Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (82)I. ÚS 260/2014
PDF · 231.94 KB
No categories available
I. ÚS 260/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Róbert Bardač, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Centra ekologických informácií o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií (ďalej len „sťažovateľ) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní
vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd") pod sp. zn.
23 S/87/2013 domáhal preskúmania zákonnosti, podľa názoru sťažovateľa „fiktívneho
rozhodnutia obce Podkriváň so sídlom Podkriváň č. 87“ (ďalej len „obec“), ktoré malo byť
vydané v konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe
k informáciám“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S/87/2013 z 19. júna 2013 podľa § 250j
ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil fiktívne rozhodnutie obce podľa zákona o slobodnom
prístupe k informáciám doručené sťažovateľovi 9. marca 2013 a 7. apríla 2013 a predmetnú
právnu vec vrátil obci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 na odvolanie obce zrušil rozsudok krajského súdu
sp. zn. 23 S/87/2013 z 19. júna 2013 a konanie vo veci zastavil. V ostatnom podal
sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3.1. V podanej sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že «Vydaniu rozhodnutia,
ktorého preskúmania zákonnosti sa... domáhal v uvedenom súdnom konaní predchádzala
žiadosť... podľa zákona č. 211/2000 Z. z., ktorou sa... domáhal sprístupnenia viacerých
informácií, z ktorých viaceré v tom čase neboli voľne prístupné (na žiadnych webových
stránkach). Žiadosť, podpísanú zaručeným elektronickým podpisom, doručil sťažovateľ obci
Podkriváň e-mailom. Vzhľadom na to, že žiadosť bola podpísaná zaručeným elektronickým
podpisom podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2002 Z. z.“),
nebolo potrebné túto žiadosť dopĺňať v písomnej forme.
Keďže tejto žiadosti nebolo v zákonom ustanovenej lehote vyhovené, došlo ex lége
k vydaniu prvostupňového fiktívneho rozhodnutia obce Podkriváň v zmysle § 18 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z. z. (ďalej len „prvostupňové fiktívne rozhodnutie“), ktoré sťažovateľ
napadol odvolaním. Odvolanie doručil sťažovateľ obci Podkriváň opäť e-mailom a bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Ani na toto podanie sťažovateľa obec
Podkriváň nereagovala sprístupnením požadovaných informácií. V zmysle § 19 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 211/2000 Z. z.“) preto ex lége došlo k vydaniu odvolacieho fiktívneho
rozhodnutia (ďalej len „odvolacie fiktívne rozhodnutie“) márnym uplynutím lehoty
stanovenej na vybavenie odvolania. Za deň doručenia tohto rozhodnutia sa v zmysle § 19
ods. 3 druhá veta za bodkočiarkou zákona č. 211/2000 Z. z. deň 7. apríl 2013. V
nadväznosti na uvedenú situáciu sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu o preskúmanie
uvedeného odvolacieho fiktívneho rozhodnutia.».
3.2. Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí, pričom
v podstatnom dôvodí, že «Obec Podkriváň je orgánom verejnej správy a ako správny orgán
rozhoduje v správnych konaniach. Z tohto titulu majú účastníci správnych konaní právo
podávať obci Podkriváň svoje podania aj vo forme podaní podpísaných zaručeným
elektronickým podpisom, čo upravuje § 19 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1967 Zb.“)
(„podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice, alebo elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona...“).
Požiadavky na zaručený elektronický podpis stanovuje zákon č. 215/2002 Z. z. Vo vzťahu
k obci Podkriváň teda prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom
predstavuje technicky vykonateľný spôsob. Takýmto spôsobom podal svoju žiadosť obci
Podkriváň aj sťažovateľ.
Zo súdneho konania je zrejmé, že obec Podkriváň si nevytvorila predpoklady pre
prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (uvedené sa
v napadnutom rozhodnutí výslovne konštatuje). Za týchto okolností preto mal najvyšší súd
posúdiť vec tak, že mal túto skutočnosť vo svojom výklade podmienok konania pripísať na
vrub obci Podkriváň aplikáciou takého výkladu, v ktorom by žiadosť sťažovateľa vyvoláva
tie právne relevantné účinky, aké vyvoláva riadne doručená žiadosť podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. s nástupom príslušných zákonných fikcií v prípade nečinnosti povinnej
osoby pri sprístupňovaní informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z.».
4. Na základe v sťažnosti bližšie uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Centra ekologických informácií na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn. 7 Sži/7/2013, a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn.
7Sži/7/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Centru
ekologických informácií náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sži/7/2013 a jeho uznesením
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013, s ktorého právnymi závermi „elektronickou
poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo
technicky vykonateľné“ polemizuje, keď tvrdí, že „Bol to však práve správny orgán (obec
Podkriváň), ktorý zapríčinil nevytvoreným príslušných technických podmienok, že sa
so žiadosťou sťažovateľa nemohol oboznámiť, hoci mu bola e-mailom doručená na
existujúcu e-mailovú adresu a to vo formáte zaručeného elektronického podpisu, ktorý
upravuje zákon č. 215/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2002. Sťažovateľ pritom
prílohami pripojenými k žalobe preukázal, že svoju žiadosť o sprístupnenie informácií, ako
aj následné odvolanie v správnom konaní elektronicky e-mailom odoslal a aj doručil.
