Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 341/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., zastúpenej

A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení

s , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod

sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia , a v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom

Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 6. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. marca 2014 (na základe výzvy ústavného súdu)

doručeného ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že návrhom z 20. júna

2013 doručeným okresnému súdu 21. júna 2013 sa sťažovateľka ako veriteľka v zmysle

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)

domáhala vyhlásenia konkurzu na majetok S., a. s. (ďalej len „dlžníčka“). Uznesením

okresného súdu č. k. -97 z 28. júna 2013 bolo začaté konkurzné konanie voči

dlžníčke. Zároveň prípisom z 10. júla 2013 okresný súd vyzval dlžníčku, aby sa v lehote 20

dní písomne vyjadrila k návrhu na vyhlásenie konkurzu a aby osvedčila svoju platobnú

schopnosť. Dlžníčka mala tiež predložiť doklady v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a)

bodu 1 zákona o konkurze a oznámiť okresnému súdu, či súhlasí s rozhodnutím o návrhu na

vyhlásenie konkurzu bez nariadenia pojednávania. Dlžníčka podaním z 12. júla 2013

vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a žiadala o jeho

nariadenie. Na to okresný súd nariadil pojednávanie na 13. september 2013. Dlžníčka

26. júla 2013 doručila okresnému súdu požadované vyjadrenie k návrhu na vyhlásenie

konkurzu (spolu s prílohami), v ktorom osvedčovala svoju platobnú schopnosť. Ďalším

podaním z 30. júla 2013 dlžníčka vyjadrila podmienečný súhlas s rozhodnutím o veci bez

nariadenia pojednávania, a to za splnenia podmienky, že okresný súd dospeje k názoru, že

podaním z 26. júla 2013 osvedčila svoju platobnú schopnosť a že bude rozhodnuté

o zastavení konkurzného konania. Okresný súd prípisom z 1. augusta 2013 doručeným

sťažovateľke 5. augusta 2013 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní k predmetnému

vyjadreniu dlžníčky zaujala písomné stanovisko. Lehota na zaujatie stanoviska sťažovateľke

uplynula 20. augusta 2013. Aj napriek tomu, že sťažovateľke ešte stále plynula sudcovská

lehota na vyjadrenie, okresný súd uznesením č. k. -263 z 12. augusta 2013

zastavil konkurzné konanie voči dlžníčke. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku 19. augusta 2013. Vzhľadom na to, že okresný súd ešte pred skončením lehoty na

zaujatie stanoviska vo veci rozhodol, sťažovateľka považovala potom už podanie stanoviska

za zjavne zbytočné a nepodala ho. Následne okresný súd upovedomením z 13. augusta 2013

zrušil nariadený termín pojednávania. Keďže sťažovateľka považovala postup okresného

súdu za nesprávny, podala proti uzneseniu z 12. augusta 2013 odvolanie. Uznesením

krajského súdu č. k. -369 zo 14. novembra 2013 bolo uznesenie okresného

súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku

7. januára 2014, a preto nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2014.

Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu bol nelogický, netransparentný,

nezákonný a rozhodne zakladá pochybnosti o nestrannosti. Okresný súd sa totiž úplne

zabudol zaoberať otázkou účinnej ochrany a realizácie ústavných práv sťažovateľky.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo

na návrh veriteľa, súd do 5 dní od začatia konania vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí,

aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd

zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa

má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil. Pri aplikácii tohto ustanovenia

okresný súd neprihliadol na účel pojednávania, ktorým je predovšetkým odstránenie

prípadných pochybností, a to v záujme spravodlivého rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie

konkurzu. V konkurznom konaní sa totiž úpadok dlžníka predpokladá, pričom vo fáze pred

rozhodnutím o vyhlásení konkurzu sa skúma možnosť preukázania opaku a práve na tento

