Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,

Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. októbra 2013 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa (ďalej len

„ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. marca 2011

uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b)

a ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní siedmich rokov a šiestich mesiacov. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2011, ktorým toto odvolanie

ako nedôvodné podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol. Proti druhostupňovému rozhodnutiu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 9. júla 2013 v zmysle odmietol, pretože neboli zistené

dôvody dovolania podľa ustanovení .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených ,

čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opiera o túto argumentáciu:

“V trestnej veci sťažovateľa je záver o vine postavený výlučne na výpovedi

poškodenej svedkyne, z ktorej vychádza aj znalecké dokazovanie.

Na hlavnom pojednávaní dňa 3.2.2011 vypočúval súd poškodenú S. N.

v neprítomnosti obžalovaného - sťažovateľa, ktorý s takýmto postupom súdu nesúhlasil.

Každý obžalovaný má právo osobne vypočuť svedkov, ktorí svedčia proti nemu.

Dôkazy musia byť predložené na verejnom konaní, v prítomnosti obžalovaného,

za účelom kontradiktórnej diskusie, a to predovšetkým v takýchto prípadoch,

keď sa odsúdenie opiera rozhodujúcim spôsobom o výpoveď takéhoto svedka.

V tejto súvislosti poukazujem na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Súd v predmetnej trestnej veci postupoval podľa , pričom jeho postup

nie je možné žiadnym spôsobom preskúmať, nie je jasné, prečo súd sám od seba,

bez akéhokoľvek podnetu strán konania alebo samotnej poškodenej - svedkyne rozhodol,

že svedkyňu bude vypočúvať v neprítomnosti obžalovaného - sťažovateľa.

Nie je možné zistiť, na základe akých skutočností súd dospel k záveru,

že v prítomnosti sťažovateľa by svedkyňa nevypovedala pravdu, nie je možné zistiť

na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že bola obava, že by svedkyni z podaného

svedectva hrozila ujma na zdraví.

Rozhodnutie súdu sa javí ako svojvoľné, je nebezpečným precedensom, na základe

ktorého súdy bez akéhokoľvek vysvetlenia môžu v prípadoch trestných činov podľa § 208

Tr. zák. vždy vypočúvať svedkov v neprítomnosti obžalovaného.

Dovolateľ sa domnieva, že takýto postup výsluchu v neprítomnosti obžalovaného,

ak by aj bol prípustný, musí byť postupom výnimočným, výnimočnosť a dôvodnosť zvolenia

takéhoto postupu musí byť v trestnom konaní preukázaná.

V trestnom konaní bolo svedkyni umožnené takto vypovedať bez akéhokoľvek

preskúmateľného dôvodu v rozpore s ustanovením , keď si takúto formu

výpovede nezvolila dokonca ani sama svedkyňa.

Čiastočne na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje na právne posudzovanie

výpovedí utajených svedkov v trestnom konaní, pretože aj postup v danom prípade je

postupom zameraným na ochranu svedkyne.

V prípade ochrany svedka nemožno podľa Európskeho súdu pre ľudské práva

vychádzať ani len z presvedčenia svedka o tom, že mu hrozí zo strany obvineného nejaká

ujma na právach (vo veci sťažovateľa nebolo zadokumentované ani len presvedčenie

svedkyne o hrozbe ujmy na právach, ak bude vypovedať v prítomnosti sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní), ale orgány činné v trestnom konaní, a najmä súdy, musia

obmedzenie práv obhajoby spočívajúce v utajení (a teda aj ochrane) svedka podrobiť testu

proporcionality (čo vo veci sťažovateľa celkom absentuje).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, a listiny a jeho práva podľa dohovoru

označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil

a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, a listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj vo vzťahu

k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa

a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal so skutočnosťou, že sťažovateľ

sa po podaní sťažnosti (prostredníctvom právneho zástupcu) pokúsil rozšíriť argumentáciu

svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie

svojho právneho zástupcu označenom ako „Sťažnosť na účastníkov konania o dovolaní“

a doručenom ústavnému súdu 24. októbra 2013. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje,

že povinné právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné a má svoje

racionálne zdôvodnenie. Vytvára procesný filter zachytávajúci nekvalifikované podania

nespĺňajúce základné procesné parametre pre poskytnutie ochrany ústavnosti, ktoré by inak

zbytočne narúšali plynulosť činnosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti. Elementárnou súčasťou tohto procesno-právneho inštitútu je,

