Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 336/2014
PDF · 261.83 KB
No categories available
II. ÚS 336/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o.,
zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
6 MCdo 16/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2014 doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 MCdo 16/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
29. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila 28. mája 2008 Mestskému úradu
v Banskej Bystrici, odboru rozvoja a výstavby (ďalej len „stavebný úrad“) návrh na vydanie
územného rozhodnutia vo veci umiestnenia stavby „Polyfunkčný dom a garáže“.
Po márnom uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie zaslala sťažovateľka
primátorovi sťažnosť vo veci dodržiavania termínu oznámenia konania o vydanie územného
rozhodnutia. Primátor na tento prípis neodpovedal. Napriek tomu stavebný úrad až 30. júla
2008 vydal rozhodnutie o prerušení územného konania, pričom tak urobil až po uplynutí
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Stalo sa tak bez toho, aby
stavebný úrad sťažovateľku upovedomil o tom, že vo veci meritórne nerozhodne v zákonnej
lehote. V rozhodnutí o prerušení konania stavebný úrad vyzval sťažovateľku na zosúladenie
návrhu na vydanie územného rozhodnutia s príslušnými predpismi a na doručenie
záväzného stanoviska útvaru hlavného architekta. Keďže sťažovateľka záväzné stanovisko
nemohla včas bez vlastnej viny predložiť, stavebný úrad konanie zastavil. Na základe
odvolania sťažovateľky Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie
o zastavení konania s tým, že zmenu územno-plánovacej dokumentácie nie je možné
zabezpečiť do 30, resp. do 15 dní. Z uvedeného vyplýva, že stavebný úrad nielenže
rozhodol o prerušení konania po lehote, ale aj jeho následné rozhodnutie o zastavení
konania bolo nezákonné. Preto stavebný úrad jednak nesprávne úradne postupoval, keď
rozhodnutie vydal po uplynutí zákonných lehôt, ale navyše aj nezákonne rozhodol.
Sťažovateľka 29. mája 2008 uzavrela zmluvu o budúcej zmluve o dielo
so spoločnosťou T., a. s. (ďalej len „dodávateľ“). Zamýšľanú zmluvu o dielo však nemohla
kvôli nečinnosti stavebného úradu uzavrieť, za čo musela dodávateľovi zaplatiť podľa čl. IV
zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo 31 500 000 Sk zmluvnej pokuty. Dôvodom, pre
ktorý zmluva o dielo nemohla byť uzavretá, bolo to, že povinnosťou sťažovateľky by bolo
zabezpečiť do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo platné územné rozhodnutie na dielo,
ktorého zhotovenie malo byť predmetom zmluvy. V prípade porušenia tejto povinnosti by
sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 2 % z celkovej ceny
diela za každý deň omeškania s plnením povinnosti zabezpečiť vydanie územného
rozhodnutia.
Sťažovateľka legitímne očakávala, že stavebný úrad vydá v zákonnej lehote
rozhodnutie, a to či už meritórne, alebo procesné. Nepredpokladala (a ani nemohla
predpokladať) naproti tomu, že stavebný úrad v zákonnej lehote nevydá žiadne rozhodnutie,
ba ani len upovedomenie o tom, že je potrebné podaný návrh doplniť. To viedlo
sťažovateľku k záveru o vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.
Sťažovateľka sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala voči Slovenskej
republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 10 000 € s prísl. ako náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v konaní o vydanie územného
rozhodnutia vo veci umiestnenia stavby „Polyfunkčný dom a garáže“. Uplatnila teda týmto
návrhom iba časť z celkovo vzniknutej škody vo výške 31 500 000 Sk. Rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 60 Cb 68/2010-109
z 13. mája 2011 bolo žalobe sťažovateľky vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k.
13 Co 224/2011-141 zo 16. augusta 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť
23. augusta 2011.
Proti rozsudku krajského súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie 22. augusta 2012, teda v predposledný deň
zákonnej jednoročnej lehoty. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 16/2012
z 30. októbra 2013 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené vo vyhovujúcom
výroku a vo výroku o trovách konania a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd zrušil právoplatné rozsudky s tým, že nie je daná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako základným predpokladom
zodpovednosti žalovanej za škodu. Podstatnou a bezprostrednou príčinou majúcou za
následok zaplatenie zmluvnej pokuty je podľa názoru najvyššieho súdu porušenie zmluvnej
povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu zo strany sťažovateľky. Táto skutočnosť je
výlučnou príčinou, ktorá spôsobila sťažovateľke označenú ujmu. Škoda teda bola spôsobená
výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou. To zároveň vylučuje inú
skutočnosť ako priamu príčinu vzniku ujmy. Najvyšší súd bol tej mienky, že nevydanie
rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke z objektívneho
hľadiska uzatvoriť budúcu zmluvu v dohodnutej lehote, keďže existencia územného
rozhodnutia nie je nevyhnutnou podmienkou, bez splnenia ktorej by nebolo možné
zamýšľanú zmluvu platne uzavrieť.
Podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd nebral do úvahy, či sú splnené
zákonné podmienky pre mimoriadne dovolanie. Ďalej jeho právne závery sú v rozpore
so zisteným skutkovým stavom, nemajú logický základ a sú prejavom svojvôle. Okrem toho
sa bezdôvodne odchýlil od zistených skutočností a ním zaujatý výklad právnych predpisov
je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.
Právo dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutie mimoriadnym dovolaním je
dané len vtedy, ak bol namietaným rozhodnutím porušený zákon. Mimoriadnemu dovolaniu
možno vyhovieť len vtedy, ak sa v konaní preukázalo splnenie tejto podmienky.
Ak dovolací súd nezistí splnenie tejto podmienky, nemôže mimoriadnemu dovolaniu
vyhovieť. Ak však zistí, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, musí sa vysporiadať s tým,
či ide o nezákonnosť zásadného charakteru. Takýto charakter nezákonnosti však nie je daný
vtedy, keď dovolací súd má iný právny názor v danej veci. Nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia má zásadný charakter vtedy, ak nesprávnym právnym posúdením veci bolo
porušené ustanovenie právneho predpisu, a nie vtedy, ak súd rozhodol na základe iného
právneho názoru na posudzovanú vec. Totiž len zjavná nezákonnosť môže byť dôvodom
na to, aby dovolací súd zasiahol do právnej istoty a stability právoplatného súdneho
rozhodnutia. To nie je splnené v prípade iného právneho názoru nižších súdov.
S tým súvisí, že sa najvyšší súd opomenul zaoberať otázkou, či právoplatné rozsudky
sú nezákonné. S touto skutočnosťou sa vôbec nevysporiadal. Najvyšší súd zakladá
nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom úsudku, teda na inom právnom názore
vo veci. Pritom v právnom štáte je neprípustné iba uviesť, že nižšie súdy nesprávne vec
právne posúdili, ale zároveň neuviesť, v čom má toto nesprávne právne posúdenie spočívať
a čo malo za následok nezákonnosť.
Najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom právnym záverom. Predovšetkým
konštatoval, že podstatnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody (zaplatenia zmluvnej
pokuty dodávateľovi) bolo porušenie zmluvnej povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej
zo záväzkového vzťahu, a nie nesprávny úradný postup stavebného úradu. Okrem toho
vyslovil aj názor, podľa ktorého nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej
lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v stanovenej lehote.
Sťažovateľka je presvedčená, že porušenie zmluvnej povinnosti uzavrieť zmluvu
o dielo v stanovenej lehote nebolo priamou a hlavnou príčinou vzniku škody, pretože
porušenie tejto zmluvnej povinnosti bolo až následkom nesprávneho úradného postupu
stavebného úradu, ktorý bol nečinný. Následkom porušenia zmluvnej povinnosti bolo síce
zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak treba skúmať, čo bolo dôvodom porušenia zmluvnej
povinnosti. Týmto dôvodom bol práve nesprávny úradný postup stavebného úradu, lebo
nebyť tohto (prvotnej príčiny), nevzniklo by ani porušenie zmluvnej povinnosti (prvotný
následok). Vznik škody bol teda až následkom nesplnenia povinnosti zo zmluvy a práve toto
nesplnenie povinnosti zo zmluvy bolo spôsobené nečinnosťou stavebného úradu.
Sťažovateľka počítala s tým, že jej návrh na vydanie územného rozhodnutia môže byť
zamietnutý. Rovnako počítala aj s tým, že konanie môže byť prerušené. Tieto eventuality
boli zmluvne ošetrené. Naproti tomu nečakala a vzhľadom na legitímne očakávanie ani
nemohla čakať, že stavebný úrad bude nečinný a rozhodnutie nevydá ani v maximálnej
prípustnej lehote. Sťažovateľka totiž legitímne očakávala, že stavebný úrad bude konať
v súlade so zákonom a vydá meritórne alebo procesné rozhodnutie v zákonnej lehote.
