súdy túto námietku a žiadosť sťažovateľa vyhodnotili ako

účelovú. Aj keď krajský súd opatrením pribral do konania tlmočníka do jazyka biafra igbo,

opatrenie krajského súdu o pribratí tlmočníka sa nepodarilo tomuto doručiť a priebeh

konania pred všeobecnými súdmi bol tak aj naďalej tlmočený len do jazyka anglického.

Najvyšší súd v dovolacom konaní neprisvedčil ani námietke sťažovateľa, že krajský súd

napadnutým rozsudkom krajského súdu porušil zákaz reformationis in peius, pričom

najvyšší súd v tejto súvislosti odkázal na podané odvolanie krajského prokurátora

v neprospech sťažovateľa a konštatoval nemožnosť porušenia zákazu reformationis in peius

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

4. Vo svojej sťažnosti a doplnených podaniach doručených ústavnému súdu

sťažovateľ namieta, že v predmetných konaniach a napadnutými rozhodnutiami došlo podľa

jeho názoru k závažnému porušeniu práv garantovaných právnym poriadkom Slovenskej

republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi, čo mu znemožnilo, aby porozumel priebehu

trestného konania, vyjadril sa k relevantným skutočnostiam, účinne sa obhajoval, a teda aby

bola jeho vec prerokovaná v zmysle práva účastníka na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že v priebehu trestného konania pred všeobecnými

súdmi zistil, že jeho znalosti anglického jazyka, do ktorého bol celý priebeh trestného

konania tlmočený, nie sú na takej úrovni, aby porozumel a pochopil zmysel niektorých

podstatných inštitútov trestného konania, a teda aj napriek tomu, že sťažovateľ

v prípravnom konaní vyhlásil, že anglický jazyk ovláda veľmi dobre slovom aj písmom,

považuje postup dovolacieho súdu za postup v rozpore s jeho základnými právami

a slobodami, keďže mu nebolo na základe jeho vyhlásenia na hlavnom pojednávaní pred

okresným súdom zabezpečené tlmočenie priebehu trestného konania pred všeobecnými

súdmi do jeho materinského jazyka biafra igbo. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom

konaní a všeobecné súdy v priebehu trestného konania opomenuli svoju povinnosť

zabezpečiť sťažovateľovi tlmočníka do jazyka, ktorému rozumie pre účely trestného

konania, a do konania automaticky pribrali tlmočníka do anglického jazyka. Sťažovateľ

však nebol podľa svojho vyjadrenia v anglickom jazyku spôsobilý porozumieť podstate

trestného konania ani obvineniu, ktoré mu bolo vznesené, nemal vôbec žiaden prehľad

o tom, ako je klasifikované jeho konanie a aká trestná sadzba mu hrozí. Podľa sťažovateľa

neboli splnené základné podmienky zachovania práv v trestnom konaní, a to z dôvodu, že

viaceré rozhodnutia vrátane poučenia o možnosti podať opravný prostriedok neboli

adekvátne pretlmočené, aspoň ich podstatné časti. V inom jazyku ako v jeho materinskom

jazyku biafra igbo nebol schopný porozumieť konaniu v takom rozsahu, aby si uvedomoval,

aké sú jeho práva, dôležitosť trestného konania a prípadné následky, či možnosť relevantne

sa brániť.

5. Sťažovateľ ďalej namietal, že porušenie svojich práv vidí aj v tom, že krajský súd

ako odvolací súd v jeho veci porušil zásadu zákazu reformationis in peius. V tejto súvislosti

sťažovateľ uviedol, že okresný súd mu napadnutým rozsudkom uložil trest odňatia slobody

vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov.

