Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 384/2014
PDF · 160.02 KB
No categories available
II. ÚS 384/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INGSTEEL,
spol. s r. o., Tomášikova 17, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RASREGAL,
s. r. o., Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,
čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 Cob 277/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014
osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o.,
Tomášikova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 43 Cob 277/2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 64 Cb 163/2013-17 z 27. augusta 2013 bol zamietnutý návrh
sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Proti uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka 18. septembra 2013 odvolanie v elektronickej podobe, pričom toto bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Uznesením okresného súdu č. k.
64 Cb 163/2013-42 z 19. novembra 2013 bol sťažovateľke vyrubený súdny poplatok za
elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom podľa položky 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov ako prílohy zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„sadzobník“), a to vo výške 3 €. Uznesenie je odôvodnené len heslovite odkazom na
položku sadzobníka a označením elektronického podania. Úvahy, ktorými sa okresný súd
pri ukladaní poplatkovej povinnosti riadil, absentujú. Sťažovateľka podala proti uzneseniu
odvolanie, pričom uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 277/2013 z 30. januára 2014
bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené. Odôvodnenie uznesenia je založené
na siedmich všeobecných konštatáciách, pričom bližšie právne úvahy úplne absentujú.
Podľa názoru sťažovateľky uznesenia nemajú zákonný podklad, a preto sú nesprávne.
V súvislosti s jednotlivými argumentmi krajského súdu sťažovateľka uvádza:
Možno síce súhlasiť s tým, že súdny poplatok podľa položky 20a sadzobníka musí
byť poplatníkovi uložený, avšak treba presne zistiť a uviesť počet strán vyhotovovaných
rovnopisov (čo v oboch uzneseniach absentuje) a zistiť osobu poplatníka takéhoto úkonu,
keďže samotná položka 20a sadzobníka poplatníka úkonu nevymedzuje. Ani s touto
otázkou sa všeobecné súdy nezaoberali.
Vo všeobecnosti možno súhlasiť aj s názorom, že je potrebné odlišovať poplatkovú
povinnosť od náhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo samotnej povahy elektronického
podania so zaručeným elektronickým podpisom vyplýva, že je vylúčená povinnosť
účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami.
Znamená to, že ak je podanie urobené v elektronickej forme, účastník nemá povinnosť
predkladať takéto podanie v potrebnom počte rovnopisov. Tým je absolútne vylúčená
aplikácia ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Znamená to tiež, že
poplatkový úkon opísaný ako „vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, ktoré vytvorí
súdny spis a rovnopisu elektronického podania, ktoré bude zaslané účastníkom konania“,
nie je úkonom, ktorý by súd robil pre pôvodcu elektronického podania. Z tohto úkonu
pôvodca ani nijako neprofituje a nedochádza k sanácii porušenia jeho povinností. Z toho
vyplýva, že nemôže existovať ani poplatková povinnosť pôvodcu takéhoto podania.
Krajský súd za poplatníka poplatku podľa položky 20a sadzobníka označuje
účastníka konania – navrhovateľa (terminologicky by bolo správnejšie označovať ho ako
pôvodcu), pričom dodáva, že pôvodca je poplatníkom bez ohľadu na to, či takýto úkon
navrhol alebo nie. Tieto úvahy krajského súdu sú absolútne mylné a svojvoľné. Keďže
neexistuje ustanovenie označujúce pôvodcu elektronického podania za poplatníka súdneho
poplatku, treba výklad krajského súdu považovať za taký, ktorý nezákonne prekračuje
hranice nielen doslovnej interpretácie, ale aj prípadnej extenzívnej interpretácie. Krajský
súd tiež konštatuje, že pôvodca elektronického podania sa stáva poplatníkom už tým, že
doručí súdu elektronické podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom.
V skutočnosti však doručenie elektronického podania súdu nie je spoplatnené. Poplatkovým
úkonom je výlučne vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, a nie jeho doručenie
elektronickou formou. Navyše, krajský súd vlastne tvrdí, že pôvodca podania sa stáva
poplatníkom ešte skôr, ako je samotný poplatkový úkon vykonaný (doručenie
elektronického podania vždy predchádza vyhotoveniu jeho rovnopisov).
