Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 248/2014
PDF · 266.06 KB
No categories available
I. ÚS 248/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. R., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim,
advokátska kancelária URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014
doručená sťažnosť E. R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára
2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 22. júna 2010 sa žalobca
(Slovenská republika, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica) v konaní
vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 80/2010 domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej
zaplatenia sumy 7 035,03 € z titulu nedodržania zmluvného dojednania vyjadreného
v „Dohode o zvýšení kvalifikácie“ z 3. septembra 2007. V zmysle dojednania v označenej
zmluve sa žalobca ako zamestnávateľ sťažovateľky zaviazal umožniť jej zvýšiť si
kvalifikáciu v odbore „pediatrická reumatológia“ a to poskytnutím pracovného voľna,
náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a sťažovateľka sa zaviazala
zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 5 rokov po úspešnom vykonaní skúšky.
Sťažovateľka vykonala odbornú skúšku v špecializačnom odbore „pediatrická
reumatológia“ 25. júna 2008, takže jej pracovný pomer u žalobcu mal trvať
do 25. júna 2013, avšak sťažovateľka mala ukončiť pracovný pomer u žalobcu výpoveďou
z 28. mája 2009 bez udania dôvodu, takže jej pracovný pomer sa po uplynutí výpovednej
doby u žalobcu skončil 31. júla 2009.
V konaní pred okresným súdom sťažovateľka nespochybnila uvedené tvrdenia
žalobcu, ale jej obrana sa zakladala na konštatovaní, že v zmysle § 155 ods. 6 písm. d)
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce nie je povinná uhradiť žalobcovi ním uplatnenú
sumu za zvýšenie si kvalifikácie, pretože žalobca ako jej zamestnávateľ nevyužíval
v posledných 12 mesiacoch počas najmenej 6 mesiacov kvalifikáciu, ktorú si ako
zamestnanec zvýšila. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, v zmysle záverov ktorého
mala sťažovateľka v období po zvýšení kvalifikácie v skutočnosti vykonávať prax lekára
v odbore „pediatrická reumatológia“ [vyplynúť to malo napr. z výpovedí svedkov,
z lekárskych správ na ktorých sťažovateľka mala používať odtlačok pečiatky s označením
funkcie „pediater – reumatológ“, z „pridelenia číselného kódu lekára“ Úradom pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou“ (ďalej aj „úrad“) a pod., bližšie pozri s. 4 rozsudku, pozn.],
rozsudkom č. k. 10 C 80/2010-136 z 28. apríla 2011 žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu s príslušenstvom
a uhradiť mu trovy konania. Na podklade odvolania sťažovateľky, ktorým namietala
neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pretože nepreukázal, že by s ňou uzavrel
dodatok k pracovnej, predmetom ktorého by bola zmena jej pracovnej náplne v súlade so
zvýšenou kvalifikáciou, krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 237/2011 z 13. októbra 2011
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že
okresný súd nezohľadnil, že sťažovateľka svoj záväzok voči žalobcovi ako
zamestnávateľovi po zvýšení kvalifikácie sčasti splnila, keď zotrvala v pracovnom pomere
13 mesiacov z dohodnutej doby 5 rokov. Uvedená skutočnosť mala zakladať „... dôvod na
pomerné zníženie povinnosti odporkyne nahradiť navrhovateľovi uplatnené náklady...“.