účel nariaďuje súd pojednávanie. Zo samotného zákonného ustanovenia vyplýva, že aj

napriek špecifickej povahe konkurzného konania sa o návrhu vyhlásenia konkurzu má

primárne konať na pojednávaní. Nekonanie pojednávania pri rozhodovaní o vyhlásení

konkurzu je len výnimočné, a to v zákonom taxatívne vymedzených prípadoch. Je to vtedy,

ak je súd toho názoru, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, alebo ak dlžník

súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania. Zákon o konkurze

pritom nerieši otázku, ako má súd postupovať v prípade, ak dlžníkov súhlas bol udelený

podmienečne alebo dodatočne. Keďže ustanovenie § 19 zákona o konkurze je garanciou

ústavného práva účastníkov konkurzného konania na verejné prerokovanie veci, v prípade

existencie pochybnosti, či sa má pojednávanie konať, alebo nie, treba v súlade s čl. 152

ods. 4 pojednávanie zrealizovať. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sa v konkurznom

konaní rozhoduje nielen o právach dlžníka, ale aj o právach veriteľov, zákon musí

nepochybne garantovať ochranu ústavného práva na spravodlivý súdny proces tak

dlžníkovi, ako aj jeho veriteľom.

Jednou zo základných zásad spravodlivého procesu je aj zásada rovnosti strán

vyplývajúca z . Súhlas s nekonaním pojednávania udelený v súlade

s ustanovením § 19 zákona o konkurze musí byť urobený ako jednoznačný a bezvýhradný

prejav vôle, lebo iba takýto súhlas je spôsobilý zabezpečiť všetkým účastníkom konania

rovnakú právnu pozíciu pre uplatňovanie práv. Hlavným dôvodom zakotvenia inštitútu

súhlasu s nekonaním pojednávania podľa ustanovenia § 19 zákona o konkurze je naplnenie

zásady hospodárnosti a efektívnosti konania, napríklad v prípade, ak by konanie

pojednávania stratilo význam. Udelenie tohto súhlasu pritom rozhodne nemôže byť

prostriedkom na znevýhodnenie ostatných účastníkov konania. Zrušenie pojednávania

z dôvodu súhlasu udeleného len v prípade, ak bude rozhodnuté v prospech dlžníka, má

(a v danom prípade nepochybne malo) za následok znevýhodnenie postavenia sťažovateľky

ako účastníčky konkurzného konania. Rešpektovanie takéhoto súhlasu zo strany

všeobecného súdu spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu bol koncentrovaný len

jednostranne, a to na preukazovanie tvrdení dlžníka. Takýto postup pritom smeruje jednak

proti samotnej podstate a konštrukcii konkurzného konania, ale tiež vytvára aj značnú

právnu nerovnosť v postavení účastníkov konkurzného konania. Podstatné je, že vzdanie sa

práva na pojednávanie musí byť jednoznačné. Okresný súd, ale ani krajský súd sa

skutočnosťou, že došlo k udeleniu podmienečného a dodatočného súhlasu, vôbec

nezaoberali, hoci posúdenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

záleží práve aj od posúdenia tejto otázky. V ďalšom sťažovateľka uvádza podrobne

štvorbodový text rovnakého zaobchádzania. Poukazuje ďalej na to, že ustanovenie § 19

zákona o konkurze počíta s tým, že v dôsledku súhlasu dlžníčky s nekonaním pojednávania

dochádza k odopretiu práva na verejné prerokovanie veci aj ostatným účastníkom konania.

Ide však o prípad, keď sa dlžník na výzvu súdu vyjadrí, že s nekonaním pojednávania

súhlasí, a to bez ohľadu na viazanosť tohto súhlasu s akoukoľvek podmienkou. Udelenie

súhlasu má byť pritom práve na ťarchu samotného dlžníka, keďže jeho úpadok sa

v konkurznom konaní primárne prezumuje. Preukázanie opaku je tak úlohou dlžníka, ktorý

sa má „vyviniť“ a osvedčiť svoju platobnú schopnosť. Vo fáze pred rozhodnutím

o vyhlásení konkurzu sa skúma možnosť osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka.