Následkom takéhoto postupu stavebného úradu vznikla nemožnosť splnenia zmluvnej
povinnosti sťažovateľky uzavrieť budúcu zmluvu o dielo, pretože nemala k dispozícii
územné rozhodnutie, ktoré bolo podmienkou na uzavretie zmluvy o dielo. Preto porušenie
zmluvnej povinnosti nemohlo byť hlavnou a priamou príčinou vzniku škody, pretože už
samotné porušenie zmluvnej povinnosti bolo následkom nekonania stavebného úradu. Totiž
príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou nemožno vyvodiť zo
skutočnosti, ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho
dôvodu (R 7/79). Ak existuje vo vzťahu ku škode niekoľko relevantných príčin, je potrebné
zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovanie vo vzťahu k následku, teda ku škode, pričom
dôkazom o tom, či ide o primárnu, resp. hlavnú príčinu spôsobenej škody, je tá skutočnosť,
že keby nebolo tejto príčiny, nevznikol by ani spôsobený následok. Príčinou škody môže
byť len tá skutočnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Pritom nemusí
ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu podstatnú.
Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého nevydanie rozhodnutia stavebného úradu
v zákonnej lehote nebránilo uzavretiu zmluvy o dielo v stanovenej lehote, treba uviesť, že
tento argument je nelogický a účelový. Sťažovateľka bola povinná zabezpečiť územné
rozhodnutie do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva o dielo mala byť uzavretá
najneskôr do 29. júla 2008. V tejto dobe však nemala k dispozícii žiadne rozhodnutie
stavebného úradu, ktorý až 30. júla 2008 rozhodol o prerušení konania. Ak by sťažovateľka
zmluvu uzavrela bez toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu
a okrem toho by znášala vyššiu zmluvnú pokutu ako v prípade neuzavretia zmluvy.
V prípade uzavretia zmluvy hrozila zmluvná pokuta vo výške 2 % z celkovej hodnoty diela
za každý deň omeškania, pričom v prípade neuzavretia zmluvy išlo o fixnú zmluvnú pokutu
31 500 000 Sk. Preto je logické, že sťažovateľka nemohla do zmluvného vzťahu vstúpiť.
Nesprávny úradný postup stavebného úradu nemožno ospravedlniť ani tým, že návrh
na začatie správneho konania bol podľa názoru správneho orgánu neúplný. Zákon s touto
možnosťou počíta a určuje postup, ako sa s tým treba vysporiadať v zákonnej lehote.
K takémuto postupu však zo strany stavebného úradu nedošlo. Preto nie je dôvodná
námietka dovolateľa tvrdiaceho, že sťažovateľka vedome predložila neúplný návrh
a napriek tomu uzavrela dohodu predpokladajúcu dodržanie nesplniteľnej lehoty.
Z uvedeného vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sa bezdôvodne odklonilo od
zisteného skutkového stavu a prijalo ničím nepodložené závery (v „rozpore so spismi“),
z tohto dôvodu je arbitrárne, neodôvodnené a nepresvedčivé.
Uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej
z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj s princípom rovnosti zbraní. Dovolací súd musí totiž v konaní
o mimoriadnom dovolaní posúdiť, či napadnuté rozhodnutie spĺňa podmienky na to, aby
bolo možné pripustiť voči nemu mimoriadne dovolanie, či pripustením mimoriadneho
dovolania nebude neprimerane zasiahnuté do práv jedného z účastníkov konania a či takýto
postup nebude v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Podľa názoru
sťažovateľky najvyšší súd neposudzoval zákonné dôvody, ktoré sú významnejšie, než je
záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. Nevzal do úvahy ani len to, že
môže porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vrátane čl. 46 ods. 3 ústavy,
ktorý zabezpečuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Najvyšší súd porušil princíp právnej istoty a princíp, resp. iudicata. Je totiž v rozpore
s princípom právneho štátu, aby po právoplatnom skončení konania úspešný účastník už
nadobudnutú právnu istotu v konečné rozhodnutie neskôr stratil, a to najmä z dôvodu, že
zasiahne tretia osoba, ktorá podá mimoriadny opravný prostriedok, a následne dovolací súd
jej vyhovie len preto, že má na už právoplatne skončenú vec iný právny názor. Takýto zásah
do právoplatnosti súdnych rozhodnutí spôsobuje, že nemusí dôjsť k naplneniu práva
na súdnu ochranu. Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu
právneho štátu. Zrušením už právoplatných rozhodnutí bez dostatočných zákonných
dôvodov dochádza k vytvoreniu takého právneho prostredia, ktoré je charakteristické
nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery
v právny systém a v právny štát.
