Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 297/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť X., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B,

Trenčín − Opatová, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana

Ažaltoviča, vo veci namietaného porušenia a jeho

základných práv podľa a 5, , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť X. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2013

doručená sťažnosť X. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín − Opatová,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Ažaltoviča, ktorou namieta

porušenie (ďalej len „“) a svojich

základných práv podľa a 5, , a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyšší

súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -33 z 12. septembra 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu

sťažovateľa proti rozhodnutiu Riaditeľstva cudzineckej polície Banská Bystrica

z 21. mája 2012, č. PPZ-HCP-BB-SK-62-002/2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-AV-19-

014/2012 zo 16. marca 2012 o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie Čínskej

ľudovej republiky.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „... žalobca ohrozil verejný poriadok

a to tým, že v súvislosti so žiadosťou o trvalý pobyt na neobmedzený čas, ako aj po vyhovení

jeho žiadosti, uvádzal nepravdivé a zavádzajúce údaje, keď tvrdil, že uzavrel riadne

manželstvo s občianskou Slovenskej republiky... u žalobcu sa jednalo o opakované

porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy,

keď v konaniach v súvislosti so žiadosťou o udelenie ďalšieho povolenia na trvalý pobyt

uvádzal nepravdivé údaje ohľadom manželstva s N. B.“

Sťažovateľ s týmto právnym názorom nesúhlasí a tvrdí, že podľa § 83 ods. 5 zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

účinnom do 30. apríla 2013 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) možno administratívne

vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas,

len ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Sťažovateľ namieta, že ak by zákonodarca mal v úmysle priznať označenej právnej

norme uvedené účinky, t. j. nemožnosť dovolať sa špeciálneho režimu z dôvodu priznania

osobitného postavenia nepoctivým spôsobom, uviedol by to v § 83 ods. 5 zákona o pobyte

cudzincov výslovnou formuláciou, že uvedené neplatí, ak sa preukáže, že bol cudzincovi

udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas na základe nepravdivých údajov, resp. uzavretím

účelového manželstva. Nadväzujúc na to sťažovateľ namieta, že právny názor najvyššieho

súdu nemá oporu v zákone o pobyte cudzincov, preto je napadnutý rozsudok podľa jeho

názoru arbitrárny, nie je dostatočne odôvodnený a mali ním byť porušené označené

základné práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v konaní uviedol, že je otcom maloletého dieťaťa

Z. narodeného v Slovenskej republike, ktorého matka S. má trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky, a jeho vyhostením by došlo k rozdeleniu rodiny. Sťažovateľ

preukázal otcovstvo rodným listom dieťaťa, v ktorom je uvedený ako jeho otec, správny

orgán však rodný list nepredložil prvostupňovému ani odvolaciemu súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 22. 1. 2013

porušil základné právo sťažovateľa X. na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 odst. 1, 5

, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

, základné právo na rovnaké zaobchádzanie podľa

, právo na súkromie a rodinný život podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi X. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej

Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poukazujúc

- na nesprávnu aplikáciu dôvodov vyhostenia podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte

cudzincov, ktoré sa na neho nevzťahujú, pretože mohol byť vyhostený len postupom

a z dôvodu podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, a na to, že

- jeho vyhostením by došlo k násilnému rozdeleniu rodiny, pretože je otcom

maloletého dieťaťa, ktoré sa narodilo na území Slovenskej republiky a ktorého matka

má tiež pobyt v Slovenskej republike; túto skutočnosť preukázal správnemu orgánu

predložením rodného listu dieťaťa, ktorý ho však nepredložil prvostupňovému

ani odvolaciemu súdu.

Tieto námietky boli obsahom odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho

orgánu, obsahom žaloby aj odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Najvyšší súd

k námietkam sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„... z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd ani

neposudzoval konanie žalobcu ako vážne ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného

poriadku. Takto neposudzoval konanie žalobcu ani správny orgán...

Je nepochybné, že aj na konanie o administratívnom vyhostení sa vzťahujú princípy

obsiahnuté v Listine základných práv a slobôd a Zmluve o ochrane základných práv

a slobôd čomu zodpovedá aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu. Legitímna požiadavka

na zachovaní súladu konania o administratívnom vyhostení s uvedenými princípmi však

neoprávňuje k tomu, aby sa ustanovenia upravujúce postup v konaní o administratívnom

vyhostení vo svojich dôsledkoch vykladali spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek

efektívny postih. Interpretácia obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom konaní

o administratívnom vyhostení nemôže byť natoľko extenzívna, aby vo svojich dôsledkoch

znemožnila účinný postih za protiprávne konanie.

Zásada, že nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam

allegans auditur) chráni poctivú stranu proti nepoctivému podľa najvyššieho súdu

aj vo sfére verejného práva.