Ak existuje predpoklad, že domnienka platobnej neschopnosti dlžníka môže byť vyvrátená,

všeobecný súd nariadi termín pojednávania. Ustanovenie § 19 zákona o konkurze je

predovšetkým premietnutím zásady hospodárnosti konania v prípade, ak by bolo ďalšie

dokazovanie z dôvodu nespornosti návrhu na vyhlásenie konkurzu neúčelné. Nekonanie

pojednávania z dôvodu súhlasu dlžníka, ktorý je udelený len v prípade, ak bude rozhodnuté

v jeho prospech, rozhodne nesleduje legitímny cieľ uvedeného ustanovenia. Rešpektovanie

takto podmieneného súhlasu by totiž spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu by bol

koncentrovaný výlučne na to, aby boli preukazované len tvrdenia dlžníka, čo však nemôže

byť kvalifikované ako primerané. Obmedzenie práva sťažovateľky vyjadriť sa

ku kľúčovému novodoloženému dôkazu zo strany dlžníčky nie je možné vyhodnotiť ako

legitímne a primerané.

Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom aj

tým, že jej znemožnil realizovať procesné právo vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka

konania, teda k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013. Pritom účelom vyjadrenia malo byť

práve osvedčenie platobnej schopnosti dlžníčky. Keďže ide o taký dôkaz, ktorý má

obsahovať zistenia významné, ba až kľúčové pre rozhodnutie vo veci vyhlásenia konkurzu,

súd sťažovateľke ako účastníčke konania vytvoril podstatne nevýhodnejšie podmienky

na preukázanie jej tvrdení, než akými disponovala dlžníčka. Súd rozhodujúci o veriteľskom

návrhu na vyhlásenie konkurzu musí pri hodnotení dôkazov vychádzať nielen z vyjadrení

a dôkazov dlžníka, ale aj veriteľa. Za podstatné treba pritom považovať to, že okresný súd

najprv vyzval sťažovateľku, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013

v uloženej lehote. Aj napriek tomu, že táto lehota ešte plynula, okresný súd uznesením

z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil. Treba zdôrazniť, že potom, ako okresný súd

vyzval sťažovateľku, aby sa k podaniu dlžníčky vyjadrila, mala sťažovateľka nielen právo,

ale aj povinnosť vyjadriť sa. Vzhľadom na to je nepochopiteľné, ako mohol okresný súd

konanie zastaviť, hoci ešte neuplynula ním samotným určená lehota pre sťažovateľku, aby

sa vyjadrila. Posledným dňom tejto lehoty bol totiž až 20. august 2013. Okresný súd

nepostupoval správne ani z formálneho hľadiska, keď najprv (12. augusta 2013) rozhodol

o zastavení konania a až následne (13. augusta 2013) zrušil už predtým na 13. september

2013 nariadený termín pojednávania. Poradie týchto úkonov malo byť opačné.

Vzhľadom na ustanovenie § 198 ods. 1 poslednej vety zákona o konkurze vylučujúce

dovolanie a mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému podľa tohto zákona je

sťažovateľka presvedčená, že je daná právomoc ústavného súdu o veci konať a rozhodnúť.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu z 12. augusta 2013 a krajského súdu zo 14. novembra 2013 zrušené a vec

bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 340,90 €.

