Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 182/2014
PDF · 168.55 KB
No categories available
I. ÚS 182/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája
2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4 T 113/2010 z 3. mája 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 30/2012 z 22. mája 2013 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 54/2013 z 5. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014
doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 113/2010 z 3. mája 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 30/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu z 22. mája 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 54/2013 z 5. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu z 5. novembra 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012
bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3
Trestného zákona. Za uvedený trestný čin mu bol rozsudkom okresného súdu
z 3. mája 2012 uložený trest odňatia slobody v trvaní 66 mesiacov so zaradením do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, zároveň bol zaviazaný
povinnosťou uhradiť spoločnosti ContiTrade Slovakia, s. r. o., Terézie Vansovej 1054,
Púchov, škodu v celkovej výške 31 534,22 € a vo zvyšku nároku na náhradu škody okresný
súd odkázal uvedenú poškodenú spoločnosť na občianske súdne konanie.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) a 3
Trestného poriadku svojím rozsudkom z 22. mája 2013 zrušil rozsudok okresného súdu
z 3. mája 2012 vo výroku o treste a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku
krajského súdu z 22. mája 2013 podal sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne
24. júla 2013 dovolanie.
Najvyšší súd svojím uznesením z 5. novembra 2013 dovolanie sťažovateľa v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Podľa sťažovateľa v predmetnej veci došlo k porušeniu zásady totožnosti skutkov,
pretože podľa obžaloby podanej 23. júla 2010 Okresnou prokuratúrou Poprad mal byť
skutok sťažovateľom spáchaný v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, mal ho
spáchať dvomi samostatnými výbermi hotovosti z pokladne, a to tak, že 31. októbra 2007
vybral z pokladne predajne spolu sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú odviedol na účet
spoločnosti len v sume 982 677 Sk (32 618,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral
z pokladne predajne sumu 900 000 Sk (29 874,53 €), z ktorej na účet spoločnosti odviedol
len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007. Skutok mal spáchať od 31. októbra
2007 do 20. novembra 2007, pretože prvý výber uskutočnil 31. októbra 2007
a 20. novembra 2007 vložil poslednú časť druhého výberu, a to vo výške 50 000 Sk
(1 659,70 €), čo je v logickom rozpore s tvrdením obsiahnutým v prvej časti skutkovej vety.
Skutkom mal spáchať škodu v sume 31 534,22 € (950 000 Sk), čo je škoda predstavujúca
rozdiel dvoch už uvedených výberov a ich čiastočných vkladov na účet spoločnosti, t. j.
zločin sprenevery mal pozostávať z dvoch útokov, ktoré boli vykonané 31. októbra 2007
a 12. novembra 2007.
Naproti tomu podľa uznesenia o vznesení obvinenia mal sťažovateľ skutok spáchať
v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, skutok mal spáchať počas celej doby trvania
pracovného pomeru (od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007), na účet spoločnosti
neodvádzal tržby v plnej výške a počas celej doby trvania pracovného pomeru mal vydávať
z tejto predajne tovar. Na vydaný tovar mal nevystavovať pokladničné bločky z pokladne
a peniaze za vydaný tovar mal taktiež nepoukázať na účet spoločnosti MATADOR
Slovensko, s. r. o., ktoré si mal ponechať, pričom uvedeným skutkom mal spáchať škodu
v sume 44 816,20 € (1 135 132,89 Sk) a neodvedením tržieb mal spôsobiť škodu v sume
36 781,55 € (1 108 081 Sk). Výdajom tovaru bez vystavenia potrebných dokladov mal
spôsobiť škodu v sume 8 034,65 € (242 051,89 Sk), t. j. zločin sprenevery mal pozostávať
z niekoľkých časovo neurčených útokov, ktoré boli vykonané v rozpätí obdobia
od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007.
Z uvedeného vyplýva, že pre skutok spočívajúci v dvoch samostatných výberoch
hotovosti z pokladne poškodeného, ktoré neboli odvedené na účet poškodenej spoločnosti
v celej výške, nebolo vznesené obvinenie a neuskutočnilo sa vôbec prípravné konanie.
Skutok týkajúci sa výdaja tovaru z predajne poškodenej spoločnosti, pričom na vydaný
tovar nemal sťažovateľ vystavovať pokladničné bločky z pokladne a peniaze za vydaný
tovar taktiež nemal poukázať na účet spoločnosti MATADOR Slovensko, s. r. o., ale si ich
mal ponechať, nebol zahrnutý do obžaloby, hoci sa o ňom viedlo prípravné konanie.