V danom prípade je podstatné, že sťažovateľka nadobudla právoplatnosťou rozsudku
krajského súdu právnu istotu, že jej nárok proti žalovanej je daný. Preto podala aj ďalšie dva
návrhy na zaplatenie sumy 490 000 € s prísl. (4. októbra 2011) a sumy 426 000 € s prísl.
(27. apríla 2012), čím uplatnila nárok na náhradu škody v celom rozsahu zmluvnej pokuty,
ktorú dodávateľovi zaplatila. Pri podaní týchto návrhov sa spoliehala na už právoplatné
rozhodnutie. Keďže išlo o totožnú vec (v ktorej bola uplatnená len časť nároku), vychádzala
z toho, že jej bude vyhovené práve z dôvodov vyplývajúcich už z právoplatného
rozhodnutia. Do tejto právnej istoty však bolo zasiahnuté v predposledný deň zákonnej
lehoty (teda takmer po jednom roku) mimoriadnym dovolaním. Podanie mimoriadneho
dovolania malo negatívny vplyv jednak na právnu istotou sťažovateľky, resp. na jej dôveru
v správnosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí, ale tiež na konania začaté
uvedenými ďalšími návrhmi.
Došlo aj k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že
sa na stranu žalovanej na základe jej podnetu postavila tretia osoba – dovolateľ, ktorý má
v spoločnosti a v právnej obci výrazné postavenie. Dovolateľ vstúpil do sporu medzi
účastníkmi konania podaním mimoriadneho dovolania, ktorým síce využil svoju zákonnú
možnosť, avšak nezohľadnil, že tým poskytuje nové procesné práva a silnejšie procesné
postavenie žalovanej proti tomu, aké postavenie mala v konaní sťažovateľka. Pritom právny
poriadok neumožňuje, aby v prípade mimoriadneho dovolania sa na stranu sťažovateľky
rovnako postavila osoba podobná dovolateľovi s podobným postavením v spoločnosti.
Treba vziať do úvahy aj to, že dovolateľ nevytkol zjavnú nezákonnosť rozhodnutia
ako podmienku na podanie mimoriadneho dovolania, čím sa v podstate zjavne odklonil od
možnosti, ktorú mu poskytuje právny poriadok. Podanie mimoriadneho dovolania
nesmerovalo k odstráneniu nezákonnosti rozhodnutí nižších súdov, ale k zvýhodneniu
procesného postavenia žalovanej, keď jej dovolateľ poskytol mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý ide nad rámec dispozičného oprávnenia žalovanej v rámci sporového
konania. Pritom žalovaná je ako štát v špecifickom postavení a zároveň jedna z kompetencií
dovolateľa je ochraňovať záujmy štátu. V konečnom dôsledku tým došlo k porušeniu
rovnosti účastníkov konania, teda rovnosti zbraní v súdnom konaní.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
6 MCdo 16/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 30. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania v sume 668,60 €. Napokon
požaduje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 16/2012 z 30. októbra 2013.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 16/2012 z 30. októbra 2013
doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa rukou písanej poznámky 5. decembra
2013 vyplýva, že ním boli rozsudky krajského súdu sp. zn. 13 Co 224/2011 zo 16. augusta
2011 a okresného súdu č. k. 60 Cb 68/2010-109 z 13. mája 2011 zrušené vo vyhovujúcom
výroku a vo výroku o trovách konania a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Podľa dovolateľa, ktorý podal mimoriadne dovolanie, došlo rozsudkami nižších
súdov inter alia k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to v otázke existencie príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a vznikom škody na
strane sťažovateľky. Postup stavebného úradu bol síce nesprávny, keď neupovedomil
sťažovateľku, že nemôže do 60 dní od začatia správneho konania rozhodnúť, avšak
neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto jeho nesprávnym postupom a vznikom škody na
strane sťažovateľky. Rozhodnutie sťažovateľky, že uzatvorí zmluvu o budúcej zmluve, bolo
jej slobodným rozhodnutím a dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad neuzavretia zmluvy
o dielo do 29. júla 2008 predstavuje podnikateľské riziko, za ktoré nesie zodpovednosť
výlučne sťažovateľka, a nie žalovaná. Vydanie územného rozhodnutia je podmienené
splnením množstva zákonných predpokladov. Sťažovateľka preto nemohla úspešnosť
svojho návrhu bez ďalšieho očakávať. Vedela o tom, aké náležitosti musí návrh na vydanie
územného rozhodnutia spĺňať, a mala vedomosť aj o tom, že návrh predkladá neúplný.