Následne okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 80/2010-205 z 25. júla 2012 v intenciách
uznesenia krajského súdu čiastočne vyhovel žalobnému návrhu žalobcu a sťažovateľke
uložil zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobcom uplatnený nárok
zamietol. V odvolaní podanom proti predmetnému rozsudku okresného súdu sťažovateľka
namietala jednak nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu a jednak poukázala
na listinný dôkaz – vyjadrenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „poisťovňa“)
z 23. augusta 2012, v zmysle ktorého sťažovateľka nebola v predmetnej poisťovni
v rozhodnom období „... nahlásená ako lekár v špecializačnom odbore pediatrická
reumatológia“. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 16 Co 11/2013 z 29. januára 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 25. júla 2012
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, „... pretože účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“, keďže krajský súd pri hodnotení
otázky aktívnej procesnej legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru, „... o ktorom
okresný súd pri zisťovaní skutkovej a právnej stránky veci neuvažoval a účastníci konania
sa mali možnosť vyjadriť až v odvolacom konaní“, a teda „Za stavu, kedy je rozsudok
okresného súdu postihnutý vadou označenia účastníka konania na strane navrhovateľa a
keď treba odstraňovať pochybnosti o tom, či vzhľadom na označenie účastníka pri podaní
návrhu sú splnené podmienky konania a či ide o odstrániteľnú vadu, bolo potrebné
rozhodnutie okresného súdu z vyššie uvedených dôvodov zrušiť, pretože ide o situáciu, kedy
postupom okresného súdu, ktorý sa riadne nevysporiadal s podmienkami konania, bola
účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom“.
Po vrátení veci okresnému súdu bolo vo veci opäť rozhodnuté rozsudkom
č. k. 10 C 80/2010-244 z 15. marca 2013, ktorým okresný súd po oprave v označení žalobcu
uložil sťažovateľke zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalovaný
nárok zamietol s odôvodnením, že keďže „... .odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok
okresného súdu len z dôvodu nejasnosti ohľadne procesného označenia navrhovateľa
a uvedeným bol tento nedostatok s odôvodnením odstránený, rozhodol súd o v merite sporu
v súlade s rozsudkom č. k. 10 C/80/2010-205 zo dňa 25. júla 2012, ktorým v zmysle predtým
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne výpočtu nároku návrhu čiastočne
vyhovel a vo zvyšku návrh zamietol“. V podanom odvolaní proti označenému rozsudku
okresného súdu sťažovateľka apelovala na nesprávny záver o aktívnej legitimácii žalobcu
a vyjadrila svoj nesúhlas s postupom okresného súdu v tejto otázke, keď podľa jej názoru
nesprávne pripustil „zmenu účastníka“, zatiaľ čo mal rozhodnúť o žalobnom návrhu
vo vzťahu k pôvodne označenému žalobcovi, a súčasne sťažovateľka poukázala opäť aj
na listinný dôkaz, a to na vyjadrenie poisťovne z 23. augusta 2012.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom
sp. zn. 16 Co 435/2012 z 13. februára 2014, ktorým v merite veci krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu z 13. marca 2013, pričom oba tieto rozsudky nadobudli
právoplatnosť 1. apríla 2014.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta neúplnosť
a neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s ňou
predloženým listinným dôkazom, a to s potvrdením poisťovne z 23. augusta 2012, z ktorého
má vyplývať, že v období po zvýšení kvalifikácie v odbore pediater – reumatológ nebola
pre tento odbor vedená v príslušnej poisťovni ako lekár a súčasne v tomto smere, pokiaľ ide
o zmenu pracovnej náplne, s ňou ani žalobca ako jej zamestnávateľ neuzavrel dodatok k jej
pracovnej zmluve, z čoho ma v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky vyplývať, že v čase
po zvýšení jej kvalifikácie vykonaním odbornej skúšky v špecializačnom odbore
„pediatrická reumatológia“ nebola pre tento odbor ani využívaná zamestnávateľom, t. j.
žalobcom, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Tento dôkaz súdy nevyhodnotili v rámci rozhodovacej činnosti a zostal de facto
nepovšimnutý, hoci v konaní navrhovateľ tvrdil opak vo svedeckej výpovedi J. N.,... z
pojednávania konaného dňa 08.02.2011, kde na otázku súdu uviedol „Neviem, že bol
problém s preplácaním receptov vystavených odporkyňou Všeobecnou zdravotnou
poisťovňou. Po získaní špecializácie lekára žiada nemocnica Banskobystrický samosprávny
kraj o pridelenie ambulantných hodín, oznámi to úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a zdravotnej poisťovni. Ak sa takýto problém vyskytol, bol len technický.
