Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 379/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. R. V., zastúpenej

advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Advokátska kancelária, Juraja Fándlyho 7, Žilina,

vo veci namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn.

a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Mgr. R. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014

doručená sťažnosť Ing. Mgr. R. V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia , a (ďalej len

„ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. marca

2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -45

z 11. septembra 2013 bol upravený styk starých rodičov Ing. J. V. a A. V. (ďalej len „starí

rodičia“) k maloletému L. V.(...) (ďalej len „maloleté dieťa“), a to za účasti matky

maloletého dieťaťa – sťažovateľky. Styk bol upravený tak, že starí rodičia sú oprávnení

stretávať sa s maloletým dieťaťom každý mesiac vždy v druhú sobotu v mesiaci, keď sú

oprávnení maloleté dieťa prevziať o 9.00 h, do nedele do 16.30 h, keď sú povinní vrátiť ho

sťažovateľke, ale tiež každý rok od 10. júla od 9.00 h do 20. júla do 20.00 h, ako aj v dňoch

od 27. decembra od 9.00 h do 30. decembra do 19.00 h. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-125 z 18. decembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Na pojednávaní konanom 11. septembra 2013 právny zástupca sťažovateľky namietol

nesplnenie zákonných podmienok podľa o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“), a to aj tým, že pomery v rodine tvorenej sťažovateľkou a maloletým dieťaťom sú

vynikajúce, pričom sťažovateľka zabezpečuje všetky funkcie oboch rodičov (teda aj

zomrelého otca Ing. J. V.). Všeobecný súd sa s touto námietkou nijako nezaoberal. Ďalej

právny zástupca upriamil pozornosť aj na to, že akýkoľvek zásah do rodičovských práv

a povinností v rozpore so zákonom je porušením druhej vety , podľa

ktorého práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli

rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Nebolo aplikované ustanovenie čl. 41

. Žiaduce bolo tiež zohľadniť princíp primeranosti (proporcionality). Súdne

rozhodnutia, ktoré sú vo všeobecnosti prostriedkom na dosiahnutie cieľa, nie sú vhodným

prostriedkom v prípade styku maloletého dieťaťa so starými rodičmi. Z celého súdneho

konania je totiž zrejmé, že k styku dochádza, no existuje komunikačná bariéra. V tejto

súvislosti však všeobecné súdy mali zvoliť najskôr menej zaťažujúci prostriedok, ktorým by

bol výrok, že sa styk neupravuje. Zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka odpovedá

na žiadosti starých rodičov o styk s oneskorením niekoľkých dní. Toto však nemôže byť

argumentom pre zásah zo strany štátu. Musí sa totiž prihliadnuť na to, že sťažovateľka má

svoje povinnosti a nie je povinná automaticky okamžite reagovať. Význam majú aj

okolnosti, za akých starí rodičia o styk žiadajú. Ak preto napr. starí rodičia kontaktujú

sťažovateľku v čase, keď je v práci alebo okolo 21.00 h, keď už spolu s maloletým

dieťaťom spia kvôli skorému rannému vstávaniu, nemožno si to interpetovať ako nevôľu

sťažovateľky odpovedať starým rodičom na ich požiadavky. Neupravenie styku súdom

s konštatáciou, že nie je preukázané kompromisné riešenie pri realizácii styku, by bolo

v danom prípade spravodlivejšie a vo svojom konečnom dôsledku by prinútilo starých

rodičov k zlepšeniu komunikácie so sťažovateľkou, ktorá je jedinou nositeľkou

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. V opačnom prípade konečným

dôsledkom je, že súd kreuje rodičovské práva a povinnosti starým rodičom, čo však zákon

nepripúšťa. Možno konštatovať, že v danom prípade medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom nebol zachovaný princíp proporcionality (primeranosti). Nie je totiž

zrejmé, na základe akých dôvodov prijal okresný súd názor o nutnosti upraviť vzťahy

mocenským zásahom vo forme súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

okresného súdu z 11. septembra 2013 a krajského súdu z 18. decembra 2013 zrušené a vec

bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -125 z 18. decembra 2013 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -45 z 11. septembra

2013. Podľa názoru krajského súdu okresný súd konal a rozhodol o návrhu starých rodičov

zo strany nebohého otca maloletého dieťaťa a jeho rozhodnutie vyjadruje názor, podľa

ktorého nie je možné ponechať styk starých rodičov s vnukom na úvahe sťažovateľky ako

matky. Preto styk starých rodičov upravil v rozsahu vyplývajúcom z výroku rozsudku.