Najvyšší súd však úplne arbitrárne a svojvoľne uplatnil v napadnutom rozhodnutí taký
výklad relevantných zákonných ustanovení, ktorým nezohľadnil existujúcu judikatúru
ústavného súdu a podané odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu meritórne
neprejednal, ale namiesto toho konanie zastavil. Tým sťažovateľovi zamedzil prístup k súdu
v sústave všeobecného súdnictva.“.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne. Zároveň
dodáva, že súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy je garantovaný v čl. 46
ods. 2 ústavy. Na tento prieskum sa rovnako vzťahujú garancie súdnej ochrany zakotvené
v čl. 46 ods. 1 ústavy (sp. zn. IV. ÚS 519/2012).
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 v podstatnom
dôvodil:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolaniu žalobcu v časti, týkajúcej sa
náhrady trov konania vyhovieť nemohol.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto
zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie
územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie
informácií možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky
vykonateľným spôsobom.
Zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov
alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa
žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.
Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba
bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní,
neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek
výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok
sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.
Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci
konať.
Podľa § 10 ods. 1, 2 písm. p) č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o elektronickom podpise“) ústredným orgánom štátnej správy pre elektronický podpis je
Národný bezpečnostný úrad.
Úrad vedie zoznam elektronických adries umiestnenia elektronických podateľni
orgánov verejnej moci, ktorý zverejňuje na svojom webovom sídle.
Pred rozhodnutím vo veci samej musel súd skúmať, či boli splnené podmienky
konania, teda či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií pred povinnou osobou,
a či výsledkom konania bolo rozhodnutie, preskúmateľné súdom.
Začatie konania o sprístupnenie informácií upravuje § 14 zákona o slobode
informácií. Toto ustanovenie upravuje spôsob a formu podania žiadosti o sprístupnenie
informácií a výslovne uvádza, že žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou
poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.
Zo spisov vyplýva, že žalobca doručil 22. februára 2013 na adresu žalovaného e-
mail s pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. Samotný žalobca uviedol, že žiadosť
o poskytnutie informácií, ktorú pripojil k žalobe ako prílohu č. 1, zaslal žalovanému
v elektronickej podobe na elektronickú podateľňu žalovaného. V inej podobe žiadosť
o informáciu, ktorú žalobca doložil v písomnej podobe až súdu, žalovanému nedoručil.
Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona
o slobode informácií a že má e-mailovú adresu na ktorej komunikuje s okolím, ani nepoprel
skutočnosť, že e-mailová správa, ktorú mu žalobca doručil, obsahovala zaručený
elektronický podpis.
Namietal však, že nemá zriadenú elektronickú podateľňu, ktorá by mu umožňovala
technicky komunikovať so zasielateľmi správ, zasielaných elektronicky na adresu
elektronickej podateľne, a preto obsah žiadosti o poskytnutie informácie, uvedený
v elektronickej podobe v prílohe k e-mailovej správe nepoznal, lebo nemá elektronickú
podateľňu a z uvedeného dôvodu prílohu, doručenú do počítača nemohol otvoriť.
Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať
žiadosť o poskytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky
vykonateľným spôsobom. Zo samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva,
že elektronicky možno urobiť podanie elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu
prostredníctvom počítačových sietí a internetových adries na nich uvedených, alebo iným
technicky vykonateľným spôsobom.
Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné
doručenie nebolo technicky vykonateľné.
Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam
elektronických podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona
o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj
v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj
počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú
elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.
Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná
od e- mailovej adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky
doručenia a nemohlo vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.
Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným
spôsobom, preto nemalo za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný
konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nemohol začať.
K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie informácií je pritom podľa § 14
ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe
príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej podaní,
lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela
poznať jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej
vo veci konať a týmto dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.
Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe
jeho žiadosti z 21. januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej
doručení žalovanému v konaní žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.
V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani
ho začať nemohol, neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3
zákona o slobode informácií, teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie,
ktorým odmietla poskytnúť informáciu.
V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa
zákona o slobode informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho
neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky
pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli a súd prvého stupňa
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zrušil fiktívne rozhodnutia
žalovaného, ktoré neexistujú.
Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo
konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je
nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.»
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení
sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil
so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že
„... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol... teda
nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť
informáciu“. Je teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné
ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z.
o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, vychádzajúc pritom z príslušných ustanovení zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených práv sa
musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej
stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni
orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil
(a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce
zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je
orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon
neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol,
resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už na
začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať
o požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.
15. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného
názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda konštatuje, že nie je možné
považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013
z 27. novembra 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nič nebráni
v ďalšom postupe sa opätovne obrátiť na obec, ako orgán verejnej moci a iným technicky
prijateľným spôsobom korešpondujúcim s technickými možnosťami tohto orgánu,
sťažovateľovi už známymi, domáhať sa v intenciách zákona o slobodnom prístupe
k informáciám tomuto orgánu disponujúcim informáciám. Inými slovami, napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho výrok o zastavení konania materiálne nebráni
sťažovateľovi, aby v ďalšom postupoval už naznačeným spôsobom.
17. V naznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že vo svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva
okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri
riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie
(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie
formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie
právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom
upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú
v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku
môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným
právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie
ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na
odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa
(zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,
priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014