V prvom rade je záujmom nemocnice, aby boli všetci lekári riadne zaregistrovaní
v poisťovni lebo inak stráca peniaze.“
Uvedená účelová a nepravdivá výpoveď zjavne nekorešponduje so skutkovým
stavom, keď sťažovateľ nebol zaregistrovaný v zdravotnej poisťovni, a potom aj tvrdenie, že
„výkony odporkyne zodpovedali jej pracovnej náplni podľa pracovnej zmluvy" nezodpovedá
realite, pretože takáto pracovná náplň z jej pracovnej zmluvy nevyplýva.
Týmto vyjadrením bol popretý dôkaz zabezpečený skôr - „Oznámenie z 19.09.2008“,
ktorým podľa vyjadrenia navrhovateľa z 21.12.2010 preukazoval evidenciu odporcu
vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.. Vzhľadom na dôkaz - vyjadrenie z 23.08.2012 je
zrejmé, že sa jednalo o dôkaz nepravdivý!»
Okrem toho sťažovateľka tiež namieta nesprávnosť záverov krajského súdu, ktorý
verifikoval postup, resp. rozhodnutie okresného súdu v otázke aktívnej legitimácie žalobcu.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
„V danej veci podľa názoru sťažovateľa krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu relevantne neodôvodnil, vyslovil iné právne názory ako
v skoršom zrušujúcom rozhodnutí, jeho rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné
a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre nezákonného odôvodnenia v rozpore s § 157
ods. 2 OSP, a nie je teda ústavne akceptovateľné. ...
Hoci sťažovateľ využil všetky dostupné opravné prostriedky, napokon v rozpore
s predošlými závermi Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu potvrdil,
pričom sa zjavne odchýlil od svojich prvotných záverov. V prvom rade sa konštatovalo, že
kvalifikácia nebola využívaná a sťažovateľka pracovala 13 mesiacov po zvýšení
kvalifikácie, avšak v poslednom rozsudku krajský súd už túto skutočnosť popiera, hoci to
uznal aj okresný súd. Keďže zamestnávateľ neuzavrel so sťažovateľkou dodatok k pracovnej
zmluve. Závery o využívaní zvýšenej kvalifikácie sú ničím neodôvodnené.
Krajský súd v tej istej veci vyslovil 2 rôzne právne názory bez toho, aby ich dôsledne
a náležité zdôvodnil s ohľadom na právny aj skutkový stav veci a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo zmenil svoj pôvodný názor. Považujeme rozhodnutie za nedostatočne zdôvodnené,
nakoľko ani okresný ani krajský súd pre sťažovateľku zrozumiteľným spôsobom nevysvetlili,
na čom postavili svoje rozhodnutie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 16 Co/435/2013-268 právoplatným
dňa 01.04.2014 a vykonateľným 05.04.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 10 C/80/2010-244 vo veci samej porušil základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
zároveň navrhuje zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka požaduje náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR voči
porušovateľovi tak, ako vyplýva z priloženého vyčíslenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu
č. k. 16 Co 435/2013-268 z 13. februára 2014 došlo k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v rozsahu podaného odvolania
podľa ust.§ 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP
napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne a vo výroku
o náhrade trov prvostupňového konania zmenil podľa § 220 OSP.
Podľa § 155 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z., v znení platnom do 31. 12. 2008, (ďalej len
„Zákonník práce“) zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa
zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním
pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom,
a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas
v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď
zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť
písomne, inak je neplatná.
Podľa § 155 ods. 3 Zákonníka práce celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom
pomere nesmie prekročiť päť rokov. Najvyššia suma úhrady vynaložených nákladov nesmie
prekročiť tri štvrtiny celkovej sumy vynaložených nákladov. Ak zamestnanec splní svoj
záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.
Podľa § 155 ods. 6, písm. d) Zákonníka práce, povinnosť zamestnanca na úhradu
nákladov nevzniká, najmä ak zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas
najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.
Ako uviedol krajský súd už v predošlom zrušujúcom rozhodnutí č. k. 16 Co/237/2011
- 176 z 13. 10. 2011, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 03. 09. 2007 uzavreli
platnú písomnú dohodu o zvýšení kvalifikácie v zmysle § 155 ods. 1, 2 Zákonníka práce.
