Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 395/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K.

N., V. H., M. H., J. H., O. H., P. N., zastúpených advokátom JUDr. Samuelom Baránikom,

Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na právnu pomoc

a rovnosť v konaní podľa a 2 , podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -24

z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V. H., M.

H., J. H., O. H. a P. N. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2014 doručená sťažnosť Z H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V.

H., M. H., J. H., O. H. a P. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1, na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa a 2

(ďalej len „ústava“), podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -24 z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách

konania.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov sa

v konaniach pod sp. zn. a vedených pred krajským súdom

domáhali preskúmania neprávoplatných rozhodnutí Okresného úradu Banská Bystrica,

pozemkový a lesný odbor (býv. Obvodný pozemkový úrad Banská Bystrica), preskúmavané

rozhodnutia sú identifikované č. OP/2013/001399-1/Sch zo dňa 18. 6. 2013

a č. OP/2013/001679-2/Sch zo dňa 23. 7. 2013. Išlo o správne konania o navrátenie

vlastníctva k pozemkom podľa (reštitučné konania). Krajský súd

procesným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28. 11. 2013 rozhodol o spojení

oboch vecí (sp. zn. a ) na spoločné konanie, vedené pod

jednotnou sp. zn. . Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 28. 11.

2013 č. k. -24 (ďalej len „rozsudok“), ktorým plne vyhovel návrhu

sťažovateľov a obe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu... zrušil a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie (I. výroku) a zaviazal správny orgán k náhrade trov

konania v sume 985,72 €, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (II. výroku)...

Na odôvodnenie výroku II. o trovách konania krajský súd inter alia uviedol, že

právny zástupca v zákonom stanovenej lehote vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške

5.659,20... Súd nepovažuje za správne vyčíslenie základnej sadzby tarifnej odmeny

u každého jednotlivého žalobcu, pretože okruh účastníkov je daný zákonom... Súd preto

úkony právneho zastúpenia nepovažoval za spoločné úkony viacerých žalobcov... Ďalej

krajský súd uviedol, že nepriznal uplatnené režijné paušály, ktoré účtoval advokát za

5 úkonov pre 14 klientov...

Nad rámec jedného účastníka konania (t. j. ostatným procesné úspešným

13 účastníkom) krajský súd náhradu trov konania de facto nepriznal. Takýmto postupom

došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniu horeuvedených ustanovení nadzákonných

predpisov...

Z uvedených dôvodov krajský súd celkom nesprávne aplikoval citované ustanovenia

právnych predpisov (najmä a ods. 3 vyhl. č. ), odchýlil sa od

ich znenia až takým spôsobom, že zásadne poprel ich účel a význam...».

3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo... vlastniť majetok podľa SR a podľa

ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na

právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa a 2 SR, právo na súdnu

ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k. -24, v časti rozhodnutia súdu o

trovách konania (výrok II. rozsudku), bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k.

v časti II. výroku a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú náhradu

trov konania, k rukám ich právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh zistil, že sťažovatelia namietali nesprávny

postup krajského súdu, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu základného práva

zaručeného v , a a 2 , práva podľa

dodatkového protokolu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovatelia

predovšetkým namietali, že „Krajský súd však v rozsudku priznal právo na náhradu trov

konania iba v tom rozsahu, ako by v konaní právny zástupca zastupoval jedného účastníka,

a to tak trovy právneho zastúpenia (tarifnú odmenu), ako aj paušálne náhrady (tzv. režijný

paušál)“.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. Nosné dôvody sťažnosti sťažovateľov spočívajú v namietaní, že krajský súd

uznesením č. k. -24 z 28. novembra 2013 nepriznal trovy konania všetkým

účastníkom konania, lebo krajský súd úkony právneho zastúpenia štrnástich žalobcov

zastúpených jedným spoločným advokátom nepovažoval za spoločné úkony viacerých

žalobcov, a preto napadnuté rozhodnutie nemá požadovanú ústavnú dimenziu.

10. Pokiaľ sťažovatelia v rozsahu namietaných skutočností nesúhlasili s napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 (vo výroku II

o náhrade trov konania), ktoré im bolo doručené 23. decembra 2013, mali možnosť proti

tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania podať odvolanie, čo vyplýva tiež

z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 27. januára 2011 v tejto súvislosti najvyšší súd

napríklad uviedol: „Vzhľadom na ustanovenie veta druhá , v zmysle

ktorého opravný prostriedok podľa piatej časti je prípustný, len ak je to ustanovené

v tejto časti, a ustanovenie , ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania

v správnom súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom

rade zaoberal prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Správne súdnictvo upravené v piatej časti v ustanovení a

za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách

konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú

situáciu sa v zmysle veta prvá preto možno primerane použiť

ustanovenia tretej časti a štvrtej časti . Keďže podľa je odvolanie zásadne

prípustné, s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči

rozhodnutiu o trovách konania nenachádza a ustanovenie a upravuje

iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie

voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť

vzhľadom na ustanovenie , a .“

11. Už citované rozhodnutie najvyššieho súdu nie je ani prekvapivé, ani náhodilé.

K podobným záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a pod.

12. Sťažovatelia teda mali možnosť brániť sa v rozsahu uvádzaných nosných

dôvodov (pozri bod II), a to v rámci riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) proti

namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 (vo

výroku II o náhrade trov konania). Takéto konanie predchádza v zmysle zásady subsidiarity

konaniu pred ústavným súdom. Napokon nemožno v tejto súvislosti nevziať do úvahy, že

sťažovatelia boli tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom

zastúpení advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom). Táto skutočnosť nadobúda

svoj význam predovšetkým v tom, že sťažovatelia boli/mali byť – aj napriek nesprávnemu

poučeniu krajského súdu – znalí svojho oprávnenia vyplývajúceho inak z ustálenej praxe

najvyššieho súdu (body 10 a 11). Dôsledky nesprávneho poučenia súdu sú zákonom

predpokladané a kvalifikovanou osobou teda poznateľné (pozri § 204 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku).

13. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

14. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, najmä procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných

procesných noriem (predovšetkým ). Ak teda sťažovatelia majú

alebo v minulosti mali možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie

namietajú, pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jej

sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ().

15. Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažnosť

sťažovateľov odmietol z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014