Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 341/2014
PDF · 176.74 KB
No categories available
II. ÚS 341/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., zastúpenej
A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení
s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod
sp. zn. 23 K 4/2013 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom
Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 K 4/2013 a Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 6. marca 2014.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. marca 2014 (na základe výzvy ústavného súdu)
doručeného ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že návrhom z 20. júna
2013 doručeným okresnému súdu 21. júna 2013 sa sťažovateľka ako veriteľka v zmysle
ustanovenia § 11 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)
domáhala vyhlásenia konkurzu na majetok S., a. s. (ďalej len „dlžníčka“). Uznesením
okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-97 z 28. júna 2013 bolo začaté konkurzné konanie voči
dlžníčke. Zároveň prípisom z 10. júla 2013 okresný súd vyzval dlžníčku, aby sa v lehote 20
dní písomne vyjadrila k návrhu na vyhlásenie konkurzu a aby osvedčila svoju platobnú
schopnosť. Dlžníčka mala tiež predložiť doklady v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a)
bodu 1 zákona o konkurze a oznámiť okresnému súdu, či súhlasí s rozhodnutím o návrhu na
vyhlásenie konkurzu bez nariadenia pojednávania. Dlžníčka podaním z 12. júla 2013
vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a žiadala o jeho
nariadenie. Na to okresný súd nariadil pojednávanie na 13. september 2013. Dlžníčka
26. júla 2013 doručila okresnému súdu požadované vyjadrenie k návrhu na vyhlásenie
konkurzu (spolu s prílohami), v ktorom osvedčovala svoju platobnú schopnosť. Ďalším
podaním z 30. júla 2013 dlžníčka vyjadrila podmienečný súhlas s rozhodnutím o veci bez
nariadenia pojednávania, a to za splnenia podmienky, že okresný súd dospeje k názoru, že
podaním z 26. júla 2013 osvedčila svoju platobnú schopnosť a že bude rozhodnuté
o zastavení konkurzného konania. Okresný súd prípisom z 1. augusta 2013 doručeným
sťažovateľke 5. augusta 2013 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní k predmetnému
vyjadreniu dlžníčky zaujala písomné stanovisko. Lehota na zaujatie stanoviska sťažovateľke
uplynula 20. augusta 2013. Aj napriek tomu, že sťažovateľke ešte stále plynula sudcovská
lehota na vyjadrenie, okresný súd uznesením č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013
zastavil konkurzné konanie voči dlžníčke. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku 19. augusta 2013. Vzhľadom na to, že okresný súd ešte pred skončením lehoty na
zaujatie stanoviska vo veci rozhodol, sťažovateľka považovala potom už podanie stanoviska
za zjavne zbytočné a nepodala ho. Následne okresný súd upovedomením z 13. augusta 2013
zrušil nariadený termín pojednávania. Keďže sťažovateľka považovala postup okresného
súdu za nesprávny, podala proti uzneseniu z 12. augusta 2013 odvolanie. Uznesením
krajského súdu č. k. 2 CoKR 78/2013-369 zo 14. novembra 2013 bolo uznesenie okresného
súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
7. januára 2014, a preto nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2014.
Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu bol nelogický, netransparentný,
nezákonný a rozhodne zakladá pochybnosti o nestrannosti. Okresný súd sa totiž úplne
zabudol zaoberať otázkou účinnej ochrany a realizácie ústavných práv sťažovateľky.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo
na návrh veriteľa, súd do 5 dní od začatia konania vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí,
aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd
zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa
má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil. Pri aplikácii tohto ustanovenia
okresný súd neprihliadol na účel pojednávania, ktorým je predovšetkým odstránenie
prípadných pochybností, a to v záujme spravodlivého rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie
konkurzu. V konkurznom konaní sa totiž úpadok dlžníka predpokladá, pričom vo fáze pred
rozhodnutím o vyhlásení konkurzu sa skúma možnosť preukázania opaku a práve na tento
účel nariaďuje súd pojednávanie. Zo samotného zákonného ustanovenia vyplýva, že aj
napriek špecifickej povahe konkurzného konania sa o návrhu vyhlásenia konkurzu má
primárne konať na pojednávaní. Nekonanie pojednávania pri rozhodovaní o vyhlásení
konkurzu je len výnimočné, a to v zákonom taxatívne vymedzených prípadoch. Je to vtedy,
ak je súd toho názoru, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, alebo ak dlžník
súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania. Zákon o konkurze
pritom nerieši otázku, ako má súd postupovať v prípade, ak dlžníkov súhlas bol udelený
podmienečne alebo dodatočne. Keďže ustanovenie § 19 zákona o konkurze je garanciou
ústavného práva účastníkov konkurzného konania na verejné prerokovanie veci, v prípade
existencie pochybnosti, či sa má pojednávanie konať, alebo nie, treba v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy pojednávanie zrealizovať. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sa v konkurznom
konaní rozhoduje nielen o právach dlžníka, ale aj o právach veriteľov, zákon musí
nepochybne garantovať ochranu ústavného práva na spravodlivý súdny proces tak
dlžníkovi, ako aj jeho veriteľom.
Jednou zo základných zásad spravodlivého procesu je aj zásada rovnosti strán
vyplývajúca z čl. 47 ods. 3 ústavy. Súhlas s nekonaním pojednávania udelený v súlade
s ustanovením § 19 zákona o konkurze musí byť urobený ako jednoznačný a bezvýhradný
prejav vôle, lebo iba takýto súhlas je spôsobilý zabezpečiť všetkým účastníkom konania
rovnakú právnu pozíciu pre uplatňovanie práv. Hlavným dôvodom zakotvenia inštitútu
súhlasu s nekonaním pojednávania podľa ustanovenia § 19 zákona o konkurze je naplnenie
zásady hospodárnosti a efektívnosti konania, napríklad v prípade, ak by konanie
pojednávania stratilo význam. Udelenie tohto súhlasu pritom rozhodne nemôže byť
prostriedkom na znevýhodnenie ostatných účastníkov konania. Zrušenie pojednávania
z dôvodu súhlasu udeleného len v prípade, ak bude rozhodnuté v prospech dlžníka, má
(a v danom prípade nepochybne malo) za následok znevýhodnenie postavenia sťažovateľky
ako účastníčky konkurzného konania. Rešpektovanie takéhoto súhlasu zo strany
všeobecného súdu spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu bol koncentrovaný len
jednostranne, a to na preukazovanie tvrdení dlžníka. Takýto postup pritom smeruje jednak
proti samotnej podstate a konštrukcii konkurzného konania, ale tiež vytvára aj značnú
právnu nerovnosť v postavení účastníkov konkurzného konania. Podstatné je, že vzdanie sa
práva na pojednávanie musí byť jednoznačné. Okresný súd, ale ani krajský súd sa
skutočnosťou, že došlo k udeleniu podmienečného a dodatočného súhlasu, vôbec
nezaoberali, hoci posúdenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
záleží práve aj od posúdenia tejto otázky. V ďalšom sťažovateľka uvádza podrobne
štvorbodový text rovnakého zaobchádzania. Poukazuje ďalej na to, že ustanovenie § 19
zákona o konkurze počíta s tým, že v dôsledku súhlasu dlžníčky s nekonaním pojednávania
dochádza k odopretiu práva na verejné prerokovanie veci aj ostatným účastníkom konania.
Ide však o prípad, keď sa dlžník na výzvu súdu vyjadrí, že s nekonaním pojednávania
súhlasí, a to bez ohľadu na viazanosť tohto súhlasu s akoukoľvek podmienkou. Udelenie
súhlasu má byť pritom práve na ťarchu samotného dlžníka, keďže jeho úpadok sa
v konkurznom konaní primárne prezumuje. Preukázanie opaku je tak úlohou dlžníka, ktorý
sa má „vyviniť“ a osvedčiť svoju platobnú schopnosť. Vo fáze pred rozhodnutím
o vyhlásení konkurzu sa skúma možnosť osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka.
