Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 336/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o.,

zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia a 3 a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2014 doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a 3 a (ďalej

len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

29. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila 28. mája 2008 Mestskému úradu

v Banskej Bystrici, odboru rozvoja a výstavby (ďalej len „stavebný úrad“) návrh na vydanie

územného rozhodnutia vo veci umiestnenia stavby „Polyfunkčný dom a garáže“.

Po márnom uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie zaslala sťažovateľka

primátorovi sťažnosť vo veci dodržiavania termínu oznámenia konania o vydanie územného

rozhodnutia. Primátor na tento prípis neodpovedal. Napriek tomu stavebný úrad až 30. júla

2008 vydal rozhodnutie o prerušení územného konania, pričom tak urobil až po uplynutí

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa o správnom

konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Stalo sa tak bez toho, aby

stavebný úrad sťažovateľku upovedomil o tom, že vo veci meritórne nerozhodne v zákonnej

lehote. V rozhodnutí o prerušení konania stavebný úrad vyzval sťažovateľku na zosúladenie

návrhu na vydanie územného rozhodnutia s príslušnými predpismi a na doručenie

záväzného stanoviska útvaru hlavného architekta. Keďže sťažovateľka záväzné stanovisko

nemohla včas bez vlastnej viny predložiť, stavebný úrad konanie zastavil. Na základe

odvolania sťažovateľky Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie

o zastavení konania s tým, že zmenu územno-plánovacej dokumentácie nie je možné

zabezpečiť do 30, resp. do 15 dní. Z uvedeného vyplýva, že stavebný úrad nielenže

rozhodol o prerušení konania po lehote, ale aj jeho následné rozhodnutie o zastavení

konania bolo nezákonné. Preto stavebný úrad jednak nesprávne úradne postupoval, keď

rozhodnutie vydal po uplynutí zákonných lehôt, ale navyše aj nezákonne rozhodol.

Sťažovateľka 29. mája 2008 uzavrela zmluvu o budúcej zmluve o dielo

so spoločnosťou T., a. s. (ďalej len „dodávateľ“). Zamýšľanú zmluvu o dielo však nemohla

kvôli nečinnosti stavebného úradu uzavrieť, za čo musela dodávateľovi zaplatiť podľa čl. IV

zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo 31 500 000 Sk zmluvnej pokuty. Dôvodom, pre

ktorý zmluva o dielo nemohla byť uzavretá, bolo to, že povinnosťou sťažovateľky by bolo

zabezpečiť do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo platné územné rozhodnutie na dielo,

ktorého zhotovenie malo byť predmetom zmluvy. V prípade porušenia tejto povinnosti by

sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 2 % z celkovej ceny

diela za každý deň omeškania s plnením povinnosti zabezpečiť vydanie územného

rozhodnutia.

Sťažovateľka legitímne očakávala, že stavebný úrad vydá v zákonnej lehote

rozhodnutie, a to či už meritórne, alebo procesné. Nepredpokladala (a ani nemohla

predpokladať) naproti tomu, že stavebný úrad v zákonnej lehote nevydá žiadne rozhodnutie,

ba ani len upovedomenie o tom, že je potrebné podaný návrh doplniť. To viedlo

sťažovateľku k záveru o vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom.

Sťažovateľka sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala voči Slovenskej

republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 10 000 € s prísl. ako náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v konaní o vydanie územného

rozhodnutia vo veci umiestnenia stavby „Polyfunkčný dom a garáže“. Uplatnila teda týmto

návrhom iba časť z celkovo vzniknutej škody vo výške 31 500 000 Sk. Rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -109

z 13. mája 2011 bolo žalobe sťažovateľky vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-141 zo 16. augusta 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť

23. augusta 2011.

Proti rozsudku krajského súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie 22. augusta 2012, teda v predposledný deň

zákonnej jednoročnej lehoty. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2013 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené vo vyhovujúcom

výroku a vo výroku o trovách konania a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd zrušil právoplatné rozsudky s tým, že nie je daná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako základným predpokladom

zodpovednosti žalovanej za škodu. Podstatnou a bezprostrednou príčinou majúcou za

následok zaplatenie zmluvnej pokuty je podľa názoru najvyššieho súdu porušenie zmluvnej

povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu zo strany sťažovateľky. Táto skutočnosť je

výlučnou príčinou, ktorá spôsobila sťažovateľke označenú ujmu. Škoda teda bola spôsobená

výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou. To zároveň vylučuje inú

skutočnosť ako priamu príčinu vzniku ujmy. Najvyšší súd bol tej mienky, že nevydanie

rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke z objektívneho

hľadiska uzatvoriť budúcu zmluvu v dohodnutej lehote, keďže existencia územného

rozhodnutia nie je nevyhnutnou podmienkou, bez splnenia ktorej by nebolo možné

zamýšľanú zmluvu platne uzavrieť.

Podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd nebral do úvahy, či sú splnené

zákonné podmienky pre mimoriadne dovolanie. Ďalej jeho právne závery sú v rozpore

so zisteným skutkovým stavom, nemajú logický základ a sú prejavom svojvôle. Okrem toho

sa bezdôvodne odchýlil od zistených skutočností a ním zaujatý výklad právnych predpisov

je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Právo dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutie mimoriadnym dovolaním je

dané len vtedy, ak bol namietaným rozhodnutím porušený zákon. Mimoriadnemu dovolaniu

možno vyhovieť len vtedy, ak sa v konaní preukázalo splnenie tejto podmienky.

Ak dovolací súd nezistí splnenie tejto podmienky, nemôže mimoriadnemu dovolaniu

vyhovieť. Ak však zistí, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, musí sa vysporiadať s tým,

či ide o nezákonnosť zásadného charakteru. Takýto charakter nezákonnosti však nie je daný

vtedy, keď dovolací súd má iný právny názor v danej veci. Nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia má zásadný charakter vtedy, ak nesprávnym právnym posúdením veci bolo

porušené ustanovenie právneho predpisu, a nie vtedy, ak súd rozhodol na základe iného

právneho názoru na posudzovanú vec. Totiž len zjavná nezákonnosť môže byť dôvodom

na to, aby dovolací súd zasiahol do právnej istoty a stability právoplatného súdneho

rozhodnutia. To nie je splnené v prípade iného právneho názoru nižších súdov.

S tým súvisí, že sa najvyšší súd opomenul zaoberať otázkou, či právoplatné rozsudky

sú nezákonné. S touto skutočnosťou sa vôbec nevysporiadal. Najvyšší súd zakladá

nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom úsudku, teda na inom právnom názore

vo veci. Pritom v právnom štáte je neprípustné iba uviesť, že nižšie súdy nesprávne vec

právne posúdili, ale zároveň neuviesť, v čom má toto nesprávne právne posúdenie spočívať

a čo malo za následok nezákonnosť.

Najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom právnym záverom. Predovšetkým

konštatoval, že podstatnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody (zaplatenia zmluvnej

pokuty dodávateľovi) bolo porušenie zmluvnej povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej

zo záväzkového vzťahu, a nie nesprávny úradný postup stavebného úradu. Okrem toho

vyslovil aj názor, podľa ktorého nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej

lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v stanovenej lehote.

Sťažovateľka je presvedčená, že porušenie zmluvnej povinnosti uzavrieť zmluvu

o dielo v stanovenej lehote nebolo priamou a hlavnou príčinou vzniku škody, pretože

porušenie tejto zmluvnej povinnosti bolo až následkom nesprávneho úradného postupu

stavebného úradu, ktorý bol nečinný. Následkom porušenia zmluvnej povinnosti bolo síce

zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak treba skúmať, čo bolo dôvodom porušenia zmluvnej

povinnosti. Týmto dôvodom bol práve nesprávny úradný postup stavebného úradu, lebo

nebyť tohto (prvotnej príčiny), nevzniklo by ani porušenie zmluvnej povinnosti (prvotný

následok). Vznik škody bol teda až následkom nesplnenia povinnosti zo zmluvy a práve toto

nesplnenie povinnosti zo zmluvy bolo spôsobené nečinnosťou stavebného úradu.

Sťažovateľka počítala s tým, že jej návrh na vydanie územného rozhodnutia môže byť

zamietnutý. Rovnako počítala aj s tým, že konanie môže byť prerušené. Tieto eventuality

boli zmluvne ošetrené. Naproti tomu nečakala a vzhľadom na legitímne očakávanie ani

nemohla čakať, že stavebný úrad bude nečinný a rozhodnutie nevydá ani v maximálnej

prípustnej lehote. Sťažovateľka totiž legitímne očakávala, že stavebný úrad bude konať

v súlade so zákonom a vydá meritórne alebo procesné rozhodnutie v zákonnej lehote.