Zmluvu napriek tomu uzatvorila, hoci táto predpokladala dodržanie už v tom čase
nesplniteľnej lehoty. Sťažovateľka na základe týchto skutočností mohla a mala vedieť, že
lehota, do ktorej má byť budúca zmluva uzavretá, s vysokou pravdepodobnosťou
hraničiacou takmer s istotou dodržaná nebude. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že medzi
nesprávnym postupom stavebného úradu a vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť.
Sťažovateľka sa nestotožnila s uvedeným právnym názorom dovolateľa a naďalej
trvala na svojich tvrdeniach uplatnených už pred nižšími súdmi v tejto súvislosti.
Podľa názoru najvyššieho súdu vo veci nebolo sporné, že stavebný úrad sa dopustil
nesprávneho úradného postupu, keď v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie. Rovnako bolo
nesporné, že v majetkovej sfére sťažovateľky došlo k zmenšeniu jej majetkového stavu,
a teda ku vzniku škody zaplatením zmluvnej pokuty dodávateľovi. Naproti tomu spornou
zostala otázka existencie, resp. neexistencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody ako základného predpokladu zodpovednosti žalovanej za škodu,
pričom práve správnosť posúdenia tejto otázky nižšími súdmi dovolateľ namietal
v mimoriadnom dovolaní. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom
zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne
konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie bolo príčinou
a vznik škody zasa následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť
bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti
nasvedčujúce jej existencii. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť
protiprávneho konania (opomenutia), škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je
iná skutočnosť (napríklad porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným),
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou.
Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou
ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná
súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu sa
príčinná súvislosť zisťuje. V posudzovanej veci sťažovateľka označila za majetkovú ujmu
zaplatenie zmluvnej pokuty dodávateľovi a za príčinu vzniku tejto ujmy považovala
nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia stavebným úradom
v stanovenej lehote. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve
vo vzťahu uvedeného nesprávneho úradného postupu stavebného úradu a škody
spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. Bolo teda potrebné posúdiť, či nevydanie
rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote ako príčina malo priamo (bezprostredne)
za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. V danom prípade
vznikla sťažovateľke povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia povinnosti
uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Podstatnou a bezprostrednou príčinou,
ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je teda porušenie zmluvnej povinnosti
sťažovateľky. Keďže išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto
skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila sťažovateľkou uplatnenú ujmu. Vznik
škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotnou sťažovateľkou.
To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku ujmy iná skutočnosť (iné
protiprávne konanie alebo opomenutie). Na základe uvedeného možno uzavrieť, že
nesprávny úradný postup stavebného úradu a sťažovateľkou požadovaná škoda nie sú
vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Nesprávny je preto úsudok okresného súdu
prevzatý krajským súdom, podľa ktorého príčinou následku, t. j. povinnosti sťažovateľky
zaplatiť zmluvnú pokutu, bola ako jediný dôvod nečinnosť stavebného úradu. Z tohto
mylného úsudku dospeli nižšie súdy k nesprávnemu právnemu názoru, že žalovaná
zodpovedá za škodu. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že zmluvnú povinnosť zabezpečenú
zmluvnou pokutou nemohla splniť výlučne pre pochybenie (nečinnosť) stavebného úradu,
a teda že porušenie zmluvnej povinnosti nezavinila, treba uviesť, že ide o ničím
nepodložené a nepreukázané tvrdenie. Totiž ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom
v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska,
uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia
v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre
ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia
budúcej zmluvy o dielo účastníci nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu
o dielo uzavrieť, vydaním územného rozhodnutia. Sťažovateľka sa okrem toho dostáva
do rozporu s vlastným tvrdením uvedeným už v žalobe, podľa ktorého existuje aj ďalší
dôvod, pre ktorý nemohla s dodávateľom v žiadnom prípade riadnu zmluvu o dielo
v dohodnutej lehote uzatvoriť. Za takýto dôvod považovala skutočnosť, že v zmluve o dielo
by na seba prevzala omnoho prísnejšie sankcie za neplnenie povinnosti, čo však bližšie
nevysvetlila.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Časť námietok sťažovateľky treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri posudzovaní veci dospel k dvom nesprávnym
právnym záverom. Podľa prvého podstatnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody
(zaplatenia zmluvnej pokuty) bolo porušenie zmluvnej povinnosti sťažovateľky, a nie
nesprávny úradný postup (nečinnosť) stavebného úradu. Podľa druhého nevydanie
rozhodnutia stavebným úradom v zákonnej lehote nebránilo sťažovateľke uzatvoriť budúcu
zmluvu o dielo v stanovenej lehote.