Ak existuje predpoklad, že domnienka platobnej neschopnosti dlžníka môže byť vyvrátená,
všeobecný súd nariadi termín pojednávania. Ustanovenie § 19 zákona o konkurze je
predovšetkým premietnutím zásady hospodárnosti konania v prípade, ak by bolo ďalšie
dokazovanie z dôvodu nespornosti návrhu na vyhlásenie konkurzu neúčelné. Nekonanie
pojednávania z dôvodu súhlasu dlžníka, ktorý je udelený len v prípade, ak bude rozhodnuté
v jeho prospech, rozhodne nesleduje legitímny cieľ uvedeného ustanovenia. Rešpektovanie
takto podmieneného súhlasu by totiž spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu by bol
koncentrovaný výlučne na to, aby boli preukazované len tvrdenia dlžníka, čo však nemôže
byť kvalifikované ako primerané. Obmedzenie práva sťažovateľky vyjadriť sa
ku kľúčovému novodoloženému dôkazu zo strany dlžníčky nie je možné vyhodnotiť ako
legitímne a primerané.
Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom aj
tým, že jej znemožnil realizovať procesné právo vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka
konania, teda k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013. Pritom účelom vyjadrenia malo byť
práve osvedčenie platobnej schopnosti dlžníčky. Keďže ide o taký dôkaz, ktorý má
obsahovať zistenia významné, ba až kľúčové pre rozhodnutie vo veci vyhlásenia konkurzu,
súd sťažovateľke ako účastníčke konania vytvoril podstatne nevýhodnejšie podmienky
na preukázanie jej tvrdení, než akými disponovala dlžníčka. Súd rozhodujúci o veriteľskom
návrhu na vyhlásenie konkurzu musí pri hodnotení dôkazov vychádzať nielen z vyjadrení
a dôkazov dlžníka, ale aj veriteľa. Za podstatné treba pritom považovať to, že okresný súd
najprv vyzval sťažovateľku, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013
v uloženej lehote. Aj napriek tomu, že táto lehota ešte plynula, okresný súd uznesením
z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil. Treba zdôrazniť, že potom, ako okresný súd
vyzval sťažovateľku, aby sa k podaniu dlžníčky vyjadrila, mala sťažovateľka nielen právo,
ale aj povinnosť vyjadriť sa. Vzhľadom na to je nepochopiteľné, ako mohol okresný súd
konanie zastaviť, hoci ešte neuplynula ním samotným určená lehota pre sťažovateľku, aby
sa vyjadrila. Posledným dňom tejto lehoty bol totiž až 20. august 2013. Okresný súd
nepostupoval správne ani z formálneho hľadiska, keď najprv (12. augusta 2013) rozhodol
o zastavení konania a až následne (13. augusta 2013) zrušil už predtým na 13. september
2013 nariadený termín pojednávania. Poradie týchto úkonov malo byť opačné.
Vzhľadom na ustanovenie § 198 ods. 1 poslednej vety zákona o konkurze vylučujúce
dovolanie a mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému podľa tohto zákona je
sťažovateľka presvedčená, že je daná právomoc ústavného súdu o veci konať a rozhodnúť.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
23 K 4/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu z 12. augusta 2013 a krajského súdu zo 14. novembra 2013 zrušené a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 340,90 €.
