Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 380/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. H., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou LEGAL COUNSELS, s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených

Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Okresným dopravným inšpektorátom

pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru

v Trnave – Krajským dopravným inšpektorátom pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014

osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava –

Okresným dopravným inšpektorátom (ďalej len „okresný inšpektorát“) pod sp. zn. ORP-P-

1583/DI-TT-SK-2009, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Krajským

dopravným inšpektorátom (ďalej len „krajský inšpektorát“) pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-

2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn.

ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009 zo 16. augusta 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1

písm. b) a g) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a bola mu za to podľa § 22 ods. 2

zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 300 €, ako aj zákaz činnosti viesť motorové

vozidlá na dobu 12 mesiacov. Priestupku sa mal dopustiť tým, že 29. júna 2009 o 19.45 h

viedol ako vodič motorové vozidlo Peugeot 407 v T. na parkovisku pred obchodným

centrom A. a pri cúvaní z parkovacieho miesta nedbal na zvýšenú opatrnosť, následkom

čoho došlo k zrážke pravej zadnej časti jeho motorového vozidla a ľavej zadnej časti

zaparkovaného motorového vozidla zn. Citroën C3, ktoré tam zaparkovala K. C. Sťažovateľ

následne z miesta nehody odišiel. Pri dopravnej nehode k zraneniu osôb nedošlo. Požitie

alkoholu u sťažovateľa nebolo zisťované, keďže z miesta dopravnej nehody odišiel.

Pri nehode došlo ku škode na majetku.

Rozhodnutím o odvolaní krajského inšpektorátu sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009

z 22. novembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie okresného

inšpektorátu bolo potvrdené.

Na základe žaloby sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -54 z 31. júla 2012 bolo rozhodnutie krajského

inšpektorátu v spojení s rozhodnutím okresného inšpektorátu zmenené v časti týkajúcej sa

právnej kvalifikácie priestupku, výšky uloženej sankcie a náhrady trov správneho konania

tak, že sa sťažovateľ uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j) zákona o priestupkoch, bola mu uložená pokuta

vo výške 300 €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 týždňov a bol zaviazaný

nahradiť paušálne trovy konania o priestupkoch vo výške 16 €.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 20. februára 2014 bol rozsudok

krajského súdu zmenený tak, že sa žaloba zamietla.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci súdneho

konania je jednoznačne preukázateľná názorová odlišnosť. Uvedeným rozhodnutiam

správnych orgánov predchádzali totiž skoršie rozhodnutia. Pôvodným rozhodnutím

okresného inšpektorátu z 28. septembra 2009 bola sťažovateľovi uložená pokuta 300 €

a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na 12 mesiacov. Odvolanie sťažovateľa proti

tomuto rozhodnutiu zamietol krajský inšpektorát 14. decembra 2009. Na to sťažovateľ

požiadal krajský inšpektorát o preskúmanie právoplatného rozhodnutia mimo odvolacieho

konania, pričom rozhodnutím krajského inšpektorátu z 8. februára 2010 mu bolo vyhovené

a právoplatné rozhodnutie krajského inšpektorátu zo 14. decembra 2009 bolo zrušené, a to

pre preukázaný postup a rozhodovanie správneho orgánu v rozpore so zákonom. Následne

potom v ďalšom konaní novým rozhodnutím krajského inšpektorátu z 22. marca 2010 bolo

pôvodné rozhodnutie okresného inšpektorátu z 28. septembra 2009 zrušené a vec bola

vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie. Po takomto vývoji napokon nasledovalo ďalšie

rozhodnutie okresného inšpektorátu zo 16. augusta 2010, ako aj ďalšie rozhodnutie

krajského inšpektorátu z 22. novembra 2010, tak ako to je už uvedené. Táto

nejednoznačnosť v rámci právnej kvalifikácie skutku pokračovala aj v súdnom konaní,

keďže najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý

rozum, pričom za súčasť požiadavky zdravého rozumu pri výklade práva v právnom štáte

možno označiť aj požiadavku uplatnenia každého právneho inštitútu iba v medziach jeho

účelu, ako aj požiadavku zisťovania, či zamýšľané uplatnenie právnej normy orgánom

verejnej moci nie je v rozpore s účelom daného právneho inštitútu.

