Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 400/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. L., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

č. k. -252 z 27. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-286 z 8. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2013 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -252 z 27. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-286 z 8. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práv podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2013 v spojení s rozsudkom

okresného súdu č. k. -252 z 27. mája 2011; označeným rozsudkom okresného

súdu bol zamietnutý jeho návrh, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy proti

žalovanému MAC TV s. r. o., Bratislava. Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil tým, že

„potvrdzujúce“ rozhodnutie krajského súdu „neobstojí tak z hľadiska práva ale ani

z hľadiska zdravého rozumu, najmä, ak sa vezme v úvahu, že všeobecné súdy priznávajú

v sporoch o ochranu osobnosti odškodné vo výške aj 150 tis eur a to zväčša za oveľa menej

závažné veci, porušenie práva, ako je to v mojom prípade...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného

práva „na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, opravný prostriedok,

atď...“, zrušil tento rozsudok a prikázal krajskému súdu nahradiť mu trovy právneho

zastupovania.

Sťažovateľ súčasne ústavnému súdu oznámil, že pre nedostatok finančných

prostriedkov požiadal o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom Centrum právnej pomoci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie, čo aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci

2. K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal

napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom zistil, že krajský súd v odvolacom konaní

preskúmaval napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol žalobu

sťažovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzoval zo skutočnosti, že žalovaný

(MAC TV s. r. o., Bratislava) v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

ho ešte pred právoplatným odsúdením označil za brutálneho vraha, čo mu

malo spôsobiť ujmu na jeho strane a strane jeho blízkej rodiny, ktorú pociťuje ako vlastnú.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie

(súdnu ochranu) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných

pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie

základného práva a slobody sťažovateľa ().

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je i právo,

aby bola vec účastníka konania posúdená podľa relevantnej právnej normy, ktorá sa ňu

vzťahuje, a aby aplikovaná právna norma bola vykladaná v súlade s jej účelom a zmyslom.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -252

z 27. mája 2011, všeobecné súdy pri rozhodovaní o sťažovateľovom nároku vychádzali

z ustanovení a nasl. . Okresný súd, s ktorým sa stotožnil aj

krajský súd, podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom aplikovali

pri svojom rozhodovaní príslušné právne normy, keď najmä poukázali na skutočnosť, že

predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen preukázanie

skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu, ale zároveň tiež preukázanie, že tento

neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý privodiť sťažovateľovi ujmu na právach

chránených ustanoveniami a nasl. .

Z dokumentácie, ktorú mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že okresný súd na

zistenie skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, v ktorom bolo preukázané, že

17. januára 2007 bol sťažovateľ vo viacerých spravodajských médiách označený celým

menom, priezviskom, vekom, bydliskom v spojitosti s tým, že brutálnym spôsobom spáchal

tri vraždy. K tomu, aby mohli vo veci konajúce súdy označiť tento zásah za taký, na základe

ktorého by sa mohol úspešne domáhať súdnej ochrany svojich práv (vrátane nároku na

priznanie nemajetkovej ujmy), musí byť aj podľa názoru ústavného súdu splnená aj druhá

podmienka, a to, že ide o zásah, ktorý je (reálne) spôsobilý privodiť ujmu na právach

chránených , čo sa však u sťažovateľa nepreukázalo.

Krajský súd v rozsudku potvrdzujúcom výrok okresného súdu argumentoval najmä

tým, že „Dokazovaním, ktoré súd prvého stupňa vykonal vo veci mal preukázané, že

navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. dňa 17. 1. 2007 uznaný

za vinného z trestných činov vraždy troch ľudí a nedovoleného ozbrojovania, za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody na doživotie s výkonom v III. nápravnovýchovnej skupine.

V deň vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku bola táto skutočnosť odvysielaná v televíznych

spravodajstvách viacerých médií...

