Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 455/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. D., zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -82 z 3. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014

doručená sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom

Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len

„ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -82 z 3. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalším obvineným

uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 59/2014 z 23. mája

2014 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu vzatý do väzby z dôvodov podľa

, a .

Podľa sťažovateľa je jeho väzba v rozpore so základným právom na osobnú slobodu

a podmienkami jej dočasného pozbavenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ namieta, že „Súd vychádzal zo spisového materiálu tvoreného zmesou

rovnopisov a fotokópií, ktorý vzbudzoval pochybnosti o jeho hodnovernosti a objektivite

a súd, a tiež obhajoba, nemali možnosť porovnať ho s originálom spisu, tento materiál

nespĺňal ani zákonné požiadavky kladené na rovnopis spisu.“. V tejto súvislosti tiež uvádza,

že „Súd obhajobe nepredložil utajovanú prílohu, o existencii ktorej sa obhajoba dozvedela

až z odôvodnenia uznesenia o väzbe.“.

Vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľ namieta, že „Súd hovorí, že ak je tu úteková

väzba, potom je tu aj preventívna väzba (dôvody ako pri útekovej) a ak je tu preventívna,

tak je tu aj väzba kolúzna (dôvody ako pri preventívnej, ktorá je zase odôvodnená súdom

dôvodmi ako pri útekovej), čím sme sa vrátili úplne na začiatok a rovnaké skutočnosti

odôvodňujú tak podľa uznesenia súdu všetky dôvody väzby, čo je ústavne

neakceptovateľné.“.

Sťažovateľ je v súvislosti s jednotlivými dôvodmi jeho väzby toho názoru, že hrozba

vysokým trestom nemôže byť dôvodom tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, a tvrdí, že odôvodnenie tzv. kolúznej väzby podľa

v jeho trestnej veci je postavené na domnienkach, ktoré nemožno oprieť

o dosiaľ procesne zadokumentované dôkazy, z ktorých nevyplýva ani jeho zámer

pokračovať v trestnej činnosti ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Pokračovanie v trestnej činnosti je podľa jeho názoru po vznesení obvinenia

vylúčené aj vzhľadom na .

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -82 zo dňa 3. 6. 2014 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -82 zo dňa 3. 6. 2014

sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

Sťažovateľ sa domáha aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho

základné právo podľa a 5 a právo podľa dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou

inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti

( ), ktorý pôsobí mimo tejto sústavy. Preto nie je úlohou ústavného súdu konať

ako súd vyššej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutia, príp. iného

zásahu všeobecného súdu, ktorým bol jednotlivec (sťažovateľ) pozbavený osobnej slobody,

s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách ().

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane uvádza, že v čl. 17

ods. 2 a 5 , ktoré garantujú základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo

obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby

a nariadil jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže

v zákonom ustanovených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení

pritom zodpovedá právam vyplývajúcim z a 4 dohovoru

(napr. , , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,

aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Sťažovateľ namieta neústavný zásah do svojich práv uznesením krajského

súdu č. k. -82 z 3. júna 2014 z týchto dôvodov:

1. podkladom pre rozhodnutie o väzbe nebol originál vyšetrovacieho spisu ani jeho

rovnopis, ako to vyžaduje ; sťažovateľ v tejto

súvislosti dôvodí tým, že nemal možnosť „nazrieť do spisového materiálu

označeného ako rovnopis, v ktorom sa nachádzali popri sebe rovnopisy aj

fotokópie spisových listín...“;

2. všetky dôvody väzby sú odôvodnené takými skutočnosťami, ktoré

nie sú dostatočné na vzatie do väzby.

Napadnutým uznesením č. k. -82 z 3. júna 2014 krajský súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu (okresného súdu) o vzatí do väzby. V relevantnej časti

jeho odôvodnenia týkajúceho sa prvej námietky sťažovateľa sa uvádza:

„Pokiaľ ide o námietku obvineného I. D. spočívajúcu v tom, že okresný súd

rozhodoval bez originálu spisu je potrebné uviesť, že predmetnú námietku vzniesol obvinený

už v čase rozhodovania o väzbe, ktorou skutočnosťou sa okresný súd zaoberal už

v pôvodnom konaní s ktorou námietkou sa v dostatočnej miere vysporiadal... Pokiaľ ide

o podstatné listiny tvoriace obsah vyšetrovacieho spisu je potrebné zdôrazniť, že sa jednalo

o originály pričom zápisnica o vykonaní domových prehliadok bola súdu predložená

v overenom opise ku ktorým bol priložený originál prehliadok ako i fotodokumentácie.

