Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť R. H., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014

doručená sťažnosť R. H., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu (ďalej aj

„okresný súd“) Bratislava II sp. zn. z 19. februára 2013 uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok podľa a . Odvolanie sťažovateľa

krajský súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2014 zamietol.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. augusta 2013, ktorým krajský súd rozhodol, že uznáva a vykonáva

rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 31 Hv 38/10y z 30. apríla 2010

v spojení s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň (ďalej aj „krajinský súd“)

sp. zn. 17 Bs 255/10i z 20. októbra 2010, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. augusta 2013, ktorým zmenil rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 22. augusta 2013 tak, že sťažovateľa na výkon trestu odňatia

slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Výrok v časti

o vine a dĺžke trestu ponechal nezmenený.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2014 došlo k porušeniu jeho práva nebyť trestaný za to isté dvakrát, pretože

napriek tomu, že už bol rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn.

17 Bs 255/10i z 20. októbra 2010 za drogovú trestnú činnosť raz odsúdený, krajský súd

napadnutým uznesením zamietol jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 19. februára 2013, ktorým bol uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, hoci na rozhodnutie krajinského súdu poukázal.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného v a 2 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2014.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažnosťami napádaných rozhodnutí

všeobecných súdov v súlade so svojou konštantnou judikatúrou opakovane zdôrazňuje, že

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd preto v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery ani právne názory

všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

krajského súdu, v ktorého odôvodnení sa predovšetkým uvádza:

„... rozsudkom okresný súd obžalovaného R. H. uznal za vinného z obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov... podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom

základe, že

dňa 29. 02. 2008 v čase o 17.00 hod. v Bratislave... mal bez oprávnenia v osobnom

vozidle... pod krytkou v strede volantu 1 ks alobalovej skladačky s obsahom hnedého prášku

a v ponožke mal 2 ks plastovej zatavenej striekačky s obsahom látky, pričom expertíznym

skúmaním Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave bolo zistené, že

alobalová skladačka obsahovala heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou

4201mg o koncentrácii účinnej látky... a uvedeného skutku sa dopustil napriek tomu, že bol

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. 05. 2005, sp. zn. ,

právoplatným dňa 04. 10. 2005, odsúdený pre trestný čin nedovolenej výroby a držby

omamnej látky, psychotropnej látky a jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 187

ods. 1 písm. c/, d/ účinného do 31. 12. 2005...

Za tento čin okresný súd obžalovanému uložil podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2, § 37

písm. m/ a § 36 písm. 1/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. ...

Proti tomuto rozsudku podal... odvolanie obžalovaný. V písomných dôvodoch

odvolania uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní o treste, nevzal do úvahy skutočnosť, že

toho času vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov, ktorý mu bol uložený

rozsudkom rakúskeho súdu za trestnú činnosť, ktorá súvisí s trestnou činnosťou, za ktorú je

stíhaný v danej veci. Podľa jeho názoru, právoplatné odsúdenie súdom iného členského

štátu Európskej únie je možné zohľadniť, lebo rozsudok nadobudol právoplatnosť

pred 01. 01. 2013 a vedie sa konanie o jeho uznanie súdom Slovenskej republiky. Považoval

za nespravodlivé, aby za súbežné trestné činy, ktoré časovo úzko spolu súvisia, mu boli

uložené dva veľmi vysoké tresty. Žiadal, aby odvolací súd znovu vyhodnotil tieto skutočnosti

a vzhľadom na rozsudok rakúskeho súdu, upustil od uloženia ďalšieho trestu. Alternatívne

navrhol, aby mu bol uložený súhrnný trest...

Krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré mu predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa ..

V danom prípade odvolací súd nezistil v postupe konania, ktoré rozsudku

predchádzalo chyby, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť. Súdom prvého stupňa boli

na hlavnom pojednávaní vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy, v záujme zistenia

skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením a tieto okresný súd

správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle

od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Krajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach

odkazuje na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v intenciách § 168 ods. 1

Skutkovým zisteniam zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku ako obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. a/

Tr. zák.

Skutkové závery prvostupňového súdu a právna kvalifikácia skutku, neboli odvolaním

obžalovaného napadnuté. Obžalovaný sa odvolaním domáhal, aby skutkové okolnosti boli

zohľadnené v treste, pretože úzko súvisia s trestnou činnosťou, za ktorú mu bol uložený

súdom Rakúskej republiky trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov.