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha v tomto konaní od odporcu zaplatenia

nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur z dôvodu, že odvysielaním predmetnej reportáže

o navrhovateľovi dňa... neoprávnene zasiahol do osobnosti navrhovateľa tým, že zverejnil

údaje o navrhovateľovi pri nerešpektovaní prezumpcie neviny, keďže trestné konanie voči

nemu v tento deň nebolo právoplatne ukončené. Odvysielaná reportáž holá spôsobilá

negatívne ovplyvniť výsledok trestného konania voči nemu, došlo k zásahu do ochrany jeho

dobrého mena a súkromia zverejnením podobizne navrhovateľa, osobných údajov

a nepravdivých tvrdení.“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd ďalej uviedol:

«Odvolací súd sa oboznámil s celým spisovým materiálom, rozsudkom súdu prvého

stupňa, odvolacími námietkami navrhovateľa, pričom zistil, že súd prvého stupňa

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré

považuje v zásadných otázkach za vecne správne.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že médiá hrajú v spoločnosti

významnú rolu v oblasti informovania verejnosti o otázkach celospoločenského záujmu,

informovanie verejnosti o závažných trestných činoch a ich stíhaní súdmi je podstatnou

informáciou, na ktorú má verejnosť právo.

Z rozsudku ESĽP vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku zo dňa

11. 1. 2000 vyplýva, že úloha tlače... zahrňuje aj informovanie verejnosti o súdnych

konaniach a ich komentovanie, ktoré za predpokladu, že neprekračujú určité hranice,

najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných alebo riadny chod spravodlivosti, prispieva k

verejnosti konania, a sú tak v súlade s ústavnou požiadavkou, aby súdne konania boli

verejné. Nie len že informačné médiá majú za úlohu poskytovať takého informácie a

myšlienky, ale verejnosť má právo ich prijímať. Médiá pri informovaní verejnosti však

musia dbať na dodržanie pomeru práva na šírenie informácií k právu na ochranu osobnosti.

Avšak medze prípustnosti komentovania prebiehajúcich trestných konaní nemôžu zahrňovať

výroky, ktoré by pravdepodobne poškodili šance dotknutej osoby o spravodlivý súd alebo

podkopali dôveru verejnosti v úlohu súdu v chode spravodlivosti.

Pri posudzovaní prípadného zásahu médiami poskytnutou informáciou

do osobnostných práv, v každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať mieru tvrdeného

porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu

a s právom na informácie, a to so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania

a ochrany týchto práv. Pre priznanie nároku je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne

súvisel s porušením chráneného základného práva, teda aby existovala príčinná súvislosť

medzi nimi. Podstatné je tiež, aby zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú

intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať.

Podľa platnej judikatúry v Slovenskej a aj v Českej republike je treba rešpektovať

určité špecifiká bežných informačných médií, ktoré v určitých prípadoch musia

predovšetkým aj s ohľadom na časový priestor (v periodickej tlači s ohľadom na rozsah

príspevku), ktorý majú určený pre informovanie najširšej verejnosti, pristupovať

k informáciám s určitým zjednodušením, a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé

zjednodušenie musí viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Ťažko je možné

trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení v poskytnutých informáciách a podstatným je

preto vždy to, či celkové vyznenie určitých informácií zodpovedalo pravde.

Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade zo strany odporcu došlo k prekročeniu

zákonnej licencie ta, ako to konštatoval súd prvého stupňa, keďže bolo porušené právo

navrhovateľa na zachovanie prezumpcie neviny tým, že TV JOJ ho označila ako brutálneho

vraha ešte v čase, kedy nebolo rozhodnutie súdu právoplatné. Táto skutočnosť bola v

konaní preukázaná uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej

a kriminálnej polície, Odbor všeobecnej kriminality zo dňa 27. 7. 2007, sp. zn. ČVS:ORP-

535/1-OVK-B3-2007 o začatí trestného stíhania..., v ktorom sú uvedené citácie z reportáže,

ako aj prepisom reportáže... Z toho dôvodu nebolo potrebné v lej to súvislosti ďalšie

dokazovanie, a to vyžiadaním konkrétneho obrazového záznamu z Ministerstva vnútra SR,

ako sa toho pred súdom prvého stupňa domáhal navrhovateľ a túto skutočnosť namietal aj

v odvolaní. Obrazový záznam by len potvrdil to, čo súd prvého stupňa mal riadne

preukázané vyššie uvedenými listinnými dôkazmi. Nevykonanie dôkazu obrazovým

záznamom však nemá žiaden význam pre rozhodnutie vo veci. Je bez pochýb, že

na obrazovom zázname bol navrhovateľ zobrazovaný, ako ho viedli na pojednávanie

v putách, ako mu boli putá snímané a podobne. Išlo o reálne zobrazenie skutočnosti, kedy

médiá nie sú obmedzované alebo limitované a môžu zobraziť osobu aj takýmto spôsobom.

