Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 182/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája

2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , , a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 3. mája 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. mája 2013 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. mája 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 3. mája 2012“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu z 22. mája 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 5. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu z 5. novembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012

bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3

. Za uvedený trestný čin mu bol rozsudkom okresného súdu

z 3. mája 2012 uložený trest odňatia slobody v trvaní 66 mesiacov so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, zároveň bol zaviazaný

povinnosťou uhradiť spoločnosti ContiTrade Slovakia, s. r. o., Terézie Vansovej 1054,

Púchov, škodu v celkovej výške 31 534,22 € a vo zvyšku nároku na náhradu škody okresný

súd odkázal uvedenú poškodenú spoločnosť na občianske súdne konanie.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) a 3

svojím rozsudkom z 22. mája 2013 zrušil rozsudok okresného súdu

z 3. mája 2012 vo výroku o treste a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku

krajského súdu z 22. mája 2013 podal sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne

24. júla 2013 dovolanie.

Najvyšší súd svojím uznesením z 5. novembra 2013 dovolanie sťažovateľa v zmysle

odmietol.

Podľa sťažovateľa v predmetnej veci došlo k porušeniu zásady totožnosti skutkov,

pretože podľa obžaloby podanej 23. júla 2010 Okresnou prokuratúrou Poprad mal byť

skutok sťažovateľom spáchaný v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, mal ho

spáchať dvomi samostatnými výbermi hotovosti z pokladne, a to tak, že 31. októbra 2007

vybral z pokladne predajne spolu sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú odviedol na účet

spoločnosti len v sume 982 677 Sk (32 618,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral

z pokladne predajne sumu 900 000 Sk (29 874,53 €), z ktorej na účet spoločnosti odviedol

len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007. Skutok mal spáchať od 31. októbra

2007 do 20. novembra 2007, pretože prvý výber uskutočnil 31. októbra 2007

a 20. novembra 2007 vložil poslednú časť druhého výberu, a to vo výške 50 000 Sk

(1 659,70 €), čo je v logickom rozpore s tvrdením obsiahnutým v prvej časti skutkovej vety.

Skutkom mal spáchať škodu v sume 31 534,22 € (950 000 Sk), čo je škoda predstavujúca

rozdiel dvoch už uvedených výberov a ich čiastočných vkladov na účet spoločnosti, t. j.

zločin sprenevery mal pozostávať z dvoch útokov, ktoré boli vykonané 31. októbra 2007

a 12. novembra 2007.

Naproti tomu podľa uznesenia o vznesení obvinenia mal sťažovateľ skutok spáchať

v čase od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007, skutok mal spáchať počas celej doby trvania

pracovného pomeru (od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007), na účet spoločnosti

neodvádzal tržby v plnej výške a počas celej doby trvania pracovného pomeru mal vydávať

z tejto predajne tovar. Na vydaný tovar mal nevystavovať pokladničné bločky z pokladne

a peniaze za vydaný tovar mal taktiež nepoukázať na účet spoločnosti MATADOR

Slovensko, s. r. o., ktoré si mal ponechať, pričom uvedeným skutkom mal spáchať škodu

v sume 44 816,20 € (1 135 132,89 Sk) a neodvedením tržieb mal spôsobiť škodu v sume

36 781,55 € (1 108 081 Sk). Výdajom tovaru bez vystavenia potrebných dokladov mal

spôsobiť škodu v sume 8 034,65 € (242 051,89 Sk), t. j. zločin sprenevery mal pozostávať

z niekoľkých časovo neurčených útokov, ktoré boli vykonané v rozpätí obdobia

od 1. apríla 2007 do 30. novembra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že pre skutok spočívajúci v dvoch samostatných výberoch

hotovosti z pokladne poškodeného, ktoré neboli odvedené na účet poškodenej spoločnosti

v celej výške, nebolo vznesené obvinenie a neuskutočnilo sa vôbec prípravné konanie.

Skutok týkajúci sa výdaja tovaru z predajne poškodenej spoločnosti, pričom na vydaný

tovar nemal sťažovateľ vystavovať pokladničné bločky z pokladne a peniaze za vydaný

tovar taktiež nemal poukázať na účet spoločnosti MATADOR Slovensko, s. r. o., ale si ich

mal ponechať, nebol zahrnutý do obžaloby, hoci sa o ňom viedlo prípravné konanie.