Rovnako boli v origináli predložené i príkazy Okresného súdu Bratislava II a vykonanie

domových prehliadok príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava II na uchovanie a vydanie

počítačových údajov, zápisnice o prehliadke tela a podobne. Vo fotokópii boli predložené

uznesenia o pribratí KEÚ PZ a predbežné vyjadrenie tejto znaleckej organizácie ako

i návrhy vyšetrovateľa a prokurátora na vydanie príkazu sudcovi pre prípravné konanie.

Rovnako boli predložené ako kópie protokolov o vypočutí zadržaných osôb políciou Českej

republiky. Aj podľa názoru krajského súdu takto predložený vyšetrovací spis je dostačujúci

na to, aby na základe jeho oboznámenia mohlo byť vo veci meritórne rozhodnuté.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd

sa zaoberal preskúmaním námietky týkajúcej sa obsahu vyšetrovacieho spisu a poskytol

na ňu sťažovateľovi dostatočnú odpoveď. Ústavný súd zastáva názor, že na účely

rozhodovania o väzbe sťažovateľa v danej konkrétnej veci a v tomto štádiu konania

námietka sťažovateľa týkajúca sa obsahu spisu, ktorá je navyše len vo všeobecnej rovine

a neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali autentickosť obsahu

vyšetrovacieho spisu, nemá ústavnoprávnu relevanciu spochybňujúcu ústavnosť

napadnutého uznesenia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti namietaným porušením práva

sťažovateľa ako obvineného nazrieť do spisu pred rozhodnutím o väzbe z dôvodu, že jemu,

resp. jeho obhajcovi nebolo umožnené nazrieť do utajovanej prílohy vyšetrovacieho spisu,

poukazuje na to, že sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal, že svoje právo uplatnil,

resp. ho uplatnil jeho obhajca na účely doplnenia sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe,

a teda že vôbec žiadal o nazretie do utajovanej prílohy spisu, pričom možnosť na to mal,

keďže o utajovanej prílohe spisu sa dozvedel najneskôr 23. mája 2014 a krajský súd

rozhodol o sťažnosti 3. júna 2014. Ďalšia námietka sťažovateľa poukazujúca na to, že

vyšetrovateľ neumožnil jeho obhajcovi nazrieť do spisu pred vykonaním jeho výsluchu

a prokurátor posúdil tento postup ako súladný so zákonom, nemá podľa názoru ústavného

súdu žiadnu súvislosť s napadnutým uznesením krajského súdu, keďže okresný súd umožnil

jeho obhajcovi nazrieť do spisu pred rozhodnutím o väzbe.

Pokiaľ ide o námietku neexistencie dôvodov väzby, krajský súd sa s námietkou

nesplnenia materiálnych podmienok na rozhodnutie o vzatí väzby vysporiadal takto:

„V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi väzby je potrebné poukázať na to,

že dôvody väzby tak ako ich ustálil okresný súd sa vzájomne prelínajú, pričom všetky

dôvody väzby majú spoločného menovateľa spočívajúceho v tom, že obvinení súd podozriví

zo spáchania trestnej činnosti vo väčšom rozsahu, po dlhší čas a v rámci organizovanej

skupiny, ktorá skutočnosť vypovedá o tom, že obvinení páchali trestnú činnosť premyslene

s väčším rizikom a v snahe o trvalý vysoký nelegálny príjem pričom trestnej činnosti

sa dopúšťali na území tak Slovenskej republiky ako aj Českej republiky, a vychádzajúc

zo sociálnych a intelektových pomerov obvinených tak, ako na to správne poukázal okresný

súd v dôvodoch napadnutého uznesenia, je nepochybné, že obaja obvinení sú si vedomí

hrozby vysokým trestom, ktorý im sa túto trestnú činnosť hrozí, z ktorých skutočností

nepochybne pramení i možná prípadná snaha obvinených po odhalení trestnej činnosti

vyhnúť sa vysokému trestu práve zdržiavaním sa na neznámom mieste, nakoľko sa jedná

o trestnú činnosť ktorá je páchaná na území dvoch štátov, čo v podstatnej miere zvyšuje

i obavu z útekového správania sa obvinených. Nadväzujúc priamo na tieto skutočnosti

je nepochybné, že charakter páchanej trestnej činnosti a jej rozsah ale najmä motív

dostatočne opodstatňujú i možnú obavu z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti

v prípade prepustenia obvinených z väzby na slobodu. Je nepochybné, že v danom prípade

nešlo o náhodné prípady, ale išlo o vopred naplánované premyslené konanie smerujúce

k získaniu vysokých finančných ziskov. V súvislosti s touto skutočnosťou je potrebné

poukázať i na to, že ide o počiatočné štádium konania, kde z charakteru spáchanej trestnej