Následkom takéhoto postupu stavebného úradu vznikla nemožnosť splnenia zmluvnej

povinnosti sťažovateľky uzavrieť budúcu zmluvu o dielo, pretože nemala k dispozícii

územné rozhodnutie, ktoré bolo podmienkou na uzavretie zmluvy o dielo. Preto porušenie

zmluvnej povinnosti nemohlo byť hlavnou a priamou príčinou vzniku škody, pretože už

samotné porušenie zmluvnej povinnosti bolo následkom nekonania stavebného úradu. Totiž

príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou nemožno vyvodiť zo

skutočnosti, ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho

dôvodu (R 7/79). Ak existuje vo vzťahu ku škode niekoľko relevantných príčin, je potrebné

zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovanie vo vzťahu k následku, teda ku škode, pričom

dôkazom o tom, či ide o primárnu, resp. hlavnú príčinu spôsobenej škody, je tá skutočnosť,

že keby nebolo tejto príčiny, nevznikol by ani spôsobený následok. Príčinou škody môže

byť len tá skutočnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Pritom nemusí

ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom

následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu podstatnú.

Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého nevydanie rozhodnutia stavebného úradu

v zákonnej lehote nebránilo uzavretiu zmluvy o dielo v stanovenej lehote, treba uviesť, že

tento argument je nelogický a účelový. Sťažovateľka bola povinná zabezpečiť územné

rozhodnutie do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva o dielo mala byť uzavretá

najneskôr do 29. júla 2008. V tejto dobe však nemala k dispozícii žiadne rozhodnutie

stavebného úradu, ktorý až 30. júla 2008 rozhodol o prerušení konania. Ak by sťažovateľka

zmluvu uzavrela bez toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu

a okrem toho by znášala vyššiu zmluvnú pokutu ako v prípade neuzavretia zmluvy.

V prípade uzavretia zmluvy hrozila zmluvná pokuta vo výške 2 % z celkovej hodnoty diela

za každý deň omeškania, pričom v prípade neuzavretia zmluvy išlo o fixnú zmluvnú pokutu

31 500 000 Sk. Preto je logické, že sťažovateľka nemohla do zmluvného vzťahu vstúpiť.

Nesprávny úradný postup stavebného úradu nemožno ospravedlniť ani tým, že návrh

na začatie správneho konania bol podľa názoru správneho orgánu neúplný. Zákon s touto

možnosťou počíta a určuje postup, ako sa s tým treba vysporiadať v zákonnej lehote.

K takémuto postupu však zo strany stavebného úradu nedošlo. Preto nie je dôvodná

námietka dovolateľa tvrdiaceho, že sťažovateľka vedome predložila neúplný návrh

a napriek tomu uzavrela dohodu predpokladajúcu dodržanie nesplniteľnej lehoty.

Z uvedeného vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sa bezdôvodne odklonilo od

zisteného skutkového stavu a prijalo ničím nepodložené závery (v „rozpore so spismi“),

z tohto dôvodu je arbitrárne, neodôvodnené a nepresvedčivé.

Uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej

z , ako aj s princípom rovnosti zbraní. Dovolací súd musí totiž v konaní

o mimoriadnom dovolaní posúdiť, či napadnuté rozhodnutie spĺňa podmienky na to, aby

bolo možné pripustiť voči nemu mimoriadne dovolanie, či pripustením mimoriadneho

dovolania nebude neprimerane zasiahnuté do práv jedného z účastníkov konania a či takýto

postup nebude v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Podľa názoru

sťažovateľky najvyšší súd neposudzoval zákonné dôvody, ktoré sú významnejšie, než je

záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. Nevzal do úvahy ani len to, že

môže porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vrátane ,

ktorý zabezpečuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Najvyšší súd porušil princíp právnej istoty a princíp, resp. iudicata. Je totiž v rozpore

s princípom právneho štátu, aby po právoplatnom skončení konania úspešný účastník už

nadobudnutú právnu istotu v konečné rozhodnutie neskôr stratil, a to najmä z dôvodu, že

zasiahne tretia osoba, ktorá podá mimoriadny opravný prostriedok, a následne dovolací súd

jej vyhovie len preto, že má na už právoplatne skončenú vec iný právny názor. Takýto zásah

do právoplatnosti súdnych rozhodnutí spôsobuje, že nemusí dôjsť k naplneniu práva

na súdnu ochranu. Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu

právneho štátu. Zrušením už právoplatných rozhodnutí bez dostatočných zákonných

dôvodov dochádza k vytvoreniu takého právneho prostredia, ktoré je charakteristické

nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery

v právny systém a v právny štát.

