Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 297/2014
PDF · 279.1 KB
No categories available
IV. ÚS 297/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť X., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B,
Trenčín − Opatová, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana
Ažaltoviča, vo veci namietaného porušenia čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sža 26/2012 z 22. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť X. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2013
doručená sťažnosť X. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín − Opatová,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Ažaltoviča, ktorou namieta
porušenie čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich
základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sža 26/2012 z 22. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyšší
súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 Scud 3/2012-33 z 12. septembra 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu
sťažovateľa proti rozhodnutiu Riaditeľstva cudzineckej polície Banská Bystrica
z 21. mája 2012, č. PPZ-HCP-BB-SK-62-002/2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-AV-19-
014/2012 zo 16. marca 2012 o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie Čínskej
ľudovej republiky.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „... žalobca ohrozil verejný poriadok
a to tým, že v súvislosti so žiadosťou o trvalý pobyt na neobmedzený čas, ako aj po vyhovení
jeho žiadosti, uvádzal nepravdivé a zavádzajúce údaje, keď tvrdil, že uzavrel riadne
manželstvo s občianskou Slovenskej republiky... u žalobcu sa jednalo o opakované
porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy,
keď v konaniach v súvislosti so žiadosťou o udelenie ďalšieho povolenia na trvalý pobyt
uvádzal nepravdivé údaje ohľadom manželstva s N. B.“
Sťažovateľ s týmto právnym názorom nesúhlasí a tvrdí, že podľa § 83 ods. 5 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom do 30. apríla 2013 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) možno administratívne
vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas,
len ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
Sťažovateľ namieta, že ak by zákonodarca mal v úmysle priznať označenej právnej
norme uvedené účinky, t. j. nemožnosť dovolať sa špeciálneho režimu z dôvodu priznania
osobitného postavenia nepoctivým spôsobom, uviedol by to v § 83 ods. 5 zákona o pobyte
cudzincov výslovnou formuláciou, že uvedené neplatí, ak sa preukáže, že bol cudzincovi
udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas na základe nepravdivých údajov, resp. uzavretím
účelového manželstva. Nadväzujúc na to sťažovateľ namieta, že právny názor najvyššieho
súdu nemá oporu v zákone o pobyte cudzincov, preto je napadnutý rozsudok podľa jeho
názoru arbitrárny, nie je dostatočne odôvodnený a mali ním byť porušené označené
základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v konaní uviedol, že je otcom maloletého dieťaťa
Z. narodeného v Slovenskej republike, ktorého matka S. má trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky, a jeho vyhostením by došlo k rozdeleniu rodiny. Sťažovateľ
preukázal otcovstvo rodným listom dieťaťa, v ktorom je uvedený ako jeho otec, správny
orgán však rodný list nepredložil prvostupňovému ani odvolaciemu súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Sža/26/2012 z 22. 1. 2013
porušil základné právo sťažovateľa X. na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 odst. 1, 5
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 52 odst. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/26/2012
z 22. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi X. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej
Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet
jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
Podľa čl. 23 ods. 5 ústavy cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených
zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poukazujúc
- na nesprávnu aplikáciu dôvodov vyhostenia podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov, ktoré sa na neho nevzťahujú, pretože mohol byť vyhostený len postupom
a z dôvodu podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, a na to, že
- jeho vyhostením by došlo k násilnému rozdeleniu rodiny, pretože je otcom
maloletého dieťaťa, ktoré sa narodilo na území Slovenskej republiky a ktorého matka
má tiež pobyt v Slovenskej republike; túto skutočnosť preukázal správnemu orgánu
predložením rodného listu dieťaťa, ktorý ho však nepredložil prvostupňovému
ani odvolaciemu súdu.
Tieto námietky boli obsahom odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu, obsahom žaloby aj odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Najvyšší súd
k námietkam sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„... z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd ani
neposudzoval konanie žalobcu ako vážne ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného
poriadku. Takto neposudzoval konanie žalobcu ani správny orgán...
Je nepochybné, že aj na konanie o administratívnom vyhostení sa vzťahujú princípy
obsiahnuté v Listine základných práv a slobôd a Zmluve o ochrane základných práv
a slobôd čomu zodpovedá aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu. Legitímna požiadavka
na zachovaní súladu konania o administratívnom vyhostení s uvedenými princípmi však
neoprávňuje k tomu, aby sa ustanovenia upravujúce postup v konaní o administratívnom
vyhostení vo svojich dôsledkoch vykladali spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek
efektívny postih. Interpretácia obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom konaní
o administratívnom vyhostení nemôže byť natoľko extenzívna, aby vo svojich dôsledkoch
znemožnila účinný postih za protiprávne konanie.
Zásada, že nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam
allegans auditur) chráni poctivú stranu proti nepoctivému podľa najvyššieho súdu
aj vo sfére verejného práva.
