Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 248/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť E. R., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim,

advokátska kancelária URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -268 z 13. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014

doručená sťažnosť E. R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -268 z 13. februára

2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 22. júna 2010 sa žalobca

(Slovenská republika, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica) v konaní

vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej

zaplatenia sumy 7 035,03 € z titulu nedodržania zmluvného dojednania vyjadreného

v „Dohode o zvýšení kvalifikácie“ z 3. septembra 2007. V zmysle dojednania v označenej

zmluve sa žalobca ako zamestnávateľ sťažovateľky zaviazal umožniť jej zvýšiť si

kvalifikáciu v odbore „pediatrická reumatológia“ a to poskytnutím pracovného voľna,

náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a sťažovateľka sa zaviazala

zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 5 rokov po úspešnom vykonaní skúšky.

Sťažovateľka vykonala odbornú skúšku v špecializačnom odbore „pediatrická

reumatológia“ 25. júna 2008, takže jej pracovný pomer u žalobcu mal trvať

do 25. júna 2013, avšak sťažovateľka mala ukončiť pracovný pomer u žalobcu výpoveďou

z 28. mája 2009 bez udania dôvodu, takže jej pracovný pomer sa po uplynutí výpovednej

doby u žalobcu skončil 31. júla 2009.

V konaní pred okresným súdom sťažovateľka nespochybnila uvedené tvrdenia

žalobcu, ale jej obrana sa zakladala na konštatovaní, že v zmysle § 155 ods. 6 písm. d)

nie je povinná uhradiť žalobcovi ním uplatnenú

sumu za zvýšenie si kvalifikácie, pretože žalobca ako jej zamestnávateľ nevyužíval

v posledných 12 mesiacoch počas najmenej 6 mesiacov kvalifikáciu, ktorú si ako

zamestnanec zvýšila. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, v zmysle záverov ktorého

mala sťažovateľka v období po zvýšení kvalifikácie v skutočnosti vykonávať prax lekára

v odbore „pediatrická reumatológia“ [vyplynúť to malo napr. z výpovedí svedkov,

z lekárskych správ na ktorých sťažovateľka mala používať odtlačok pečiatky s označením

funkcie „pediater – reumatológ“, z „pridelenia číselného kódu lekára“ Úradom pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou“ (ďalej aj „úrad“) a pod., bližšie pozri s. 4 rozsudku, pozn.],

rozsudkom č. k. -136 z 28. apríla 2011 žalobe žalobcu v celom rozsahu

vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu s príslušenstvom

a uhradiť mu trovy konania. Na podklade odvolania sťažovateľky, ktorým namietala

neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pretože nepreukázal, že by s ňou uzavrel

dodatok k pracovnej, predmetom ktorého by bola zmena jej pracovnej náplne v súlade so

zvýšenou kvalifikáciou, krajský súd uznesením sp. zn. z 13. októbra 2011

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že

okresný súd nezohľadnil, že sťažovateľka svoj záväzok voči žalobcovi ako

zamestnávateľovi po zvýšení kvalifikácie sčasti splnila, keď zotrvala v pracovnom pomere

13 mesiacov z dohodnutej doby 5 rokov. Uvedená skutočnosť mala zakladať „... dôvod na

pomerné zníženie povinnosti odporkyne nahradiť navrhovateľovi uplatnené náklady...“.

Následne okresný súd rozsudkom č. k. -205 z 25. júla 2012 v intenciách

uznesenia krajského súdu čiastočne vyhovel žalobnému návrhu žalobcu a sťažovateľke

uložil zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobcom uplatnený nárok

zamietol. V odvolaní podanom proti predmetnému rozsudku okresného súdu sťažovateľka

namietala jednak nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu a jednak poukázala

na listinný dôkaz – vyjadrenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne (ďalej len „poisťovňa“)

z 23. augusta 2012, v zmysle ktorého sťažovateľka nebola v predmetnej poisťovni

v rozhodnom období „... nahlásená ako lekár v špecializačnom odbore pediatrická

reumatológia“. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 29. januára 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 25. júla 2012

