Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 384/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INGSTEEL,

spol. s r. o., Tomášikova 17, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RASREGAL,

s. r. o., Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,

a 4, a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014

osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o.,

Tomášikova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1, a 4, a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -17 z 27. augusta 2013 bol zamietnutý návrh

sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Proti uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka 18. septembra 2013 odvolanie v elektronickej podobe, pričom toto bolo

podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Uznesením okresného súdu č. k.

-42 z 19. novembra 2013 bol sťažovateľke vyrubený súdny poplatok za

elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom podľa položky 20a Sadzobníka

súdnych poplatkov ako prílohy o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„sadzobník“), a to vo výške 3 €. Uznesenie je odôvodnené len heslovite odkazom na

položku sadzobníka a označením elektronického podania. Úvahy, ktorými sa okresný súd

pri ukladaní poplatkovej povinnosti riadil, absentujú. Sťažovateľka podala proti uzneseniu

odvolanie, pričom uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014

bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené. Odôvodnenie uznesenia je založené

na siedmich všeobecných konštatáciách, pričom bližšie právne úvahy úplne absentujú.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenia nemajú zákonný podklad, a preto sú nesprávne.

V súvislosti s jednotlivými argumentmi krajského súdu sťažovateľka uvádza:

Možno síce súhlasiť s tým, že súdny poplatok podľa položky 20a sadzobníka musí

byť poplatníkovi uložený, avšak treba presne zistiť a uviesť počet strán vyhotovovaných

rovnopisov (čo v oboch uzneseniach absentuje) a zistiť osobu poplatníka takéhoto úkonu,

keďže samotná položka 20a sadzobníka poplatníka úkonu nevymedzuje. Ani s touto

otázkou sa všeobecné súdy nezaoberali.

Vo všeobecnosti možno súhlasiť aj s názorom, že je potrebné odlišovať poplatkovú

povinnosť od náhrady vecných nákladov podľa .

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo samotnej povahy elektronického

podania so zaručeným elektronickým podpisom vyplýva, že je vylúčená povinnosť

účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami.

Znamená to, že ak je podanie urobené v elektronickej forme, účastník nemá povinnosť

predkladať takéto podanie v potrebnom počte rovnopisov. Tým je absolútne vylúčená

aplikácia ustanovenia . Znamená to tiež, že

poplatkový úkon opísaný ako „vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, ktoré vytvorí

súdny spis a rovnopisu elektronického podania, ktoré bude zaslané účastníkom konania“,

nie je úkonom, ktorý by súd robil pre pôvodcu elektronického podania. Z tohto úkonu

pôvodca ani nijako neprofituje a nedochádza k sanácii porušenia jeho povinností. Z toho

vyplýva, že nemôže existovať ani poplatková povinnosť pôvodcu takéhoto podania.

Krajský súd za poplatníka poplatku podľa položky 20a sadzobníka označuje

účastníka konania – navrhovateľa (terminologicky by bolo správnejšie označovať ho ako

pôvodcu), pričom dodáva, že pôvodca je poplatníkom bez ohľadu na to, či takýto úkon

navrhol alebo nie. Tieto úvahy krajského súdu sú absolútne mylné a svojvoľné. Keďže

neexistuje ustanovenie označujúce pôvodcu elektronického podania za poplatníka súdneho

poplatku, treba výklad krajského súdu považovať za taký, ktorý nezákonne prekračuje

hranice nielen doslovnej interpretácie, ale aj prípadnej extenzívnej interpretácie. Krajský

súd tiež konštatuje, že pôvodca elektronického podania sa stáva poplatníkom už tým, že

doručí súdu elektronické podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom.

V skutočnosti však doručenie elektronického podania súdu nie je spoplatnené. Poplatkovým

úkonom je výlučne vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, a nie jeho doručenie

elektronickou formou. Navyše, krajský súd vlastne tvrdí, že pôvodca podania sa stáva

poplatníkom ešte skôr, ako je samotný poplatkový úkon vykonaný (doručenie

elektronického podania vždy predchádza vyhotoveniu jeho rovnopisov).

