Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 428/2014
PDF · 152.21 KB
No categories available
III. ÚS 428/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., S., E. G., B., L. V., B., a H. K., B., zastúpených
advokátom Mgr. Miroslavom Gašparíkom, Podzámska 66, Sereď, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K., E. G., L. V. a H. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014
doručená sťažnosť M. K., S., E. G., B., L. V., B., a H. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že ich predchádzajúcu sťažnosť, ktorou
namietali porušenie totožných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 C 48/2007, ústavný súd v minulosti uznesením č. k. I. ÚS 348/2011-13
zo 14. septembra 2011 odmietol pre neprípustnosť, keďže „za situácie, že sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 28. júla 2011 a sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedníčke
okresného súdu jej bola doručená 30. mája 2011, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti
na prieťahy podľa zákona o súdoch iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať
účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu
dostala primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní“, pričom poukázal na to, že sťažovatelia do už prebiehajúceho súdneho konania
vstúpili až 16. apríla 2010, a teda účastníkmi predmetného konania (ku dňu podania
sťažnosti) sú len 15 mesiacov, čo by nepochybne malo právny význam pri vecnom posúdení
podanej sťažnosti.
Následne 5. decembra 2012 okresný súd vydal uznesenie č. k. 23 C 48/2007-433
o zastavení konania, proti ktorému 20. decembra 2012 podali sťažovatelia odvolanie.
Dňa 30. januára 2004 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 99/2013-458 napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil; toto rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi
sťažovateľov 27. februára 2014.
Sťažovatelia uviedli, že „trvajú na svojom prvom podaní“, keďže „občianske súdne
konanie trvalo od 10/2007 do 2/2014“, avšak svojich práv sa v riadnom občianskom
súdnom konaní nedomohli, „pričom výsledkom činnosti súdov nebolo po siedmych rokoch
vydané meritórne rozhodnutie o nároku vo veci bezdôvodného obohatenia“. K dôvodom
zastavenia konania „sa sťažovatelia nebudú vyjadrovať, nakoľko tieto rozoberú v rámci
mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Aj tieto závery však považujú
za pochybné slúžiace rôznym záujmom a špekuláciám na úkor oprávnených záujmov
vlastníka pôdy...“.
Sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 99/2013 porušili ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € „so spôsobom platby bezhotovostne na účet ich právneho zástupcu
Mgr. Miroslava Gašparíka...“, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 358,02 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/2013.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že uznesenie okresného súdu
č. k. 23 C 48/2007-433 z 5. decembra 2012, ktorým konanie o žalobe sťažovateľov zastavil,
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 99/2013-458 z 30. januára 2014, ktorým
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nadobudli právoplatnosť
27. februára 2014. To znamená, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28. marca
2014) k zbytočným prieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu označených práv
sťažovateľov týmito súdmi nemohlo dochádzať. Keďže v danom prípade ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však predmetnú sťažnosť mohol odmietnuť aj z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme
klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Preskúmaním danej sťažnosti ústavný súd nadobudol dojem, že ide o „samostatnú
akciu“ advokáta, čo vyplýva zo znenia ním koncipovaného petitu, v ktorom žiada,
aby ústavný súd každému zo sťažovateľov priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
„so spôsobom platby bezhotovostne na účet ich právneho zástupcu Mgr. Miroslava
Gašparíka...“, avšak bez toho, aby k sťažnosti pripojil splnomocnenie, z ktorého by bolo
zrejmé, že mu ho sťažovatelia udelili pre účely ich zastupovania pred ústavným súdom
vo veci sťažnosti pre namietané porušenie označených práv v označených konaniach
okresného súdu a krajského súdu (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014