Z okolností je zrejmé, že špecifiká tohto konkrétneho prípadu majú za následok

rozdielnosť právnych názorov. Konkrétne ide o viacnásobnú názorovú diverzitu nielen

v rámci okresného inšpektorátu a následne krajského inšpektorátu, ale aj v rámci krajského

súdu a najvyššieho súdu. Najvyšší súd posúdil vec príliš formalisticky a nezohľadnil všetky

skutkové a právne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ v neposlednom rade akcentuje časové hľadisko konania pred správnymi

orgánmi a všeobecnými súdmi. Prvotné rozhodnutie o priestupku bolo vydané

28. septembra 2009, pričom zatiaľ posledné rozhodnutie vo veci, teda rozsudok najvyššieho

súdu, je z 20. februára 2014. Svojvoľným rozhodovaním v rámci oboch správnych orgánov,

potvrdzovaním a následným rušením svojich vlastných rozhodnutí v spojení

s nejednoznačnosťou právnych názorov v rámci senátov krajského súdu a najvyššieho súdu

jednoznačne dochádza k narušeniu ústavného princípu právnej istoty sťažovateľa

a sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu, čím sa mu zároveň spôsobujú vážne

komplikácie v rámci bežného pracovného i rodinného života.

O svojvoľnosti rozhodovania svedčí najmä skutočnosť, že krajský inšpektorát

pôvodne sťažovateľovo odvolanie zamietol (14. decembra 2009) a následne totožnému

odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel (22. marca 2010). O pol roka neskôr, a to 22. novembra

2010, krajský inšpektorát rozhodol, že pôvodné rozhodnutie okresného inšpektorátu je

správne. Je jednoznačné, že takáto svojvoľnosť v rozhodovaní je v príkrom rozpore

s ústavným princípom právnej istoty a právom na súdnu a inú právnu ochranu.

Kvôli prieťahom v konaní, ale najmä nejednoznačnosti právnych názorov sa o veci

rozhodovalo štyri a pol roka. Tento časový aspekt a neprimerane vysoká sankcia uložená na

základe právneho názoru, ktorý je preukázateľne nejednoznačný, okrem princípu právnej

istoty hrubo narúša aj „princíp zdravého rozumu“ pri výklade právnych noriem v právnom

štáte. Všeobecné súdy neprihliadli riadne pri určení druhu sankcie a jej výmery na

závažnosť priestupku, a to najmä na spôsob jeho spáchania, jeho následky, okolnosti,

za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a osobu páchateľa.

Sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov uložená

v rozpore s princípom zdravého rozumu hrubo zasahuje do osobného a rodinného života

sťažovateľa pre stratu schopnosti byť zárobkovo činný, keďže pri výkone jeho práce je

nevyhnutné každodenné používanie motorového vozidla.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným inšpektorátom pod sp. zn.

ORP-P-1583/DI-TT-SK, krajským inšpektorátom pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozhodnutia okresného

inšpektorátu zo 16. augusta 2010 a krajského inšpektorátu z 22. novembra 2010, ako aj

rozsudok najvyššieho súdu z 20. februára 2014 zrušené a vec bola vrátená okresnému

inšpektorátu na ďalšie konanie.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. februára 2014 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. -54 z 31. júla 2012 tak, že

žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu priebeh udalostí

z 29. júna 2009 nebol sporný. Skutok sa teda naozaj stal tak, že sťažovateľ na parkovisku

pri cúvaní narazil do stojaceho vozidla Citroën, z vozidla vystúpil, vizuálne vyhodnotil

spôsobenú škodu a po krátkom čakaní nastúpil späť do svojho vozidla a z miesta odišiel bez

vyčkania na poškodenú C., resp. bez toho, aby jej zanechal svoje údaje. Sťažovateľ tvrdil,

že si svoje povinnosti účastníka škodovej udalosti splnil prostredníctvom svojho

zamestnávateľa, ktorý je vlastníkom vozidla. Zároveň spochybňoval aj posúdenie skutku

ako škodovej udalosti, keďže poškodená C. si škodu neuplatnila a v konaní ani neprebehlo

zisťovanie rozsahu poškodenia a výšky škody. Podľa názoru najvyššieho súdu výkladom

ustanovenia o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“)

upravujúceho právny rámec pojmov „dopravná nehoda“ a „škodová udalosť“ možno

dospieť len k tomu záveru, že zákonodarca do zákona zakotvil právnu fikciu, podľa ktorej

sa škodová udalosť bude pre nesplnenie povinností účastníka škodovej udalosti považovať

za dopravnú nehodu. V ustanovení § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke je pre posúdenie

skutočnosti, či sa na udalosť bude vzťahovať právna fikcia zakotvená v ustanovení § 64

ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke, rozhodujúce najmä slovo „bezodkladne“. Teda

povinnosťou účastníka škodovej udalosti je poškodenú osobu upovedomiť o spôsobení

