Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 380/2014
PDF · 168.05 KB
No categories available
II. ÚS 380/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. H., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou LEGAL COUNSELS, s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Okresným dopravným inšpektorátom
pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru
v Trnave – Krajským dopravným inšpektorátom pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 31/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014
osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava –
Okresným dopravným inšpektorátom (ďalej len „okresný inšpektorát“) pod sp. zn. ORP-P-
1583/DI-TT-SK-2009, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Krajským
dopravným inšpektorátom (ďalej len „krajský inšpektorát“) pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-
2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn.
ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009 zo 16. augusta 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1
písm. b) a g) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a bola mu za to podľa § 22 ods. 2
zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 300 €, ako aj zákaz činnosti viesť motorové
vozidlá na dobu 12 mesiacov. Priestupku sa mal dopustiť tým, že 29. júna 2009 o 19.45 h
viedol ako vodič motorové vozidlo Peugeot 407 v T. na parkovisku pred obchodným
centrom A. a pri cúvaní z parkovacieho miesta nedbal na zvýšenú opatrnosť, následkom
čoho došlo k zrážke pravej zadnej časti jeho motorového vozidla a ľavej zadnej časti
zaparkovaného motorového vozidla zn. Citroën C3, ktoré tam zaparkovala K. C. Sťažovateľ
následne z miesta nehody odišiel. Pri dopravnej nehode k zraneniu osôb nedošlo. Požitie
alkoholu u sťažovateľa nebolo zisťované, keďže z miesta dopravnej nehody odišiel.
Pri nehode došlo ku škode na majetku.
Rozhodnutím o odvolaní krajského inšpektorátu sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009
z 22. novembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie okresného
inšpektorátu bolo potvrdené.
Na základe žaloby sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 14 S 123/2010-54 z 31. júla 2012 bolo rozhodnutie krajského
inšpektorátu v spojení s rozhodnutím okresného inšpektorátu zmenené v časti týkajúcej sa
právnej kvalifikácie priestupku, výšky uloženej sankcie a náhrady trov správneho konania
tak, že sa sťažovateľ uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j) zákona o priestupkoch, bola mu uložená pokuta
vo výške 300 €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 týždňov a bol zaviazaný
nahradiť paušálne trovy konania o priestupkoch vo výške 16 €.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 31/2012 z 20. februára 2014 bol rozsudok
krajského súdu zmenený tak, že sa žaloba zamietla.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci súdneho
konania je jednoznačne preukázateľná názorová odlišnosť. Uvedeným rozhodnutiam
správnych orgánov predchádzali totiž skoršie rozhodnutia. Pôvodným rozhodnutím
okresného inšpektorátu z 28. septembra 2009 bola sťažovateľovi uložená pokuta 300 €
a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na 12 mesiacov. Odvolanie sťažovateľa proti
tomuto rozhodnutiu zamietol krajský inšpektorát 14. decembra 2009. Na to sťažovateľ
požiadal krajský inšpektorát o preskúmanie právoplatného rozhodnutia mimo odvolacieho
konania, pričom rozhodnutím krajského inšpektorátu z 8. februára 2010 mu bolo vyhovené
a právoplatné rozhodnutie krajského inšpektorátu zo 14. decembra 2009 bolo zrušené, a to
pre preukázaný postup a rozhodovanie správneho orgánu v rozpore so zákonom. Následne
potom v ďalšom konaní novým rozhodnutím krajského inšpektorátu z 22. marca 2010 bolo
pôvodné rozhodnutie okresného inšpektorátu z 28. septembra 2009 zrušené a vec bola
vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie. Po takomto vývoji napokon nasledovalo ďalšie
rozhodnutie okresného inšpektorátu zo 16. augusta 2010, ako aj ďalšie rozhodnutie
krajského inšpektorátu z 22. novembra 2010, tak ako to je už uvedené. Táto
nejednoznačnosť v rámci právnej kvalifikácie skutku pokračovala aj v súdnom konaní,
keďže najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľ poukazuje na to, že základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý
rozum, pričom za súčasť požiadavky zdravého rozumu pri výklade práva v právnom štáte
možno označiť aj požiadavku uplatnenia každého právneho inštitútu iba v medziach jeho
účelu, ako aj požiadavku zisťovania, či zamýšľané uplatnenie právnej normy orgánom
verejnej moci nie je v rozpore s účelom daného právneho inštitútu.
Z okolností je zrejmé, že špecifiká tohto konkrétneho prípadu majú za následok
rozdielnosť právnych názorov. Konkrétne ide o viacnásobnú názorovú diverzitu nielen
v rámci okresného inšpektorátu a následne krajského inšpektorátu, ale aj v rámci krajského
súdu a najvyššieho súdu. Najvyšší súd posúdil vec príliš formalisticky a nezohľadnil všetky
skutkové a právne okolnosti prípadu.