Rozsah styku predpokladá, že maloleté dieťa bude bývať u starých rodičov v L., ale spôsob

a náklady prepravy maloletého dieťaťa do miesta bydliska starých rodičov sťažovateľku

nezaťažujú, pretože jej povinnosťou je iba odovzdať maloleté dieťa pred svojím bytom

v určený čas a hodinu. Dohovor o právach dieťaťa, z ktorého okresný súd pri rozhodovaní

vychádzal, je založený na štyroch základných princípoch, a to na nediskriminácii dieťaťa,

najlepšom záujme dieťaťa, práve na život, prežitie a rozvoj a práve na rešpektovanie

názorov dieťaťa. Okresný súd dôsledne rešpektoval princíp najlepšieho záujmu dieťaťa

a práva dieťaťa na rešpektovanie jeho názoru. Jeho rozhodnutie nie je v rozpore s čl. 41

ods. 4 . Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že úprava styku

rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale prostredníctvom

tejto úpravy prispieva k ich garancii. Preto nemôže byť v nesúlade s ,

pričom štát zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických,

neštandardných situáciách, v prípadoch, keď sa rodičia o styku nedohodnú. Úprava styku

maloletého dieťaťa s blízkymi osobami zomrelého manžela podľa § 36 ods. 2 zákona

o rodine vyjadruje záujem štátu na udržaní rodinných vzťahov aj s blízkymi osobami po

zomrelom rodičovi. Úprava styku v súlade s týmto ustanovením preto nemôže byť v rozpore

s , keďže neobmedzuje rodičovské práva, len garantuje právo dieťaťa

na styk aj s blízkymi osobami po nebohom rodičovi.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež uviesť, že sťažovateľka využila možnosť podať proti

rozsudku okresného súdu odvolanie.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. pre porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 4 a . Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti sú dve zásadné námietky. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že

súdnou úpravou styku starých rodičov s maloletým dieťaťom došlo k porušeniu čl. 41 ods. 4

druhej vety , pretože právoplatné rozhodnutie znamená vlastne odlúčenie maloletého

dieťaťa od sťažovateľky proti vôli sťažovateľky ako jedinej nositeľky rodičovských práv po

smrti otca maloletého dieťaťa. Okrem toho tvrdí, že zásah súdu išiel nad rámec primeranosti

(proporcionality), pretože bolo treba použiť miernejší prostriedok v tom zmysle, že súd mal

rozhodnúť tak, že styk neupravuje s tým, že k náprave dôjde aj bez jeho zákroku zlepšením

komunikácie so sťažovateľkou zo strany starých rodičov.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za

dostačujúcu a presvedčivú. V žiadnom prípade ju nemožno kvalifikovať ako arbitrárnu či

zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe

bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených práv.

Podľa druhej vety práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti

možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Je zrejmé už na prvý pohľad, že právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov nie sú

v rozpore s citovaným ustanovením. Aj keby sa totiž mala úprava styku medzi starými

rodičmi a maloletým dieťaťom považovať za obmedzenie práva sťažovateľky ako rodiča

(ako to tvrdí sťažovateľka), došlo k nej za okolností, ktoré sú v súlade s namietaným

ustanovením . Sú totiž splnené obe ústavné podmienky, keďže ide o rozhodnutie súdu

(1), ktoré bolo vydané na základe zákona (2), teda vychádzajúc z ustanovenia § 36 ods. 2

zákona o rodine.

Nemožno súhlasiť ani s názorom, podľa ktorého súdny zásah je neprimeraný

a postačovalo by miernejšie opatrenie, ktorým by bol verdikt o tom, že sa styk neupravuje,

vyriešenie sporu sa ponecháva na zlepšenú komunikáciu medzi starými rodičmi

a sťažovateľkou.

Uvedené stanovisko sťažovateľky je vlastne popretím zmyslu základného práva

na súdnu ochranu podľa , za ktorý treba považovať vyriešenie sporu,

ktorý medzi účastníkmi konania existuje. Vo veci neboli pochybnosti o tom, že nebola

úplná zhoda medzi predstavami sťažovateľky a predstavami starých rodičov o tom, či

a kedy má k styku starých rodičov s maloletým dieťaťom dochádzať. Za toho stavu je plne

na mieste a je úplne primerané a logické, aby rozhodol autoritatívne všeobecný súd.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014