Sťažovateľka v súvislosti s prvým právnym záverom zdôrazňuje, že vznik škody bol
síce následkom nesplnenia zmluvnej povinnosti, avšak nesplnenie zmluvnej povinnosti bolo
spôsobené nečinnosťou stavebného úradu. Sťažovateľka totiž legitímne očakávala, že
postup stavebného úradu bude v súlade so zákonom, čo sa však nestalo. Keby bol stavebný
úrad postupoval zákonným spôsobom, k nijakej škode by nedošlo.
V súvislosti s druhým právnym záverom sťažovateľka zdôrazňuje, že uzavretím
zmluvy o dielo by jej vznikla povinnosť zabezpečiť územné rozhodnutie do 3 dní od
uzavretia zmluvy o dielo, pričom zmluva mala byť uzavretá najneskôr do 29. júla 2008
a stavebný úrad rozhodol o prerušení konania až 30. júla 2008. Ak by zmluvu uzavrela bez
toho, aby mala územné rozhodnutie, uviedla by dodávateľa do omylu a musela by znášať
vyššiu zmluvnú pokutu. Skutočnosť, že návrh na začatie konania nebol podľa názoru
správneho orgánu úplný, neospravedlňuje jeho nesprávny úradný postup, pretože v prípade
potreby doplnenia návrhu stavebný úrad nepostupoval v zmysle zákona.
Sťažovateľka v uvedených súvislostiach napokon zdôrazňuje, že najvyšší súd sa
bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu a prijal v „rozpore so spismi“ ničím
nepodložené závery, čo zakladá arbitrárnosť, neodôvodnenosť a nepresvedčivosť jeho
uznesenia.
Z pohľadu ústavného súdu treba jednoznačne konštatovať, že závery najvyššieho
súdu sú úplné, logické a presvedčivé. V žiadnom prípade nevykazujú znaky arbitrárnosti či
zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje,
nemôže sama osebe zakladať porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súlade s dlhoročnou ustálenou súdnou praxou najvyšší súd vo všeobecnej rovine
vysvetlil podstatu inštitútu príčinnej súvislosti a v súlade s ňou zdôraznil, že vzťah príčiny
a následku musí byť bezprostredný, resp. priamy, pričom príčinná súvislosť musí byť vždy
preukázaná. Musí byť skutkovo doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia)
škodlivý následok by nenastal, a ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva.
Rovnako je podstatný aj zovšeobecňujúci záver, podľa ktorého otázka príčinnej
súvislosti je otázkou skutkovou. Právnym posúdením otázky príčinnej súvislosti je
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci
význam, v čom konkrétne spočíva škoda. Práve vo vzťahu medzi škodou a konkrétnym
konaním škodcu sa príčinná súvislosť zisťuje.
Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli a ani
nemohli byť dovolateľom, ale ani sťažovateľkou v dovolacom konaní napadnuté, dospel
k právnemu záveru, že bezprostredná (priama) príčinná súvislosť medzi nečinnosťou
stavebného úradu a povinnosťou sťažovateľky zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu nie je
daná. Vychádzal pritom z toho, že existujúci stav z objektívneho hľadiska právne nebránil
sťažovateľke dodržať záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve a zmluvu o dielo uzavrieť. Keď
tak sťažovateľka napriek tomu neurobila, vznikla jej povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu.
Bezprostredná (priama) príčinná súvislosť bola preto podľa právneho posúdenia najvyššieho
súdu daná medzi skutočnosťou, že sťažovateľka porušila zmluvnú povinnosť,
a skutočnosťou, že v dôsledku toho musela zaplatiť zmluvnú pokutu. Za to však nemôže
niesť zodpovednosť žalovaná.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti poznamenáva, že najvyšší súd (i keď len
konkludentne, resp. implicitne) poskytol pri právnom posúdení veci ochranu princípu pacta
sunt servanda. Bol teda toho názoru, že prednosť musí mať dodržiavanie platne uzavretej
zmluvy. Inými slovami, pri nedodržaní zmluvného záväzku musí takto konajúci účastník
sám znášať následky z toho vyplývajúce.
Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa najvyšší súd
bezdôvodne odklonil od zisteného skutkového stavu, čo by inak nepochybne bolo v rozpore
so zákonom. Práve naopak, vychádzal zo skutkových zistení nižších súdov, ktoré neboli
medzi účastníkmi konania sporné. Najvyšší súd v skutočnosti zasiahol do problematiky
právneho posúdenia skutkovej otázky príčinnej súvislosti, keď dospel k odlišnému záveru
o tom, ktorá skutková okolnosť bola bezprostrednou (priamou) príčinou toho, že
sťažovateľka musela zaplatiť dodávateľovi zmluvnú pokutu. K tomu treba poznamenať, že
sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom nijako nenapadla zovšeobecňujúce závery
najvyššieho súdu o tom, čo treba považovať za právnu otázku pri posudzovaní problematiky
príčinnej súvislosti.
Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci najvyšším súdom je, čo sa týka
teraz pertraktovaných námietok sťažovateľky, ústavne konformné, a preto niet dôvodu na
to, aby do týchto záverov zasiahol.
Odlišná je situácia vo vzťahu k ďalším námietkam, ktoré sťažovateľka v konaní
vedenom ústavným súdom uplatnila. Tieto treba považovať za neprípustné.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Je síce pravdou, že sťažovateľka, ktorej bolo mimoriadne dovolanie doručené,
zaujala k nemu písomné stanovisko vyjadrením právneho zástupcu zo 16. októbra 2012,
avšak v tomto vyjadrení neuviedla viaceré námietky, ktoré teraz uplatňuje v konaní
vedenom ústavným súdom. Pritom ide o také námietky, ktoré bolo možné a potrebné
uplatniť v priebehu dovolacieho konania, teda vo vyjadrení na dovolanie.
Z uvedeného možno uzavrieť, že sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila
zákonom daný prostriedok obrany jej práv v dovolacom konaní (podala vyjadrenie na
dovolanie), avšak z materiálneho hľadiska tak neurobila, pretože v tomto vyjadrení teraz
uplatňované námietky neuviedla, na ne nepoukázala. Znamená to, že z materiálneho
hľadiska účinnú možnosť obrany svojich práv vyplývajúcu pre ňu zo zákona nevyužila.
To zakladá neprípustnosť sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Treba okrem toho ešte dodať, že sťažovateľka ústavnému súdu ani len netvrdila (tým
menej preukazovala), že námietky neuplatnila v dovolacom konaní z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzala do úvahy prípadná možnosť ústavného súdu
postupovať v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V konkrétnej rovine považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto:
Sťažovateľka spochybňuje samotné právo dovolateľa napadnúť právoplatný
rozsudok v tejto veci mimoriadnym dovolaním. Poukazuje na to, že je to možné iba
v prípade, ak namietaným rozhodnutím bol porušený zákon, čo podľa jej názoru nie je dané,
pretože v prípade mimoriadneho dovolania musí ísť o porušenie zákona majúce zásadný
charakter. Najvyšší súd však zakladá nezákonnosť rozhodnutí nižších súdov na mylnom
úsudku, teda na inom právnom názore, čo za zásadné porušenie zákona považovať
nemožno.
Otázka práva dovolateľa podať mimoriadne dovolanie, resp. otázka správnej
definície podmienok, za splnenia ktorých tak možno urobiť, je celkom nepochybne
zásadného významu, a preto bolo v právnom záujme sťažovateľky najvyšší súd na to
upozorniť.
Ďalej sťažovateľka namietla, že uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s princípom
právnej istoty. Podľa jej názoru pripustením mimoriadneho dovolania nemožno
neprimerane zasiahnuť do práv jedného z účastníkov konania. Treba totiž zvážiť, či má
prednosť záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí pred údajným
porušením zákona v neprospech žalovanej. Situácia, keď úspešný účastník, ktorý už
nadobudol právnu istotu v podobe konečného rozhodnutia, túto stratí zrušením tohto
rozhodnutia na základe mimoriadneho dovolania, je v rozpore s princípom právneho štátu.