Sťažovateľ v neposlednom rade akcentuje časové hľadisko konania pred správnymi
orgánmi a všeobecnými súdmi. Prvotné rozhodnutie o priestupku bolo vydané
28. septembra 2009, pričom zatiaľ posledné rozhodnutie vo veci, teda rozsudok najvyššieho
súdu, je z 20. februára 2014. Svojvoľným rozhodovaním v rámci oboch správnych orgánov,
potvrdzovaním a následným rušením svojich vlastných rozhodnutí v spojení
s nejednoznačnosťou právnych názorov v rámci senátov krajského súdu a najvyššieho súdu
jednoznačne dochádza k narušeniu ústavného princípu právnej istoty sťažovateľa
a sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu, čím sa mu zároveň spôsobujú vážne
komplikácie v rámci bežného pracovného i rodinného života.
O svojvoľnosti rozhodovania svedčí najmä skutočnosť, že krajský inšpektorát
pôvodne sťažovateľovo odvolanie zamietol (14. decembra 2009) a následne totožnému
odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel (22. marca 2010). O pol roka neskôr, a to 22. novembra
2010, krajský inšpektorát rozhodol, že pôvodné rozhodnutie okresného inšpektorátu je
správne. Je jednoznačné, že takáto svojvoľnosť v rozhodovaní je v príkrom rozpore
s ústavným princípom právnej istoty a právom na súdnu a inú právnu ochranu.
Kvôli prieťahom v konaní, ale najmä nejednoznačnosti právnych názorov sa o veci
rozhodovalo štyri a pol roka. Tento časový aspekt a neprimerane vysoká sankcia uložená na
základe právneho názoru, ktorý je preukázateľne nejednoznačný, okrem princípu právnej
istoty hrubo narúša aj „princíp zdravého rozumu“ pri výklade právnych noriem v právnom
štáte. Všeobecné súdy neprihliadli riadne pri určení druhu sankcie a jej výmery na
závažnosť priestupku, a to najmä na spôsob jeho spáchania, jeho následky, okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a osobu páchateľa.
Sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov uložená
v rozpore s princípom zdravého rozumu hrubo zasahuje do osobného a rodinného života
sťažovateľa pre stratu schopnosti byť zárobkovo činný, keďže pri výkone jeho práce je
nevyhnutné každodenné používanie motorového vozidla.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným inšpektorátom pod sp. zn.
ORP-P-1583/DI-TT-SK, krajským inšpektorátom pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009
a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 31/2012 s tým, aby boli rozhodnutia okresného
inšpektorátu zo 16. augusta 2010 a krajského inšpektorátu z 22. novembra 2010, ako aj
rozsudok najvyššieho súdu z 20. februára 2014 zrušené a vec bola vrátená okresnému
inšpektorátu na ďalšie konanie.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 31/2012 z 20. februára 2014 vyplýva, že
ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 14 S 123/2010-54 z 31. júla 2012 tak, že
žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu priebeh udalostí
z 29. júna 2009 nebol sporný. Skutok sa teda naozaj stal tak, že sťažovateľ na parkovisku
pri cúvaní narazil do stojaceho vozidla Citroën, z vozidla vystúpil, vizuálne vyhodnotil
spôsobenú škodu a po krátkom čakaní nastúpil späť do svojho vozidla a z miesta odišiel bez
vyčkania na poškodenú C., resp. bez toho, aby jej zanechal svoje údaje. Sťažovateľ tvrdil,
že si svoje povinnosti účastníka škodovej udalosti splnil prostredníctvom svojho
zamestnávateľa, ktorý je vlastníkom vozidla. Zároveň spochybňoval aj posúdenie skutku
ako škodovej udalosti, keďže poškodená C. si škodu neuplatnila a v konaní ani neprebehlo
zisťovanie rozsahu poškodenia a výšky škody. Podľa názoru najvyššieho súdu výkladom
ustanovenia § 64 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“)
upravujúceho právny rámec pojmov „dopravná nehoda“ a „škodová udalosť“ možno
dospieť len k tomu záveru, že zákonodarca do zákona zakotvil právnu fikciu, podľa ktorej
sa škodová udalosť bude pre nesplnenie povinností účastníka škodovej udalosti považovať
za dopravnú nehodu. V ustanovení § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke je pre posúdenie
skutočnosti, či sa na udalosť bude vzťahovať právna fikcia zakotvená v ustanovení § 64
ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke, rozhodujúce najmä slovo „bezodkladne“. Teda
povinnosťou účastníka škodovej udalosti je poškodenú osobu upovedomiť o spôsobení
škody, alebo jej minimálne poskytnúť svoje údaje (meno, kontakt), a to bez zbytočného
odkladu. V predmetnej situácii sa však sťažovateľ takýmto spôsobom nesprával. Vystúpil
síce z vozidla po nacúvaní a poškodení druhého vozidla, chvíľu na mieste aj čakal, avšak
pre svoje osobné dôvody na mieste nemohol vyčkať. To mu však nebránilo v tom, aby na
mieste zanechal aspoň kontakt na seba pre vodiča poškodeného vozidla. Tým by bola
splnená povinnosť sťažovateľa ako účastníka škodovej udalosti voči poškodenému
