Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 419/2014
PDF · 138.35 KB
No categories available
III. ÚS 419/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 239/2011 zo 14. novembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
22 CoE 239/2011 zo 14. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej v sťažnosti konkretizovaným dlžníkom úver, ktorý bol
povinný jej vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho
pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané
v úverovej zmluve obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté
rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného
okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením sp. zn. 37 Er 1580/2006
z 29. marca 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd svojím
napadnutým rozhodnutím zrušil označené uznesenie okresného súdu v časti, v ktorej
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
a v časti, ktorej okresný súd návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, napadnutým
rozhodnutím odmietol. Krajský súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia návrh
na prerušenie konania zamietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla ústavnému súdu
na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu
a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, konkrétne jeho prvým výrokom, keďže v sťažnosti nie je zmienka ani náležitá
argumentácia o tom, že sťažovateľka svoju sťažnosť smeruje aj proti druhému výroku
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej prílohy – napadnutého rozhodnutia
krajského súdu konštatuje, že sťažovateľka pri svojej argumentácii, ktorá smeruje proti
protizákonnému a protiústavnému zastaveniu exekučného konania z dôvodu jeho
neprípustnosti, opomenula fakt vyplývajúci z prvého výroku napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktorý znie: „Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu
Bratislava IV, č. k. 37 Er/1580/2006-19 zo dňa 29.03.2012 v časti, v ktorej súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie,
v časti, v ktorej súd návrh na zmenu exekútora zamietol, odmieta.“ Krajský súd jej návrhu
na zrušenie odvolaním napadnutého výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavenie vlastne vyhovel. Čo sa týka druhej časti výroku, ktorým krajský súd odmietol
odvolanie smerujúce proti výroku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky
na zmenu súdneho exekútora, k uvedenému výroku ústavný súd poukazuje na tú časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v ktorej sťažovateľke odôvodnil
svoju právnu úvahu, že „rozhodovanie súdu o návrhu na zmenu exekútora upravuje § 44
ods. 8 a ods. 9 Exekučného poriadku. Rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora je
preto rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. V ustanovení
§ 44, ale ani v žiadnom inom ustanovení Exekučného poriadku v znení platnom v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa sa výslovne neuvádzala prípustnosť odvolania proti
takémuto rozhodnutiu. Vzhľadom na uvedenú zásadu odvolanie proti nemu nebolo
prípustné.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu
v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje
inak...“.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že podľa vtedy platných a účinných
právnych predpisov odvolanie proti takémuto zamietnutiu návrhu na zmenu súdneho
exekútora nebolo prípustné, preto konštatuje, že krajský súd túto časť výroku náležite
a ústavne konformne odôvodnil.
Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia poukazuje na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Ústavný súd tak dospel k záveru, že predmetnú sťažnosť sťažovateľky je potrebné
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(výrok rozhodnutia).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnenej nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014