Je to tak tým viac, že sa tak stane zásahom tretej osoby, ktorá podá mimoriadne dovolanie.
Strata už nadobudnutej právnej istoty je popretím samotného princípu právneho štátu, lebo
zrušením právoplatných rozhodnutí bez dostatočných dôvodov dochádza k vytvoreniu
takého právneho prostredia, ktoré je charakteristické nízkou vymožiteľnosťou subjektívnych
práv, vznikom právnej neistoty a stratou dôvery v právny systém a v právny štát.
V tejto súvislosti sťažovateľka tiež tvrdí, že na základe právoplatného rozsudku
podala ďalšie dva návrhy, ktorými sa domáha zaplatenia ďalších častí zmluvnej pokuty,
ktorú musela dodávateľovi uhradiť. Poukazuje na to, že na základe záverov najvyššieho
súdu nebude v týchto ďalších konaniach úspešná, hoci v čase podania týchto návrhov mohla
ešte legitímne očakávať ich úspech, a to vzhľadom na vtedy ešte existujúce právoplatné
rozsudky okresného súdu a krajského súdu. Pritom do právnej istoty sťažovateľky zasiahol
dovolateľ v predposledný deň jednoročnej zákonnej lehoty, v ktorej mohol mimoriadne
dovolanie podať. Teda takmer po dobu jedného roka mohla byť a bola dôvodne
presvedčená, že so svojimi ďalšími nárokmi uspeje.
Uvedené námietky sťažovateľky majú nepochybne zásadný charakter a otvárajú
otázku, či posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania má byť odlišné od
posudzovania prípustnosti dovolania, ktoré je mimoriadnym opravným prostriedkom
v rukách samotného účastníka konania, a to tým viac, že takéto dovolanie (na rozdiel
od mimoriadneho dovolania) možno podať v jednomesačnej zákonnej lehote. Sťažovateľka
poukazuje pritom aj na nález ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 398/08), ktorým bola vyslovená
neprípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku proti právoplatnému
rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Ide o prípady procesných pochybení (tzv.
dôvody zmätočností), nie teda o prípad nesprávneho právneho posúdenia veci.
Sťažovateľka mala preto všetky dôvody, ako aj možnosť túto námietku v dovolacom
konaní uplatniť, čo však neurobila.
K tomu treba osobitne dodať, že o podaní dvoch ďalších žalôb, ktorými sťažovateľka
uplatnila ďalšie časti nároku na náhradu škody, najvyšší súd zrejme nevedel a ani vedieť
nemohol. Zo spisu nižších súdov to nemohlo vyplývať, keďže k podaniu žalôb došlo až po
právoplatnom skončení konania, a vo vyjadrení na mimoriadne dovolanie to uvedené nie je.
Za týchto okolností nemožno najvyššiemu súdu vytýkať, že sa námietkou podania ďalších
dvoch žalôb a legitímneho očakávania ich úspešnosti nezaoberal.
Podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov
konania (rovnosť zbraní) podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že na stranu žalovanej sa postavila
tretia osoba – dovolateľ, ktorý má v spoločnosti a v právnej obci výrazné postavenie. Pritom
nezohľadnil, že tým poskytuje nové procesné práva a silnejšie procesné postavenie
žalovanej oproti tomu, aké postavenie mala v konaní sťažovateľka. To je v rozpore
s právom. Treba pritom vziať do úvahy aj to, že dovolateľ nevytkol takú nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, ktorá by mala zásadný charakter, čím došlo k zvýhodneniu
procesného postavenia žalovanej. K tomu sťažovateľka dodáva, že žalovaná je ako štát
v špecifickom postavení a jednou z kompetencií dovolateľa je ochraňovať práve záujmy
štátu.
Argumentáciu sťažovateľky možno z pohľadu ústavného súdu chápať buď tak, že
ňou spochybňuje ústavnosť samotného inštitútu mimoriadneho dovolania, alebo tak, že
presadzuje ústavne konformný výklad tohto inštitútu z hľadiska prípustnosti mimoriadneho
dovolania. V prvom prípade sťažovateľka mohla a mala požadovať prerušenie dovolacieho
konania s tým, aby najvyšší súd podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade
inštitútu mimoriadneho dovolania s ústavou. V druhom prípade mohla namietať potrebu
ústavne konformného výkladu prípustnosti tejto inštitúcie. Ani jednu z týchto možností však
sťažovateľka nevyužila.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať
žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia
najvyššieho súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014