Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 260/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava,

zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Róbert Bardač, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Centra ekologických informácií o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií (ďalej len „sťažovateľ) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd") pod sp. zn.

domáhal preskúmania zákonnosti, podľa názoru sťažovateľa „fiktívneho

rozhodnutia obce Podkriváň so sídlom Podkriváň č. 87“ (ďalej len „obec“), ktoré malo byť

vydané v konaní o sprístupnenie informácií podľa o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe

k informáciám“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2013 podľa § 250j

ods. 2 písm. d) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil fiktívne rozhodnutie obce podľa zákona o slobodnom

prístupe k informáciám doručené sťažovateľovi 9. marca 2013 a 7. apríla 2013 a predmetnú

právnu vec vrátil obci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. novembra 2013 na odvolanie obce zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 19. júna 2013 a konanie vo veci zastavil. V ostatnom podal

sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1. V podanej sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že «Vydaniu rozhodnutia,

ktorého preskúmania zákonnosti sa... domáhal v uvedenom súdnom konaní predchádzala

žiadosť... podľa , ktorou sa... domáhal sprístupnenia viacerých

informácií, z ktorých viaceré v tom čase neboli voľne prístupné (na žiadnych webových

stránkach). Žiadosť, podpísanú zaručeným elektronickým podpisom, doručil sťažovateľ obci

Podkriváň e-mailom. Vzhľadom na to, že žiadosť bola podpísaná zaručeným elektronickým

podpisom podľa o elektronickom podpise a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

nebolo potrebné túto žiadosť dopĺňať v písomnej forme.

Keďže tejto žiadosti nebolo v zákonom ustanovenej lehote vyhovené, došlo ex lége

k vydaniu prvostupňového fiktívneho rozhodnutia obce Podkriváň v zmysle § 18 ods. 3

(ďalej len „“), ktoré sťažovateľ

napadol odvolaním. Odvolanie doručil sťažovateľ obci Podkriváň opäť e-mailom a bolo

podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Ani na toto podanie sťažovateľa obec

Podkriváň nereagovala sprístupnením požadovaných informácií. V zmysle § 19 ods. 3

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) preto ex lége došlo k vydaniu odvolacieho fiktívneho

rozhodnutia (ďalej len „odvolacie fiktívne rozhodnutie“) márnym uplynutím lehoty

stanovenej na vybavenie odvolania. Za deň doručenia tohto rozhodnutia sa v zmysle § 19

ods. 3 druhá veta za bodkočiarkou deň 7. apríl 2013. V

nadväznosti na uvedenú situáciu sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu o preskúmanie

uvedeného odvolacieho fiktívneho rozhodnutia.».

3.2. Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí, pričom

v podstatnom dôvodí, že «Obec Podkriváň je orgánom verejnej správy a ako správny orgán

rozhoduje v správnych konaniach. Z tohto titulu majú účastníci správnych konaní právo

podávať obci Podkriváň svoje podania aj vo forme podaní podpísaných zaručeným

elektronickým podpisom, čo upravuje o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len “)

(„podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice, alebo elektronickými

prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona...“).

Požiadavky na zaručený elektronický podpis stanovuje Vo vzťahu

k obci Podkriváň teda prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom

predstavuje technicky vykonateľný spôsob. Takýmto spôsobom podal svoju žiadosť obci

Podkriváň aj sťažovateľ.

Zo súdneho konania je zrejmé, že obec Podkriváň si nevytvorila predpoklady pre

prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (uvedené sa

v napadnutom rozhodnutí výslovne konštatuje). Za týchto okolností preto mal najvyšší súd

posúdiť vec tak, že mal túto skutočnosť vo svojom výklade podmienok konania pripísať na

vrub obci Podkriváň aplikáciou takého výkladu, v ktorom by žiadosť sťažovateľa vyvoláva

tie právne relevantné účinky, aké vyvoláva riadne doručená žiadosť podľa zákona

č. s nástupom príslušných zákonných fikcií v prípade nečinnosti povinnej

osoby pri sprístupňovaní informácií podľa ».

4. Na základe v sťažnosti bližšie uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Centra ekologických informácií na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn. , a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Centru

ekologických informácií náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 27. novembra 2013, s ktorého právnymi závermi „elektronickou

poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo

technicky vykonateľné“ polemizuje, keď tvrdí, že „Bol to však práve správny orgán (obec

Podkriváň), ktorý zapríčinil nevytvoreným príslušných technických podmienok, že sa

so žiadosťou sťažovateľa nemohol oboznámiť, hoci mu bola e-mailom doručená na

existujúcu e-mailovú adresu a to vo formáte zaručeného elektronického podpisu, ktorý

upravuje s účinnosťou od 1. mája 2002. Sťažovateľ pritom

prílohami pripojenými k žalobe preukázal, že svoju žiadosť o sprístupnenie informácií, ako

aj následné odvolanie v správnom konaní elektronicky e-mailom odoslal a aj doručil.

