Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 477/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014

doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

16. apríla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že pôvodný žalobca B. (ďalej len „pôvodný žalobca“),

namiesto ktorého neskôr vstúpil do konania ako žalobca JUDr. P. H. (ďalej len „žalobca“),

sa domáhal proti sťažovateľovi a jeho manželke ako žalovaným (ďalej aj „žalovaní“)

vypratania družstevného bytu č. 23 v bytovom dome v B. Rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. mája 2011 bolo žalobe

vyhovené. Podľa názoru okresného súdu žalovaným bola daná výpoveď z nájmu bytu,

pričom výpovedná lehota sa skončila 28. februára 2006. Preto od 1. marca 2006 žalovaní

užívali byt bez právneho titulu. Okresný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaných

o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.

Na základe odvolania žalovaných rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 5. decembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa krajského súdu nájom

žalovaných v byte skončil na základe výpovede danej podľa § 711 ods. 1 písm. d)

, teda pre hrubé porušovanie povinností nájomcu spočívajúce

v nezaplatení nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako

3 mesiace (k 30. septembru 2005 činil dlh žalovaných 37 731 Sk a ďalej rástol). Výpoveď

bola každému zo žalovaných doručovaná osobitnou zásielkou, ktorú si títo po uložení

zásielok na pošte neprevzali, hoci – ako to preukázalo vykonané dokazovanie – v čase

doručovania výpovede každý zo žalovaných sa zdržoval v mieste doručovania. Počnúc

1. decembrom 2005 začala plynúť žalovaným 3-mesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula

28. februára 2006, keď nájom bytu zanikol. Žalovaní platnosť výpovede nenapadli na súde.

Zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi žalobcom a bývalým žalobcom (ako dovtedajším

vlastníkom a prenajímateľom bytu) bola uzavretá 2. decembra 2008, pričom tejto zmluve

predchádzalo uzavretie zmluvy o nájme bytu v prospech žalobcu, a to 28. novembra 2008.

Vklad vlastníckeho práva žalobcu bol v katastri nehnuteľností vyznačený 20. apríla 2009

s účinkami k 27. marcu 2009, keď bol návrh na vklad vlastníckeho práva podaný.

Na podanie žaloby o vypratanie bytu bol aktívne legitimovaný jeho vlastník, ktorým bol

najprv pôvodný žalobca a neskôr žalobca. Žalobca podľa krajského súdu preukázal

nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu. V konaní nebolo sporné, že žalovaní, ktorým právo

nájmu zaniklo, byt naďalej užívajú bez právneho dôvodu, čím zasahujú do vlastníckeho

práva žalobcu. Žalovanými uplatnená námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu je

podľa názoru krajského súdu irelevantná, keďže nemohla nič zmeniť na vlastníckom práve

žalobcu k bytu.

Sťažovateľ tak v prvostupňovom konaní, ako aj v podanom odvolaní namietal inter

alia skutočnosť, že žalobca je vlastníkom bytu, pretože podľa neho neboli naplnené zákonné

podmienky, za ktorých by bolo možné byt na žalobcu previesť. Z povahy tejto veci vyplýva,

že táto námietka je vo vzťahu k predmetu konania relevantná, pretože iba vlastník bytu je

aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie bytu. Relevantnosť otázky

vlastníctva bytu potvrdil samotný krajský súd, keď zdôraznil, že žaloba o vypratanie môže

mať úspech iba vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke práva k bytu, ako aj

neoprávnený zásah do jeho vlastníckeho práva. Napriek zjavnému vplyvu namietanej

skutočnosti na posúdenie veci samej krajský súd sa absolútne nevyjadril k tejto námietke

a nijako sa s ňou nevysporiadal. Iba stroho skonštatoval, že námietka je irelevantná, avšak

z rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť, prečo námietka týkajúca sa jednej

z rozhodujúcich podmienok pre vyhovenie žalobe nebola dôvodná, resp. mala byť podľa

názoru krajského súdu dokonca absolútne irelevantná. Sťažovateľ v tejto súvislosti dáva

do pozornosti, že neexistenciu vlastníckeho práva žalobcu odvodzoval mimo iného

zo skutočnosti, že v čase prevodu vlastníckeho práva žalobca nebol nájomcom bytu (nebola

s ním platne uzatvorená nájomná zmluva).

Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľovi doručený

24. februára 2014.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 5. decembra 2014 zrušený a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov konania, a to právneho zastúpenia

advokátom vo výške 662,50 €.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -254 z 5. mája 2011 vyplýva, že

žalovaní sú povinní vypratať byt č. 23... v B. bez nároku na bytovú náhradu do 60 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalovaní namietali aktívnu legitimáciu žalobcu spochybňovaním

zápisu jeho vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v dôsledku tvrdenej neplatnosti

zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu z bývalého žalobcu na žalobcu. Argumentácia