V odvolacom konaní však krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere

10 rokov, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a zároveň mu krajský súd uložil trest

vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov. Podľa názoru sťažovateľa je

pravdou, že možnosť zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu v neprospech obžalovaného

vo výroku o vine a treste je podmienená odvolaním prokurátora podaným v neprospech

obžalovaného, avšak v predmetnom prípade bol krajským súdom uložený trest dokonca

ťažší, ako trest požadovaný prokurátorom v podanom odvolaní, keďže prokurátor

v doplnenom odvolaní navrhol, aby krajský súd uznal sťažovateľa vinným zo spáchania

konkrétneho trestného činu a uložil mu trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej

sadzby so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa

analogicky pripustiť, že keď sa zásada zákazu zmien k horšiemu týka aj zmien k horšiemu

v rozsudku oproti obžalobe, týka sa aj zákazu zmien k horšiemu oproti odvolaniu

prokurátora.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a následne rozhodol, že jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1

a a práva na zaručené v a dohovoru boli

postupom všeobecných súdov a napadnutými rozhodnutiami porušené, napadnuté

rozhodnutia zrušil a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa čl. 47 ods. 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

alebo ).

III.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka porušenia jeho základných práv

zaručených a a práv podľa a

dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu

a okresného súdu. Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že si je vedomý princípu

subsidiarity vzťahujúceho sa na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a s tým spojenú

konštantnú judikatúru ústavného súdu, na základe ktorej by mohol sťažnosť v časti

smerujúcej voči postupu a rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie, avšak vzhľadom na špecifiká sťažovateľovej veci a s prihliadnutím na

skutočnosť, že otázku a dohovorom akceptovateľného spôsobu zabezpečenia

výkonu práva každého byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a práva každého na

bezplatnú pomoc tlmočníka zo strany orgánov verejnej moci je nutné v predmetnej veci

sťažovateľa posudzovať vo vzájomnej súvislosti prípravného konania s konaním pred

všetkými stupňami všeobecných súdov, ústavný súd preskúmal sťažnosť ako celok a vyjadrí

sa k postupu a rozhodovacej činnosti všetkých stupňov všeobecných súdov v sťažovateľovej

veci.

A. Namietané porušenie a a dohovoru

10. Právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti

nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a právo každého na bezplatnú pomoc tlmočníka

za podmienok ustanovených v a dohovoru sú

špecifické aspekty práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Bolo

preto vhodné sťažnosť pri predbežnom prerokovaní preskúmať v rámci oboch aspektov

súčasne [rovnaký prístup porovnaj napr. v Mulosmani v. Albánsko, č. 29864/03, rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 8. 10. 2013, bod 122; A.S.

v. Fínsko, č. 40156/07, rozsudok ESĽP z 28. 9. 2010, bod 47].

11. Po prvé a predovšetkým, účelom práva obvineného byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti

nemu a práva na bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred

súdom alebo ak týmto jazykom nehovorí, je zabezpečenie spravodlivých podmienok

súdneho konania pre každého bez ohľadu na jeho jazykové preferencie. Po druhé, uvedené

práva obvineného, ich garancia a nerušený výkon sa nemenej dotýkajú samotnej integrity

výkonu (nielen) trestného súdnictva, a to aj s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky

v multilinguálnej Európskej únii v spojitosti s vnútorným trhom Európskej únie zahŕňajúcim

oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený o. i. aj voľný pohyb osôb (porov. čl. 26

ods. 2 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

12. Pre potenciálny záver o porušení alebo neporušení, prípadne o samotnej možnosti

porušenia práva obvineného byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a práva na bezplatnú

pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo ak týmto jazykom

nehovorí, je potrebné ustáliť, čo predstavuje, nahliadajúc prizmou dodržiavania a ochrany

ľudských práv a slobôd, akceptovateľnú úroveň aplikácie čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru

a .

13. Právu každého, kto je obvinený z trestného činu, byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti

nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru, zodpovedá povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní už v prípravnom konaní v rámci trestného konania zabezpečiť plné

a podrobné informovanie obvineného v jazyku, ktorému rozumie, nielen o dôvodoch

obvinenia, ale aj o právnej charakteristike činu, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom úroveň

a povaha informovania musí zároveň zohľadňovať i právo obvineného na prípravu jeho

obhajoby (porov. Juha Nuutinen v. Fínsko, č. 45830/99, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2007, bod

30). Uvedené je podmienkou sine qua non spravodlivého trestného konania v zmysle čl. 6

ods. 3 písm. a) dohovoru.