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, „... pretože účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“, keďže krajský súd pri hodnotení

otázky aktívnej procesnej legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru, „... o ktorom

okresný súd pri zisťovaní skutkovej a právnej stránky veci neuvažoval a účastníci konania

sa mali možnosť vyjadriť až v odvolacom konaní“, a teda „Za stavu, kedy je rozsudok

okresného súdu postihnutý vadou označenia účastníka konania na strane navrhovateľa a

keď treba odstraňovať pochybnosti o tom, či vzhľadom na označenie účastníka pri podaní

návrhu sú splnené podmienky konania a či ide o odstrániteľnú vadu, bolo potrebné

rozhodnutie okresného súdu z vyššie uvedených dôvodov zrušiť, pretože ide o situáciu, kedy

postupom okresného súdu, ktorý sa riadne nevysporiadal s podmienkami konania, bola

účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom“.

Po vrátení veci okresnému súdu bolo vo veci opäť rozhodnuté rozsudkom

č. k. -244 z 15. marca 2013, ktorým okresný súd po oprave v označení žalobcu

uložil sťažovateľke zaplatiť mu sumu 5 482,40 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalovaný

nárok zamietol s odôvodnením, že keďže „... .odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok

okresného súdu len z dôvodu nejasnosti ohľadne procesného označenia navrhovateľa

a uvedeným bol tento nedostatok s odôvodnením odstránený, rozhodol súd o v merite sporu

v súlade s rozsudkom č. k. -205 zo dňa 25. júla 2012, ktorým v zmysle predtým

uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne výpočtu nároku návrhu čiastočne

vyhovel a vo zvyšku návrh zamietol“. V podanom odvolaní proti označenému rozsudku

okresného súdu sťažovateľka apelovala na nesprávny záver o aktívnej legitimácii žalobcu

a vyjadrila svoj nesúhlas s postupom okresného súdu v tejto otázke, keď podľa jej názoru

nesprávne pripustil „zmenu účastníka“, zatiaľ čo mal rozhodnúť o žalobnom návrhu

vo vzťahu k pôvodne označenému žalobcovi, a súčasne sťažovateľka poukázala opäť aj

na listinný dôkaz, a to na vyjadrenie poisťovne z 23. augusta 2012.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom

sp. zn. z 13. februára 2014, ktorým v merite veci krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu z 13. marca 2013, pričom oba tieto rozsudky nadobudli

právoplatnosť 1. apríla 2014.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta neúplnosť

a neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s ňou

predloženým listinným dôkazom, a to s potvrdením poisťovne z 23. augusta 2012, z ktorého

má vyplývať, že v období po zvýšení kvalifikácie v odbore pediater – reumatológ nebola

pre tento odbor vedená v príslušnej poisťovni ako lekár a súčasne v tomto smere, pokiaľ ide

o zmenu pracovnej náplne, s ňou ani žalobca ako jej zamestnávateľ neuzavrel dodatok k jej

pracovnej zmluve, z čoho ma v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky vyplývať, že v čase

po zvýšení jej kvalifikácie vykonaním odbornej skúšky v špecializačnom odbore

„pediatrická reumatológia“ nebola pre tento odbor ani využívaná zamestnávateľom, t. j.

žalobcom, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Tento dôkaz súdy nevyhodnotili v rámci rozhodovacej činnosti a zostal de facto

nepovšimnutý, hoci v konaní navrhovateľ tvrdil opak vo svedeckej výpovedi J. N.,... z

pojednávania konaného dňa 08.02.2011, kde na otázku súdu uviedol „Neviem, že bol

problém s preplácaním receptov vystavených odporkyňou Všeobecnou zdravotnou

poisťovňou. Po získaní špecializácie lekára žiada nemocnica Banskobystrický samosprávny

kraj o pridelenie ambulantných hodín, oznámi to úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou a zdravotnej poisťovni. Ak sa takýto problém vyskytol, bol len technický.