Nebola medzi nimi sporná ani skutočnosť, že po tom, ako odporkyňa nadobudla odbornú
spôsobilosť v odbore pediatrická traumatológia 25.06.2008 jej pracovný pomer
u navrhovateľa trval do 31. 07. 2008, kedy uplynula výpovedná lehota na základe výpovede
z pracovného pomeru, ktorú dala odporkyňa. Z obsahu tejto výpovede zo dňa 27.05.2009
vyplýva, že odporkyňa dala výpoveď z pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu
(č.1. 17 súdneho spisu). Dôvody, ktoré odporkyňa uviedla po začatí konania na svoju
obranu ohľadne nevyužívania jej kvalifikácie v čase rozviazania pracovného pomeru
neuvádzala. Okresný súd z prehľadu výkonov v rozhodnom období od 01.08.2008
do 31.07.2009 zistil, že výkon reumatologickej ambulancie i samotnej odporkyne sa
neustále zvyšoval, čo viedlo navrhovateľa k rozšíreniu ordinačných hodín. Okresný súd mal
preukázané, že navrhovateľ zvýšenú kvalifikáciu odporkyne využíval a súčasne uplatnený
nárok pomerne znížil za čas, po ktorý odporkyňa zotrvala po zvýšení kvalifikácie
v pracovnom pomere. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku
č. k. 10C/80/2010-205 zo dňa 25. 07.2012 okresný súd správne uviedol, že odporkyňa sa
zaviazala v zmysle uzavretej dohody o zvýšení kvalifikácie v špecializovanom odbore
pediatrická traumatológia zo dňa 03.09.2007 zotrvať po úspešnom skončení štúdia
v pracovnom pomere u navrhovateľa po dobu 5 rokov (1.826 dní), z ktorých v pracovnom
pomere zotrvala 402 dní, od 25.06.2008 do 31.07.2009. Za tohto stavu povinnosť odporkyne
nahradiť náklady na získanie kvalifikácie pomerne znížil a uložil jej povinnosť
nahradiť len časť nákladov za neodpracovaných 1.424 dní (1.826-402=1.424).
Pomerná časť nákladov na jeden deň zodpovedala sume 3,85 EUR (7.036,03:1826)
a za 1.424 neodpracovaných dní táto suma zodpovedala čiastke 5.482,40 EUR (3,85 x
1.424 = 5.482,40).
Odporkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd neprípustným spôsobom rozhodol
o zmene účastníka konania, kedy na miesto Slovenskej republiky, ktorá bola účastníkom
konania od podania návrhu až do 13.3.2013 nastúpila Detská fakultná nemocnica
s poliklinikou Banská Bystrica. Uvedené tvrdenie nemá oporu v obsahu súdneho spisu.
Odvolací súd dodáva, že už z návrhu na začatie konania ako aj jeho príloh vyplývalo, že
nárok uplatňuje od začiatku jeden a ten istý subjekt Detská fakultná nemocnica
s poliklinikou Banská Bystrica, IČO: 37 957 937. Táto skutočnosť by mohla zostať sporná
za predpokladu, ak by navrhovateľ v návrhu neuviedol svoje identifikačné číslo a označenie
štatutárneho orgánu, prípadne ak by odôvodnenie návrhu nemalo oporu v pripojených
písomnostiach. Všetky potrebné údaje sa nachádzali aj v dohode o zvýšení kvalifikácie,
dohode o zmene pracovnej zmluvy a výpovedi zamestnanca z pracovného pomeru.
Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že navrhovateľ nevyužíval jej zvýšenú kvalifikáciu, musela
by preukázať, že tomu tak bolo počas najmenej 6 mesiacov za posledných 12 mesiacov
pred rozviazaním pracovného pomeru. Po získaní diplomu o špecializácii z 01. 07.2008,
t. j. po zvýšení kvalifikácie, odporkyňa pracovala u navrhovateľa od 25.06.2008
do 31. 07.2009, jeden rok a jeden mesiac. Jej výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola
zamestnávateľovi daná bez uvedenia dôvodu, je opatrená dátumom 27. 05. 2009.