Rozdiel v skutkovej vete obsiahnutej v uznesení o vznesení obvinenia a v podanej
obžalobe proti sťažovateľovi bol v čase, kedy bol skutok spáchaný, v spôsobe spáchania
skutku, v počte spáchaných útokov, ako aj vo výške spôsobenej škody. Podľa sťažovateľa
uvedené odlišnosti skutkov obsiahnutých v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe,
ktoré spočívajú až v štyroch základných údajoch, znamenajú, že v predmetnom konaní
nebola zachovaná zásada totožnosti skutku, ktorá je východiskom zákonného procesu.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o skutkovú vetu obsiahnutú v uznesení
o vznesení obvinenia, ktorá sa týka výdaja tovaru, tak s jej nezahrnutím do obžaloby sa
prokurátor procesne vôbec nevysporiadal, rovnako ako sa nevysporiadal so zmenenou
výškou spôsobenej škody.
V skutkovej vete rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012 je uvedená skutková veta
obsiahnutá v obžalobe. V predmetnej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu
zásadným spôsobom, pretože predmetom dokazovania v prípravnom konaní bol iný skutok,
než v konaní pred okresným súdom, pretože obhajoba bola v dôsledku tohto porušenia
v prípravnom konaní zameraná na vyvrátenie a preukázanie iných skutočností a dôkazov,
než aké sú následne uvedené v obžalobe a aké sú na jej podklade preukazované v konaní
pred súdom. Sťažovateľ svojím odvolaním namietal aj samotné konanie predchádzajúce
vydaniu rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, ktoré považoval za spôsobilé vyvolať
nesprávnosť samotného výroku o vine a následne aj nesprávnosť výroku o treste. Krajský
súd sa otázkou porušenia zásady totožnosti skutkov vôbec nezaoberal a v rozsudku
krajského súdu z 22. mája 2013 ani neriešil procesnú správnosť alebo nesprávnosť rozsudku
okresného súdu z 3. mája 2012 týkajúcu sa tejto otázky. Okrem iného aj v dôsledku tejto
skutočnosti – chýbajúceho výroku krajského súdu o správnosti alebo nesprávnosti konania,
ktoré predchádzalo rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, podal sťažovateľ mimoriadny
opravný prostriedok – dovolanie podľa § 369 ods. 3 Trestného poriadku.
Podľa sťažovateľa uvedeným postupom došlo v predmetnej veci k porušeniu § 234
ods. 2 Trestného poriadku, čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci sťažovateľa podľa neho porušili ním
označené práva aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku. V tejto
súvislosti poukázal na § 213 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestného činu sprenevery
dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom
majetku škodu. V predmetnej veci sa predmetom sprenevery (podľa obžaloby) mali stať
finančné prostriedky. Tieto boli zverené na základe spoločnej dohody o hmotnej
zodpovednosti trom zamestnancom poškodenej spoločnosti. Sťažovateľovi ako
obžalovanému (vedúci predajne) a dvom zamestnancom, ktorí v konaní vystupovali ako
svedkovia (servisní pracovníci). Hoci uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti a vznik
schodku postačuje na vyvodenie pracovnoprávnej zodpovednosti, nemôže podľa
sťažovateľa stačiť aj na vyvodenie jeho trestnoprávnej zodpovednosti, pretože táto
zodpovednosť nie je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti vedúceho
predajne, ale je koncipovaná na zavinení (úmysle) spôsobiť inej osobe škodu, čo zároveň
vytvára predpoklad na naplnenie jednej zo základných zložiek skutkovej podstaty trestného
činu, a tým je subjektívna stránka.
Aj krajský súd v odôvodnení rozsudku z 22. mája 2013 konštatuje, že „je potrebné
konštatovať, že obžalovaný tým, že ako vedúci pracovník, keď neodvádzal riadne a včas
denné tržby, bezdôvodne tieto finančné prostriedky kumuloval, táto skutočnosť ešte
nezakladá trestno-právnu zodpovednosť obžalovaného, ale možno ju hodnotiť ako
porušenie pracovno-právnych predpisov, ako porušenie pracovnej disciplíny zo strany
obžalovaného ako vedúceho prevádzky...“.
Sťažovateľ uviedol, že na pojednávaniach preukázal, že prístup do predajne, skladu,
trezoru, pokladni, disponovanie s tovarom, finančnými prostriedkami mali všetci traja
zamestnanci úplne rovnocenný. Okrem hlavného vstupu do prevádzky sa nikto z nich
neidentifikoval individuálne, či už išlo o prístup do predajne, skladu, pokladne, trezoru
alebo k finančným prostriedkom. Systém práce, účtovanie na pokladní, výdaj tovaru,
prijímanie finančných prostriedkov a nakladanie s nimi mali všetci traja zamestnanci
rovnocenný, aj hmotná zodpovednosť za zverené hodnoty bola nimi podpísaná na jednom
dokumente rovnocenne – vlastnoručnými podpismi.