Krajský súd iba všeobecne konštatuje, že súdny poplatok podľa položky 20a

sadzobníka je poplatkom bez návrhu, pričom poplatkový úkon je vykonaný v prospech

poplatníka. Okrem toho, že neoznačil ustanovenie, ktoré pôvodcu podania za poplatníka

výslovne označuje, nedefinoval ani prospech, ktorý tým mal pôvodca podľa neho získať,

a to aj napriek tomu, že ide o základné aplikačné podmienky vyrubenia súdneho poplatku

konkrétnemu poplatníkovi. Údajný prospech poplatníka v danom prípade neexistuje, a to

jednak pre neexistenciu povinnosti predložiť podanie v potrebnom počte rovnopisov, ale

tiež jednoducho preto, že vedenie súdneho spisu v písomnej forme na úkor elektronickej

formy nie je v prospech pôvodcu podania a je dané výlučne rozhodnutím súdu, resp. je

determinované jeho technickými prostriedkami. Preto za nesprávne treba považovať čo aj

len všeobecné úvahy o údajnom prospechu pôvodcu elektronického podania z vykonania

poplatkového úkonu.

Za nesprávne, nelogické a svojvoľné treba považovať konštatovanie, podľa ktorého

poplatok podľa položky 20a sadzobníka zahŕňa v sebe v podstate aj náhradu vecných

výdavkov súdu súvisiacich s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov a jeho príloh.

Keďže pôvodcovi elektronického podania nikdy nevznikne povinnosť náhrady vecných

nákladov podľa ustanovenia , nemožno

odôvodňovať potrebu vyrubenia poplatku tým, že tento má byť náhradou vecných nákladov.

Neakceptovateľný je postoj krajského súdu, ktorý sa plne stotožňuje s aplikáciou

a výkladom okresného súdu, keďže uznesenie okresného súdu obsahuje iba heslovité

odôvodnenie, lebo je vyhotovené vo formáte doplnenej všeobecnej predlohy. Pritom

okresný súd neuviedol ani to, koľko strán rovnopisu podaní vyhotovil, pričom toto

pochybenie nenapravil ani krajský súd, hoci to bolo v odvolaní výslovne vytknuté.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 30. januára 2014 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014 doručeného

právnemu zástupcovi sťažovateľky 10. marca 2014 vyplýva, že ním bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu č. k. -42 z 19. novembra 2013. Zároveň bol

zamietnutý návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Podľa názoru krajského súdu aj keď

ustanovenie upravuje náhradu vecných nákladov

súdu v prípade, keď účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh a súd

z dôvodu hospodárnosti konania priamo vyhotoví potrebné rovnopisy, nie je na tejto právnej

úprave závislé rozhodovanie o poplatkovej povinnosti, pretože súd musí rozhodnúť

o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a uložiť túto povinnosť tomu účastníkovi konania,

ktorý je poplatníkom, ak je takýto úkon uvedený v sadzobníku a ak je v ňom stanovená aj

konkrétna výška súdneho poplatku. V súdnej praxi sa tak používajú dva rôzne inštitúty, a to

náhrada vecných nákladov podľa a súdny

poplatok za úkon súdu, a to za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh tvoriacich súdny

spis, ako aj rovnopisu podania a príloh doručovaných účastníkom, pričom tieto môžu

existovať vedľa seba úplne nezávisle. V prípade, že navrhovateľ podá prostredníctvom

elektronických prostriedkov návrh na začatie konania alebo iné ostatné podania s prílohami

podpísané zaručeným elektronickým podpisom, vzniká mu podľa položky 20a sadzobníka

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie potrebného počtu rovnopisov. Odvolanie

podané sťažovateľkou je podľa položky 20a sadzobníka „ostatným“ podaním a súdny

poplatok musí byť zaplatený bez ohľadu na to, či to navrhovateľ navrhol alebo nie.

Poplatníkom tohto úkonu sa stáva navrhovateľ už tým, že súdu doručil elektronické podanie

so zaručeným elektronickým podpisom, pretože poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony

vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Tento poplatok v podstate už v sebe zahŕňa aj náhradu vecných výdavkov súdu súvisiacich

s vyhotovením potrebného počtu rovnopisov a príloh. Krajský súd nemá pochybnosť

o súlade položky 20a sadzobníka s označenými článkami a dohovoru, a preto návrh

sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku zamietol.