Najvyšší súd SR má za to, že pri zohľadnení postupu správnych orgánov a ich

predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, keď bolo nepochybné, že žalobcovi bolo udelené

povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas na základe zámerného uvádzania

nepravdivých a zavádzajúcich údajov, čo samotný žalobca nepopiera, naopak sa k tomu

doznal, nebolo možné sa následne dovolávať špeciálneho režimu v zmysle § 85 ods. 3

zákona o pobyte cudzincov, ktorý skutočne chráni osobitnú kategóriu cudzincov, ktorým

bolo udelené povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas v podobe možnosti ich

administratívneho vyhostenia len za splnenia podmienky, ak vážne ohrozujú bezpečnosť

štátu alebo verejný poriadok...

Ustanovenie § 85 zákona o pobyte cudzincov v súlade so smernicou 2003/109/ES

umožňuje administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané

postavenie osoby s dlhodobým pobytom EÚ a určiť mu zákaz vstupu len v prípade, ak vážne

ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Bezpochyby cieľom tejto právnej úpravy bolo poskytnúť určité výhody v podobe

ochrany cudzincov pred vyhostením z územia SR tým cudzincom, ktorí získali povolenie

na trvalý pobyt na území SR nespochybniteľným spôsobom.

Inými slovami, cieľom takejto právnej úpravy nebolo chrániť cudzincov, ktorí získali

povolenie k trvalému pobytu zavádzaním správneho orgánu, s cieľom získať všetky výhody

s týmto pobytom spojené...

Kým pre aplikáciu § 82 ods. 2 písm. b/ postačuje ohrozenie bezpečnosti štátu,

verejného poriadku alebo verejného zdravia, pre aplikáciu ust. § 83 ods. 5 zákona

pre cudzincov s trvalým pobytom na neobmedzený čas sa vyžaduje vážne ohrozenie

bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku“.

K definícii pojmu verejný poriadok najvyšší súd uviedol:

«Definíciu pojmu verejného poriadku obsahuje § 2 ods. 1 písm. j/ zákona o pobyte

cudzincov, podľa ktorého na účely sa rozumie ohrozenie verejného

poriadku, porušenie alebo ohrozenie záujmy chráneného zákonom týkajúceho sa

základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb, alebo

opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu

verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho

spolunažívania.

K pojmu verejný poriadok považuje najvyšší súd za dôležité uviesť, že spôsob

a medze použitia opatrenia z dôvodu verejného poriadku upravuje smernica 2004/38/ES

vo svojom čl. 27.

Z ods. 2 čl. 27 vyplýva, že takéto opatrenia musia byť vykonané v súlade so zásadou

primeranosti a musia byť založené výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby, ktoré

musí predstavovať „skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého

zo základných záujmov spoločnosti“ , pričom opatrenie nie je možné odôvodniť

okolnosťami nesúvisiacimi s dotknutou osobou.

Najvyšší súd SR pritom dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ sa pri výklade použitia

výhrady verejného poriadku sa tiež obmedzil skôr na konštatovanie všeobecných princípov,

pričom posúdenie veci ponechal v kompetencii vnútroštátnych súdov. Uviedol, že zatiaľ

čo zásada voľného pohybu osôb by mala byť vykladaná extenzívne, u výhrady verejného

poriadku je nutné použiť výklad reštriktívny. (Porovnaj bod 18 rozsudku zo dňa

04. 12. 1974 vo veci Van Duyn, 41/74, Recueil, s. 1337: bod 23 rozsudku zo dňa

19. 01. 1999 vo veci Calfa, 348/96, Recueil, s. 1-11)

Súdny dvor stanovil všeobecný test použitia výhrady verejného poriadku, ktorý

predpokladá okrem spoločenského neporiadku, ktorý predstavuje všetky porušenia práva,

existenciu skutočného, aktuálneho a dostatočne závažného ohrozenia niektorého

zo základných záujmov spoločnosti. Nestačí teda len porušenie práva, ale musí existovať

skutočná a dostatočne závažná hrozba, dotýkajúca sa základného záujmu spoločnosti.

Súdny dvor uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne záujmy, ktorých sledovanie spadá pod

pojem verejného poriadku a pojem verejného poriadku sa môže meniť v čase. (porovnaj,

bod 18 rozsudku vo veci Van Duyn; bod 26 rozsudku zo dňa 28. 10. 1975 vo veci Rutili,

36/75, Recueil, s. 1219; bod 34 rozsudku vo veci Bouchereau); v kontexte Spoločenstva

je nutné chápať pojem verejného poriadku tak, aby jeho pôsobnosť nemohla byť stanovená

jednostranne členským Štátom bez možnosti kontroly zo strany Spoločenstva.