Krajský súd iba všeobecne konštatuje, že súdny poplatok podľa položky 20a
sadzobníka je poplatkom bez návrhu, pričom poplatkový úkon je vykonaný v prospech
poplatníka. Okrem toho, že neoznačil ustanovenie, ktoré pôvodcu podania za poplatníka
výslovne označuje, nedefinoval ani prospech, ktorý tým mal pôvodca podľa neho získať,
a to aj napriek tomu, že ide o základné aplikačné podmienky vyrubenia súdneho poplatku
konkrétnemu poplatníkovi. Údajný prospech poplatníka v danom prípade neexistuje, a to
jednak pre neexistenciu povinnosti predložiť podanie v potrebnom počte rovnopisov, ale
tiež jednoducho preto, že vedenie súdneho spisu v písomnej forme na úkor elektronickej
formy nie je v prospech pôvodcu podania a je dané výlučne rozhodnutím súdu, resp. je
determinované jeho technickými prostriedkami. Preto za nesprávne treba považovať čo aj
len všeobecné úvahy o údajnom prospechu pôvodcu elektronického podania z vykonania
poplatkového úkonu.
Za nesprávne, nelogické a svojvoľné treba považovať konštatovanie, podľa ktorého
poplatok podľa položky 20a sadzobníka zahŕňa v sebe v podstate aj náhradu vecných
výdavkov súdu súvisiacich s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov a jeho príloh.
Keďže pôvodcovi elektronického podania nikdy nevznikne povinnosť náhrady vecných
nákladov podľa ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno
odôvodňovať potrebu vyrubenia poplatku tým, že tento má byť náhradou vecných nákladov.
Neakceptovateľný je postoj krajského súdu, ktorý sa plne stotožňuje s aplikáciou
a výkladom okresného súdu, keďže uznesenie okresného súdu obsahuje iba heslovité
odôvodnenie, lebo je vyhotovené vo formáte doplnenej všeobecnej predlohy. Pritom
okresný súd neuviedol ani to, koľko strán rovnopisu podaní vyhotovil, pričom toto
pochybenie nenapravil ani krajský súd, hoci to bolo v odvolaní výslovne vytknuté.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
43 Cob 277/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 30. januára 2014 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €.
II.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 Cob 277/2013 z 30. januára 2014 doručeného
právnemu zástupcovi sťažovateľky 10. marca 2014 vyplýva, že ním bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu č. k. 64 Cb 163/13-42 z 19. novembra 2013. Zároveň bol
zamietnutý návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Podľa názoru krajského súdu aj keď
ustanovenie § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku upravuje náhradu vecných nákladov
súdu v prípade, keď účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh a súd
z dôvodu hospodárnosti konania priamo vyhotoví potrebné rovnopisy, nie je na tejto právnej
úprave závislé rozhodovanie o poplatkovej povinnosti, pretože súd musí rozhodnúť
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a uložiť túto povinnosť tomu účastníkovi konania,
ktorý je poplatníkom, ak je takýto úkon uvedený v sadzobníku a ak je v ňom stanovená aj
konkrétna výška súdneho poplatku. V súdnej praxi sa tak používajú dva rôzne inštitúty, a to
náhrada vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a súdny
poplatok za úkon súdu, a to za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh tvoriacich súdny
spis, ako aj rovnopisu podania a príloh doručovaných účastníkom, pričom tieto môžu
existovať vedľa seba úplne nezávisle. V prípade, že navrhovateľ podá prostredníctvom
elektronických prostriedkov návrh na začatie konania alebo iné ostatné podania s prílohami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, vzniká mu podľa položky 20a sadzobníka
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie potrebného počtu rovnopisov. Odvolanie
podané sťažovateľkou je podľa položky 20a sadzobníka „ostatným“ podaním a súdny
poplatok musí byť zaplatený bez ohľadu na to, či to navrhovateľ navrhol alebo nie.
Poplatníkom tohto úkonu sa stáva navrhovateľ už tým, že súdu doručil elektronické podanie
so zaručeným elektronickým podpisom, pretože poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony
vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.