Z ďalšieho doplnenia sťažnosti zo 7. apríla 2014 doručeného ústavnému súdu
elektronicky toho istého dňa vyplýva, že sťažovateľka namieta aj záver krajského súdu,
podľa ktorého dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok. Je totiž toho názoru, že samotná
existencia súdnych sporov spochybňujúcich jej pohľadávky nemôže bez ďalšieho zakladať
ich spornosť.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoKR 78/2013-369 zo 14. novembra 2013
vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-263
z 12. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu základnou argumentáciou sťažovateľky
v podanom odvolaní je, že konkurzné konanie bolo zastavené bez toho, aby okresný súd
počkal na vyjadrenie sťažovateľky k veci, čím malo dôjsť k znemožneniu realizácie jej
procesného práva vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka konania, a tým aj k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka je toho názoru, že dlžníčka neosvedčila
dostatočným spôsobom svoju platobnú schopnosť, resp. neurobila tak vierohodne, čím
vznikli určité nezrovnalosti, ktoré bolo potrebné vyjasniť na nariadenom pojednávaní, ktoré
však bolo nakoniec zrušené. Okresný súd sa podľa sťažovateľky nekriticky stotožnil
s vyjadreniami dlžníčky bez možnosti verifikácie a konfrontácie týchto skutočností
sťažovateľkou, resp. znaleckým posudkom. Podľa § 197 ods. 1 zákona o konkurze v konaní
podľa tohto zákona koná a rozhoduje jediný sudca, pričom pojednávanie nariaďuje len
vtedy, ak to pokladá za potrebné. Zo znenia § 19 zákona o konkurze je zrejmé, že tento je
koncipovaný vo vzťahu k dlžníkovi s cieľom zabezpečenia práva na spravodlivý proces,
keďže zabezpečuje dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie prostredníctvom verejného
pojednávania. Vzhľadom na nevyhnutnosť eurokonformnému výkladu je potrebné v prípade
veriteľských návrhov trvať na požiadavke nariadenia pojednávania. Z pohľadu práva na
spravodlivý proces zabezpečuje právna úprava dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie
prostredníctvom verejného pojednávania. Dlžník sa však na základe výzvy súdu môže vzdať
práva na verejné prerokovanie veci. Je potrebné zdôrazniť, že po vykonanom dokazovaní
okresný súd dospel k záveru, že dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok, v dôsledku čoho
sťažovateľka stratila aktívnu legitimáciu v konaní. Nie je teda možné považovať ju za
veriteľku označenej dlžníčky, a preto posudzovanie platobnej schopnosti dlžníčky
a vyhodnocovanie možných argumentov sťažovateľky na pojednávaní sa stalo
bezpredmetné. Pojednávanie je totiž potrebné vykonať pri spornosti oprávnenosti návrhu na
vyhlásenie konkurzu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 23 K 4/2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená
v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka využila
právo podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013. Túto časť sťažnosti treba
považovať jednak za podanie zjavne neoprávnenej osoby, ako aj za zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o konkurze (súd) určí termín pojednávania,
na ktoré predvolá dlžníka a o ktorom upovedomí veriteľov označených v návrhu;
predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnením v Obchodnom vestníku;
dlžníkovi predvolanie doručí aj iným spôsobom; termín pojednávania súd určí tak, aby sa
konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurzného konania.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze vyzve dlžníka na vyjadrenie, či
súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník
urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj
vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.
Z citovaných ustanovení zákona o konkurze je nepochybné, že z hľadiska posúdenia
otázky, či sa bude konať a rozhodovať v rámci pojednávania alebo bez jeho nariadenia,
zákon považuje za právne relevantné stanovisko dlžníka. Vychádza pritom zrejme
z prezumpcie, že označený dlžník je v úpadku, pričom mu dáva možnosť, aby preukazoval
opak (svoju platobnú schopnosť) na pojednávaní.
Takéto znenie zákona má nepochybne oporu v judikatúre Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity
úpadcu, ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu
konkurznej podstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti
Českej republike z 5. 7. 2005).
