Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 280/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. C., t. č. vo väzbe,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária GEREG &

MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, a základného práva podľa

čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 13. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 12. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť M. C., t. č. vo väzbe (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorá bola následne doplnená 4. februára 2014 prostredníctvom poštovej

prepravy (ďalej len „doplnenie sťažnosti“ ), vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), , a a základného práva podľa

čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. januára 2014

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ je obžalovaný na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava II.

z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2

písm. e) Tr. zák., ktorá obžaloba bola podaná na Okresný súd Bratislava II., Drieňová 5,

21.11.2013, kde je konanie vedené pod číslom konania . Vo veci sa koná

za väzobných podmienok, pretože som ja, sťažovateľ, bol vzatý do väzby Uznesením sudcu

pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. zo dňa

22. 02. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava zo dňa 14. 03. 2013 sp. zn.

... Väzba bola uvalená dňom 20. 02. 2013 (počnúc dňom zadržania) a trvá

doposiaľ.

V priebehu prípravného konania rozhodol sudca pre prípravné konanie Okresného

súdu Bratislava II. uznesením sp. zn. zo dňa 14. 11. 2013 (v spojení

s opravným uznesením sp. zn. zo dňa 09. 12. 2013) tak, že podľa § 81 ods. 1

ma prepustil na slobodu, pretože prijal peňažnú záruku...

V dôsledku podanej sťažnosti okresného prokurátora rozhodoval Krajský súd

v Bratislave pod sp. zn. dňa 13. 01. 2014 tak, že zrušil napadnuté uznesenie

OS Bratislava II. sp. zn. zo dňa 14. 11. 2013 v celom rozsahu a moju žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rozhodol tiež, že neprijíma peňažnú záruku

mojich rodičov. O tomto prvom rozhodnutí tvrdím, že je rozhodnutím odvolacieho súdu,

ktorým tento porušil moje základné právo na osobnú slobodu uvedené v

SR v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Odvolací súd nebol zákonným sudcom, keďže

rozhodoval po podaní obžaloby, teda pod dni 21. 11. 2013. Je potrebné uviesť, že

jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby, čo zároveň

znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby sudcovi

(sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (). Mám za to, že

situácia sa zásadne zmenila vo chvíli, keď prokurátor dňa 21. 11. 2013 podal obžalobu

okresnému súdu. Týmto momentom totiž stratil aktívnu legitimáciu pre podanie sťažnosti

proti uzneseniu, ktorým som bol prepustený na slobodu na základe podanej peňažnej záruky

mojimi rodičmi. Tak isto sa v tomto okamihu ukončila aj jurisdikcia sudcu pre prípravné

konanie, ktorý predtým ma prepustil z väzby na slobodu. Takto podaním obžaloby vznikla

situácia, v ktorej už krajský súd konajúci o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného

súdu nemohol rozhodovať o ďalšom trvaní väzby mňa, sťažovateľa, v prípravnom konaní

pro futuro. Odvolací súd takto rozhodoval o mojej väzbe so spätnou účinnosťou a navyše to

nebolo ani potrebné, lebo v tom čase už konal procesný sudca po podaní obžaloby. Za tejto

situácie treba Uznesenie Krajského súdu zo dňa 13. 01. 2014 považovať

za nezákonné a také, ktoré je v rozpore s SR. Na tomto mieste je

potrebné zdôrazniť, že krajský súd v podstate už bol súdom, ktorý nemôže byt' označený ako

„zákonný sudca“ (obdobne ). Jednoducho, v tejto situácii už nemal právo

rozhodovať. Nebol príslušným zákonným sudcom na takéto konanie.

Pokiaľ ide o rozhodovanie po podaní obžaloby, aj v tomto smere tvrdím, že

Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 12. 12. 2013 došlo

k porušeniu základných práv, pretože bolo závažným spôsobom zasiahnuté do

zaručeného práva na osobnú slobodu vymedzenú v ustanovení SR. Odvolací

súd konal v rozpore s ustanovením , pretože sudca o ďalšom ponechaní

obžalovaného vo väzbe by mohol rozhodnúť len vtedy, ak bola obžaloba podaná bez

predchádzajúceho prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu. Je síce pravda, že proti

tomuto uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu zo dňa 14. 11. 2013 podal prokurátor

sťažnosť, avšak okresný súd túto sťažnosť urýchlene nepredložil krajskému súdu, naviac pri

fatálnom pochybení označenia rozhodnutia, ktoré spôsobilo potom, že o rozhodnutí

o prepustení z väzby rozhodoval odvolací súd až 13. 01. 2014. Takto ten istý súd po podaní

obžaloby nelegitímnym spôsobom zmenil svoje pôvodné rozhodnutie zo 14. 11. 2013,

ktorým mňa, sťažovateľa, prepustil z väzby na slobodu a 03. 12. 2013 rozhoduje o

ponechaní mňa, sťažovateľa, vo väzbe. Naviac, pri druhom rozhodovaní o väzbe je zjavné,