Z ďalšieho doplnenia sťažnosti zo 7. apríla 2014 doručeného ústavnému súdu

elektronicky toho istého dňa vyplýva, že sťažovateľka namieta aj záver krajského súdu,

podľa ktorého dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok. Je totiž toho názoru, že samotná

existencia súdnych sporov spochybňujúcich jej pohľadávky nemôže bez ďalšieho zakladať

ich spornosť.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -369 zo 14. novembra 2013

vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -263

z 12. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu základnou argumentáciou sťažovateľky

v podanom odvolaní je, že konkurzné konanie bolo zastavené bez toho, aby okresný súd

počkal na vyjadrenie sťažovateľky k veci, čím malo dôjsť k znemožneniu realizácie jej

procesného práva vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka konania, a tým aj k odňatiu

možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka je toho názoru, že dlžníčka neosvedčila

dostatočným spôsobom svoju platobnú schopnosť, resp. neurobila tak vierohodne, čím

vznikli určité nezrovnalosti, ktoré bolo potrebné vyjasniť na nariadenom pojednávaní, ktoré

však bolo nakoniec zrušené. Okresný súd sa podľa sťažovateľky nekriticky stotožnil

s vyjadreniami dlžníčky bez možnosti verifikácie a konfrontácie týchto skutočností

sťažovateľkou, resp. znaleckým posudkom. Podľa § 197 ods. 1 zákona o konkurze v konaní

podľa tohto zákona koná a rozhoduje jediný sudca, pričom pojednávanie nariaďuje len

vtedy, ak to pokladá za potrebné. Zo znenia § 19 zákona o konkurze je zrejmé, že tento je

koncipovaný vo vzťahu k dlžníkovi s cieľom zabezpečenia práva na spravodlivý proces,

keďže zabezpečuje dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie prostredníctvom verejného

pojednávania. Vzhľadom na nevyhnutnosť eurokonformnému výkladu je potrebné v prípade

veriteľských návrhov trvať na požiadavke nariadenia pojednávania. Z pohľadu práva na

spravodlivý proces zabezpečuje právna úprava dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie

prostredníctvom verejného pojednávania. Dlžník sa však na základe výzvy súdu môže vzdať

práva na verejné prerokovanie veci. Je potrebné zdôrazniť, že po vykonanom dokazovaní

okresný súd dospel k záveru, že dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok, v dôsledku čoho

sťažovateľka stratila aktívnu legitimáciu v konaní. Nie je teda možné považovať ju za

veriteľku označenej dlžníčky, a preto posudzovanie platobnej schopnosti dlžníčky

a vyhodnocovanie možných argumentov sťažovateľky na pojednávaní sa stalo

bezpredmetné. Pojednávanie je totiž potrebné vykonať pri spornosti oprávnenosti návrhu na

vyhlásenie konkurzu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená

v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka využila

právo podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať jednak za podanie zjavne neoprávnenej osoby, ako aj za zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o konkurze (súd) určí termín pojednávania,

na ktoré predvolá dlžníka a o ktorom upovedomí veriteľov označených v návrhu;

predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnením v Obchodnom vestníku;

dlžníkovi predvolanie doručí aj iným spôsobom; termín pojednávania súd určí tak, aby sa

konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurzného konania.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze vyzve dlžníka na vyjadrenie, či

súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník

urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj

vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

Z citovaných ustanovení zákona o konkurze je nepochybné, že z hľadiska posúdenia

otázky, či sa bude konať a rozhodovať v rámci pojednávania alebo bez jeho nariadenia,

zákon považuje za právne relevantné stanovisko dlžníka. Vychádza pritom zrejme

z prezumpcie, že označený dlžník je v úpadku, pričom mu dáva možnosť, aby preukazoval

opak (svoju platobnú schopnosť) na pojednávaní.

Takéto znenie zákona má nepochybne oporu v judikatúre Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity

úpadcu, ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu

konkurznej podstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti

Českej republike z 5. 7. 2005).

Sťažovateľka v uvedenej súvislosti namieta tú skutočnosť, že hoci súhlas dlžníčky

s upustením od pojednávania nebol jednoznačný (bol totiž formulovaný podmienene, teda

bol viazaný na splnenie určitej podmienky), okresný súd považoval takýto podmienený

súhlas za právne relevantný a na jeho základe (podľa sťažovateľky nesprávne) už predtým

nariadený termín pojednávania zrušil.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka sa uplatnenou

námietkou vlastne domáha ochrany práva na vykonanie ústneho pojednávania, ktoré

v zmysle zákona neprináleží jej (nejde primárne o jej právo), ale dlžníčke, o ktorej sa

v konkurznom konaní tvrdí, že je v úpadku (stala sa platobne neschopnou). Obstojí preto

záver, že túto námietku sťažovateľky treba považovať za námietku zjavne neoprávnenej

osoby. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv patriacich niekomu inému.