V danom prípade je podstatné, že sťažovateľka nadobudla právoplatnosťou rozsudku

krajského súdu právnu istotu, že jej nárok proti žalovanej je daný. Preto podala aj ďalšie dva

návrhy na zaplatenie sumy 490 000 € s prísl. (4. októbra 2011) a sumy 426 000 € s prísl.

(27. apríla 2012), čím uplatnila nárok na náhradu škody v celom rozsahu zmluvnej pokuty,

ktorú dodávateľovi zaplatila. Pri podaní týchto návrhov sa spoliehala na už právoplatné

rozhodnutie. Keďže išlo o totožnú vec (v ktorej bola uplatnená len časť nároku), vychádzala

z toho, že jej bude vyhovené práve z dôvodov vyplývajúcich už z právoplatného

rozhodnutia. Do tejto právnej istoty však bolo zasiahnuté v predposledný deň zákonnej

lehoty (teda takmer po jednom roku) mimoriadnym dovolaním. Podanie mimoriadneho

dovolania malo negatívny vplyv jednak na právnu istotou sťažovateľky, resp. na jej dôveru

v správnosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí, ale tiež na konania začaté

uvedenými ďalšími návrhmi.

Došlo aj k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa tým, že

sa na stranu žalovanej na základe jej podnetu postavila tretia osoba – dovolateľ, ktorý má

v spoločnosti a v právnej obci výrazné postavenie. Dovolateľ vstúpil do sporu medzi

účastníkmi konania podaním mimoriadneho dovolania, ktorým síce využil svoju zákonnú

možnosť, avšak nezohľadnil, že tým poskytuje nové procesné práva a silnejšie procesné

postavenie žalovanej proti tomu, aké postavenie mala v konaní sťažovateľka. Pritom právny

poriadok neumožňuje, aby v prípade mimoriadneho dovolania sa na stranu sťažovateľky

rovnako postavila osoba podobná dovolateľovi s podobným postavením v spoločnosti.

Treba vziať do úvahy aj to, že dovolateľ nevytkol zjavnú nezákonnosť rozhodnutia

ako podmienku na podanie mimoriadneho dovolania, čím sa v podstate zjavne odklonil od

možnosti, ktorú mu poskytuje právny poriadok. Podanie mimoriadneho dovolania

nesmerovalo k odstráneniu nezákonnosti rozhodnutí nižších súdov, ale k zvýhodneniu

procesného postavenia žalovanej, keď jej dovolateľ poskytol mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý ide nad rámec dispozičného oprávnenia žalovanej v rámci sporového

konania. Pritom žalovaná je ako štát v špecifickom postavení a zároveň jedna z kompetencií

dovolateľa je ochraňovať záujmy štátu. V konečnom dôsledku tým došlo k porušeniu

rovnosti účastníkov konania, teda rovnosti zbraní v súdnom konaní.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 30. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania v sume 668,60 €. Napokon

požaduje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2013.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2013

doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa rukou písanej poznámky 5. decembra

2013 vyplýva, že ním boli rozsudky krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta

2011 a okresného súdu č. k. -109 z 13. mája 2011 zrušené vo vyhovujúcom

výroku a vo výroku o trovách konania a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Podľa dovolateľa, ktorý podal mimoriadne dovolanie, došlo rozsudkami nižších

súdov inter alia k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to v otázke existencie príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a vznikom škody na

strane sťažovateľky. Postup stavebného úradu bol síce nesprávny, keď neupovedomil

sťažovateľku, že nemôže do 60 dní od začatia správneho konania rozhodnúť, avšak

neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto jeho nesprávnym postupom a vznikom škody na

strane sťažovateľky. Rozhodnutie sťažovateľky, že uzatvorí zmluvu o budúcej zmluve, bolo

jej slobodným rozhodnutím a dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad neuzavretia zmluvy

o dielo do 29. júla 2008 predstavuje podnikateľské riziko, za ktoré nesie zodpovednosť

výlučne sťažovateľka, a nie žalovaná. Vydanie územného rozhodnutia je podmienené

splnením množstva zákonných predpokladov. Sťažovateľka preto nemohla úspešnosť

svojho návrhu bez ďalšieho očakávať. Vedela o tom, aké náležitosti musí návrh na vydanie

územného rozhodnutia spĺňať, a mala vedomosť aj o tom, že návrh predkladá neúplný.