Pri rešpektovaní požiadaviek stanovených smernicou 2004/38/ES a judikatúrou

Súdneho dvora je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný

neurčitý právny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú

za nevyhnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych

sa jedná o normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.»

Najvyšší súd dospel z uvedených východísk k tomuto záveru:

„V prípade žalobcu bolo preto namieste ako to aj správny orgán určil, posúdiť jeho

správanie, ktorým úmyselne zavádzal správny orgán s cieľom dosiahnuť status cudzinca

s trvalým pobytom na území SR na neobmedzený čas, čo sa mu aj podarilo, ako narušenie

verejného poriadku.

Bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že sa u žalobcu nejednalo o jednorazové

nesplnenie čisto formálnej povinnosti uloženej zákonom o pobyte cudzincov,

ale o opakované a cielene premyslené konanie, ktorým zavádzal správny orgán a dosiahol

tak status cudzinca s trvalým pobytom bez časového obmedzenia, ktorého výhody chce

následne využiť vo svoj prospech.

V intenciách vyššie zisteného skutkového stavu veci, keď bolo nepochybné, že

žalobca získal povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas takýmto nepoctivým

spôsobom, bolo potrebné prisvedčiť správnemu orgánu, ktorý pri rozhodovaní

o administratívnom vyhostení žalobcu neaplikoval ust. 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov,

ale postupoval v zmysle § 82 ods. 1, kde sa pri dôvode uvedenom pod písm. b/ nevyžaduje

vážne ohrozenie verejného poriadku, pričom osobné správanie žalobcu, popísané vyššie

takéto znaky jednoznačne vykazoval.

Odhliadnuť nebolo možné ani od skutočnosti, že žalobca uvádzal opakovane

nepravdivé skutočnosti a uzavrel účelové manželstvo, a preto uvedené správanie žalobcu

možno nepochybne vnímať ako skutočné ohrozenie záujmov spoločnosti.

Zo správania žalobcu tak je možné aj podľa názoru NS SR dôvodiť existenciu

dôvodného nebezpečenstva, že by žalobca mohol narušiť verejný poriadok dokonca

závažným spôsobom, lebo je zrejmé, že svojim konaním opakovane ignoruje právne

predpisy a svojím konaním smeruje k ich obchádzaniu resp. zneužívaniu.

Konanie žalobcu tak v celom jeho kontexte možno hodnotiť ako konanie trvajúceho

charakteru, ktoré má konsekvencie i do súčasnosti.“

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa jeho práva na rešpektovanie jeho

rodinného života najvyšší súd uviedol:

„Žalobcom napokon namietal, že je otcom dieťaťa Z. narodeného na Slovensku...,

ktorého matkou je S., pričom matka aj dieťa majú pobyt na Slovensku na adrese... a práve

vyhostenie otca dieťaťa už v čase rozhodovania súdu by bolo vážnym zásahom do inštitútu

rodiny, keďže by došlo k násilnému rozdeleniu rodiny.

Podľa žalobcu táto skutočnosť vyplývala už v čase rozhodovania súdu z rodného listu

dieťaťa, v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.

K uvedeným tvrdeniam považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že žalobca

takýto rodný list dieťaťa nepredložil a z obsahu spisu vyplýva, že jediným dôkazom, ktorým

disponoval aj krajský súd v čase svojho rozhodovania je rodný list Z. narodeného

na Slovensku..., ktorého matkou je S., nar..., pričom otec dieťaťa nie je uvedený. Preto

námietka žalobcu, že rozhodnutím o vyhostení žalobcu došlo k vážnemu zásahu do inštitútu

rodiny, Najvyšší súd SR vyhodnotil ako nedôvodnú.“

Ústavný súd zohľadňoval pri posúdení sťažnosti špecifiká správneho súdnictva,

v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov [§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP)].

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

V prvom rade sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s právnym

posúdením podmienok administratívneho vyhostenia cudzinca, ktorému bol udelený trvalý

pobyt na neobmedzený čas.

Podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne

vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak

b) ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie,

f) uzavrel účelové manželstvo,

k) uviedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje

alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.

Podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne

vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas,

štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bol predĺžený tolerovaný pobyt podľa § 58

ods. 3, alebo štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bol udelený tolerovaný pobyt

podľa § 59 ods. 6, len vtedy, ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Podľa názoru sťažovateľa sa dôvody administratívneho vyhostenia aplikované

v jeho prípade podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vzťahujú len na cudzincov,

ktorí nemajú udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas, a teda tieto dôvody (medzi nimi

aj uzavretie účelového manželstva a úmyselné uvádzanie nepravdivých údajov v konaní)

nespĺňajú znaky vážneho ohrozenia verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu podľa

§ 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v rozsahu námietok sťažovateľa a dospel k záveru, že právny názor

najvyššieho súdu vychádzajúci zo zásady, že špeciálneho režimu, a teda vyššej miery

ochrany podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa môže dovolávať len ten cudzinec,

ktorý získal trvalý pobyt na neobmedzený čas nespochybniteľným spôsobom, je ústavne

akceptovateľný. Takáto interpretácia nie je v rozpore s účelom a zmyslom úpravy trvalého

pobytu na neobmedzený čas podľa zákona o pobyte cudzincov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že skutočnosti zistené vo veci sťažovateľa

v správnom konaní (uzavretie účelového manželstva) boli dôvodom na začatie konania

o zrušenie trvalého pobytu udeleného sťažovateľovi na neobmedzený čas, ktoré však bolo

zastavené, pretože trvalý pobyt sťažovateľa zanikol jeho administratívnym vyhostením.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší cudzincovi trvalý pobyt

(udelený na neobmedzený čas nevynímajúc, pozn.), ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom

na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu [písm. a)], a aj vtedy, ak manželia

nevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) [písm. d)].

Podľa § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť

o udelenie trvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo.

Sťažovateľ získal povolenie na trvalý pobyt a neskôr povolenie na trvalý pobyt

na neobmedzený čas na základe toho, že uzavrel manželstvo z občiankou Slovenskej

republiky. Argumentácia sťažovateľa o nároku na vyššiu mieru ochrany cudzinca s trvalým

pobytom na neobmedzený čas bez ohľadu na spôsob získania tohto pobytu teda nemá oporu

v zákone o pobyte cudzincov.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným spôsobom posúdil

aj podmienky administratívneho vyhostenia sťažovateľa, keď aplikoval právnu úpravu

dôvodov administratívneho vyhostenia, ktoré sa vzťahujú podľa § 82 ods. 1 zákona

o pobyte cudzincov na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom prihliadol

aj na skutočnosť, že sťažovateľ opakovane porušil právne predpisy Slovenskej republiky

s cieľom získať z takého konania prospech, čo posúdil ako kvalifikované porušenie

verejného poriadku, a teda ako konanie, ktoré bolo možné posúdiť aj ako vážne ohrozenie

verejného poriadku a bezpečnosti štátu.

Na účely posúdenia opodstatnenosti druhej námietky sťažovateľa si ústavný súd

vyžiadal spis správneho orgánu prvého stupňa (oddelenia cudzineckej polície Policajného

zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-AV-19/2012), správneho orgánu druhého stupňa

(Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB-SK-

62/2012) a spis krajského súdu vedený pod sp. zn. . Ústavný súd zistil,

že v označených spisoch sa nachádza rodný list maloletého Z. (ďalej len „maloletý“),

narodeného..., ktorý si vyžiadal v konaní správny orgán druhého stupňa. V rodnom liste nie

je uvedený otec maloletého. Iný rodný list maloletého sa v spisoch nenachádza a sťažovateľ

ho nepriložil ani k sťažnosti ústavnému súdu.

V žalobe z 28. mája 2012 sťažovateľ uviedol: „Žalobca je otcom dieťaťa Z.

narodeného na Slovensku..., ktorého matkou je S., nar... K overeniu pravdivosti tohto

tvrdenia si žalovaný zadovážil rodný list dieťaťa v ktorom však pochopiteľne nie je uvedený

otec dieťaťa. Z výsluchu matky dieťaťa by však bolo možné jednoznačne potvrdiť túto

skutočnosť, avšak tento žalovaný nepovažoval za potrebné uskutočniť.“

Z citovaného vyplýva opak toho, čo tvrdí sťažovateľ v sťažnosti ústavnému

súdu, v ktorej uviedol, že správnemu orgánu predložil rodný list maloletého

preukazujúci jeho otcovstvo. Taký rodný list nepredložil ani na pojednávaní krajského súdu

12. septembra 2012 a ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nenamietal, že krajský

súd vychádzal z nekompletných spisov správneho orgánu. V odvolaní proti rozsudku

krajského súdu sťažovateľ uviedol: „Táto skutočnosť vyplývala už v čase rozhodovania

súdu z rodného listu dieťaťa v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.“ Rodný list

preukazujúci jeho otcovstvo však spolu s odvolaním nepredložil.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

V správnom súdnictve súd zásadne nevykonáva dokazovanie s výnimkou upravenou

v , ktorá sa na vec sťažovateľa nevzťahuje. Správny orgán druhého stupňa

si zadovážil rodný list maloletého, z ktorého však otcovstvo sťažovateľa nevyplýva.

Sťažovateľ nepredložil iný rodný list ani v súdnom konaní. Ústavný súd preto považuje

aj druhú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nie je arbitrárny, obsahuje dostatok dôvodov pre potvrdzujúci výrok, nie je teda zjavne

neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014