14. Ustanovenie tlmočníka a následné ústne alebo písomné kontinuálne, kompetentné

a nestranné tlmočenie počas celého priebehu trestného konania od jeho začiatku (teda od

predsúdneho konania) na základe uplatnenia práva na bezplatnú pomoc tlmočníka v zmysle

a dohovoru musí zabezpečiť taký štandard, aby

obvinený porozumel dôvodom obvinenia, porozumel svojim právam v rámci trestného

konania a mohol predniesť a obhajovať (i keď prostredníctvom svojho obhajcu) svoju

verziu udalosti (porov. Kamasinski v. Rakúsko, č. 9783/82, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1989,

bod 74; R. v. Tran, [1994] 2 S.C.R. 951, rozsudok Najvyššieho súdu Kanady z 1. 9. 1994).

V súvislosti s uvedeným musí konajúci súd (resp. orgány činné v trestnom konaní

v predsúdnom konaní) postupovať tak, aby tlmočenie do konkrétneho jazyka spĺňalo

uvedené atribúty garantujúce spravodlivé súdne konanie.

15. V zmysle a dohovoru však obvinený

nemá právo požadovať a konajúci súd alebo orgány činné v trestnom konaní nemajú

povinnosť zabezpečiť tlmočenie do materinského jazyka obvineného, ak majú súdy alebo

orgány činné v trestnom konaní za preukázané (ústavný súd spresňuje, že na účely

preukázania schopnosti obvineného porozumieť konkrétnemu jazyku, resp. že

v konkrétnom jazyku obvinený porozumel dôvodom obvinenia, porozumel svojim právam

v rámci trestného konania a mohol predniesť a obhajovať svoju verziu udalosti, je bez

ďalšieho irelevantné a neslúži ako dôkazný prostriedok len samotné poukázanie na úradný

jazyk štátu, ktorého je obvinený štátnym príslušníkom), že obvinený rozumie aj inému

jazyku, do ktorého sa priebeh trestného konania má tlmočiť. Rovnaké závery vo vzťahu

k právu na bezplatnú pomoc tlmočníka sú signifikantné i pre aplikačnú prax v rámci

medzinárodných mechanizmov ochrany ľudských práv a slobôd, konkrétne pre aplikáciu čl.

6 ods. 3 písm. e) dohovoru, ale aj čl. 14 ods. 3 písm. f) Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach, podľa ktorého každému, kto je obvinený z trestného

činu, sa má poskytnúť pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku alebo nehovorí jazykom,

ktorý sa používa pri súde (porov. Sandel v. Macedónsko, č. 21790/03, rozsudok ESĽP z 27.

5. 2010, body 50 – 56; Dominique Guesdon v. Francúzsko, č. 219/1986, rozhodnutie

Výboru OSN pre ľudské práva z 25. 7. 1990, bod 10.2). Taktiež sa v trestnom konaní

nevyžaduje písomný preklad každého listinného dôkazu alebo úradného dokumentu (porov.

už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Kamasinski v. Rakúsko, bod 74). V rámci polemiky

o výkone trestného súdnictva v spojení s garanciou ochrany ľudských práv a slobôd prvej

generácie (a teda v užšom aj práva na bezplatnú pomoc tlmočníka ako aspekt práva na

spravodlivé súdne konanie) možno odkázať aj na čl. 67 ods. 1 písm. f) Rímskeho štatútu

Medzinárodného trestného súdu, podľa ktorého pri rozhodovaní o akomkoľvek obvinení má

obžalovaný nárok na bezplatnú pomoc kvalifikovaného tlmočníka a preklady v rozsahu

nutnom na zabezpečenie spravodlivosti, ak sa niektoré pojednávanie nekoná alebo niektoré

dokumenty nepredkladajú súdu v jazyku, ktorému obžalovaný dokonale rozumie a ktorým

hovorí (prijatý v Ríme 17. júla 1998, platný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2002,

vyhlásený v Zbierke ) a jeho aplikáciu

pred Medzinárodným trestným súdom, ktorého rozhodovacia činnosť akcentuje už uvedenú

judikatúru a závery ESĽP vo veci práva na bezplatnú pomoc tlmočníka (porov. Prosecutor

v. Thomas Lubanga Dyilo, č. ICC-01/04-01/06, rozhodnutie Medzinárodného trestného

súdu o žiadosti obhajoby zo 4. 8. 2006).