Zmluvu napriek tomu uzatvorila, hoci táto predpokladala dodržanie už v tom čase

nesplniteľnej lehoty. Sťažovateľka na základe týchto skutočností mohla a mala vedieť, že

lehota, do ktorej má byť budúca zmluva uzavretá, s vysokou pravdepodobnosťou

hraničiacou takmer s istotou dodržaná nebude. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že medzi

nesprávnym postupom stavebného úradu a vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť.

Sťažovateľka sa nestotožnila s uvedeným právnym názorom dovolateľa a naďalej

trvala na svojich tvrdeniach uplatnených už pred nižšími súdmi v tejto súvislosti.

Podľa názoru najvyššieho súdu vo veci nebolo sporné, že stavebný úrad sa dopustil

nesprávneho úradného postupu, keď v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie. Rovnako bolo

nesporné, že v majetkovej sfére sťažovateľky došlo k zmenšeniu jej majetkového stavu,

a teda ku vzniku škody zaplatením zmluvnej pokuty dodávateľovi. Naproti tomu spornou

zostala otázka existencie, resp. neexistencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody ako základného predpokladu zodpovednosti žalovanej za škodu,

pričom práve správnosť posúdenia tejto otázky nižšími súdmi dovolateľ namietal

v mimoriadnom dovolaní. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom

zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne

konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie bolo príčinou

a vznik škody zasa následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť

bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti

nasvedčujúce jej existencii. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná

súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy

v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo

opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť

protiprávneho konania (opomenutia), škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je

iná skutočnosť (napríklad porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným),

zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou.

Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou

ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná

súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam,

v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu sa

príčinná súvislosť zisťuje. V posudzovanej veci sťažovateľka označila za majetkovú ujmu

zaplatenie zmluvnej pokuty dodávateľovi a za príčinu vzniku tejto ujmy považovala

nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia stavebným úradom

v stanovenej lehote. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve

vo vzťahu uvedeného nesprávneho úradného postupu stavebného úradu a škody

spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. Bolo teda potrebné posúdiť, či nevydanie

rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote ako príčina malo priamo (bezprostredne)

za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. V danom prípade

vznikla sťažovateľke povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia povinnosti

uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Podstatnou a bezprostrednou príčinou,

ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je teda porušenie zmluvnej povinnosti

sťažovateľky. Keďže išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto

skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila sťažovateľkou uplatnenú ujmu. Vznik

škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou.

To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku ujmy iná skutočnosť (iné

protiprávne konanie alebo opomenutie). Na základe uvedeného možno uzavrieť, že

nesprávny úradný postup stavebného úradu a sťažovateľkou požadovaná škoda nie sú

vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Nesprávny je preto úsudok okresného súdu

prevzatý krajským súdom, podľa ktorého príčinou následku, t. j. povinnosti sťažovateľky

zaplatiť zmluvnú pokutu, bola ako jediný dôvod nečinnosť stavebného úradu. Z tohto

mylného úsudku dospeli nižšie súdy k nesprávnemu právnemu názoru, že žalovaná

zodpovedá za škodu. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že zmluvnú povinnosť zabezpečenú

zmluvnou pokutou nemohla splniť výlučne pre pochybenie (nečinnosť) stavebného úradu,

a teda že porušenie zmluvnej povinnosti nezavinila, treba uviesť, že ide o ničím

nepodložené a nepreukázané tvrdenie. Totiž ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom

v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska,

uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia

v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre

ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia

budúcej zmluvy o dielo účastníci nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu

o dielo uzavrieť, vydaním územného rozhodnutia. Sťažovateľka sa okrem toho dostáva

do rozporu s vlastným tvrdením uvedeným už v žalobe, podľa ktorého existuje aj ďalší

dôvod, pre ktorý nemohla s dodávateľom v žiadnom prípade riadnu zmluvu o dielo

v dohodnutej lehote uzatvoriť. Za takýto dôvod považovala skutočnosť, že v zmluve o dielo

by na seba prevzala omnoho prísnejšie sankcie za neplnenie povinnosti, čo však bližšie

nevysvetlila.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Časť námietok sťažovateľky treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom nesprávnym

právnym záverom. Podľa prvého podstatnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody

(zaplatenia zmluvnej pokuty) bolo porušenie zmluvnej povinnosti sťažovateľky, a nie

nesprávny úradný postup (nečinnosť) stavebného úradu. Podľa druhého nevydanie

rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu

zmluvu o dielo v stanovenej lehote.

Sťažovateľka v súvislosti s prvým právnym záverom zdôrazňuje, že vznik škody bol

síce následkom nesplnenia zmluvnej povinnosti, avšak nesplnenie zmluvnej povinnosti bolo

spôsobené nečinnosťou stavebného úradu. Sťažovateľka totiž legitímne očakávala, že

postup stavebného úradu bude v súlade so zákonom, čo sa však nestalo. Keby bol stavebný

úrad postupoval zákonným spôsobom, k nijakej škode by nedošlo.

V súvislosti s druhým právnym záverom sťažovateľka zdôrazňuje, že uzavretím

zmluvy o dielo by jej vznikla povinnosť zabezpečiť územné rozhodnutie do 3 dní od

uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva mala byť uzavretá najneskôr do 29. júla 2008

a stavebný úrad rozhodol o prerušení konania až 30. júla 2008. Ak by zmluvu uzavrela bez

toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu a musela by znášať

vyššiu zmluvnú pokutu. Skutočnosť, že návrh na začatie konania nebol podľa názoru

správneho orgánu úplný, neospravedlňuje jeho nesprávny úradný postup, pretože v prípade

potreby doplnenia návrhu stavebný úrad nepostupoval v zmysle zákona.

Sťažovateľka v uvedených súvislostiach napokon zdôrazňuje, že najvyšší súd sa

bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu a prijal v „rozpore so spismi“ ničím

nepodložené závery, čo zakladá arbitrárnosť, neodôvodnenosť a nepresvedčivosť jeho

uznesenia.

Z pohľadu ústavného súdu treba jednoznačne konštatovať, že závery najvyššieho

súdu sú úplné, logické a presvedčivé. V žiadnom prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či

zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje,

nemôže sama osebe zakladať porušenie a 3 , resp. dohovoru.

V súlade s dlhoročnou ustálenou súdnou praxou najvyšší súd vo všeobecnej rovine

vysvetlil podstatu inštitútu príčinnej súvislosti a v súlade s ňou zdôraznil, že vzťah príčiny

a následku musí byť bezprostredný, resp. priamy, pričom príčinná súvislosť musí byť vždy

preukázaná. Musí byť skutkovo doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia)

škodlivý následok by nenastal, a ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za

škodu nenastáva.

Rovnako je podstatný aj zovšeobecňujúci záver, podľa ktorého otázka príčinnej

súvislosti je otázkou skutkovou. Právnym posúdením otázky príčinnej súvislosti je

vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) má

byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci

význam, v čom konkrétne spočíva škoda. Práve vo vzťahu medzi škodou a konkrétnym

konaním škodcu sa príčinná súvislosť zisťuje.

Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli a ani

nemohli byť dovolateľom, ale ani sťažovateľkou v dovolacom konaní napadnuté, dospel

k právnemu záveru, že bezprostredná (priama) príčinná súvislosť medzi nečinnosťou

stavebného úradu a povinnosťou sťažovateľky zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu nie je

daná. Vychádzal pritom z toho, že existujúci stav z objektívneho hľadiska právne nebránil

sťažovateľke dodržať záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve a zmluvu o dielo uzavrieť. Keď

tak sťažovateľka napriek tomu neurobila, vznikla jej povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu.

