Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 395/2014
PDF · 161.98 KB
No categories available
I. ÚS 395/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K.
N., V. H., M. H., J. H., O. H., P. N., zastúpených advokátom JUDr. Samuelom Baránikom,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na právnu pomoc
a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24 Sp 35/2013-24
z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V. H., M.
H., J. H., O. H. a P. N. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2014 doručená sťažnosť Z H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V.
H., M. H., J. H., O. H. a P. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1, na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 24 Sp 35/2013-24 z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách
konania.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov sa
v konaniach pod sp. zn. 24 Sp 35/2013 a 24 Sp 44/2013 vedených pred krajským súdom
domáhali preskúmania neprávoplatných rozhodnutí Okresného úradu Banská Bystrica,
pozemkový a lesný odbor (býv. Obvodný pozemkový úrad Banská Bystrica), preskúmavané
rozhodnutia sú identifikované č. OP/2013/001399-1/Sch zo dňa 18. 6. 2013
a č. OP/2013/001679-2/Sch zo dňa 23. 7. 2013. Išlo o správne konania o navrátenie
vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. (reštitučné konania). Krajský súd
procesným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28. 11. 2013 rozhodol o spojení
oboch vecí (sp. zn. 24 Sp 35/2013 a 24 Sp 44/2013) na spoločné konanie, vedené pod
jednotnou sp. zn. 24 Sp 35/2013. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 28. 11.
2013 č. k. 24 Sp 35/2013-24 (ďalej len „rozsudok“), ktorým plne vyhovel návrhu
sťažovateľov a obe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu... zrušil a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie (I. výroku) a zaviazal správny orgán k náhrade trov
konania v sume 985,72 €, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (II. výroku)...
Na odôvodnenie výroku II. o trovách konania krajský súd inter alia uviedol, že
právny zástupca v zákonom stanovenej lehote vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške
5.659,20... Súd nepovažuje za správne vyčíslenie základnej sadzby tarifnej odmeny
u každého jednotlivého žalobcu, pretože okruh účastníkov je daný zákonom... Súd preto
úkony právneho zastúpenia nepovažoval za spoločné úkony viacerých žalobcov... Ďalej
krajský súd uviedol, že nepriznal uplatnené režijné paušály, ktoré účtoval advokát za
5 úkonov pre 14 klientov...
Nad rámec jedného účastníka konania (t. j. ostatným procesné úspešným
13 účastníkom) krajský súd náhradu trov konania de facto nepriznal. Takýmto postupom
došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniu horeuvedených ustanovení nadzákonných
predpisov...
Z uvedených dôvodov krajský súd celkom nesprávne aplikoval citované ustanovenia
právnych predpisov (najmä § 13 ods. 2 a 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), odchýlil sa od
ich znenia až takým spôsobom, že zásadne poprel ich účel a význam...».
3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na
právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k. 24 Sp 35/2013-24, v časti rozhodnutia súdu o
trovách konania (výrok II. rozsudku), bolo porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k.
24 Sp 35/2013 v časti II. výroku a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú náhradu
trov konania, k rukám ich právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh zistil, že sťažovatelia namietali nesprávny
postup krajského súdu, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu základného práva
zaručeného v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovatelia
predovšetkým namietali, že „Krajský súd však v rozsudku priznal právo na náhradu trov
konania iba v tom rozsahu, ako by v konaní právny zástupca zastupoval jedného účastníka,
a to tak trovy právneho zastúpenia (tarifnú odmenu), ako aj paušálne náhrady (tzv. režijný
paušál)“.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Nosné dôvody sťažnosti sťažovateľov spočívajú v namietaní, že krajský súd
uznesením č. k. 24 Sp 35/2013-24 z 28. novembra 2013 nepriznal trovy konania všetkým
účastníkom konania, lebo krajský súd úkony právneho zastúpenia štrnástich žalobcov
zastúpených jedným spoločným advokátom nepovažoval za spoločné úkony viacerých
žalobcov, a preto napadnuté rozhodnutie nemá požadovanú ústavnú dimenziu.
10. Pokiaľ sťažovatelia v rozsahu namietaných skutočností nesúhlasili s napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sp 35/2013 z 28. novembra 2013 (vo výroku II
o náhrade trov konania), ktoré im bolo doručené 23. decembra 2013, mali možnosť proti
tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania podať odvolanie, čo vyplýva tiež
z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 3/2011 z 27. januára 2011 v tejto súvislosti najvyšší súd
napríklad uviedol: „Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá OSP, v zmysle
ktorého opravný prostriedok podľa piatej časti OSP je prípustný, len ak je to ustanovené
v tejto časti, a ustanovenie § 250k OSP, ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania
v správnom súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom
rade zaoberal prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.
Správne súdnictvo upravené v piatej časti OSP v ustanovení § 250k a § 250h ods. 2
za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách
konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú
situáciu sa v zmysle § 246c ods. 1 veta prvá OSP preto možno primerane použiť
ustanovenia tretej časti a štvrtej časti OSP. Keďže podľa OSP je odvolanie zásadne
prípustné, s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči
rozhodnutiu o trovách konania nenachádza a ustanovenie § 250ja ods. 1 a 2 OSP upravuje
iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie
voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť
vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 OSP, § 201 OSP a § 202 OSP.“
11. Už citované rozhodnutie najvyššieho súdu nie je ani prekvapivé, ani náhodilé.
K podobným záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2 Sžo 96/2008,
sp. zn. 5 Sžp 1/2008, sp. zn. 7 Sžso 4/2008, sp. zn. 5 Sžf 30/2007, sp. zn. 6 Sžo 58/2008
a pod.
12. Sťažovatelia teda mali možnosť brániť sa v rozsahu uvádzaných nosných
dôvodov (pozri bod II), a to v rámci riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) proti
namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 35/2013 z 28. novembra 2013 (vo
výroku II o náhrade trov konania). Takéto konanie predchádza v zmysle zásady subsidiarity
konaniu pred ústavným súdom. Napokon nemožno v tejto súvislosti nevziať do úvahy, že
sťažovatelia boli tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom
zastúpení advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom). Táto skutočnosť nadobúda
svoj význam predovšetkým v tom, že sťažovatelia boli/mali byť – aj napriek nesprávnemu
poučeniu krajského súdu – znalí svojho oprávnenia vyplývajúceho inak z ustálenej praxe
najvyššieho súdu (body 10 a 11). Dôsledky nesprávneho poučenia súdu sú zákonom
predpokladané a kvalifikovanou osobou teda poznateľné (pozri § 204 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku).
13. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05
z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
14. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, najmä procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných
procesných noriem (predovšetkým Občiansky súdny poriadok). Ak teda sťažovatelia majú
alebo v minulosti mali možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie
namietajú, pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jej
sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1).
15. Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažnosť
sťažovateľov odmietol z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014