Navrhovateľ bol v tom čase už vo výkone väzby zo zákonných dôvodov, a ako s takou

osobou s ním bolo potrebné zaobchádzať uvedeným spôsobom (jeho dovedenie

na pojednávanie v putách s eskortou). Takéto zaobchádzanie nebolo v rozpore so zákonom,

a preto ani nemožno hovoriť o tom, že médiá zobrazením osoby v takejto situácií prekračujú

mieru primeranosti.

K zásahu do práv navrhovateľa došlo len jedným výrokom TV JOJ, a to jeho

označením za brutálneho vraha. Z obsahu prepisu reportáže totiž vyplýva, že všetky ostatné

informácie boli v súlade s už vyneseným rozsudkom, kde sa vo výroku spomínalo spáchanie

vrážd obzvlášť brutálnym spôsobom. Obsah reportáže v ďalšom znel v podmieňovacom

spôsobe, teda že „... navrhovateľ mal spáchať trestný čin...; ... mal zavraždiť priateľku...“.

Označenie navrhovateľa ako brutálneho vraha predstavuje iba fragment mozaiky

informácii o navrhovateľovi, ktoré boli médiami prezentované a ktoré navrhovateľ vyvolal

vlastným protiprávnym konaním. Uvedená formulácia v celkovom kontexte reportáže

nemohla vyznieť ako jednoznačné konštatovanie viny navrhovateľa, keďže reportáž končila

tým, že navrhovateľ má možnosť sa voči rozsudku odvolať, čim vlastne bola verejnosť

informovaná o tom, že rozhodnutie nie je konečné.

Aj s poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu treba zobrať do úvahy aj

to, že hoci zásah do práva na dodržanie prezumpcie neviny zo strany TV JOJ bol

preukázaný, čo sa však týka jeho intenzity, nemožno hovoriť o porušovaní a zasahovaní do

ľudských práv s cieľom zneužívať situáciu navrhovateľa na zvýšenie sledovanosti televíznej

stanice. Takáto skutočnosť totiž z obsahu reportáže nie je zrejmá. Samotný obsah reportáže

zodpovedal skutočnosti, jedine jeho forma, slovné vyjadrenie a označenie navrhovateľa ako

brutálneho vraha prekročilo prípustnú mieru, teda je v rozpore so zákonom a právom na

ochranu osobnosti.

Tým navrhovateľovi podľa vzniklo právo na upustenie od zásahov,

odstránenie následkov a primeranú satisfakciu, napr. vo forme ospravedlnenia. Takéhoto

plnenia sa však navrhovateľ nedomáhal, keďže podľa jeho vyjadrenia už pre neho

vzhľadom na časový odstup nemá nejaké ospravedlnenie zmysel. Navrhovateľ sa domáhal

len priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , a to vo výške 165.000,-

eur.

Podľa , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku uplatneného podľa citovaného ustanovenia treba

vychádzať z režimu, ktorý toto upravuje. Na to, aby súd mohol priznať náhradu

nemajetkovej ujmy je potrebná značná miera zníženia dôstojnosti a vážnosti osoby

v spoločnosti, ak by primerané zadosťučinenie podľa ods. 1 nebolo postačujúce. Teda

náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len vtedy, ak ide o závažnú ujmu na právach

fyzickej osoby, ktorá ju vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,

na intenzitu zásahu, dĺžku jeho trvania, jeho dopady a dôsledky, pociťuje ako ujmu značnú.

Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by

prípadnú ujmu tak v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ ide

o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v

spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,

pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže

reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti

v značnej miere, môže jej byť výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch.

V danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o taký zásah, v dôsledku

ktorého by bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa, resp. takúto skutočnosť

navrhovateľ nepreukázal. Po odvysielaní reportáže sa nenarušili rodinné vzťahy medzi

navrhovateľom a jeho blízkymi príbuznými, ktorí sním kontakt neprerušili, naďalej ho

vo výkone väzby a trestu navštevovali. Ani na rodinu navrhovateľa nemalo odvysielanie

reportáže taký dopad, že by to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Hoci okolie reagovalo na reportáž, nešlo o také reakcie, ktoré by vážne narušovali integritu

rodiny, resp. jej fungovanie, alebo ju akýmkoľvek spôsobom izolovali od okolia a podobne.

Hoci otec navrhovateľa vypovedal, že od tretej osoby počul, že s ním kolegovia nechcú

pracovať počas nočnej práce, naďalej riadne pracoval a jemu do očí to nikto nepovedal.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že sa ostatné deti v obci Ž. odmietali počas určitej doby

hrať s jeho synom, nebola preukázaná súvislosť s odvysielanou reportážou TV JOJ. Všetky

výpovede svedkov sú všeobecné, neurčujú konkrétny časový interval tvrdených následkov.