V prvom rade je záujmom nemocnice, aby boli všetci lekári riadne zaregistrovaní

v poisťovni lebo inak stráca peniaze.“

Uvedená účelová a nepravdivá výpoveď zjavne nekorešponduje so skutkovým

stavom, keď sťažovateľ nebol zaregistrovaný v zdravotnej poisťovni, a potom aj tvrdenie, že

„výkony odporkyne zodpovedali jej pracovnej náplni podľa pracovnej zmluvy" nezodpovedá

realite, pretože takáto pracovná náplň z jej pracovnej zmluvy nevyplýva.

Týmto vyjadrením bol popretý dôkaz zabezpečený skôr - „Oznámenie z 19.09.2008“,

ktorým podľa vyjadrenia navrhovateľa z 21.12.2010 preukazoval evidenciu odporcu

vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.. Vzhľadom na dôkaz - vyjadrenie z 23.08.2012 je

zrejmé, že sa jednalo o dôkaz nepravdivý!»

Okrem toho sťažovateľka tiež namieta nesprávnosť záverov krajského súdu, ktorý

verifikoval postup, resp. rozhodnutie okresného súdu v otázke aktívnej legitimácie žalobcu.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

„V danej veci podľa názoru sťažovateľa krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu relevantne neodôvodnil, vyslovil iné právne názory ako

v skoršom zrušujúcom rozhodnutí, jeho rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné

a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre nezákonného odôvodnenia v rozpore s § 157

ods. 2 , a nie je teda ústavne akceptovateľné. ...

Hoci sťažovateľ využil všetky dostupné opravné prostriedky, napokon v rozpore

s predošlými závermi Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu potvrdil,

pričom sa zjavne odchýlil od svojich prvotných záverov. V prvom rade sa konštatovalo, že

kvalifikácia nebola využívaná a sťažovateľka pracovala 13 mesiacov po zvýšení

kvalifikácie, avšak v poslednom rozsudku krajský súd už túto skutočnosť popiera, hoci to

uznal aj okresný súd. Keďže zamestnávateľ neuzavrel so sťažovateľkou dodatok k pracovnej

zmluve. Závery o využívaní zvýšenej kvalifikácie sú ničím neodôvodnené.

Krajský súd v tej istej veci vyslovil 2 rôzne právne názory bez toho, aby ich dôsledne

a náležité zdôvodnil s ohľadom na právny aj skutkový stav veci a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo zmenil svoj pôvodný názor. Považujeme rozhodnutie za nedostatočne zdôvodnené,

nakoľko ani okresný ani krajský súd pre sťažovateľku zrozumiteľným spôsobom nevysvetlili,

na čom postavili svoje rozhodnutie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. -268 právoplatným

dňa 01.04.2014 a vykonateľným 05.04.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. -244 vo veci samej porušil základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

zároveň navrhuje zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka požaduje náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR voči

porušovateľovi tak, ako vyplýva z priloženého vyčíslenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu

č. k. -268 z 13. februára 2014 došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v rozsahu podaného odvolania

podľa ust. a bez nariadenia pojednávania podľa ust.

napadnuté rozhodnutie podľa potvrdil ako vecne správne a vo výroku

o náhrade trov prvostupňového konania zmenil podľa .

Podľa , v znení platnom do 31. 12. 2008, (ďalej len

„“) zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa

zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním

pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom,

a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas

v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď

zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť

písomne, inak je neplatná.

Podľa celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom

pomere nesmie prekročiť päť rokov. Najvyššia suma úhrady vynaložených nákladov nesmie

prekročiť tri štvrtiny celkovej sumy vynaložených nákladov. Ak zamestnanec splní svoj

záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.

Podľa , , povinnosť zamestnanca na úhradu

nákladov nevzniká, najmä ak zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas

najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.

Ako uviedol krajský súd už v predošlom zrušujúcom rozhodnutí č. k.

- 176 z 13. 10. 2011, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 03. 09. 2007 uzavreli

platnú písomnú dohodu o zvýšení kvalifikácie v zmysle , .