Doteraz pertraktovaná námietka sťažovateľky úzko súvisí s jej ďalšou sťažnostnou

námietkou, podľa ktorej okresný súd rozhodol o zastavení konkurzného konania predtým,

než by sťažovateľke uplynula sudcovská lehota, v rámci ktorej okresný súd od nej žiadal,

aby zaujala stanovisko k vyjadreniu dlžníčky snažiacej sa preukázať svoju platobnú

schopnosť.

Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že sťažovateľka právom tvrdí, že hoci

sudcovská lehota na podanie stanoviska k vyjadreniu dlžníčky jej mala uplynúť 20. augusta

2013, okresný súd uznesením z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil.

Bez opory vo faktoch nie je ani to tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého potom, ako

sa o zastavujúcom uznesení dozvedela, už nemalo z jej pohľadu zmysel podávať stanovisko,

a preto ho ani nepodala. V tejto súvislosti sa javí ako podstatné, že uznesenie okresného

súdu č. k. -263 z 12. augusta 2013 bolo v elektronicky prístupnom Obchodnom

vestníku uverejnené 19. augusta 2013. Je teda možné, že sa sťažovateľka o vydaní

uznesenia v deň jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku mohla dozvedieť, hoci inak

písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo jej právnemu zástupcovi doručené poštou až

27. augusta 2013 (ako to vyplýva z dátumovej pečiatky na uznesení, ktoré bolo ústavnému

súdu sťažovateľkou predložené).

Napriek dosiaľ uvedenému treba túto námietku považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu, hoci sťažovateľka nie z vlastnej viny nemala možnosť

v konaní vedenom okresným súdom zaujať stanovisko k vyjadreniu dlžníčky preukazujúcej

jednak svoju solventnosť, ale zároveň aj neoprávnenosť pohľadávok sťažovateľky voči nej,

mala túto možnosť v plnom rozsahu v rámci odvolacieho konania vedeného proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -263 z 12. augusta 2013. Sťažovateľka odvolanie aj podala

a uviedla v ňom všetko, čo považovala za potrebné a relevantné uviesť, a to už so znalosťou

nielen tvrdení dlžníčky, ale aj argumentácie okresného súdu.

Inými slovami, pochybenie, ktorého sa dopustil svojím postupom okresný súd, bolo

v odvolacom konaní v plnej miere napravené. Nemôžu byť totiž žiadne pochybnosti o tom,

že krajský súd rozhodoval o veci s plnou znalosťou argumentov oboch účastníčok, teda tak

dlžníčky, ako aj sťažovateľky ako veriteľky. V konečnom dôsledku preto nebola dlžníčka

oproti sťažovateľke zvýhodnená. Týka sa to nielen toho, že obe sa vyjadrili pred

rozhodnutím krajského súdu k otázkam, ktoré považovali za podstatné a rozhodujúce, ale aj

toho, že obe dostali túto možnosť v písomnej forme, keďže ani jedna z nich nemala

možnosť osobného kontaktu so súdom (nekonalo sa ústne pojednávanie, ale ani výsluch

niektorého účastníka konania).

Napokon treba námietku sťažovateľky uplatnenú v doplnení sťažnosti zo 7. apríla

2014, podľa ktorej je nesprávny záver o spornosti jej pohľadávok, považovať za oneskorene

podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným ešte 8. januára

2014, treba považovať doplňujúcu námietku uplatnenú 7. apríla 2014 (teda takmer po troch

mesiacoch) za oneskorenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014