To znamená, že skutočnosti, zakladajúce nevyužívame kvalifikácie ku dňu podania výpovede
ani nemohla preukázať, lebo od zvýšenia kvalifikácie do urobenia výpovede neprešlo ani
12 mesiacov, z ktorých sa podľa § 155 ods. 6 písm. d) Zákonníka práce zisťujú a vyvodzujú
rozhodujúce skutočnosti, že zamestnávateľ skutočne nevyužíval počas uplynulých
12 mesiacov najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.
Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vecne správne, lebo vychádzal
z vykonaného dokazovania, ktorým správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav,
ktorý správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti mal
preukázané, ako ich hodnotil z hľadiska právneho posúdenia a akými úvahami sa pri vydaní
rozhodnutia riadil. Tvrdenia odporkyne, uvedené v odvolaní, neboli preukázané, preto
odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a v ďalšom len odkazuje na dôvody
uvedené v rozhodnutí okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP).»
Základnou východiskovou premisou citovaného rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k obrannej argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej žalobca ako jej zamestnávateľ
nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej 6 mesiacov jej zvýšenú kvalifikáciu
v špecializačnom odbore „pediatrická reumatológia“, je konštatácia, že sťažovateľka
nepreukázala hodnovernosť a pravdivosť tohto tvrdenia. Dôkaz, ktorý v tomto smere
považuje sťažovateľka za kľúčový, a to vyjadrenie príslušnej poisťovne z 23. augusta 2012,
podľa vyjadrenia ktorej v rozhodnom období, t. j. v období po zvýšení si kvalifikácie
sťažovateľkou, nemala byť sťažovateľka v tejto poisťovni vedená „... ako lekár
v špecializačnom odbore pediatrická reumatológia“ vzhľadom na dôkazy produkované
v tomto smere žalobcom (pozri ďalej, pozn.), je podľa názoru ústavného súdu dôkazom len
o tom, že príslušná poisťovňa si nesplnila evidenčnú povinnosť na základe žalobcom riadne
si splnenej oznamovacej povinnosti (žalobca nenesie zodpovednosť za nesplnenie si tejto
povinnosti poisťovňou, pozn.), ktorej splnenie žalobca aj riadne preukázal listinným
dôkazom. Týmto dôkazom však sťažovateľka nijako nepoprela, resp. nevyvrátila
hodnovernosť a pravdivosť dôkazov predložených v tomto smere žalobcom, ktorý
výpoveďami svedkov, lekárskymi správami, na ktorých sťažovateľka aj fakticky používala
odtlačok pečiatky s označením funkcie „pediater – reumatológ“, „pridelením číselného
kódu lekára“ Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj zvýšením počtu
ordinačných hodín pre lekára v špecializačnom odbore „pediatrická reumatológia“
preukázal, že sťažovateľka v čase po zvýšení kvalifikácie prax v označenom špecializačnom
odbore aj fakticky vykonávala. Je nepochybné, že sťažovateľka na popretie týchto dôkazov
nepredložila ani nenavrhla žiadne dôkazy [napr. výpovede svedkov alebo vykonanie
dokazovania týkajúceho sa jej prideleného číselného kódu lekára, z ktorého je zrejmá
špecializácia lekára a ktorý (kód) úrad prideľuje na základe žiadosti, na základe ktorého sa
vyhotovuje aj lekárom používaná pečiatka, alebo napr. dôkaz o nepravosti listinných
dôkazov predložených žalobcom a pod.]. Sťažovateľka v tejto súvislosti na adresu
žalobcom produkovaných dôkazov spochybnila iba výpovednú hodnotu dôkazu o navýšení
počtu ordinačných hodín pre lekára špecialistu v odbore „pediater – reumatológ“, pretože
podľa jej tvrdenia sa tieto ordinačné hodiny neprideľujú na meno lekára, ale na ordináciu
všeobecne, takže z tejto skutočnosti nemožno podľa sťažovateľky vyvodiť záver, že počet
týchto ordinačných hodín bol zvýšený kvôli tomu, že ona vykonávala predmetnú
špecializáciu. V tejto súvislosti sa však vzhľadom na faktickú situáciu u žalobcu ako
zamestnávateľa, u ktorého v rozhodnom čase, t. j. v čase po zvýšení kvalifikácie
sťažovateľkou, nedošlo k zmene počtu lekárov v dotknutom špecializačnom odbore
(resp. sťažovateľka túto skutočnosť netvrdila ani nepreukázala, pozn.), ako aj vzhľadom
na nezmenené pracovné úväzky iných lekárov v danom špecializačnom odbore (kvôli
ktorým by si zvyšovali množstvo ordinačných hodín, pozn.), možno usúdiť, resp. vyvodiť,
že potreba zvýšenia ordinačných hodín v tomto špecializačnom odbore vyvstala
u zamestnávateľa sťažovateľky práve v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako lekár
už dlhodobejšie zamestnaný u tohto zamestnávateľa začala vykonávať prax práve v tomto
špecializačnom odbore.