Bezprostredná (priama) príčinná súvislosť bola preto podľa právneho posúdenia najvyššieho

súdu daná medzi skutočnosťou, že sťažovateľka porušila zmluvnú povinnosť,

a skutočnosťou, že v dôsledku toho musela zaplatiť zmluvnú pokutu. Za to však nemôže

niesť zodpovednosť žalovaná.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti poznamenáva, že najvyšší súd (i keď len

konkludentne, resp. implicitne) poskytol pri právnom posúdení veci ochranu princípu pacta

sunt servanda. Bol teda toho názoru, že prednosť musí mať dodržiavanie platne uzavretej

zmluvy. Inými slovami, pri nedodržaní zmluvného záväzku musí takto konajúci účastník

sám znášať následky z toho vyplývajúce.

Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa najvyšší súd

bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu, čo by inak nepochybne bolo v rozpore

so zákonom. Práve naopak, vychádzal zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli

medzi účastníkmi konania sporné. Najvyšší súd v skutočnosti zasiahol do problematiky

právneho posúdenia skutkovej otázky príčinnej súvislosti, keď dospel k odlišnému záveru

o tom, ktorá skutková okolnosť bola bezprostrednou (priamou) príčinou toho, že

sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu. K tomu treba poznamenať, že

sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom nijako nenapadla zovšeobecňujúce závery

najvyššieho súdu o tom, čo treba považovať za právnu otázku pri posudzovaní problematiky

príčinnej súvislosti.

Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci najvyšším súdom je, čo sa týka

teraz pertraktovaných námietok sťažovateľky, ústavne konformné, a preto niet dôvodu na

to, aby do týchto záverov zasiahol.

Odlišná je situácia vo vzťahu k ďalším námietkam, ktoré sťažovateľka v konaní

vedenom ústavným súdom uplatnila. Tieto treba považovať za neprípustné.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Je síce pravdou, že sťažovateľka, ktorej bolo mimoriadne dovolanie doručené,

zaujala k nemu písomné stanovisko vyjadrením právneho zástupcu zo 16. októbra 2012,

avšak v tomto vyjadrení neuviedla viaceré námietky, ktoré teraz uplatňuje v konaní

vedenom ústavným súdom. Pritom ide o také námietky, ktoré bolo možné a potrebné

uplatniť v priebehu dovolacieho konania, teda vo vyjadrení na dovolanie.

Z uvedeného možno uzavrieť, že sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila

zákonom daný prostriedok obrany jej práv v dovolacom konaní (podala vyjadrenie na

dovolanie), avšak z materiálneho hľadiska tak neurobila, pretože v tomto vyjadrení teraz

uplatňované námietky neuviedla, na ne nepoukázala. Znamená to, že z materiálneho

hľadiska účinnú možnosť obrany svojich práv vyplývajúcu pre ňu zo zákona nevyužila.

To zakladá neprípustnosť sťažnosti v zmysle .

Treba okrem toho ešte dodať, že sťažovateľka ústavnému súdu ani len netvrdila (tým

menej preukazovala), že námietky neuplatnila v dovolacom konaní z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzala do úvahy prípadná možnosť ústavného súdu

postupovať v zmysle ustanovenia .

V konkrétnej rovine považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto:

Sťažovateľka spochybňuje samotné právo dovolateľa napadnúť právoplatný

rozsudok v tejto veci mimoriadnym dovolaním. Poukazuje na to, že je to možné iba

v prípade, ak namietaným rozhodnutím bol porušený zákon, čo podľa jej názoru nie je dané,

pretože v prípade mimoriadneho dovolania musí ísť o porušenie zákona majúce zásadný

charakter. Najvyšší súd však zakladá nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom

úsudku, teda na inom právnom názore, čo za zásadné porušenie zákona považovať

nemožno.

Otázka práva dovolateľa podať mimoriadne dovolanie, resp. otázka správnej

definície podmienok, za splnenia ktorých tak možno urobiť, je celkom nepochybne

zásadného významu, a preto bolo v právnom záujme sťažovateľky najvyšší súd na to

upozorniť.

Ďalej sťažovateľka namietla, že uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom

právnej istoty. Podľa jej názoru pripustením mimoriadneho dovolania nemožno

neprimerane zasiahnuť do práv jedného z účastníkov konania. Treba totiž zvážiť, či má

prednosť záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí pred údajným

porušením zákona v neprospech žalovanej. Situácia, keď úspešný účastník, ktorý už

nadobudol právnu istotu v podobe konečného rozhodnutia, túto stratí zrušením tohto

rozhodnutia na základe mimoriadneho dovolania, je v rozpore s princípom právneho štátu.