Nebola medzi nimi sporná ani skutočnosť, že po tom, ako odporkyňa nadobudla odbornú

spôsobilosť v odbore pediatrická traumatológia 25.06.2008 jej pracovný pomer

u navrhovateľa trval do 31. 07. 2008, kedy uplynula výpovedná lehota na základe výpovede

z pracovného pomeru, ktorú dala odporkyňa. Z obsahu tejto výpovede zo dňa 27.05.2009

vyplýva, že odporkyňa dala výpoveď z pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu

(č.1. 17 súdneho spisu). Dôvody, ktoré odporkyňa uviedla po začatí konania na svoju

obranu ohľadne nevyužívania jej kvalifikácie v čase rozviazania pracovného pomeru

neuvádzala. Okresný súd z prehľadu výkonov v rozhodnom období od 01.08.2008

do 31.07.2009 zistil, že výkon reumatologickej ambulancie i samotnej odporkyne sa

neustále zvyšoval, čo viedlo navrhovateľa k rozšíreniu ordinačných hodín. Okresný súd mal

preukázané, že navrhovateľ zvýšenú kvalifikáciu odporkyne využíval a súčasne uplatnený

nárok pomerne znížil za čas, po ktorý odporkyňa zotrvala po zvýšení kvalifikácie

v pracovnom pomere. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku

č. k. -205 zo dňa 25. 07.2012 okresný súd správne uviedol, že odporkyňa sa

zaviazala v zmysle uzavretej dohody o zvýšení kvalifikácie v špecializovanom odbore

pediatrická traumatológia zo dňa 03.09.2007 zotrvať po úspešnom skončení štúdia

v pracovnom pomere u navrhovateľa po dobu 5 rokov (1.826 dní), z ktorých v pracovnom

pomere zotrvala 402 dní, od 25.06.2008 do 31.07.2009. Za tohto stavu povinnosť odporkyne

nahradiť náklady na získanie kvalifikácie pomerne znížil a uložil jej povinnosť

nahradiť len časť nákladov za neodpracovaných 1.424 dní (1.826-402=1.424).

Pomerná časť nákladov na jeden deň zodpovedala sume 3,85 EUR (7.036,03:1826)

a za 1.424 neodpracovaných dní táto suma zodpovedala čiastke 5.482,40 EUR (3,85 x

1.424 = 5.482,40).

Odporkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd neprípustným spôsobom rozhodol

o zmene účastníka konania, kedy na miesto Slovenskej republiky, ktorá bola účastníkom

konania od podania návrhu až do 13.3.2013 nastúpila Detská fakultná nemocnica

s poliklinikou Banská Bystrica. Uvedené tvrdenie nemá oporu v obsahu súdneho spisu.

Odvolací súd dodáva, že už z návrhu na začatie konania ako aj jeho príloh vyplývalo, že

nárok uplatňuje od začiatku jeden a ten istý subjekt Detská fakultná nemocnica

s poliklinikou Banská Bystrica, IČO: 37 957 937. Táto skutočnosť by mohla zostať sporná

za predpokladu, ak by navrhovateľ v návrhu neuviedol svoje identifikačné číslo a označenie

štatutárneho orgánu, prípadne ak by odôvodnenie návrhu nemalo oporu v pripojených

písomnostiach. Všetky potrebné údaje sa nachádzali aj v dohode o zvýšení kvalifikácie,

dohode o zmene pracovnej zmluvy a výpovedi zamestnanca z pracovného pomeru.

Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že navrhovateľ nevyužíval jej zvýšenú kvalifikáciu, musela

by preukázať, že tomu tak bolo počas najmenej 6 mesiacov za posledných 12 mesiacov

pred rozviazaním pracovného pomeru. Po získaní diplomu o špecializácii z 01. 07.2008,

t. j. po zvýšení kvalifikácie, odporkyňa pracovala u navrhovateľa od 25.06.2008

do 31. 07.2009, jeden rok a jeden mesiac. Jej výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola

zamestnávateľovi daná bez uvedenia dôvodu, je opatrená dátumom 27. 05. 2009.