škody, alebo jej minimálne poskytnúť svoje údaje (meno, kontakt), a to bez zbytočného

odkladu. V predmetnej situácii sa však sťažovateľ takýmto spôsobom nesprával. Vystúpil

síce z vozidla po nacúvaní a poškodení druhého vozidla, chvíľu na mieste aj čakal, avšak

pre svoje osobné dôvody na mieste nemohol vyčkať. To mu však nebránilo v tom, aby na

mieste zanechal aspoň kontakt na seba pre vodiča poškodeného vozidla. Tým by bola

splnená povinnosť sťažovateľa ako účastníka škodovej udalosti voči poškodenému

vodičovi, bezodkladne ho upovedomiť a poskytnúť svoje údaje. Spôsob, akým sťažovateľ

situáciu riešil, nemožno považovať za taký, ktorým by si splnil svoje zákonné povinnosti

v zmysle § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke. Pokiaľ na situáciu reagoval zamestnávateľ

sťažovateľa až s určitým časovým odstupom, teda nie bezodkladne po udalosti, nemožno

dospieť k inému záveru, ako k tomu, že na uvedenú situáciu sa jednoznačne vzťahuje

zákonná fikcia v zmysle § 64 ods. 2 zákona o cestnej premávke a škodová udalosť sa pre

účely priestupkového konania považuje za dopravnú nehodu. Argumentácia sťažovateľa, že

poškodená C. si ani rok po nehode neuplatnila škodu, je irelevantná a nie je podstatný

rozsah poškodenia a výška škody. Pokiaľ totiž ide o hmotnú škodu na niektorom

zo zúčastnených vozidiel, a to zrejme prevyšujúcu 1,5-násobok väčšej škody podľa

, išlo by ex lege o dopravnú nehodu. Pri akejkoľvek nižšej hmotnej škode

(ktorej vznik bol nepochybný, veď aj samotný sťažovateľ sa vyviňuje zo skutku tým, že

škodu ohlásil jeho zamestnávateľ), ide o škodovú udalosť za predpokladu, že nie sú splnené

niektoré zo zákonných podmienok na aplikáciu právnej fikcie podľa § 64 ods. 2 zákona

o cestnej premávke. Vo veci nebolo pochybné, že sťažovateľ danú udalosť považovanú pre

jeho následné správanie za dopravnú nehodu spôsobil pri cúvaní, teda že porušil

ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o cestnej premávke. Záver správnych orgánov, že týmto

konaním sťažovateľa bola naplnená skutková podstata priestupku v zmysle § 22 ods. 1

písm. g) zákona o priestupkoch, je správny. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu,

podľa ktorého nebolo preukázané, že nehoda vznikla v dôsledku porušenia všeobecne

záväzných predpisov. Práve naopak, cúvanie sťažovateľa a následný vznik škody na

zaparkovanom vozidle Citroën sú v priamej súvislosti. Je preto zrejmé, že sťažovateľ sa

dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch. Rovnako kvalifikácia

konania sťažovateľa aj podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch bola na mieste

vzhľadom na správnosť posúdenia škodovej udalosti ako dopravnej nehody. Ustanovenie

§ 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré sa vodič

ako účastník dopravnej nehody dopustí priestupku. Jedným z týchto dôvodov je aj to, ak

nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta, alebo sa na toto miesto

bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej

nehody. Zákonodarca svoj zámer postihnúť prísnejšie nepoctivých vodičov, ktorí potom,

ako spôsobili inému účastníkovi, prípadne inej osobe na jej vozidle či majetku škodu, a to

i nepatrnú, neohlási takúto škodovú udalosť, najmä však svoju totožnosť a vznik škody

inému účastníkovi či inému poškodenému, aby ten mohol sám posúdiť spôsobenú škodu,

určil nielen zákonnú fikciu povýšenia škodovej udalosti na dopravnú nehodu, ale tým aj

určil, že taký vodič nemá už len povinnosti účastníka škodovej udalosti, ale i účastníka

dopravnej nehody. V danom prípade teda bolo správne a v súlade so zákonom posúdené

konanie sťažovateľa tak, že nešlo o spôsobenie škodovej udalosti, ale o dopravnú nehodu,

pri ktorej si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v § 66 ods. 2 písm. d) zákona o cestnej

premávke.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným

okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK a krajským inšpektorátom pod

sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009 pre porušenie a , ako aj

ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

mal krajský inšpektorát v rámci odvolacieho konania. Následne proti odvolaciemu

rozhodnutiu krajského inšpektorátu bola prípustná žaloba o jeho preskúmanie podľa piatej