Najvyšší súd však úplne arbitrárne a svojvoľne uplatnil v napadnutom rozhodnutí taký

výklad relevantných zákonných ustanovení, ktorým nezohľadnil existujúcu judikatúru

ústavného súdu a podané odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu meritórne

neprejednal, ale namiesto toho konanie zastavil. Tým sťažovateľovi zamedzil prístup k súdu

v sústave všeobecného súdnictva.“.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne. Zároveň

dodáva, že súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy je garantovaný v čl. 46

ods. 2 . Na tento prieskum sa rovnako vzťahujú garancie súdnej ochrany zakotvené

v (sp. zn. ).

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 27. novembra 2013 v podstatnom

dôvodil:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolaniu žalobcu v časti, týkajúcej sa

náhrady trov konania vyhovieť nemohol.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto

zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie

územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc

rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti

verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie

informácií možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky

vykonateľným spôsobom.

Zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov

alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa

žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.

Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba

bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní,

neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek

výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok

sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.

Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci

konať.

Podľa , č. o elektronickom podpise a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o elektronickom podpise“) ústredným orgánom štátnej správy pre elektronický podpis je

Národný bezpečnostný úrad.

Úrad vedie zoznam elektronických adries umiestnenia elektronických podateľni

orgánov verejnej moci, ktorý zverejňuje na svojom webovom sídle.

Pred rozhodnutím vo veci samej musel súd skúmať, či boli splnené podmienky

konania, teda či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií pred povinnou osobou,

a či výsledkom konania bolo rozhodnutie, preskúmateľné súdom.

Začatie konania o sprístupnenie informácií upravuje § 14 zákona o slobode

informácií. Toto ustanovenie upravuje spôsob a formu podania žiadosti o sprístupnenie

informácií a výslovne uvádza, že žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou

poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Zo spisov vyplýva, že žalobca doručil 22. februára 2013 na adresu žalovaného e-

mail s pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. Samotný žalobca uviedol, že žiadosť

o poskytnutie informácií, ktorú pripojil k žalobe ako prílohu č. 1, zaslal žalovanému

v elektronickej podobe na elektronickú podateľňu žalovaného. V inej podobe žiadosť

o informáciu, ktorú žalobca doložil v písomnej podobe až súdu, žalovanému nedoručil.

Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona

o slobode informácií a že má e-mailovú adresu na ktorej komunikuje s okolím, ani nepoprel

skutočnosť, že e-mailová správa, ktorú mu žalobca doručil, obsahovala zaručený

elektronický podpis.

Namietal však, že nemá zriadenú elektronickú podateľňu, ktorá by mu umožňovala

technicky komunikovať so zasielateľmi správ, zasielaných elektronicky na adresu

elektronickej podateľne, a preto obsah žiadosti o poskytnutie informácie, uvedený

v elektronickej podobe v prílohe k e-mailovej správe nepoznal, lebo nemá elektronickú

podateľňu a z uvedeného dôvodu prílohu, doručenú do počítača nemohol otvoriť.

Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať

žiadosť o poskytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky

vykonateľným spôsobom. Zo samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva,

že elektronicky možno urobiť podanie elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu

prostredníctvom počítačových sietí a internetových adries na nich uvedených, alebo iným

technicky vykonateľným spôsobom.

Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné

doručenie nebolo technicky vykonateľné.

Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam

elektronických podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona

o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj

v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj

počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú

elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.

Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná

od e- mailovej adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky

doručenia a nemohlo vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.

Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným

spôsobom, preto nemalo za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný

konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nemohol začať.

K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie informácií je pritom podľa § 14

ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe

príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej podaní,

lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela

poznať jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej

vo veci konať a týmto dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.

Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe

jeho žiadosti z 21. januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej

doručení žalovanému v konaní žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.

V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani

ho začať nemohol, neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3

zákona o slobode informácií, teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie,

ktorým odmietla poskytnúť informáciu.

V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa

zákona o slobode informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho

neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky

pre postup podľa V. časti druhej hlavy preto splnené neboli a súd prvého stupňa

rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zrušil fiktívne rozhodnutia

žalovaného, ktoré neexistujú.

Odvolací súd preto podľa veta druhá v spojení s

písm. h) rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa zastavil, lebo

konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je

nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.»

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení

sp. zn. z 27. novembra 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil

so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že

„... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol... teda

nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť

informáciu“. Je teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné

ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým

o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, vychádzajúc pritom z príslušných ustanovení zákona o slobodnom prístupe

k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených práv sa

musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej

stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni

orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil

(a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce

zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je

orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon

neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol,

resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už na

začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám,

a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať

o požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.

15. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného

názoru ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru

nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda konštatuje, že nie je možné

považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn.

z 27. novembra 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

16. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nič nebráni

v ďalšom postupe sa opätovne obrátiť na obec, ako orgán verejnej moci a iným technicky

prijateľným spôsobom korešpondujúcim s technickými možnosťami tohto orgánu,

sťažovateľovi už známymi, domáhať sa v intenciách zákona o slobodnom prístupe

k informáciám tomuto orgánu disponujúcim informáciám. Inými slovami, napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho výrok o zastavení konania materiálne nebráni

sťažovateľovi, aby v ďalšom postupoval už naznačeným spôsobom.

17. V naznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že vo svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva

okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri

riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie

(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom

upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú

v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku

môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

18. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným

právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie

ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

(zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,

priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014