že odvolací súd nemal potrebnú databázu informácií, pretože vo vzťahu ku mne,

sťažovateľovi, nechal nepovšimnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. z 11. 01.

2013 , ktorým som sa ja, sťažovateľ, stal účastným amnestie prezidenta

republiky zo dňa 02. 01. 2013 podľa čl. I. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky,

ktoré má dôsledky a účinky také, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený. V

Uznesení Krajského súdu Bratislava sp. zn. je konštatované, že dospel k

záveru takému, že sudca prvostupňového súdu postupoval správne, keď po podaní obžaloby

na obžalovaného M. C., teda mňa, sťažovateľa, rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe.

Konštatuje sa v tomto rozhodnutí vyššie citované amnestiálne rozhodnutie, naviac, z tohto

rozhodnutia nevyplýva, či odvolací súd mal vôbec vedomosť o konaní Okresného súdu

Bratislava II. sp. zn. .»

Z obsahu doplnku sťažnosti ďalej vyplýva:

«... že ani vo veci zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci

v uznesení zo dňa 12. 12. 2013 súdy o mojom prepustení z väzby na slobodu nekonali

„urýchlene“, a teda bez zbytočných prieťahov. ... Ja som totiž dňa 01. 10. 2013 podal na

Okresný súd Bratislava II. žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a moji rodičia ponúkli

peňažnú záruku. ...

... Teda o mojej žiadosti zo dňa 01. 10. 2013 o prepustenie z väzby na slobodu bolo

právoplatne rozhodnuté po 105 dňoch od podania žiadosti. Túto dobu v žiadnom prípade

nemožno považovať za primeranú.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 01. 2014 bol

porušený , , , SR ako aj Listiny

základných práv a slobôd prijatej ústavným

1/ Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 12. 2013 bol

porušený , , , SR ako aj Listiny

základných práv a slobôd prijatej ústavným

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

13. 01. 2014 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 12. 2013

[správne má byť 12. 12. 2013, pozn.] a prikazuje, aby M. C... bol

neodkladne prepustený z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Bratislave j e povinný uhradiť M. C. trovy konania v sume 284,08

EUR (dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokátka a konateľa obchodnej

spoločnosti Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o., Horná Strieborná 4,

974 01 Banská Bystrica.“

V doplnku sťažnosti z 30. januára 2014 (ďalej len „doplnok sťažnosti“) sťažovateľ

uviedol:

«K časti sťažnosti, v ktorej vytýkam porušenie základných ľudských práv a slobôd

vyjadrených v Ústave v článkoch tak, ako som to uviedol v bode I., chcem ešte uviesť, že ani

vo veci zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci v uznesení zo dňa

12. 12. 2013 súdy o mojom prepustení z väzby na slobodu nekonali „urýchlene“, a teda bez

zbytočných prieťahov. ... Ja som totiž dňa 01. 10. 2013 podal na Okresný súd Bratislava II.

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a moji rodičia ponúkli peňažnú záruku.

Po 22 dňoch (22. 10. 2013) bolo sudcom pre prípravné konanie rozhodnuté o prijatí

peňažnej záruky mojich rodičov F. C. a M. C. vo výške 7.000,- €, ktorá čiastka bola aj dňa

23. 10. 2013 na okresný súd zložená. Až dňa 14. 11. 2013 (po 45 dňoch od podania žiadosti

o prepustenie z väzby) sudca pre prípravné konanie rozhodol (sp. zn. ) tak, že

ma prepustil z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu o prepustení z väzby dňa 14. 11.