Z odvolania sťažovateľky z 18. septembra 2013 podaného proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -17 z 27. augusta 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na

nariadenie predbežného opatrenia, ktoré si ústavný súd od právneho zástupcu sťažovateľky

vyžiadal, vyplýva, že toto odvolanie má celkom 6 strán, neboli k nemu pripojené prílohy

a bolo podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom.

Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr 4005/14 z 9. júna 2014 doručeného

ústavnému súdu 16. júna 2014 (podaného na výzvu ústavného súdu) vyplýva, že podanie

sťažovateľky z 18. septembra 2013 obsahovalo odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí

návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Išlo teda o podanie týkajúce sa veci samej a bolo

doručené elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, preto ani nebolo potrebné

doplniť ho písomným podaním alebo ústne do zápisnice. Bolo však povinnosťou súdu

vyhotoviť rovnopis tohto podania (odvolania), aby mohlo vytvoriť súdny spis. Keďže

odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa

podľa nedoručuje odporcovi, bol vyhotovený

len 1 rovnopis podania, ktorý vytvoril súdny spis. Podanie bolo v rozsahu 6 strán

a neobsahovalo žiadne prílohy. S poukazom na položku 20a sadzobníka (v znení účinnom

od 28. marca 2013) sťažovateľke nebol vyrubený súdny poplatok podľa počtu strán podania

(0,10 € za každú stranu), ale v sume 3 €, ktorá predstavuje najnižšiu sumu poplatku

v prípade vyhotovenia rovnopisu ostatných podaní, teda podaní, ktoré nie sú návrhom

na začatie konania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie uznesenia krajského súdu

považovať za dostačujúce a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný

právny názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených článkov

a dohovoru.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa právneho názoru sťažovateľky treba položku

20a sadzobníka považovať za ústavne nekonformnú a práve preto sa sťažovateľka

domáhala, aby krajský súd prerušil konanie a podal návrh ústavnému súdu na začatie

konania o súlade tohto ustanovenia s označenými článkami a dohovoru, čomu však

krajský súd nevyhovel.

Zodpovedá skutočnosti, že z uznesení všeobecných súdov nie je bez ďalšieho možné

zistiť, ako dospeli k záveru o výške vyrubeného súdneho poplatku.

Podľa položky 20a sadzobníka za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré

vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo

podanie urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým

podpisom podľa osobitného zákona, patrí za každú stranu 0,10 €, najmenej 10 € za podanie,

ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, a najmenej 3 € za ostatné podania

s prílohami.

Vzhľadom na jasné znenie citovaného ustanovenia a tiež vzhľadom na to, že

sťažovateľka presne vedela, koľko strán malo jej podanie (rovnako jej bolo známe aj to, že

jej podanie neobsahovalo prílohy), nie je možné akceptovať námietku, podľa ktorej pre

nedostatok odôvodnenia nemožno vedieť, ako sa dospelo k vyrubenej sume súdneho

poplatku. V danom konkrétnom kontexte nemá táto námietka ústavnoprávnu intenzitu.

Ďalšie námietky sťažovateľky (nevymedzenie osoby poplatníka, konštatovanie

rozdielu medzi súdnym poplatkom a náhradou vecných nákladov a konštatovanie, že

poplatok v sebe zahŕňa náhradu vecných nákladov) sú argumentačne zamerané tak, že

smerujú k preukázaniu nesúladu tohto ustanovenia s . Z tohto pohľadu sa však

ústavný súd v konaní podľa vecou zaoberať nemôže.

Napokon v súvislosti s námietkou, podľa ktorej tento poplatok nie je vyberaný na

prospech jeho pôvodcu, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že vzhľadom na

pretrvávajúcu povinnú existenciu súdneho spisu v písomnej podobe bolo vyhotovenie

rovnopisu podania sťažovateľky nepochybne v jej prospech, pretože bez neho by

(odvolacie) konanie nemohlo prebehnúť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014