To znamená, že skutočnosti, zakladajúce nevyužívame kvalifikácie ku dňu podania výpovede

ani nemohla preukázať, lebo od zvýšenia kvalifikácie do urobenia výpovede neprešlo ani

12 mesiacov, z ktorých sa podľa zisťujú a vyvodzujú

rozhodujúce skutočnosti, že zamestnávateľ skutočne nevyužíval počas uplynulých

12 mesiacov najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vecne správne, lebo vychádzal

z vykonaného dokazovania, ktorým správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav,

ktorý správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti mal

preukázané, ako ich hodnotil z hľadiska právneho posúdenia a akými úvahami sa pri vydaní

rozhodnutia riadil. Tvrdenia odporkyne, uvedené v odvolaní, neboli preukázané, preto

odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a v ďalšom len odkazuje na dôvody

uvedené v rozhodnutí okresného súdu ( ).»

Základnou východiskovou premisou citovaného rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k obrannej argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej žalobca ako jej zamestnávateľ

nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej 6 mesiacov jej zvýšenú kvalifikáciu

v špecializačnom odbore „pediatrická reumatológia“, je konštatácia, že sťažovateľka

nepreukázala hodnovernosť a pravdivosť tohto tvrdenia. Dôkaz, ktorý v tomto smere

považuje sťažovateľka za kľúčový, a to vyjadrenie príslušnej poisťovne z 23. augusta 2012,

podľa vyjadrenia ktorej v rozhodnom období, t. j. v období po zvýšení si kvalifikácie

sťažovateľkou, nemala byť sťažovateľka v tejto poisťovni vedená „... ako lekár

v špecializačnom odbore pediatrická reumatológia“ vzhľadom na dôkazy produkované

v tomto smere žalobcom (pozri ďalej, pozn.), je podľa názoru ústavného súdu dôkazom len

o tom, že príslušná poisťovňa si nesplnila evidenčnú povinnosť na základe žalobcom riadne

si splnenej oznamovacej povinnosti (žalobca nenesie zodpovednosť za nesplnenie si tejto

povinnosti poisťovňou, pozn.), ktorej splnenie žalobca aj riadne preukázal listinným

dôkazom. Týmto dôkazom však sťažovateľka nijako nepoprela, resp. nevyvrátila

hodnovernosť a pravdivosť dôkazov predložených v tomto smere žalobcom, ktorý

výpoveďami svedkov, lekárskymi správami, na ktorých sťažovateľka aj fakticky používala

odtlačok pečiatky s označením funkcie „pediater – reumatológ“, „pridelením číselného

kódu lekára“ Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj zvýšením počtu

ordinačných hodín pre lekára v špecializačnom odbore „pediatrická reumatológia“

preukázal, že sťažovateľka v čase po zvýšení kvalifikácie prax v označenom špecializačnom

odbore aj fakticky vykonávala. Je nepochybné, že sťažovateľka na popretie týchto dôkazov

nepredložila ani nenavrhla žiadne dôkazy [napr. výpovede svedkov alebo vykonanie

dokazovania týkajúceho sa jej prideleného číselného kódu lekára, z ktorého je zrejmá

špecializácia lekára a ktorý (kód) úrad prideľuje na základe žiadosti, na základe ktorého sa

vyhotovuje aj lekárom používaná pečiatka, alebo napr. dôkaz o nepravosti listinných

dôkazov predložených žalobcom a pod.]. Sťažovateľka v tejto súvislosti na adresu

žalobcom produkovaných dôkazov spochybnila iba výpovednú hodnotu dôkazu o navýšení

počtu ordinačných hodín pre lekára špecialistu v odbore „pediater – reumatológ“, pretože

podľa jej tvrdenia sa tieto ordinačné hodiny neprideľujú na meno lekára, ale na ordináciu

všeobecne, takže z tejto skutočnosti nemožno podľa sťažovateľky vyvodiť záver, že počet

týchto ordinačných hodín bol zvýšený kvôli tomu, že ona vykonávala predmetnú

špecializáciu. V tejto súvislosti sa však vzhľadom na faktickú situáciu u žalobcu ako

zamestnávateľa, u ktorého v rozhodnom čase, t. j. v čase po zvýšení kvalifikácie

sťažovateľkou, nedošlo k zmene počtu lekárov v dotknutom špecializačnom odbore

(resp. sťažovateľka túto skutočnosť netvrdila ani nepreukázala, pozn.), ako aj vzhľadom

na nezmenené pracovné úväzky iných lekárov v danom špecializačnom odbore (kvôli

ktorým by si zvyšovali množstvo ordinačných hodín, pozn.), možno usúdiť, resp. vyvodiť,