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zo spisu zistil, že sťažovateľ

v prípravnom konaní opakovane pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyhlásil, že

požaduje zabezpečiť tlmočníka do anglického jazyka, požadoval tlmočiť priebeh celého

trestného konania do anglického jazyka a vyhlásil, že anglický jazyk ovláda veľmi dobre

slovom i písmom. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ bol po zadržaní a jeho vyhlásení

o ovládaní anglického jazyka oboznámený v anglickom jazyku s dôvodmi zadržania, ďalej

bol oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a poučený o jeho

právach v trestnom konaní. Sťažovateľ v prípravnom konaní vyhlásil, že obvineniu v plnej

miere porozumel. V rámci celého trestného konania (predsúdneho i súdneho) bol priebeh

trestného konania tlmočený do anglického jazyka a do anglického jazyka boli prekladané

všetky najvýznamnejšie úradné dokumenty, mnohé z nich (najmä zápisnice vyhotovované

v prípravnom konaní) sťažovateľ po prečítaní vlastnoručne podpísal a vyhlásil, že

oznámeniam a poučeniam v nich uvedených porozumel (pozri listy č. 26, 135, 142, 143,

144 trestného spisu). Pred okresným súdom pri predbežnom prerokovaní obžaloby požiadal

o ustanovenie obhajcu, ktorý ovláda anglický jazyk. Ústavný súd, berúc do úvahy

vyhlásenia sťažovateľa, najmä o ovládaní anglického jazyka, o pochopení dôvodov

obvinenia a poučenia o jeho právach, konštatuje, že najvyšší súd, ako aj ostatné všeobecné

súdy a orgány činné v trestnom konaní nerezignovali na svoju povinnosť zabezpečiť férový

proces vo vzťahu k sťažovateľovi s ohľadom na jeho práva garantované

a čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru. Všeobecné súdy pribratím tlmočníka pre účely

tlmočenia priebehu trestného konania do anglického jazyka postupovali intra legem, keďže

mali za preukázané, že sťažovateľ ovláda anglický jazyk pre účely porozumenia trestnému

konaniu, pričom podľa ústavného súdu, zohľadňujúc už podrobne popísané vyhlásenia

sťažovateľa z prípravného konania, nemožno vyhodnotenie sťažovateľovho ovládania

anglického jazyka pre účely porozumenia trestnému konaniu zo strany najvyššieho súdu

a ostatných všeobecných súdov považovať za arbitrárne. Postupom najvyššieho

súdu, ostatných všeobecných súdov a napadnutými rozhodnutiami nemohlo dôjsť

k porušeniu práv sťažovateľa garantovaných a a

dohovoru, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

B. Namietané porušenie (porušenie zákazu reformationis in

peius)

17. Druhú námietku sťažovateľ vzniesol pre ním namietané porušenie zákazu

reformácie in peius (zákaz zmeny k horšiemu) napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zákaz reformationis in peius [„Sudcovi, ktorý

prejednáva odvolanie, nie je dovolené zmeniť rozsudok k horšiemu – Reformatio in peius

iudici appellato non licet“ (porov. Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus)] je jedna z esenciálnych

zásad trestného procesu. Ide o zásadu rímskoprávnej tradície zakotvenú v európskej právnej

kultúre a do dnešných dní sa nachádzajúcu v právnych poriadkoch štátov Európy ako

imanentná súčasť všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich trestný proces,

v Slovenskej republike nevynímajúc [porov. napr. Spolková republika Nemecko – § 358

ods. 2 Strafprozeßordnung (StPO); Slovenská republika – § 322 ods. 3 druhá veta Trestného

poriadku]. Zákaz reformationis in peius, teda zásadu, že postavenie obvineného sa nemôže

zhoršiť iba tým, že využije právo na podanie opravného prostriedku, je potrebné dôsledne

chápať ako garanciu slobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu. Ide

však prirodzene iba o situáciu, keď obžaloba rozhodnutie nenapadla (porov. nálezy

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , sp. zn. ; Cryer, R. –

Friman, H. – Robinson, D. – Wilmshurst, E. An introduction to international criminal law

and procedure. New York : Cambridge University Press, 2007, s. 388). Podstatou tejto

zásady je teda garantovať možnosť obvineného napadnúť rozhodnutie opravným

prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (porov. Šámal, P. a kolektiv:

Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání. Praha : C. H. Beck, 2005, s. 1959).