Najvyšší súd SR má za to, že pri zohľadnení postupu správnych orgánov a ich
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, keď bolo nepochybné, že žalobcovi bolo udelené
povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas na základe zámerného uvádzania
nepravdivých a zavádzajúcich údajov, čo samotný žalobca nepopiera, naopak sa k tomu
doznal, nebolo možné sa následne dovolávať špeciálneho režimu v zmysle § 85 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov, ktorý skutočne chráni osobitnú kategóriu cudzincov, ktorým
bolo udelené povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas v podobe možnosti ich
administratívneho vyhostenia len za splnenia podmienky, ak vážne ohrozujú bezpečnosť
štátu alebo verejný poriadok...
Ustanovenie § 85 zákona o pobyte cudzincov v súlade so smernicou 2003/109/ES
umožňuje administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané
postavenie osoby s dlhodobým pobytom EÚ a určiť mu zákaz vstupu len v prípade, ak vážne
ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
Bezpochyby cieľom tejto právnej úpravy bolo poskytnúť určité výhody v podobe
ochrany cudzincov pred vyhostením z územia SR tým cudzincom, ktorí získali povolenie
na trvalý pobyt na území SR nespochybniteľným spôsobom.
Inými slovami, cieľom takejto právnej úpravy nebolo chrániť cudzincov, ktorí získali
povolenie k trvalému pobytu zavádzaním správneho orgánu, s cieľom získať všetky výhody
s týmto pobytom spojené...
Kým pre aplikáciu § 82 ods. 2 písm. b/ postačuje ohrozenie bezpečnosti štátu,
verejného poriadku alebo verejného zdravia, pre aplikáciu ust. § 83 ods. 5 zákona
pre cudzincov s trvalým pobytom na neobmedzený čas sa vyžaduje vážne ohrozenie
bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku“.
K definícii pojmu verejný poriadok najvyšší súd uviedol:
«Definíciu pojmu verejného poriadku obsahuje § 2 ods. 1 písm. j/ zákona o pobyte
cudzincov, podľa ktorého na účely zákona č. 404/2011 Z. z. sa rozumie ohrozenie verejného
poriadku, porušenie alebo ohrozenie záujmy chráneného zákonom týkajúceho sa
základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb, alebo
opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu
verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho
spolunažívania.
K pojmu verejný poriadok považuje najvyšší súd za dôležité uviesť, že spôsob
a medze použitia opatrenia z dôvodu verejného poriadku upravuje smernica 2004/38/ES
vo svojom čl. 27.
Z ods. 2 čl. 27 vyplýva, že takéto opatrenia musia byť vykonané v súlade so zásadou
primeranosti a musia byť založené výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby, ktoré
musí predstavovať „skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého
zo základných záujmov spoločnosti“ , pričom opatrenie nie je možné odôvodniť
okolnosťami nesúvisiacimi s dotknutou osobou.
Najvyšší súd SR pritom dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ sa pri výklade použitia
výhrady verejného poriadku sa tiež obmedzil skôr na konštatovanie všeobecných princípov,
pričom posúdenie veci ponechal v kompetencii vnútroštátnych súdov. Uviedol, že zatiaľ
čo zásada voľného pohybu osôb by mala byť vykladaná extenzívne, u výhrady verejného
poriadku je nutné použiť výklad reštriktívny. (Porovnaj bod 18 rozsudku zo dňa
04. 12. 1974 vo veci Van Duyn, 41/74, Recueil, s. 1337: bod 23 rozsudku zo dňa
19. 01. 1999 vo veci Calfa, 348/96, Recueil, s. 1-11)
Súdny dvor stanovil všeobecný test použitia výhrady verejného poriadku, ktorý
predpokladá okrem spoločenského neporiadku, ktorý predstavuje všetky porušenia práva,
existenciu skutočného, aktuálneho a dostatočne závažného ohrozenia niektorého
zo základných záujmov spoločnosti. Nestačí teda len porušenie práva, ale musí existovať
skutočná a dostatočne závažná hrozba, dotýkajúca sa základného záujmu spoločnosti.
Súdny dvor uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne záujmy, ktorých sledovanie spadá pod
pojem verejného poriadku a pojem verejného poriadku sa môže meniť v čase. (porovnaj,
bod 18 rozsudku vo veci Van Duyn; bod 26 rozsudku zo dňa 28. 10. 1975 vo veci Rutili,
36/75, Recueil, s. 1219; bod 34 rozsudku vo veci Bouchereau); v kontexte Spoločenstva
je nutné chápať pojem verejného poriadku tak, aby jeho pôsobnosť nemohla byť stanovená
jednostranne členským Štátom bez možnosti kontroly zo strany Spoločenstva.