Okrem uvedeného ústavný súd, obdobne, ako aj krajský súd, poukazuje
na skutočnosť, že sťažovateľka pri ukončení pracovného pomeru u žalobcu neuviedla ako
výpovedný dôvod, žeby zamestnávateľ v čase po zvýšení si jej kvalifikácie túto jej
odbornosť nevyužíval, resp. žeby jej v tomto odbore neumožnil vykonávať lekársku prax.
Sťažovateľka ukončila svoj pracovný pomer u žalobcu ako u svojho zamestnávateľa
výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Podľa ústavného súdu v uvedenom smere neobstojí ani
obranná argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej o skutočnosti, že nevykonávala prax
v odbore svojej zvýšenej špecializácie, má svedčiť to, že žalobca ako jej zamestnávateľ
neuzavrel s ňou o tejto zvýšenej kvalifikácii dodatok k pracovnej zmluve, čo v konečnom
dôsledku síce znamená nesúlad medzi de iure a de facto stavom, avšak ani táto nerovnováha
nijako neoslabuje preukázaný skutkový stav o tom, že sťažovateľka lekársku prax v ňou
zvýšenom špecializačnom odbore aj fakticky vykonávala, pričom sama sa tiež nedomáhala
(nepreukázala, že by sa tak bolo stalo, pozn.) zjednania nápravy týkajúcej sa zhmotnenia
tohto faktického stavu aj v jej pracovnej zmluve.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľky, žeby sa krajský súd
v napádanom rozsudku bol odchýlil od ním skôr vysloveného názoru v skoršom odvolacom
rozhodnutí v tejto veci, konkrétne v rozhodnutí sp. zn. 16 Co 237/2011 z 13. októbra 2011,
pretože z rozhodnutí predložených samotnou sťažovateľkou vyplýva, že v označenom
rozhodnutí, ktorým krajský súd rozhodoval o prvom odvolaní sťažovateľky v danej veci,
krajský súd iba konštatoval, že sťažovateľka po zvýšení kvalifikácie pracovala u žalobcu
13 mesiacov namiesto dohodnutej doby 5 rokov, takže úmerne tejto skutočnosti je potrebné
znížiť záväzok, ktorý v tejto súvislosti má voči žalobcovi. Uvedenou konštatáciou krajský
súd v podstate už v tomto rozhodnutí ustálil, že sťažovateľka fakticky vykonávala u žalobcu
prax v dotknutom špecializačnom lekárskom odbore, a to 13 mesiacov, pretože práve
s vykonávaním, resp. nevykonávaním tejto praxe po dohodnutú dobu bol žalobcom
uplatnený finančný nárok v príčinnej súvislosti. Inými slovami, krajský súd v tomto
rozhodnutí nevyslovil, resp. nedospel k záveru, žeby sťažovateľka nevykonávala u žalobcu
prax v dotknutom špecializačnom lekárskom odbore, ale len konštatoval, že túto prax
nevykonávala po dobu 5 rokov, ale len počas 13 mesiacov. Vzhľadom na uvedené tak
s uvedeným záverom krajského súdu v označenom jeho skoršom rozhodnutí nie je v rozpore
ani jeho sťažnosťou napádaný rozsudok.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti
sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou uvedených práv,
ktorých porušenie namieta, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné,
arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych
noriem.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014