Je to tak tým viac, že sa tak stane zásahom tretej osoby, ktorá podá mimoriadne dovolanie.

Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu právneho štátu, lebo

zrušením právoplatných rozhodnutí bez dostatočných dôvodov dochádza k vytvoreniu

takého právneho prostredia, ktoré je charakteristické nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych

práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery v právny systém a v právny štát.

V tejto súvislosti sťažovateľka tiež tvrdí, že na základe právoplatného rozsudku

podala ďalšie dva návrhy, ktorými sa domáha zaplatenia ďalších častí zmluvnej pokuty,

ktorú musela dodávateľovi uhradiť. Poukazuje na to, že na základe záverov najvyššieho

súdu nebude v týchto ďalších konaniach úspešná, hoci v čase podania týchto návrhov mohla

ešte legitímne očakávať ich úspech, a to vzhľadom na vtedy ešte existujúce právoplatné

rozsudky okresného súdu a krajského súdu. Pritom do právnej istoty sťažovateľky zasiahol

dovolateľ v predposledný deň jednoročnej zákonnej lehoty, v ktorej mohol mimoriadne

dovolanie podať. Teda takmer po dobu jedného roka mohla byť a bola dôvodne

presvedčená, že so svojimi ďalšími nárokmi uspeje.

Uvedené námietky sťažovateľky majú nepochybne zásadný charakter a otvárajú

otázku, či posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania má byť odlišné od

posudzovania prípustnosti dovolania, ktoré je mimoriadnym opravným prostriedkom

v rukách samotného účastníka konania, a to tým viac, že takéto dovolanie (na rozdiel

od mimoriadneho dovolania) možno podať v jednomesačnej zákonnej lehote. Sťažovateľka

poukazuje pritom aj na nález ústavného súdu (sp. zn. ), ktorým bola vyslovená

neprípustnosť dovolania podľa proti právoplatnému

rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Ide o prípady procesných pochybení (tzv.

dôvody zmätočností), nie teda o prípad nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka mala preto všetky dôvody, ako aj možnosť túto námietku v dovolacom

konaní uplatniť, čo však neurobila.

K tomu treba osobitne dodať, že o podaní dvoch ďalších žalôb, ktorými sťažovateľka

uplatnila ďalšie časti nároku na náhradu škody, najvyšší súd zrejme nevedel a ani vedieť

nemohol. Zo spisu nižších súdov to nemohlo vyplývať, keďže k podaniu žalôb došlo až po

právoplatnom skončení konania, a vo vyjadrení na mimoriadne dovolanie to uvedené nie je.

Za týchto okolností nemožno najvyššiemu súdu vytýkať, že sa námietkou podania ďalších

dvoch žalôb a legitímneho očakávania ich úspešnosti nezaoberal.

Podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

konania (rovnosť zbraní) podľa tým, že na stranu žalovanej sa postavila

tretia osoba – dovolateľ, ktorý má v spoločnosti a v právnej obci výrazné postavenie. Pritom

nezohľadnil, že tým poskytuje nové procesné práva a silnejšie procesné postavenie

žalovanej oproti tomu, aké postavenie mala v konaní sťažovateľka. To je v rozpore

s právom. Treba pritom vziať do úvahy aj to, že dovolateľ nevytkol takú nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia, ktorá by mala zásadný charakter, čím došlo k zvýhodneniu

procesného postavenia žalovanej. K tomu sťažovateľka dodáva, že žalovaná je ako štát

v špecifickom postavení a jednou z kompetencií dovolateľa je ochraňovať práve záujmy

štátu.

Argumentáciu sťažovateľky možno z pohľadu ústavného súdu chápať buď tak, že

ňou spochybňuje ústavnosť samotného inštitútu mimoriadneho dovolania, alebo tak, že

presadzuje ústavne konformný výklad tohto inštitútu z hľadiska prípustnosti mimoriadneho

dovolania. V prvom prípade sťažovateľka mohla a mala požadovať prerušenie dovolacieho

konania s tým, aby najvyšší súd podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade

inštitútu mimoriadneho dovolania s . V druhom prípade mohla namietať potrebu

ústavne konformného výkladu prípustnosti tejto inštitúcie. Ani jednu z týchto možností však

sťažovateľka nevyužila.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať

žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia

najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014