Ako z obsahu spisu vyplýva, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

2 zo dňa 22. 08. 2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2 zo dňa 04. 02. 2014 bol podľa o uznávaní

a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody

v Európskej únii a o zmene a doplnení o výkone väzby v znení

neskorších predpisov uznaný rozsudok Krajinského sudu pre trestné veci Viedeň sp. zn.

31 Hv 38/10y zo dňa 30. 04. 2010 v spojení s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň

sp. zn. 17 Bs 255/10i zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bol občan Slovenskej republiky R. H.

uznaný za vinného

v bode A. /I./ z prečinu pozbavenia osobnej slobody podľa § 99 ods. 1 Trestného

zákonníka Rakúskej republiky,

v bode A. /II./ z prečinu nátlaku podľa § 105 ods. 1 Trestného zákonníka Rakúskej

republiky,

v bode B. /I./ zo zločinu obchodovania s omamnými látkami, z časti ako nahovárač

podľa § 28a ods. 1, 2 a 3. prípad, ods. 4, číslo 3 Zákona o omamných látkach Rakúskej

republiky, § 12 2. prípad Trestného zákonníka Rakúskej republiky,

v bode B. /II./ zo zločinu obchodovania s omamnými latkami podľa § 28a, ods. 1,

5. prípad, odsek 4, číslo 3 Zákona o omamných látkach Rakúskej republiky,

v bode C z prečinu krivej dôkaznej výpovede podľa § 288 ods. 1 Trestného zákonníka

Rakúskej republiky...

Ak na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky bol podľa

súdom Slovenskej republiky uznaný odsudzujúci rozsudok cudzozemského

súdu, nemá taký rozsudok na území Slovenskej republiky účinky vyhláseného odsudzujúceho

rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák. a preto nie je možné vo vzťahu

k nemu ukladať súhrnný trest resp. upustiť od uloženia súhrnného trestu (judikát

č. 43/2000).

Pokiaľ sa obžalovaný odvolaním domáhal uloženia súhrnného trestu, je potrebné

uviesť, že v prípade rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň v spojení

s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň, ide o odsudzujúce rozsudky

cudzozemského súdu a rozsudkom Slovenskej republiky by uložením súhrnného trestu,

prípadne upustením od súhrnného trestu došlo k zasahovaniu do súdnej jurisdikcie cudzieho

štátu, lebo by musel byť zrušený rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn.

31 Hv 38/104 zo dňa 30. 04. 2010 vo výroku o treste. Nejde teda o súbeh trestných činov

a pre uloženie súhrnného trestu, prípadne upustenia od uloženia súhrnného trestu, neboli

splnené podmienky.

Správne a v súlade so zákonom postupoval okresný súd, keď obžalovanému uložil

samostatný trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu

k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest

zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák.

pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu

a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti

a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Okresný súd pri ukladaní trestu vychádzal zo všeobecných zásad uvedených

v ustanovení § 34 ods. 1, § 34 ods. 4 Tr. zák. a zohľadnil predovšetkým závažnosť činu

pre spoločnosť, spôsob spáchania činu, jeho následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce

i poľahčujúce okolnosti a s prihliadnutím na osobu obžalovaného jeho pomery a možnosti

nápravy v súlade so zákonom obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 10 rokov na dolnej hranici trestnej sadzby.

Aj podľa názoru krajského súdu takto uložený trest zodpovedá jeho účelu z hľadiska

individuálnej i generálnej prevencie...“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnené, keďže

zrozumiteľne reaguje na kľúčovú odvolaciu námietku sťažovateľa založenú na tvrdení, že

mu mal byť okresným súdom uložený súhrnný trest odňatia slobody, pričom ide zároveň

o námietku, ktorú uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, namietajúc, že bol

„odsúdený 2 x za ten istý skutok“.

Právna argumentácia, na základe ktorej krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa,

podľa názoru ústavného súdu nevyvoláva ústavné pochybnosti, napadnuté uznesenie

krajského súdu nie je arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Za týchto okolností niet

dôvodov na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Skutočnosť, že právne

závery krajského súdu nekorešpondujú s právnym názorom sťažovateľa, sama osebe

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených základných práv.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014