činnosti najmä zo skutočnosti, že obvinení sa mali trestnej činnosti dopúšťať vo väčšom

rozsahu počas dlhší čas a v rámci organizovanej skupiny je i reálna obava, že v prípade

ich prepustenia z väzby na slobodu by mohli pôsobiť na ďalších svedkov, prípadných

odberateľov, teda osoby, ktorým tieto látky predávali resp. dovážali a ktoré z tohto dôvodu

môžu byť vo vzťahu k obvineným v pozícii závislých alebo podriadených osôb. Na takúto

obavu správne poukázal i okresný súd v dôvodoch napadnutého uznesenia s ktorým

názorom sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.“

Ústavný súd považuje citované uznesenie krajského súdu za ústavne akceptovateľné.

Krajský súd zrozumiteľne rozviedol svojej úvahy vyplývajúce z konkrétnych okolností

daného prípadu, ktoré boli zistené v počiatočnom štádiu trestného stíhania a dostatočne

odôvodňujú splnenie zákonných podmienok na vzatie do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) . Posúdenie jednotlivých dôvodov väzby v rozhodnutí krajského

súdu zodpovedá aj požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“).

V počiatočnom štádiu trestného stíhania nie sú ešte známe všetky okolnosti týkajúce

sa skutku ani osoby obvineného. Rozhodnutie preto vychádza z prvotných informácií,

ktoré odôvodňujú podozrenie z úteku, kolúzneho správania alebo pokračovania v trestnej

činnosti s určitou mierou pravdepodobnosti, ktorá sa vykonávaním procesných úkonov buď

zvyšuje (resp. potvrdí), alebo oslabí do tej miery, že nemôže odôvodňovať ďalšie trvanie

väzby. Pri vzatí do väzby je preto akceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia konštruované

všeobecnejšie na predpokladoch. Rovnako pristupuje k posudzovaniu rozhodnutí o uvalení

väzby aj ESĽP (pozri napr. rozsudok z 31. 5. 2011, Khodorkovskiy v. Rusko, sťažnosť

č. 5829/04, body 185 − 189).

Z judikatúry ESĽP vyplývajú kritériá pre posudzovanie jednotlivých dôvodov väzby.

Závažnosť trestného činu je relevantným faktorom pri hodnotení nebezpečenstva úteku,

závažnosť obvinenia sama osebe však nemôže ospravedlniť dlhú dobu väzby (Ilijkov

v. Bulharsko, body 80 − 81). Nebezpečenstvo úteku je potrebné posudzovať v spojení

s okolnosťami týkajúcimi sa osoby obvineného, jeho morálnych vlastností, bydliska,

zamestnania, majetku, rodinných väzieb a všetkých väzieb na krajinu, v ktorej

je stíhaný (Becciev v. Moldavsko, bod 58). Nebezpečenstvo pôsobenia na svedkov

je akceptovateľným odôvodnením väzby v počiatočnom štádiu konania (Jarzynski

v. Poľsko, bod 43). Aj preventívne zabránenie páchaniu ďalšej trestnej činnosti je dôvod

väzby akceptovaný v judikatúre ESĽP, toto nebezpečenstvo však musí vyplývať z okolností

prípadu, kriminálnej minulosti alebo osobnosti obvineného (Clooth v Belgicko, bod 40).

Krajský súd odôvodnil rozhodnutie o väzbe sťažovateľa z charakteru a závažnosti

drogovej trestnej činnosti, ktorá bola podľa dosiaľ zistených skutočností páchaná dlhodobo,

na území dvoch štátov, so zapojením viacerých osôb konajúcich ako organizovaná skupina

na účely dosiahnutia zisku, ktorý bol predbežne ustálený na pomerne vysokú sumu, z ktorej

mali obvinení získavať príjem uľahčujúci prípadný útek, resp. vyhýbanie sa dosahu orgánov

činných v trestnom konaní. Zo skutku vyplýva, že drogy mali byť predávané viacerým

odberateľom, ktorých je potrebné vypočuť v trestnom konaní. Ich výpovede môžu

usvedčovať obvinených, z čoho vyplýva možné riziko ich ovplyvňovania, pričom drogu

si zabezpečujú prevažne závislé osoby, a teda osoby, ktoré sú z tohto dôvodu ľahšie

ovplyvniteľné. Okruh týchto osôb nie je na začiatku vyšetrovania ustálený, obvinení však

na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní vedomosť o odberateľoch majú. Všetky

tieto okolnosti tak, ako ich krajský súd uviedol v napadnutom uznesení (v spojení

s uznesením okresného súdu), zodpovedajú dôvodom väzby, ktoré uviedol vo výroku

uznesenia č. k. -82 z 3. júna 2014.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014