Tento poplatok v podstate už v sebe zahŕňa aj náhradu vecných výdavkov súdu súvisiacich
s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov a príloh. Krajský súd nemá pochybnosť
o súlade položky 20a sadzobníka s označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto návrh
sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku zamietol.
Z odvolania sťažovateľky z 18. septembra 2013 podaného proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 64 Cb 163/2013-17 z 27. augusta 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na
nariadenie predbežného opatrenia, ktoré si ústavný súd od právneho zástupcu sťažovateľky
vyžiadal, vyplýva, že toto odvolanie má celkom 6 strán, neboli k nemu pripojené prílohy
a bolo podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom.
Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr 4005/14 z 9. júna 2014 doručeného
ústavnému súdu 16. júna 2014 (podaného na výzvu ústavného súdu) vyplýva, že podanie
sťažovateľky z 18. septembra 2013 obsahovalo odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí
návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Išlo teda o podanie týkajúce sa veci samej a bolo
doručené elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, preto ani nebolo potrebné
doplniť ho písomným podaním alebo ústne do zápisnice. Bolo však povinnosťou súdu
vyhotoviť rovnopis tohto podania (odvolania), aby mohlo vytvoriť súdny spis. Keďže
odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa
podľa § 75 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku nedoručuje odporcovi, bol vyhotovený
len 1 rovnopis podania, ktorý vytvoril súdny spis. Podanie bolo v rozsahu 6 strán
a neobsahovalo žiadne prílohy. S poukazom na položku 20a sadzobníka (v znení účinnom
od 28. marca 2013) sťažovateľke nebol vyrubený súdny poplatok podľa počtu strán podania
(0,10 € za každú stranu), ale v sume 3 €, ktorá predstavuje najnižšiu sumu poplatku
v prípade vyhotovenia rovnopisu ostatných podaní, teda podaní, ktoré nie sú návrhom
na začatie konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie uznesenia krajského súdu
považovať za dostačujúce a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný
právny názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených článkov
ústavy a dohovoru.
Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa právneho názoru sťažovateľky treba položku
20a sadzobníka považovať za ústavne nekonformnú a práve preto sa sťažovateľka
domáhala, aby krajský súd prerušil konanie a podal návrh ústavnému súdu na začatie
konania o súlade tohto ustanovenia s označenými článkami ústavy a dohovoru, čomu však
krajský súd nevyhovel.
Zodpovedá skutočnosti, že z uznesení všeobecných súdov nie je bez ďalšieho možné
zistiť, ako dospeli k záveru o výške vyrubeného súdneho poplatku.
Podľa položky 20a sadzobníka za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré
vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo
podanie urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým
podpisom podľa osobitného zákona, patrí za každú stranu 0,10 €, najmenej 10 € za podanie,
ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, a najmenej 3 € za ostatné podania
s prílohami.
Vzhľadom na jasné znenie citovaného ustanovenia a tiež vzhľadom na to, že
sťažovateľka presne vedela, koľko strán malo jej podanie (rovnako jej bolo známe aj to, že
jej podanie neobsahovalo prílohy), nie je možné akceptovať námietku, podľa ktorej pre
nedostatok odôvodnenia nemožno vedieť, ako sa dospelo k vyrubenej sume súdneho
poplatku. V danom konkrétnom kontexte nemá táto námietka ústavnoprávnu intenzitu.
Ďalšie námietky sťažovateľky (nevymedzenie osoby poplatníka, konštatovanie
rozdielu medzi súdnym poplatkom a náhradou vecných nákladov a konštatovanie, že
poplatok v sebe zahŕňa náhradu vecných nákladov) sú argumentačne zamerané tak, že
smerujú k preukázaniu nesúladu tohto ustanovenia s ústavou. Z tohto pohľadu sa však
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vecou zaoberať nemôže.
Napokon v súvislosti s námietkou, podľa ktorej tento poplatok nie je vyberaný na
prospech jeho pôvodcu, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že vzhľadom na
pretrvávajúcu povinnú existenciu súdneho spisu v písomnej podobe bolo vyhotovenie
rovnopisu podania sťažovateľky nepochybne v jej prospech, pretože bez neho by
(odvolacie) konanie nemohlo prebehnúť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014