Na základe zistených skutočností sa potom podľa sťažovateľa možno rozumne
domnievať, že schodok mohol vzniknúť v dôsledku dlhodobého neodvádzania tržieb, a nie
dvojrazovým výberom finančných prostriedkov z pokladne jeho osobou a ich neodvedením
na účet poškodenej spoločnosti tak, ako to vo svojom právnom závere vyslovili súdy
zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že z rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012
vyplýva, že sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného poriadku sa mal dopustiť tým, že
31. októbra 2007 vybral z pokladne predajne sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú
odviedol len vo výške 982 677 Sk (32 168,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral
z pokladne sumu 900 000 Sk (29 874,53 €), z ktorej na účet poškodenej spoločnosti
odviedol len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007.
Tento právny záver vyslovil konajúci súd napriek tomu, že zo znaleckého posudku
č. 7/2009 vypracovaného znalkyňou D. L. a z jeho príloh vyplýva, že už od apríla 2007
dochádzalo k nárastu stavu pokladne. Z obžaloby, ako aj zo záverov súdov zúčastnených na
rozhodovaní v predmetnej veci vyplýva, že 31. októbra 2007 malo dôjsť k prvému
„neodvedenému“ výberu finančných prostriedkov z pokladne poškodenej spoločnosti (stav
pokladne bol 1 256 872,50 Sk). Z výpovede svedkyne (pracovníčka ekonomického úseku
poverená výkonom kontroly tržieb spoločnosti) vykonanej na hlavnom pojednávaní 20.
októbra 2011 vyplynulo, že prvé nezrovnalosti medzi doručeným súpisom a výpismi banky
zistila už v máji 2007, o čom sťažovateľa v uvedenom období vedenie poškodenej
spoločnosti neinformovalo. Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľa vyplynulo, že k
neodvádzaniu finančných prostriedkov dochádzalo aj v čase, keď nebol ako vedúci predajne
prítomný na pracovisku. Z výpovedí spolupracovníkov sťažovateľa vyplynulo, že tržby v
čase neprítomnosti sťažovateľa taktiež neboli odvádzané riadne a včas a boli odvádzané
týmito spolupracovníkmi. Uvedené skutkové zistenie odporuje právnemu záveru súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o tom, že schodok bol spôsobený dvomi
samostatnými výbermi finančných prostriedkov sťažovateľa z pokladne poškodenej
spoločnosti a ich neodvedením na účet spoločnosti, ako aj právnemu záveru o tom, že práve
sťažovateľ ako vedúci predajne si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a dopustil sa
tak zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona.
Napriek uvedeným zisteniam okresný súd z vykonaného dokazovania ustálil právny
záver, podľa ktorého sa sprenevery v podobe schodku dopustil práve sťažovateľ. Sťažovateľ
v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pokiaľ reálne prichádzajú do úvahy dve alebo
viaceré verzie skutkového deja, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo neuznať
sťažovateľa za vinného, pretože nedokázaná vina musí mať pre obžalovaného rovnaké
dôsledky ako dokázaná nevina.
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Na základe uvedených skutočností žiadam Ústavný súd SR, aby vyhovel mojej
sťažnosti a aby vyslovil porušenie zákona a súčasne zrušil všetky doterajšie rozhodnutia
príslušných súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali.
Žiadam, aby Ústavný súd SR po prijatí mojej sťažnosti zakázal pokračovať
v porušovaní základných práv a slobôd a prerušil vykonateľnosť rozhodnutí a uznesení
príslušných súdov, teda aj môj výkon trestu odňatia slobody, ktorý vykonávam už viac ako
9 mesiacov.
Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby prikázal príslušnému súdu, aby vec
v primeranom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. ...“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012, rozsudkom krajského súdu z 22. mája
2013 a uznesením najvyššieho súdu z 5. novembra 2013.
V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie
konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv
alebo slobôd sťažovateľa.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2013, ktoré
je konečným rozhodnutím v tejto veci, bolo sťažovateľovi doručené 5. decembra 2013
a jeho právnej zástupkyni 7. decembra 2013.
Sťažnosť sťažovateľa z 3. apríla 2014 bola daná na poštovú prepravu 3. apríla 2014
(ústavnému súdu bola doručená 4. apríla 2014).
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhal
až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú, a vzhľadom na túto
skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014