že od momentu doručenia splnomocnenia ústavnému súdu (až do eventuálneho oznámenia

zániku zastúpenia) môže účastník konania realizovať svoje dispozičné oprávnenia

vo vzťahu k ústavnému súdu výlučne prostredníctvom právneho zástupcu. Od takto

stanoveného pravidla by prichádzalo do úvahy výnimočne upustiť, ak by sa potenciálne

odborné nedostatky podania právneho zástupcu mali prejaviť na úkor samotného

sťažovateľa. V konkrétnom prípade sťažovateľa nejde o takúto situáciu, pretože

sťažovateľom prezentovaná argumentácia obsiahnutá v označenom podaní sa obmedzuje

výlučne na námietky prezentujúce jeho nesúhlas s prijatými skutkovými závermi konajúcich

súdov a spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov. Týmto námietkam nemožno pripísať

ústavne-právnu relevanciu, keďže ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie

je ďalšou opravnou inštanciou v tejto sústave.

Preskúmaním sťažnosti a obsahu oboch rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho

súdu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho

rozhodovanie:

Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k námietkam analogickým argumentácii

prezentovanej sťažovateľom v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol,

že ich považuje za nedôvodné. V rozhodnutí krajský súd uviedol, že opatrenie predsedníčky

senátu o vylúčení sťažovateľa z pojednávacej miestnosti na čas výsluchu svedkyne

poškodenej bolo v súlade s ustanoveniami , pretože „poškodená

pred svojím výsluchom vyslovila strach z obžalovaného“, pričom sťažovateľ bol po návrate

do pojednávacej miestnosti s obsahom jej výpovede oboznámený, mal možnosť

sa k výpovedi vyjadriť, ktorú aj využil, a prostredníctvom predsedníčky senátu kládol

svedkyni poškodenej otázky.

Najvyšší súd vo svojom uznesení takisto posúdil námietky sťažovateľa o porušení

jeho práva na obhajobu vypočutím svedkyne poškodenej v jeho neprítomnosti

ako neopodstatnené. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že postup

prvostupňového súdu pri výsluchu tejto svedkyne bol súladný so zákonom, konkrétne

s ustanoveniami , podľa ktorého ak je obava, že svedok

v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému

z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, urobí predseda senátu vhodné opatrenia

na zaistenie bezpečnosti, prípadne vylúči obžalovaného počas doby výsluchu takého svedka

z pojednávacej miestnosti. Najvyšší súd na tomto mieste argumentoval, že takáto dôvodná

obava bola u svedkyne poškodenej daná charakterom trestnej činnosti, pre ktorú bol

sťažovateľ stíhaný, u svedkyne sa prejavoval syndróm týranej ženy, ktorý vznikol

v dôsledku opakovaných a dlhšie trvajúcich traumatických zážitkov.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že neprípustný zásah do označených

základných práv zaručených a listinou a práva zaručeného dohovorom vidí

sťažovateľ v porušení jeho práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti,

keď konajúci súd podľa jeho názoru náležite nevysvetlil, a teda nepreukázal existenciu

dôvodov opodstatňujúcich postup podľa .

Do skupiny osobitných trestnoprocesných záruk spravodlivého prerokovania veci

pred súdom zaraďuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

aj právo na riadne dokazovanie, ktorého obsahom (okrem iného) je aj právo vypočúvať

alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe (ďalej aj „právo na výsluch svedka“), z ktorého

vyplýva právo obvineného byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov proti

sebe. Právo na výsluch svedka je ilustráciou princípu rovností zbraní vyplývajúceho z práva

na spravodlivé prerokovanie veci pred súdom a jeho predmetom a účelom je ochrana práv

obhajoby. Právo na výsluch svedka ESĽP interpretuje ako možnosť vyjadriť sa k výpovedi

svedka a súčasne možnosť klásť svedkovi otázky, teda ho priamo „vypočúvať“ (napr.

rozhodnutia ESĽP Hulki Günes proti Turecku z 19. júna 2003, Atanasov proti Macedónsku

z 19. apríla 2011).