Rozdiel v skutkovej vete obsiahnutej v uznesení o vznesení obvinenia a v podanej

obžalobe proti sťažovateľovi bol v čase, kedy bol skutok spáchaný, v spôsobe spáchania

skutku, v počte spáchaných útokov, ako aj vo výške spôsobenej škody. Podľa sťažovateľa

uvedené odlišnosti skutkov obsiahnutých v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe,

ktoré spočívajú až v štyroch základných údajoch, znamenajú, že v predmetnom konaní

nebola zachovaná zásada totožnosti skutku, ktorá je východiskom zákonného procesu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o skutkovú vetu obsiahnutú v uznesení

o vznesení obvinenia, ktorá sa týka výdaja tovaru, tak s jej nezahrnutím do obžaloby sa

prokurátor procesne vôbec nevysporiadal, rovnako ako sa nevysporiadal so zmenenou

výškou spôsobenej škody.

V skutkovej vete rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012 je uvedená skutková veta

obsiahnutá v obžalobe. V predmetnej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu

zásadným spôsobom, pretože predmetom dokazovania v prípravnom konaní bol iný skutok,

než v konaní pred okresným súdom, pretože obhajoba bola v dôsledku tohto porušenia

v prípravnom konaní zameraná na vyvrátenie a preukázanie iných skutočností a dôkazov,

než aké sú následne uvedené v obžalobe a aké sú na jej podklade preukazované v konaní

pred súdom. Sťažovateľ svojím odvolaním namietal aj samotné konanie predchádzajúce

vydaniu rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, ktoré považoval za spôsobilé vyvolať

nesprávnosť samotného výroku o vine a následne aj nesprávnosť výroku o treste. Krajský

súd sa otázkou porušenia zásady totožnosti skutkov vôbec nezaoberal a v rozsudku

krajského súdu z 22. mája 2013 ani neriešil procesnú správnosť alebo nesprávnosť rozsudku

okresného súdu z 3. mája 2012 týkajúcu sa tejto otázky. Okrem iného aj v dôsledku tejto

skutočnosti – chýbajúceho výroku krajského súdu o správnosti alebo nesprávnosti konania,

ktoré predchádzalo rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012, podal sťažovateľ mimoriadny

opravný prostriedok – dovolanie podľa .

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom došlo v predmetnej veci k porušeniu § 234

ods. 2 , , , ako aj

dohovoru.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci sťažovateľa podľa neho porušili ním

označené práva aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku. V tejto

súvislosti poukázal na , podľa ktorého sa trestného činu sprenevery

dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom

majetku škodu. V predmetnej veci sa predmetom sprenevery (podľa obžaloby) mali stať

finančné prostriedky. Tieto boli zverené na základe spoločnej dohody o hmotnej

zodpovednosti trom zamestnancom poškodenej spoločnosti. Sťažovateľovi ako

obžalovanému (vedúci predajne) a dvom zamestnancom, ktorí v konaní vystupovali ako

svedkovia (servisní pracovníci). Hoci uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti a vznik

schodku postačuje na vyvodenie pracovnoprávnej zodpovednosti, nemôže podľa

sťažovateľa stačiť aj na vyvodenie jeho trestnoprávnej zodpovednosti, pretože táto

zodpovednosť nie je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti vedúceho

predajne, ale je koncipovaná na zavinení (úmysle) spôsobiť inej osobe škodu, čo zároveň

vytvára predpoklad na naplnenie jednej zo základných zložiek skutkovej podstaty trestného

činu, a tým je subjektívna stránka.

Aj krajský súd v odôvodnení rozsudku z 22. mája 2013 konštatuje, že „je potrebné

konštatovať, že obžalovaný tým, že ako vedúci pracovník, keď neodvádzal riadne a včas

denné tržby, bezdôvodne tieto finančné prostriedky kumuloval, táto skutočnosť ešte

nezakladá trestno-právnu zodpovednosť obžalovaného, ale možno ju hodnotiť ako

porušenie pracovno-právnych predpisov, ako porušenie pracovnej disciplíny zo strany

obžalovaného ako vedúceho prevádzky...“.

Sťažovateľ uviedol, že na pojednávaniach preukázal, že prístup do predajne, skladu,

trezoru, pokladni, disponovanie s tovarom, finančnými prostriedkami mali všetci traja

zamestnanci úplne rovnocenný. Okrem hlavného vstupu do prevádzky sa nikto z nich

neidentifikoval individuálne, či už išlo o prístup do predajne, skladu, pokladne, trezoru

alebo k finančným prostriedkom. Systém práce, účtovanie na pokladní, výdaj tovaru,

prijímanie finančných prostriedkov a nakladanie s nimi mali všetci traja zamestnanci

rovnocenný, aj hmotná zodpovednosť za zverené hodnoty bola nimi podpísaná na jednom

dokumente rovnocenne – vlastnoručnými podpismi.