vodičovi, bezodkladne ho upovedomiť a poskytnúť svoje údaje. Spôsob, akým sťažovateľ
situáciu riešil, nemožno považovať za taký, ktorým by si splnil svoje zákonné povinnosti
v zmysle § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke. Pokiaľ na situáciu reagoval zamestnávateľ
sťažovateľa až s určitým časovým odstupom, teda nie bezodkladne po udalosti, nemožno
dospieť k inému záveru, ako k tomu, že na uvedenú situáciu sa jednoznačne vzťahuje
zákonná fikcia v zmysle § 64 ods. 2 zákona o cestnej premávke a škodová udalosť sa pre
účely priestupkového konania považuje za dopravnú nehodu. Argumentácia sťažovateľa, že
poškodená C. si ani rok po nehode neuplatnila škodu, je irelevantná a nie je podstatný
rozsah poškodenia a výška škody. Pokiaľ totiž ide o hmotnú škodu na niektorom
zo zúčastnených vozidiel, a to zrejme prevyšujúcu 1,5-násobok väčšej škody podľa
Trestného zákona, išlo by ex lege o dopravnú nehodu. Pri akejkoľvek nižšej hmotnej škode
(ktorej vznik bol nepochybný, veď aj samotný sťažovateľ sa vyviňuje zo skutku tým, že
škodu ohlásil jeho zamestnávateľ), ide o škodovú udalosť za predpokladu, že nie sú splnené
niektoré zo zákonných podmienok na aplikáciu právnej fikcie podľa § 64 ods. 2 zákona
o cestnej premávke. Vo veci nebolo pochybné, že sťažovateľ danú udalosť považovanú pre
jeho následné správanie za dopravnú nehodu spôsobil pri cúvaní, teda že porušil
ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o cestnej premávke. Záver správnych orgánov, že týmto
konaním sťažovateľa bola naplnená skutková podstata priestupku v zmysle § 22 ods. 1
písm. g) zákona o priestupkoch, je správny. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu,
podľa ktorého nebolo preukázané, že nehoda vznikla v dôsledku porušenia všeobecne
záväzných predpisov. Práve naopak, cúvanie sťažovateľa a následný vznik škody na
zaparkovanom vozidle Citroën sú v priamej súvislosti. Je preto zrejmé, že sťažovateľ sa
dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch. Rovnako kvalifikácia
konania sťažovateľa aj podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch bola na mieste
vzhľadom na správnosť posúdenia škodovej udalosti ako dopravnej nehody. Ustanovenie
§ 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré sa vodič
ako účastník dopravnej nehody dopustí priestupku. Jedným z týchto dôvodov je aj to, ak
nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta, alebo sa na toto miesto
bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej
nehody. Zákonodarca svoj zámer postihnúť prísnejšie nepoctivých vodičov, ktorí potom,
ako spôsobili inému účastníkovi, prípadne inej osobe na jej vozidle či majetku škodu, a to
i nepatrnú, neohlási takúto škodovú udalosť, najmä však svoju totožnosť a vznik škody
inému účastníkovi či inému poškodenému, aby ten mohol sám posúdiť spôsobenú škodu,
určil nielen zákonnú fikciu povýšenia škodovej udalosti na dopravnú nehodu, ale tým aj
určil, že taký vodič nemá už len povinnosti účastníka škodovej udalosti, ale i účastníka
dopravnej nehody. V danom prípade teda bolo správne a v súlade so zákonom posúdené
konanie sťažovateľa tak, že nešlo o spôsobenie škodovej udalosti, ale o dopravnú nehodu,
pri ktorej si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v § 66 ods. 2 písm. d) zákona o cestnej
premávke.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným
okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK a krajským inšpektorátom pod
sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009 pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
mal krajský inšpektorát v rámci odvolacieho konania. Následne proti odvolaciemu
rozhodnutiu krajského inšpektorátu bola prípustná žaloba o jeho preskúmanie podľa piatej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda v rámci správneho súdnictva. Preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu
krajského inšpektorátu mali všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Všetky uvedené
okolnosti zároveň vylučujú v označenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež
dodať, že sťažovateľ využil tak možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu okresného
inšpektorátu, ako aj možnosť podať žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia
krajského inšpektorátu správnym súdom.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Sžd 31/2012 pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namieta dve okolnosti. Predovšetkým zdôrazňuje, že krajský inšpektorát
v rámci správneho konania zaujímal vo veci protichodné právne názory, a to pri
nezmenených skutkových okolnostiach, keď pôvodne považoval sťažovateľa za vinného,
no potom po zrušení právoplatného rozhodnutia v mimoodvolacom konaní rozhodnutie
okresného inšpektorátu zrušil a následne sa znova vrátil k svojmu pôvodnému stanovisku.