2013 podal prokurátor sťažnosť, avšak okresný súd neodkladne nepredložil spis

odvolaciemu súdu, ale po podaní obžaloby 21. 11. 2013 rozhodoval znova v

rozpore s prvším rozhodnutím, ktoré vydal 14. 11. 2013 tak, že rozhodol o mojom

ponechaní vo väzbe (03. 12. 2013 sp. zn. ), a to bez splnenia svojej povinnosti

urýchlene predložiť najprv prvší spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora proti rozhodnutiu zo dňa 14. 11. 2013, ktorým som bol prepustený z väzby na

slobodu. Proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe som podal sťažnosť, o ktorej krajský súd

rozhodol dňa 13. 12. 2013 tak, že moju sťažnosť zamietol. ...

O sťažnosti prokurátora, ktorú zahlásil dňa 14. 11. 2013 (sp. zn. ) proti

uzneseniu, ktorým som bol prepustený z väzby na slobodu rozhodol Krajský súd v Bratislave

13. 01. 2014, teda po 60 dňoch od podania sťažnosti prokurátorom. Súd neskúmal vôbec

prieťahy v konaní o trvaní väzby. Takto sa vytvorili na Okresnom súde Bratislava II. v mojej

trestnej veci ohľadom väzby „dva trestné spisy“, pretože je zjavné z postupu súdov, že jeden

spis bol predložený na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora ( zo dňa

14. 11. 2013 – Uznesenie KS Bratislava zo dňa 13. 01. 2014) a v druhom

( – Uznesenie KS Bratislava ) sa konalo neverejné zasadnutie

dňa 12. 12. 2013. Teda o mojej žiadosti zo dňa 01. 10. 2013 o prepustenie z väzby

na slobodu bolo právoplatne rozhodnuté po 105 dňoch od podania žiadosti. Túto dobu

v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú.»

V doplnku sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol:

„... o dočasnom opatrení uloženému orgánu, ktorý porušil základné práva a slobody

sťažovateľa, t. j. Okresnému súdu Bratislava II. v konaní , aby do rozhodnutia

Ústavného súdu nálezom tento súd bezodkladne prepustil obžalovaného M. C...

na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

, a základného práva podľa listiny napadnutými

rozhodnutiami.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv podľa

, , , a listiny],

a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom sp. zn.

). Sťažovateľ v doplnku sťažnosti vytýka, že «... ani vo veci

zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci v uznesení zo dňa 12. 12. 2013 súdy

o mojom prepustení z väzby na slobodu nekonali „urýchlene“, a teda bez zbytočných

prieťahov.».

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v petite svojej sťažnosti za porušovateľa

označených práv označil len krajský súd, a to tak v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd

z uvedeného dôvodu nemohol skúmať sťažovateľom namietané „zbytočné prieťahy“

v súvislosti s postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom pod sp. zn. , a teda

ani nemohol rozhodnúť o týchto konaniach.

Pokiaľ ide o postup a rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, súdny spis bol krajskému súdu doručený 20. decembra 2013 (prvýkrát bol

spis krajskému súdu predložený 4. decembra 2013, následne 6. decembra 2013 bol súdny

spis vrátený okresnému súdu s tým, že bol predložený predčasne; 9. decembra 2013 okresný

súd vypracoval opravné uznesenie a súdny spis predložil krajskému súdu 20. decembra

2013, pozn.), pričom krajský súd o sťažnosti prokurátora rozhodol 13. januára 2014. Dobu

24 dní, ktorá uplynula od predloženia súdneho spisu krajskému súdu do rozhodnutia

krajského súdu, nemožno v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu považovať

za dobu neprimeranú.

Pokiaľ ide o postup a rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, súdny spis bol krajskému súdu predložený 5. decembra 2013, pričom

krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 12. decembra 2013. Dobu 7 dní, ktorá

uplynula od predloženia súdneho spisu krajskému súdu do rozhodnutia krajského súdu,

v tomto prípade obzvlášť nemožno v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu

považovať za dobu neprimeranú.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj zákonnosť rozhodnutia krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý o sťažnosti okresného prokurátora

rozhodoval po podaní obžaloby, teda po 21. novembri 2013. Sťažovateľ poukazuje na to, že

jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby, čo zároveň

znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby sudcovi, resp.

sudcom a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci. V tejto súvislosti sťažovateľ

poukazuje na nález ústavného súdu č. k. -44 z 15. februára 2006.

Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že v zásade nezasahuje do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím alebo postupom

všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ,

resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma v „hierarchii“

základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto.

Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa

môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť ().

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

, ).

Krajský súd zákonnosť väzby u sťažovateľa odôvodnil v uznesení sp. zn.

z 12. decembra 2013 takto:

„Krajský súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že predseda

senátu okresného súdu postupoval správne, keď po podaní obžaloby na obvineného M. C.

rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe.