žalovaných nie je dôvodná, pričom namietané skutočnosti by nemohli mať vplyv na

platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. Žalovaní

poukazovali na ustanovenie § 17 ods. 7 a 8, ako aj § 16 ods. 2 a § 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ale tiež na ustanovenie § 686

ods. 1 upravujúce náležitosti nájomnej zmluvy. V konaní bolo

preukázané, že žalobca ako člen bytového družstva a nový nájomca bytu uhradil

pôvodnému žalobcovi nesplatený investičný úver. Bývalý žalobca ako vlastník bytového

domu previedol byt do vlastníctva žalobcu, ktorý bol v tom čase jeho riadnym nájomcom

na dobu neurčitú na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy. Na platnosť nájomnej

zmluvy uzavretej medzi bývalým žalobcom a žalobcom, ktorá navyše zo zákona pre svoju

platnosť nevyžaduje písomnú formu, nemali vplyv ani ďalšie žalovanými namietané

skutočnosti. Pokiaľ je v nájomnej zmluve jednoznačne dohodnutý spôsob výpočtu (určenia)

nájomného a mesačných preddavkov na plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu

vo výške určenej predstavenstvom bývalého žalobcu, bolo treba dospieť k záveru, že táto

nájomná zmluva netrpí vadou, ktorá by mala za následok jej neplatnosť. Žalovaní

nepreukázali, že by medzi účastníkmi nájomnej zmluvy neboli ku dňu jej podpisu

dohodnuté všetky jej podstatné náležitosti, pričom skutočnosť, že žalobca prevzal konečnú

kalkuláciu nájomného a mesačných preddavkov deň po podpise zmluvy, neznamená

neplatnosť nájomnej zmluvy. Obsah nájomnej zmluvy bol totiž dostatočne určitý a obom

zmluvným stranám známy. Za týchto okolností by k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy

za dohodnutých podmienok došlo konkludentne aj bez vypracovania písomného znenia

zmluvy. Relevantná nebola ani námietka neplatnosti kúpnej zmluvy vychádzajúca

z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vlastníctve bytov, ktorá poukazovala na

neexistenciu jednotnej zmluvy o výkone správy. Bolo totiž preukázané, že v deň podpisu

zmluvy o prevode vlastníctva bytu žalobca súčasne podpísal s bývalým družstvom

vykonávacím správu bytov v bytovom dome zmluvu o výkone správy podľa § 8a zákona

o vlastníctve bytov. Existencia obsahovo totožných individuálnych zmlúv o výkone správy

nie je v rozpore s týmto ustanovením, pričom pre jej platnosť a účinnosť sa vyžaduje, aby

takéto zmluvy malo podpísaných viac ako 51 % vlastníkov bytov. Nie je teda právne

významné, či je podpísaná jedna zmluva o výkone správy stanoveným počtom vlastníkov,

alebo sa v potrebnom počte uzavrú individuálne zmluvy v rovnakom schválenom znení.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -295 z 5. decembra 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -254 z 5. mája 2011

v spojení s opravným uznesením č. k. -270 z 22. augusta 2011. Žalovaní

trvali na nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na to, že jej predpokladom je

vlastnícke právo žalobcu k bytu, a teda uzatvorenie platnej zmluvy o prevode, ktorej muselo

predchádzať uzatvorenie platnej nájomnej zmluvy. Namietali aj nemožnosť získania

členstva v družstve vydražením pohľadávky žalobcu voči žalovaným ako neplatiacim

členom. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že je členom bývalého žalobcu, čo je ďalším

dôvodom neplatnosti nájomnej zmluvy. Navyše neexistovala ani zmluva o výkone správy.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne

práve posúdil. Odôvodnenie rozsudku je tiež náležité. Na podanie žaloby o vypratanie bytu

je aktívne legitimovaný vlastník bytu, ktorým bol najprv pôvodný žalobca a neskôr žalobca.

Vlastnícka žaloba o vypratanie bytu môže mať úspech len vtedy, ak žalobca preukáže svoje

vlastnícke právo, ako aj neoprávnený zásah žalovaného do jeho vlastníckeho práva. Žalobca

v konaní preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu, pričom nebolo sporné, že

žalovaní, ktorým právo nájmu zaniklo, byt naďalej užívajú bez právneho dôvodu, čím

zasahujú do vlastníckeho práva žalobcu. Žalovanými vznesené námietky nedostatku

aktívnej legitimácie žalobcu bolo treba vyhodnotiť ako irelevantné, pretože nemohli nič

zmeniť na vlastníckom práve žalobcu k bytu. Krajský súd sa s právnymi závermi okresného

súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd označil

sťažovateľom tvrdený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za irelevantný, keďže

nemohol nič zmeniť na vlastníckom práve žalobcu k bytu. Pritom otázka aktívnej vecnej

legitimácie v danom spore je podľa sťažovateľa rozhodujúca, pretože je daná iba v prípade,

ak žalobca skutočne vlastnícke právo k bytu nadobudol, čo však sťažovateľ v priebehu

konania popieral. Inými slovami, sťažovateľ namieta zjavnú neodôvodnenosť rozsudku

krajského súdu s poukazom na to, že odôvodnenie rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď na

právne významnú námietku sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mylne pochopil argumentáciu krajského

súdu. Krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu o tom, že žalobca

vlastnícke právo k bytu platným spôsobom nadobudol. Okresný súd v tejto súvislosti

obšírne vysvetlil, prečo považoval rôzne námietky sťažovateľa napádajúce jednak členstvo

sťažovateľa v družstve, ďalej platnosť nájomnej zmluvy medzi žalobcom a bývalým

žalobcom a napokon aj platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu medzi žalobcom

a bývalým žalobcom za nedôvodné. Práve vzhľadom na záver o existencii vlastníckeho

práva žalobcu krajský súd uviedol, že sťažovateľom (žalovanými) vznesená námietka

nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu je irelevantná a nemohla nič zmeniť na vlastníctve

žalobcu k bytu.

Závery krajského súdu treba z pohľadu uplatnených námietok sťažovateľa považovať

za dostatočné. Nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Na tom nič nemení

ani okolnosť, že sťažovateľ pochopil závery krajského súdu nesprávne.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014