Rovnako sa pri právnom posúdení veci názorovo rozišli krajský súd a najvyšší súd. Okrem
toho je presvedčený, že najmä sankcia v podobe zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na
dobu 12 mesiacov je v rozpore s princípom „zdravého rozumu“ a poškodzuje svojimi
dôsledkami jeho rodinu, keďže bez použitia motorového vozidla nemôže účinne vykonávať
svoje pracovné povinnosti.
Sťažovateľova námietka rozpornosti právnych názorov krajského inšpektorátu
vo viacerých jej rozhodnutiach, ako aj vzájomného rozporu právnych názorov krajského
súdu a najvyššieho súdu sa javí zo skutkového hľadiska ako pravdivá. Nemožno naproti
tomu súhlasiť s tým, že by to v okolnostiach konkrétneho prípadu viedlo k porušeniu
princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy v neprospech sťažovateľa.
Treba vychádzať z toho, že sťažovateľ bol v pôvodnom správnom konaní neúspešný,
no následne sám požiadal o zrušenie právoplatného rozhodnutia o priestupku v rámci
mimoodvolacieho konania a bol v tomto smere úspešný. Do princípu právnej istoty
vyjadrenej v danom prípade právoplatným rozhodnutím o priestupku teda zasiahol sám
sťažovateľ, pretože na základe jeho podnetu došlo v rámci mimoriadneho opravného
konania k zrušeniu právoplatného rozhodnutia.
Uvedená situácia sa v zásade znova zopakovala, keď v ďalšom správnom konaní bol
sťažovateľ znova právoplatne uznaný vinným v rovnakom rozsahu ako pôvodne, pričom
opätovne sa snažil dosiahnuť zrušenie právoplatného odsúdenia, tentoraz však už nie
prostriedkami podľa správneho poriadku, ale v rámci správneho súdnictva. Opätovne teda
sťažovateľ vyvinul úsilie smerujúce k zásahu do princípu právnej istoty vyjadrenej
právoplatným rozhodnutím. Tento raz však už nebol úspešný, lebo hoci krajský súd jeho
žalobe sčasti vyhovel (pri zmenenej právnej kvalifikácii uložil výrazne nižšiu sankciu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá), najvyšší súd jeho žalobu zamietol.
Treba konštatovať, že námietky sťažovateľa vo svojej podstate smerujú proti
uloženej sankcii, a to najmä proti zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.
V uvedenej súvislosti je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúce, že argumentáciu
najvyššieho súdu, a to tak, čo sa týka právnej kvalifikácie priestupku, ako aj čo sa týka
uloženej sankcie (pokuty a zákazu činnosti), treba považovať za veľmi podrobnú,
vyčerpávajúcu a presvedčivú. Stanovisko najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či
zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, nemôže
sama osebe zakladať porušenie označených práv.
V uvedenej súvislosti považuje ústavný súd za rozhodujúce, že sťažovateľ v podanej
sťažnosti sa s podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu ani len nepokúša polemizovať
a úvahy najvyššieho súdu (skutkové aj právne) vôbec nenapáda, resp. nepodrobuje kritike.
Uvádza totiž iba v celkom všeobecnej rovine, že stanovisko najvyššieho súdu je
formalistické a neprihliada na konkrétne okolnosti prípadu.
Napokon treba dodať, že pri takej právnej kvalifikácii skutku sťažovateľa, k akej
správne orgány a najvyšší súd dospeli, nemožno výšku uloženej pokuty a zákazu činnosti
nijako spochybňovať, pretože tak pokuta, ako aj zákaz činnosti boli uložené na samej dolnej
hranici zákonnej sadzby. Inými slovami, nebolo možné uložiť sťažovateľovi miernejšie
sankcie.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014