že potreba zvýšenia ordinačných hodín v tomto špecializačnom odbore vyvstala

u zamestnávateľa sťažovateľky práve v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako lekár

už dlhodobejšie zamestnaný u tohto zamestnávateľa začala vykonávať prax práve v tomto

špecializačnom odbore.

Okrem uvedeného ústavný súd, obdobne, ako aj krajský súd, poukazuje

na skutočnosť, že sťažovateľka pri ukončení pracovného pomeru u žalobcu neuviedla ako

výpovedný dôvod, žeby zamestnávateľ v čase po zvýšení si jej kvalifikácie túto jej

odbornosť nevyužíval, resp. žeby jej v tomto odbore neumožnil vykonávať lekársku prax.

Sťažovateľka ukončila svoj pracovný pomer u žalobcu ako u svojho zamestnávateľa

výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Podľa ústavného súdu v uvedenom smere neobstojí ani

obranná argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej o skutočnosti, že nevykonávala prax

v odbore svojej zvýšenej špecializácie, má svedčiť to, že žalobca ako jej zamestnávateľ

neuzavrel s ňou o tejto zvýšenej kvalifikácii dodatok k pracovnej zmluve, čo v konečnom

dôsledku síce znamená nesúlad medzi de iure a de facto stavom, avšak ani táto nerovnováha

nijako neoslabuje preukázaný skutkový stav o tom, že sťažovateľka lekársku prax v ňou

zvýšenom špecializačnom odbore aj fakticky vykonávala, pričom sama sa tiež nedomáhala

(nepreukázala, že by sa tak bolo stalo, pozn.) zjednania nápravy týkajúcej sa zhmotnenia

tohto faktického stavu aj v jej pracovnej zmluve.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľky, žeby sa krajský súd

v napádanom rozsudku bol odchýlil od ním skôr vysloveného názoru v skoršom odvolacom

rozhodnutí v tejto veci, konkrétne v rozhodnutí sp. zn. z 13. októbra 2011,

pretože z rozhodnutí predložených samotnou sťažovateľkou vyplýva, že v označenom

rozhodnutí, ktorým krajský súd rozhodoval o prvom odvolaní sťažovateľky v danej veci,

krajský súd iba konštatoval, že sťažovateľka po zvýšení kvalifikácie pracovala u žalobcu

13 mesiacov namiesto dohodnutej doby 5 rokov, takže úmerne tejto skutočnosti je potrebné

znížiť záväzok, ktorý v tejto súvislosti má voči žalobcovi. Uvedenou konštatáciou krajský

súd v podstate už v tomto rozhodnutí ustálil, že sťažovateľka fakticky vykonávala u žalobcu

prax v dotknutom špecializačnom lekárskom odbore, a to 13 mesiacov, pretože práve

s vykonávaním, resp. nevykonávaním tejto praxe po dohodnutú dobu bol žalobcom

uplatnený finančný nárok v príčinnej súvislosti. Inými slovami, krajský súd v tomto

rozhodnutí nevyslovil, resp. nedospel k záveru, žeby sťažovateľka nevykonávala u žalobcu

prax v dotknutom špecializačnom lekárskom odbore, ale len konštatoval, že túto prax

nevykonávala po dobu 5 rokov, ale len počas 13 mesiacov. Vzhľadom na uvedené tak

s uvedeným záverom krajského súdu v označenom jeho skoršom rozhodnutí nie je v rozpore

ani jeho sťažnosťou napádaný rozsudok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou uvedených práv,

ktorých porušenie namieta, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné,

arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych

noriem.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014