Konštantná judikatúra ESĽP formuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu

práva na obhajobu spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým

vtedy, keď sa odsúdenie zakladá výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka,

ktorého obvinený nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť (rozhodnutia ESĽP Van

Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. apríla 1997, Balšán proti Českej republike

z 18. júla 2006). V tomto kontexte práva obsiahnuté v čl. 6 dohovoru sú rozhodovacou

praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby ako celku, a judikatúra preto spravidla

považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť sporného svedka poskytnutá aspoň

obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento disponoval všetkými relevantnými

informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby (napr. rozhodnutia ESĽP Verdam

proti Holandsku z 31. augusta 1999, Vebiu proti Českej republike z 26. júla 2003, Kurup

proti Dánsku z 10. júla 1985). V rozhodnutí Novák proti Českej republike č. 43791/98

z 8. júla 2003, kde sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na výsluch svedka, keďže

konajúci súd vyhovel žiadosti svedka vypovedať v neprítomnosti obvineného sťažovateľa,

ESĽP vzal do úvahy, že výpoveď tohto svedka nebola jediným dôkazom viny sťažovateľa,

že sa výsluchu svedka zúčastnil obhajca sťažovateľa, po návrate do pojednávacej miestnosti

bol sťažovateľ s výpoveďou oboznámený a dostal príležitosť položiť svedkovi doplňujúce

otázky.

Judikatúra ESĽP reflektuje aj na zložitú situáciu tzv. svedkov – obetí trestných činov

(obete domáceho násilia, sexuálnych trestných činov a pod.), u ktorých je prerokovávanie

trestnej veci pred súdom spojené s traumatickým oživovaním negatívnych zážitkov

z minulosti, a to predovšetkým vtedy, keď sú títo svedkovia postavení tvárou v tvár

obvinenému. Pri hodnotení otázky rešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces

je potrebné vziať do úvahy právo obete trestného činu na rešpektovanie jej súkromného

života, a je teda legitímne prijať na jej ochranu určité opatrenia za súčasného splnenia

podmienky, že je toto opatrenie zlučiteľné s účinným a adekvátnym výkonom práva

obvineného na obhajobu (pozri napr. rozhodnutie ESĽP S. N. proti Švédsku č. 34209/96

z 2. júla 2002).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe v intenciách c ods. 1

zohľadňuje popísané interpretačné východiská zastrešujúce obsah sťažovateľom

namietaného porušenia práva na výsluch svedka, a preto posúdil, či postup konania

v trestnej veci sťažovateľa nevybočoval z takto vymedzených limitov.

Odrazom zmienenej judikatúry ESĽP je aj právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach

zakotvujúca možnosť alternatívneho spôsobu vykonania výsluchu

pri súčasnom zachovaní práv obhajoby v akceptovateľnej miere.

Podľa ak je obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného

nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe

z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závažné nebezpečenstvo, agenta

alebo o svedka, ktorého totožnosť musí zostať zo závažných dôvodov utajená, urobí

predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka,

prípadne vylúči obžalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť po dobu výsluchu takého

svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť

obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môže sa o nej vyjadriť aj bez toho,

aby sa so svedkom stretol, a môže mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré oba

poukázali na charakter trestného činu (týranie blízkej osoby), pre ktorý bolo trestné konanie

vedené, ako aj na svedkyňou výslovne prezentované obavy z osoby sťažovateľa, jasne

vyplýva, že svedkyňa poškodená mala status svedkyne – obete trestného činu, indikujúci

legitímnosť opatrení na jej ochranu, poskytovaných práve označenou právnou úpravou.

V zmysle uvedenej právnej úpravy je konajúci súd oprávnený vyhodnotiť situáciu a podľa

vlastného uváženia prijať v prípade potreby zmienené opatrenie, a to aj bez toho,

aby sa svedok explicitne takéhoto postupu dožadoval. V danom prípade bol postup

konajúceho súdu legálny a legitímny a rešpektoval aj kritérium proporcionality, keďže dbal

na zachovanie práv obhajoby. Obhajca sťažovateľa bol pri výsluchu svedkyne prítomný,

obsah výpovede bol sťažovateľovi sprostredkovaný a sťažovateľ prostredníctvom

predsedníčky senátu mohol svedkyňu konfrontovať položenými otázkami. Obhajobe

tak bola poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu ovplyvniť.

Ústavný súd je preto toho názoru, že s ohľadom na legitímny záujem chrániť

svedkyňu poškodenú, možno mieru, v akej bolo sťažovateľovi umožnené sa na výsluchu

tejto svedkyne podieľať, považovať za dostatočnú. Závery rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, u ktorých sťažovateľ prostredníctvom podaných opravných

prostriedkov uplatňoval ochranu svojich práv, korešpondujú s týmto stanoviskom ústavného

súdu, preto ich považuje ústavný súd za zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených

článkov , listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014