Na základe zistených skutočností sa potom podľa sťažovateľa možno rozumne

domnievať, že schodok mohol vzniknúť v dôsledku dlhodobého neodvádzania tržieb, a nie

dvojrazovým výberom finančných prostriedkov z pokladne jeho osobou a ich neodvedením

na účet poškodenej spoločnosti tak, ako to vo svojom právnom závere vyslovili súdy

zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že z rozsudku okresného súdu z 3. mája 2012

vyplýva, že sprenevery podľa a sa mal dopustiť tým, že

31. októbra 2007 vybral z pokladne predajne sumu 1 082 677 Sk (35 938,29 €), ktorú

odviedol len vo výške 982 677 Sk (32 168,90 €), a rovnako 12. novembra 2007 vybral

z pokladne sumu 900 000 Sk (29 874,53 €), z ktorej na účet poškodenej spoločnosti

odviedol len sumu 50 000 Sk (1 659,70 €) 20. novembra 2007.

Tento právny záver vyslovil konajúci súd napriek tomu, že zo znaleckého posudku

č. 7/2009 vypracovaného znalkyňou D. L. a z jeho príloh vyplýva, že už od apríla 2007

dochádzalo k nárastu stavu pokladne. Z obžaloby, ako aj zo záverov súdov zúčastnených na

rozhodovaní v predmetnej veci vyplýva, že 31. októbra 2007 malo dôjsť k prvému

„neodvedenému“ výberu finančných prostriedkov z pokladne poškodenej spoločnosti (stav

pokladne bol 1 256 872,50 Sk). Z výpovede svedkyne (pracovníčka ekonomického úseku

poverená výkonom kontroly tržieb spoločnosti) vykonanej na hlavnom pojednávaní 20.

októbra 2011 vyplynulo, že prvé nezrovnalosti medzi doručeným súpisom a výpismi banky

zistila už v máji 2007, o čom sťažovateľa v uvedenom období vedenie poškodenej

spoločnosti neinformovalo. Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľa vyplynulo, že k

neodvádzaniu finančných prostriedkov dochádzalo aj v čase, keď nebol ako vedúci predajne

prítomný na pracovisku. Z výpovedí spolupracovníkov sťažovateľa vyplynulo, že tržby v

čase neprítomnosti sťažovateľa taktiež neboli odvádzané riadne a včas a boli odvádzané

týmito spolupracovníkmi. Uvedené skutkové zistenie odporuje právnemu záveru súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o tom, že schodok bol spôsobený dvomi

samostatnými výbermi finančných prostriedkov sťažovateľa z pokladne poškodenej

spoločnosti a ich neodvedením na účet spoločnosti, ako aj právnemu záveru o tom, že práve

sťažovateľ ako vedúci predajne si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a dopustil sa

tak zločinu sprenevery podľa a .

Napriek uvedeným zisteniam okresný súd z vykonaného dokazovania ustálil právny

záver, podľa ktorého sa sprenevery v podobe schodku dopustil práve sťažovateľ. Sťažovateľ

v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pokiaľ reálne prichádzajú do úvahy dve alebo

viaceré verzie skutkového deja, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo neuznať

sťažovateľa za vinného, pretože nedokázaná vina musí mať pre obžalovaného rovnaké

dôsledky ako dokázaná nevina.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Na základe uvedených skutočností žiadam Ústavný súd SR, aby vyhovel mojej

sťažnosti a aby vyslovil porušenie zákona a súčasne zrušil všetky doterajšie rozhodnutia

príslušných súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali.

Žiadam, aby Ústavný súd SR po prijatí mojej sťažnosti zakázal pokračovať

v porušovaní základných práv a slobôd a prerušil vykonateľnosť rozhodnutí a uznesení

príslušných súdov, teda aj môj výkon trestu odňatia slobody, ktorý vykonávam už viac ako

9 mesiacov.

Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby prikázal príslušnému súdu, aby vec

v primeranom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. ...“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojich základných práv podľa

, , a , ako aj práva podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2012, rozsudkom krajského súdu z 22. mája

2013 a uznesením najvyššieho súdu z 5. novembra 2013.

V zmysle sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z 5. novembra 2013, ktoré

je konečným rozhodnutím v tejto veci, bolo sťažovateľovi doručené 5. decembra 2013

a jeho právnej zástupkyni 7. decembra 2013.

Sťažnosť sťažovateľa z 3. apríla 2014 bola daná na poštovú prepravu 3. apríla 2014

(ústavnému súdu bola doručená 4. apríla 2014).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhal

až po uplynutí lehoty uvedenej v .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 1 odmietol ako oneskorene podanú, a vzhľadom na túto

skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014