Pri rešpektovaní požiadaviek stanovených smernicou 2004/38/ES a judikatúrou
Súdneho dvora je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný
neurčitý právny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú
za nevyhnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych
sa jedná o normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.»
Najvyšší súd dospel z uvedených východísk k tomuto záveru:
„V prípade žalobcu bolo preto namieste ako to aj správny orgán určil, posúdiť jeho
správanie, ktorým úmyselne zavádzal správny orgán s cieľom dosiahnuť status cudzinca
s trvalým pobytom na území SR na neobmedzený čas, čo sa mu aj podarilo, ako narušenie
verejného poriadku.
Bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že sa u žalobcu nejednalo o jednorazové
nesplnenie čisto formálnej povinnosti uloženej zákonom o pobyte cudzincov,
ale o opakované a cielene premyslené konanie, ktorým zavádzal správny orgán a dosiahol
tak status cudzinca s trvalým pobytom bez časového obmedzenia, ktorého výhody chce
následne využiť vo svoj prospech.
V intenciách vyššie zisteného skutkového stavu veci, keď bolo nepochybné, že
žalobca získal povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas takýmto nepoctivým
spôsobom, bolo potrebné prisvedčiť správnemu orgánu, ktorý pri rozhodovaní
o administratívnom vyhostení žalobcu neaplikoval ust. 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov,
ale postupoval v zmysle § 82 ods. 1, kde sa pri dôvode uvedenom pod písm. b/ nevyžaduje
vážne ohrozenie verejného poriadku, pričom osobné správanie žalobcu, popísané vyššie
takéto znaky jednoznačne vykazoval.
Odhliadnuť nebolo možné ani od skutočnosti, že žalobca uvádzal opakovane
nepravdivé skutočnosti a uzavrel účelové manželstvo, a preto uvedené správanie žalobcu
možno nepochybne vnímať ako skutočné ohrozenie záujmov spoločnosti.
Zo správania žalobcu tak je možné aj podľa názoru NS SR dôvodiť existenciu
dôvodného nebezpečenstva, že by žalobca mohol narušiť verejný poriadok dokonca
závažným spôsobom, lebo je zrejmé, že svojim konaním opakovane ignoruje právne
predpisy a svojím konaním smeruje k ich obchádzaniu resp. zneužívaniu.
Konanie žalobcu tak v celom jeho kontexte možno hodnotiť ako konanie trvajúceho
charakteru, ktoré má konsekvencie i do súčasnosti.“
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa jeho práva na rešpektovanie jeho
rodinného života najvyšší súd uviedol:
„Žalobcom napokon namietal, že je otcom dieťaťa Z. narodeného na Slovensku...,
ktorého matkou je S., pričom matka aj dieťa majú pobyt na Slovensku na adrese... a práve
vyhostenie otca dieťaťa už v čase rozhodovania súdu by bolo vážnym zásahom do inštitútu
rodiny, keďže by došlo k násilnému rozdeleniu rodiny.
Podľa žalobcu táto skutočnosť vyplývala už v čase rozhodovania súdu z rodného listu
dieťaťa, v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.
K uvedeným tvrdeniam považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že žalobca
takýto rodný list dieťaťa nepredložil a z obsahu spisu vyplýva, že jediným dôkazom, ktorým
disponoval aj krajský súd v čase svojho rozhodovania je rodný list Z. narodeného
na Slovensku..., ktorého matkou je S., nar..., pričom otec dieťaťa nie je uvedený. Preto
námietka žalobcu, že rozhodnutím o vyhostení žalobcu došlo k vážnemu zásahu do inštitútu
rodiny, Najvyšší súd SR vyhodnotil ako nedôvodnú.“
Ústavný súd zohľadňoval pri posúdení sťažnosti špecifiká správneho súdnictva,
v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov [§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP)].
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 428/09).
V prvom rade sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s právnym
posúdením podmienok administratívneho vyhostenia cudzinca, ktorému bol udelený trvalý
pobyt na neobmedzený čas.
Podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne
vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
b) ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie,
f) uzavrel účelové manželstvo,
k) uviedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje
alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.
Podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne
vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas,
štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bol predĺžený tolerovaný pobyt podľa § 58
ods. 3, alebo štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bol udelený tolerovaný pobyt
podľa § 59 ods. 6, len vtedy, ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
Podľa názoru sťažovateľa sa dôvody administratívneho vyhostenia aplikované
v jeho prípade podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vzťahujú len na cudzincov,
ktorí nemajú udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas, a teda tieto dôvody (medzi nimi
aj uzavretie účelového manželstva a úmyselné uvádzanie nepravdivých údajov v konaní)
nespĺňajú znaky vážneho ohrozenia verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu podľa
§ 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v rozsahu námietok sťažovateľa a dospel k záveru, že právny názor
najvyššieho súdu vychádzajúci zo zásady, že špeciálneho režimu, a teda vyššej miery
ochrany podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa môže dovolávať len ten cudzinec,
ktorý získal trvalý pobyt na neobmedzený čas nespochybniteľným spôsobom, je ústavne
akceptovateľný. Takáto interpretácia nie je v rozpore s účelom a zmyslom úpravy trvalého
pobytu na neobmedzený čas podľa zákona o pobyte cudzincov.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že skutočnosti zistené vo veci sťažovateľa
v správnom konaní (uzavretie účelového manželstva) boli dôvodom na začatie konania
o zrušenie trvalého pobytu udeleného sťažovateľovi na neobmedzený čas, ktoré však bolo
zastavené, pretože trvalý pobyt sťažovateľa zanikol jeho administratívnym vyhostením.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší cudzincovi trvalý pobyt
(udelený na neobmedzený čas nevynímajúc, pozn.), ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom
na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu [písm. a)], a aj vtedy, ak manželia
nevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) [písm. d)].
Podľa § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť
o udelenie trvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo.
Sťažovateľ získal povolenie na trvalý pobyt a neskôr povolenie na trvalý pobyt
na neobmedzený čas na základe toho, že uzavrel manželstvo z občiankou Slovenskej
republiky. Argumentácia sťažovateľa o nároku na vyššiu mieru ochrany cudzinca s trvalým
pobytom na neobmedzený čas bez ohľadu na spôsob získania tohto pobytu teda nemá oporu
v zákone o pobyte cudzincov.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným spôsobom posúdil
aj podmienky administratívneho vyhostenia sťažovateľa, keď aplikoval právnu úpravu
dôvodov administratívneho vyhostenia, ktoré sa vzťahujú podľa § 82 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom prihliadol
aj na skutočnosť, že sťažovateľ opakovane porušil právne predpisy Slovenskej republiky
s cieľom získať z takého konania prospech, čo posúdil ako kvalifikované porušenie
verejného poriadku, a teda ako konanie, ktoré bolo možné posúdiť aj ako vážne ohrozenie
verejného poriadku a bezpečnosti štátu.
Na účely posúdenia opodstatnenosti druhej námietky sťažovateľa si ústavný súd
vyžiadal spis správneho orgánu prvého stupňa (oddelenia cudzineckej polície Policajného
zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-AV-19/2012), správneho orgánu druhého stupňa
(Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB-SK-
62/2012) a spis krajského súdu vedený pod sp. zn. 1 Scud 3/2012. Ústavný súd zistil,
že v označených spisoch sa nachádza rodný list maloletého Z. (ďalej len „maloletý“),
narodeného..., ktorý si vyžiadal v konaní správny orgán druhého stupňa. V rodnom liste nie
je uvedený otec maloletého. Iný rodný list maloletého sa v spisoch nenachádza a sťažovateľ
ho nepriložil ani k sťažnosti ústavnému súdu.
V žalobe z 28. mája 2012 sťažovateľ uviedol: „Žalobca je otcom dieťaťa Z.
narodeného na Slovensku..., ktorého matkou je S., nar... K overeniu pravdivosti tohto
tvrdenia si žalovaný zadovážil rodný list dieťaťa v ktorom však pochopiteľne nie je uvedený
otec dieťaťa. Z výsluchu matky dieťaťa by však bolo možné jednoznačne potvrdiť túto
skutočnosť, avšak tento žalovaný nepovažoval za potrebné uskutočniť.“
Z citovaného vyplýva opak toho, čo tvrdí sťažovateľ v sťažnosti ústavnému
súdu, v ktorej uviedol, že správnemu orgánu predložil rodný list maloletého
preukazujúci jeho otcovstvo. Taký rodný list nepredložil ani na pojednávaní krajského súdu
12. septembra 2012 a ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nenamietal, že krajský
súd vychádzal z nekompletných spisov správneho orgánu. V odvolaní proti rozsudku
krajského súdu sťažovateľ uviedol: „Táto skutočnosť vyplývala už v čase rozhodovania
súdu z rodného listu dieťaťa v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.“ Rodný list
preukazujúci jeho otcovstvo však spolu s odvolaním nepredložil.
Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
V správnom súdnictve súd zásadne nevykonáva dokazovanie s výnimkou upravenou
v § 250i ods. 2 OSP, ktorá sa na vec sťažovateľa nevzťahuje. Správny orgán druhého stupňa
si zadovážil rodný list maloletého, z ktorého však otcovstvo sťažovateľa nevyplýva.
Sťažovateľ nepredložil iný rodný list ani v súdnom konaní. Ústavný súd preto považuje
aj druhú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
nie je arbitrárny, obsahuje dostatok dôvodov pre potvrdzujúci výrok, nie je teda zjavne
neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014