časti druhej hlavy , teda v rámci správneho súdnictva. Preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu

krajského inšpektorátu mali všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Všetky uvedené

okolnosti zároveň vylučujú v označenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež

dodať, že sťažovateľ využil tak možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu okresného

inšpektorátu, ako aj možnosť podať žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia

krajského inšpektorátu správnym súdom.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.

pre porušenie a , ako aj dohovoru

treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namieta dve okolnosti. Predovšetkým zdôrazňuje, že krajský inšpektorát

v rámci správneho konania zaujímal vo veci protichodné právne názory, a to pri

nezmenených skutkových okolnostiach, keď pôvodne považoval sťažovateľa za vinného,

no potom po zrušení právoplatného rozhodnutia v mimoodvolacom konaní rozhodnutie

okresného inšpektorátu zrušil a následne sa znova vrátil k svojmu pôvodnému stanovisku.

Rovnako sa pri právnom posúdení veci názorovo rozišli krajský súd a najvyšší súd. Okrem

toho je presvedčený, že najmä sankcia v podobe zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na

dobu 12 mesiacov je v rozpore s princípom „zdravého rozumu“ a poškodzuje svojimi

dôsledkami jeho rodinu, keďže bez použitia motorového vozidla nemôže účinne vykonávať

svoje pracovné povinnosti.

Sťažovateľova námietka rozpornosti právnych názorov krajského inšpektorátu

vo viacerých jej rozhodnutiach, ako aj vzájomného rozporu právnych názorov krajského

súdu a najvyššieho súdu sa javí zo skutkového hľadiska ako pravdivá. Nemožno naproti

tomu súhlasiť s tým, že by to v okolnostiach konkrétneho prípadu viedlo k porušeniu

princípu právnej istoty podľa v neprospech sťažovateľa.

Treba vychádzať z toho, že sťažovateľ bol v pôvodnom správnom konaní neúspešný,

no následne sám požiadal o zrušenie právoplatného rozhodnutia o priestupku v rámci

mimoodvolacieho konania a bol v tomto smere úspešný. Do princípu právnej istoty

vyjadrenej v danom prípade právoplatným rozhodnutím o priestupku teda zasiahol sám

sťažovateľ, pretože na základe jeho podnetu došlo v rámci mimoriadneho opravného

konania k zrušeniu právoplatného rozhodnutia.

Uvedená situácia sa v zásade znova zopakovala, keď v ďalšom správnom konaní bol

sťažovateľ znova právoplatne uznaný vinným v rovnakom rozsahu ako pôvodne, pričom

opätovne sa snažil dosiahnuť zrušenie právoplatného odsúdenia, tentoraz však už nie

prostriedkami podľa správneho poriadku, ale v rámci správneho súdnictva. Opätovne teda

sťažovateľ vyvinul úsilie smerujúce k zásahu do princípu právnej istoty vyjadrenej

právoplatným rozhodnutím. Tento raz však už nebol úspešný, lebo hoci krajský súd jeho

žalobe sčasti vyhovel (pri zmenenej právnej kvalifikácii uložil výrazne nižšiu sankciu

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá), najvyšší súd jeho žalobu zamietol.

Treba konštatovať, že námietky sťažovateľa vo svojej podstate smerujú proti

uloženej sankcii, a to najmä proti zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

V uvedenej súvislosti je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúce, že argumentáciu

najvyššieho súdu, a to tak, čo sa týka právnej kvalifikácie priestupku, ako aj čo sa týka

uloženej sankcie (pokuty a zákazu činnosti), treba považovať za veľmi podrobnú,

vyčerpávajúcu a presvedčivú. Stanovisko najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či

zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, nemôže

sama osebe zakladať porušenie označených práv.

V uvedenej súvislosti považuje ústavný súd za rozhodujúce, že sťažovateľ v podanej

sťažnosti sa s podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu ani len nepokúša polemizovať

a úvahy najvyššieho súdu (skutkové aj právne) vôbec nenapáda, resp. nepodrobuje kritike.

Uvádza totiž iba v celkom všeobecnej rovine, že stanovisko najvyššieho súdu je

formalistické a neprihliada na konkrétne okolnosti prípadu.

Napokon treba dodať, že pri takej právnej kvalifikácii skutku sťažovateľa, k akej

správne orgány a najvyšší súd dospeli, nemožno výšku uloženej pokuty a zákazu činnosti

nijako spochybňovať, pretože tak pokuta, ako aj zákaz činnosti boli uložené na samej dolnej

hranici zákonnej sadzby. Inými slovami, nebolo možné uložiť sťažovateľovi miernejšie

sankcie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014