Sťažovateľka v uvedenej súvislosti namieta tú skutočnosť, že hoci súhlas dlžníčky
s upustením od pojednávania nebol jednoznačný (bol totiž formulovaný podmienene, teda
bol viazaný na splnenie určitej podmienky), okresný súd považoval takýto podmienený
súhlas za právne relevantný a na jeho základe (podľa sťažovateľky nesprávne) už predtým
nariadený termín pojednávania zrušil.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka sa uplatnenou
námietkou vlastne domáha ochrany práva na vykonanie ústneho pojednávania, ktoré
v zmysle zákona neprináleží jej (nejde primárne o jej právo), ale dlžníčke, o ktorej sa
v konkurznom konaní tvrdí, že je v úpadku (stala sa platobne neschopnou). Obstojí preto
záver, že túto námietku sťažovateľky treba považovať za námietku zjavne neoprávnenej
osoby. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv patriacich niekomu inému.
Doteraz pertraktovaná námietka sťažovateľky úzko súvisí s jej ďalšou sťažnostnou
námietkou, podľa ktorej okresný súd rozhodol o zastavení konkurzného konania predtým,
než by sťažovateľke uplynula sudcovská lehota, v rámci ktorej okresný súd od nej žiadal,
aby zaujala stanovisko k vyjadreniu dlžníčky snažiacej sa preukázať svoju platobnú
schopnosť.
Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že sťažovateľka právom tvrdí, že hoci
sudcovská lehota na podanie stanoviska k vyjadreniu dlžníčky jej mala uplynúť 20. augusta
2013, okresný súd uznesením z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil.
Bez opory vo faktoch nie je ani to tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého potom, ako
sa o zastavujúcom uznesení dozvedela, už nemalo z jej pohľadu zmysel podávať stanovisko,
a preto ho ani nepodala. V tejto súvislosti sa javí ako podstatné, že uznesenie okresného
súdu č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013 bolo v elektronicky prístupnom Obchodnom
vestníku uverejnené 19. augusta 2013. Je teda možné, že sa sťažovateľka o vydaní
uznesenia v deň jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku mohla dozvedieť, hoci inak
písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo jej právnemu zástupcovi doručené poštou až
27. augusta 2013 (ako to vyplýva z dátumovej pečiatky na uznesení, ktoré bolo ústavnému
súdu sťažovateľkou predložené).
Napriek dosiaľ uvedenému treba túto námietku považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu, hoci sťažovateľka nie z vlastnej viny nemala možnosť
v konaní vedenom okresným súdom zaujať stanovisko k vyjadreniu dlžníčky preukazujúcej
jednak svoju solventnosť, ale zároveň aj neoprávnenosť pohľadávok sťažovateľky voči nej,
mala túto možnosť v plnom rozsahu v rámci odvolacieho konania vedeného proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013. Sťažovateľka odvolanie aj podala
a uviedla v ňom všetko, čo považovala za potrebné a relevantné uviesť, a to už so znalosťou
nielen tvrdení dlžníčky, ale aj argumentácie okresného súdu.
Inými slovami, pochybenie, ktorého sa dopustil svojím postupom okresný súd, bolo
v odvolacom konaní v plnej miere napravené. Nemôžu byť totiž žiadne pochybnosti o tom,
že krajský súd rozhodoval o veci s plnou znalosťou argumentov oboch účastníčok, teda tak
dlžníčky, ako aj sťažovateľky ako veriteľky. V konečnom dôsledku preto nebola dlžníčka
oproti sťažovateľke zvýhodnená. Týka sa to nielen toho, že obe sa vyjadrili pred
rozhodnutím krajského súdu k otázkam, ktoré považovali za podstatné a rozhodujúce, ale aj
toho, že obe dostali túto možnosť v písomnej forme, keďže ani jedna z nich nemala
možnosť osobného kontaktu so súdom (nekonalo sa ústne pojednávanie, ale ani výsluch
niektorého účastníka konania).
Napokon treba námietku sťažovateľky uplatnenú v doplnení sťažnosti zo 7. apríla
2014, podľa ktorej je nesprávny záver o spornosti jej pohľadávok, považovať za oneskorene
podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným ešte 8. januára
2014, treba považovať doplňujúcu námietku uplatnenú 7. apríla 2014 (teda takmer po troch
mesiacoch) za oneskorenú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014