Druhostupňový súd sa s písomne uvedenými dôvodmi, na ktoré súd prvého stupňa

poukázal, vo svojom rozhodnutí, stotožňuje a konštatuje, že v predmetnej veci doposiaľ

vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného stíhania proti

obžalovanému a v danom štádiu konania aj po podaní obžaloby existuje naďalej

odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní

trestnej činnosti.

Uvedenú obavu je potrebné vyvodzovať predovšetkým z doterajšieho spôsobu života,

ktorý obžalovaný viedol. Obvinený už v minulosti bol odsúdený pre obdobnú trestnú činnosť

a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26. 02. 2009 sp. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 05. 08. 2009

a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so skúšobnou dobou a probačným

dohľadom v trvaní 5 rokov. Napriek skutočnosti, že bol v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia vychádzajúc z obžaloby, mal sa od januára 2011 dopúšťať obdobného konania.

Táto skutočnosť plne opodstatňuje dôvodnosť z obavy z pokračovania v páchaní trestnej

činnosti.

Treba konštatovať, že dôvody väzby sú konštruované do budúcnosti a majú zamedziť

páchateľovi v možnom pokračovaní v ďalšom protispoločenskom konaní. Vzhľadom

k uvedeným skutočnostiam je preto plne opodstatnená obava, že ak by bol obžalovaný

prepustený na slobodu, by sa opätovne dopúšťal trestnej činnosti. Obavu znásobňuje aj tá

skutočnosť, že v prípade viny mu hrozí vysoký trest represívny.

Vecne správne a zákonne preto rozhodol predseda senátu okresného súdu, keď

obžalovaného podľa ponechal i naďalej vo väzbe.“

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. , ústavný

súd uvádza, že nejde o analogickú situáciu s prípadom sťažovateľa. V prípade sťažovateľa

konajúci súd vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o ďalšom trvaní väzby, teda je

splnená podmienka, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu,

v prípade sťažovateľa, keďže ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania

vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Táto podmienka bola

naplnená uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. decembra 2013, ktorý

rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby z dôvodov uvádzaných

v predmetnom uznesení, a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. decembra

2013, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu o jeho ponechaní vo väzbe aj po podaní obžaloby.

Výroky uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. januára 2014

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a neprijatí peňažnej záruky ako

náhrady väzby možno považovať za nadbytočné, a to z toho dôvodu, že v čase

rozhodovania sa už väzba sťažovateľa opierala o rozhodnutie súdu konajúceho vo veci

samej po podaní obžaloby. Samotnou nadbytočnosťou týchto výrokov (okrem výroku,

ktorým bolo zrušené napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2013, pozn.) však nemohlo dôjsť k takému porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , ktoré by dosahovalo ústavnoprávny rozmer.

Ústavný súd zároveň uvádza, že sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľa

v tom, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. konal v rozpore

s ustanovením . Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol:

„Odvolací súd (pozn. krajský súd v konaní č. k. ) konal v rozpore

s ustanovením , pretože sudca o ďalšom ponechaní obžalovaného

vo väzbe by mohol rozhodnúť len vtedy, ak bola obžaloba podaná bez predchádzajúceho

prepustenia obžalovaným na slobodu.“

Podľa ustanovenia ak bola podaná obžaloba alebo

návrh na schválenie dohody o vine a treste bez predchádzajúceho prepustenia obvineného

prokurátorom na slobodu a lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4 nebola

dodržaná, predseda senátu bezodkladne prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným

príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený; rovnako postupuje sudca pre prípravné

konanie, ak bol podaný návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní a nebola

dodržaná lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4.

Citované ustanovenie rieši povinnosť súdu bezodkladne prepustiť obvineného

z väzby v takom prípade, ak prokurátor síce podal súdu obžalobu v prípade obvineného,

ktorý je vo väzbe a ktorý nebol prepustený prokurátorom na slobodu najneskôr v posledný

deň lehoty väzby, avšak obžaloba bola podaná po lehote dvadsať pracovných dní pred

uplynutím lehoty väzby. Uvedené nie je prípadom sťažovateľa vzhľadom na to, že

prokurátor podal obžalobu v lehote predĺženej zákonnej väzby.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by postup

krajského súdu v oboch sťažovateľom namietaných konaniach bolo možné kvalifikovať ako

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak nezlučiteľný s označenými článkami

a listiny, a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014