Sami svedkovia sa vyjadrili, že obyvatelia obce Ž. o stíhaní navrhovateľa vedeli už od roku

2002, od kedy bol vo väzbe.

V súvislosti s tvrdeným znížením vážnosti navrhovateľa v spoločnosti je

nezanedbateľná skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase odvysielania reportáže už vo výkone

väzby a doteraz je vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho spoločenské postavenie v tom

čase bolo diskvalifikované najmä tým, že bol vo väzbe, ktorá v prípade, že by bola

nezákonná (čo v tomto prípade nebola), by odôvodňovala priznanie vzniknutej ujmy. Z toho

dôvodu bolo relevantné skúmať postavenie navrhovateľa ako väzňa z hľadiska, či

následkom odvysielania reportáže bolo zhoršené jeho postavenie v danom prostredí,

z hľadiska podmienok výkonu trestu, resp. následkov v podobe nemožnosti nadväzovania

vzťahov s ostatnými väzňami. Takéto skutočnosti však preukázané neboli, a to ani

výpoveďou svedka K. (spoluväzeň), ktorý uviedol, že po odvysielaní spornej reportáže väzni

na navrhovateľa pokrikovali urážlivé výroky. Výpoveď tohto svedka však vykazovala veľké

rozpory v porovnaní s jeho skoršou výpoveďou v inom konaní, v ktorom si navrhovateľ

uplatňoval rovnaké nároky voči inému médiu. Preto súd prvého stupňa túto jeho výpoveď

správne vyhodnotil ako nedôveryhodnú.

Zjavne ani sám navrhovateľ nepociťoval svoje postavenie ako problém, keď sa s ním

nezveril ani svojej rodine, ktorej sa podľa výpovede svedkov – rodinných príslušníkov

sťažoval len na stravu. Teda navrhovateľ opäť nepreukázal, že okrem pokrikovania na neho

zo strany iných väzňov, čo trvalo len určitý čas, by v dôsledku práve tejto reportáže došlo

k následkom, ktoré opisuje v návrhu na začatie konania a ktorými odôvodňuje uplatnený

nárok. Okrem toho sám navrhovateľ uviedol, že počas výkonu trestu v I. bolo správanie

odsúdených voči nemu v poriadku.

Ako už bolo vyššie uvedené, na to, aby bolo možné súdom priznať nemajetkovú ujmu

v peniazoch, musí navrhovateľ vždy preukázať splnenie podmienok podľa ,

ktoré je pre takéto rozhodnutie základným predpokladom. V danom prípade navrhovateľ

nepreukázal, že by bola reportážou odvysielanou ... v značnej miere znížená jeho dôstojnosť

alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Zverejnenie namietaných informácii v reportáži nemohlo ovplyvniť ani výsledok

súdneho konania. Súd je nezávislý a nestranný orgán, ktorý sa zo zákona nemôže nechať

ovplyvňovať verejnou mienkou.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta chyby v protokolácii výpovedí do zápisnice,

nie je v zápisniciach zaznamenané, že by nesprávnosť protokolácie hneď namietal.

Námietky tohto druhu po niekoľkých mesiacoch sú právne irelevantné. Každá námietka

účastníka proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov, ktorej súd

nevyhovie, musí byť totiž v zápisnici uvedená ( ).

K ďalšej námietke, že súd zle viedol výsluchy, čo malo značne poškodiť navrhovateľa

treba uviesť, že svedok by mal pri výsluchu uviesť všetko, čo o prejednávanej veci vie

a právny zástupca navrhovateľa mal možnosť sám klásť svedkom otázky, ktoré by podľa

jeho názoru mohli pozitívne ovplyvniť výsledok súdneho konania. Z obsahu zápisníc

vyplýva, že súd viedol výsluchy svedkov spôsobom, ktorý smeroval k zisteniu skutkového

stavu (nešlo o účelové otázky v neprospech navrhovateľa)...

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa

ako vecne správny potvrdil.»

Vychádzajúc najmä z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno ho

považovať za arbitrárny. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu interpretácia ustanovenia a nasl. okresným súdom

i krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto na meritórne preskúmanie

uvedeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. októbra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv garantovaných a dohovorom, a preto jeho sťažnosť v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014