18. Podľa druhej vety v neprospech obžalovaného

môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré

bolo podané v neprospech obžalovaného. Podľa názoru ústavného súdu z citovaného

ustanovenia nepochybne vyplýva, že v prípade, ak podal prokurátor

odvolanie voči prvostupňovému rozsudku v neprospech obžalovaného, odvolací súd je bez

ohľadu na to, či bolo podané aj odvolanie v prospech obžalovaného, oprávnený zmeniť

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v neprospech obžalovaného. V prípade

sťažovateľa krajský prokurátor podal voči napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie, a to v neprospech obžalovaného. Nadväzujúci napadnutý rozsudok krajského

súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania plne rešpektovali

ustanovenia druhej vety a .

19. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd porušil

zákaz reformationis in peius tým, že mu uložil trest prísnejší oproti návrhu krajského

prokurátora na uloženie trestu odňatia slobody v dolnej polovici ustanovenej trestnej sadzby

a zaradenie sťažovateľa pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia uvedenom v odvolaní. Podľa len súd

rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Podľa sudcovia sú pri výkone

svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom. Zásady ukladania trestov

upravuje a nasl. . Podľa pri určovaní

druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,

jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podmienky zaradenia odsúdeného do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia upravuje § 48 Trestného

zákona. Zohľadňujúc ústavné a zákonné podmienky rozhodovania všeobecných súdov

a ukladania trestov páchateľom trestných činov v trestnom konaní, ústavný súd uvádza, že

návrh prokurátora na uloženie trestu odňatia slobody v určitej výške v rámci ustanovenej

trestnej sadzby a na zaradenie obvineného pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s konkrétnym stupňom stráženia nie je záväzný pre súd prvého stupňa ani pre súd

druhého stupňa a nemá priamy vplyv na dodržanie alebo porušenie zákazu reformácie in

peius odvolacím súdom. Zákaz reformationis in peius je previazaný s prvostupňovým

rozhodnutím súdu o vine a treste, s tým súvisiacou právnou situáciou obvineného

a následným rozhodnutím odvolacieho súdu (ktorým sa môže alebo nesmie právna situácia

obvineného zhoršiť v závislosti od podaného odvolania v prospech alebo neprospech

obvineného) a nie je viazaný na právny názor prokurátora uvedený v obžalobe alebo

v odvolaní, ktorý nemá na právnu situáciu sťažovateľa žiaden vplyv (právna situácia

obvineného sa mení až rozhodnutím súdu). Navyše, obligatórnou náležitosťou obžaloby

v zmysle nie je návrh konkrétnej výmery trestu odňatia slobody

v rámci ustanovenej trestnej sadzby pre trest odňatia slobody a ani návrh na zaradenie

odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia. Ide

o fakultatívnu možnosť prokurátora uviesť takýto návrh v obžalobe. A fortiori nemôže byť

tento návrh záväzný pre príslušné súdy. Z historického a komparatívneho náhľadu na

problematiku možno doplniť, že podľa o súdnom

v znení neskorších predpisov [platný na území Slovenskej republiky do

1. augusta 1950, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 87/1950 Sb. o trestnom konaní súdnom

()] sa prokurátor (žalobca) nesmel v obžalobe (návrhu) o výške trestu, ktorý

má byť uložený, vyjadriť.

20. Najvyšší súd ani ostatné všeobecné súdy nemohli porušiť svojím postupom

v sťažovateľovej veci zákaz reformationis in peuis. Aj v tejto časti musí ústavný súd

konštatovať zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a odmietnuť ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014